Island

Historie celého lidstva od Pravěku přes Starověk, Středověk, Novověk až po Součastnost kromě Druhé světové války patří do tohoto tématu.

Moderátoři: Dekl, Atlantis, Vals, Royal

Odpovědět
Uživatelský avatar
Ilmarinen
Četař
Četař
Příspěvky: 70
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Island

Příspěvek od Ilmarinen » 12 črc 2016, 21:11

Osídlenie Islandu

Pokiaľ ide o znalosť najstarších dejín Islandu (od 9. do 13. storočia) existuje množstvo stredovekej literatúry, ktorá však ako to už o stredovekej dejepisnej literatúre platí všeobecne nemôže byť v mnohých prípadoch považovaná za úplne vierohodnú.
Za najspoľahlivejší zdroj informácii o počiatkoch osídľovania Islandu je považovaná Kniha o Islanďanoch (Íslendinga bók) od prvého islandského historika Ariho Torgilssona (1067-1148) nazývaného Ari Múdry, ktorý spísal stručný prehľad najstarších dejín Islandu zhruba od roku 870 do roku 1120. Ari Múdri si údaje overoval u spoľahlivých mužov a jednej ženy dostatočne vysokého veku, ktorí alebo sami alebo prostredníctvom svojich predkov mali vzťah k dôležitým udalostiam daného obdobia. Svojich informátorov ako aj ich predkov v knihe výslovne menuje.
Ďalším významným zdrojom informácii o osídlení Islandu je Kniha o zaujatí vlasti (Landnámabók) ktorá pojednáva o prvých Severanoch, ktorí na Island priplávali a nejaký čas sa na ostrove zdržali. V knihe sa ďalej uvádzajú mená 420 mužov a žien ktorí ako prví na ostrove zabrali pôdu a založili hospodárstva na presne pomenovaných miestach. Je v nej kladený dôraz na totožnosť a pozemkový majetok osadníkov, odkiaľ pochádzali, koľko pôdy zabrali, kto boli ich predkovia a potomkovia.
Osídľovanie Islandu spadá a úzko súvisí s obdobím expanzívnych výprav škandinávskych Germánov tzv. víking., ktorí začali koncom ôsmeho storočia podnikať spočiatku krátkodobé nájazdy, neskôr aj výpravy za účelom podmanenia si resp. kolonizovania nových území. Dôvodov masívnej expanzie škandinávskych Germánov bolo niekoľko. Predovšetkým dynamický vývoj škandinávskej spoločnosti a zvýšenie populácie malo za následok nedostatok poľnohospodárskej pôdy, ktorý navyše komplikoval nepísaný zákon o nedeliteľnosti rodových statkov. Mladší synovia, ktorí nemali nárok na zdedenie pôdy sa teda vydávali na výpravy za majetkom a neskôr sa na novoobjavených resp. dobitých územiach aj usadzovali. Ďalším dôvodom expanzie Severanov bol mocenský boj v samotnom priestore Škandinávie ako aj túžba po rozširovaní – kolonizovaní nových území.

O samotnom objavení Islandu v Knihe o zaujatí vlasti vyprávajú príbehy troch posádok ktoré sa k ostrovu doplavili. Jedna sa plavila z územia dnešného Nórska na Faerské ostrovy pričom sa počas plavby dostala do silnej búrky ktorá loď zaniesla až k veľkej neobývanej zemi. Posádka sa tu nejaký čas zdržala a keď na jeseň odplávala na Faerské ostrovy husto snežilo teda zem pomenovali ako Snežná (Snæland). Doma sa neskôr o novoobjavenej zemi vyjadrovali veľmi pochvalne. Druhý príbeh hovorí o Gardarovi Svavarssonovi - Švédovi ktorý sa na Snæland doplavil a počas svojho pobytu ako prvý oboplával celú pevninu a zistil že sa jedná o ostrov, okolnosti ho donútili na ostrove prezimovať a na jar sa rozhodol odplávať späť do Škandinávie. Ostrov bol neskôr podľa neho pomenovaný ako Gardarov ostrov (Garðarshólm). Tretí príbeh hovorí o posádke skúseného vikinga Flókiho Vilgerðarsona zvaného Havran Flóki (Hrafna-Flóki) ktorí sa na ostrov doplavil so zmiešanou posádkou z Hebríd a Shetlandu. Posádka sa na ostrove usadila, celé leto sa však príliš venovala rybolovu a a zabudla nasušiť dostatok sena pre dobytok, ktorý im počas tuhej zimy pohynul. Na jar si posádka všimla že vo fjordoch na západe stále plávajú ľadové kryhy teda ostrov pomenovali Ľadový (Ísland). Flóki strávil na ostrove ešte jednu zimu a na jar sa rozhodol vrátiť domov. Po návrate sa ich ľudia pýtali na novú zem. Flóki hovoril o ostrove negatívne, ďalší člen jeho posádky Herjolf hovoril, že ostrov má svoje pozitíva aj negatíva a tretí člen posádky Thorolf ostrov vychvaľoval a vyprával, že tam z každého stebla trávy kvápe maslo.

O osídľovaní Islandu píše Ari Múdri v Knihe o Islanďanoch. „Island začal byť osídľovaný z Nórska za obdobia Haralda Krásnovlasého, syna Hálfdana Čierneho v dobe keď Ivar, syn Ragnara Lodbróka dal zabiť anglického kráľa Edmunda Svätého. Stalo sa to roku 870 po narodení Krista, podľa toho čo je písané v Edmundovom životopise. Ingólfur sa volal nórsky muž, o ktorom sa s istotou hovorí, že odišiel na Island prvý raz, keď mal Harald Krásnovlasý šestnásť rokov a druhý krát o niekoľko rokov neskôr. Usadil sa na juhu v Reykjavíku.“
O príbehu Ingólfa Arnarsona sa píše v Knihe o zaujatí vlasti. Ingólfur spolu so svojim pobratimom Leifom zabili dvoch synov miestneho jarla a ako pokutu museli odovzdať všetky svoje majetky a prišli o svoju stavovskú pozíciu. Rozhodli sa preto pre odchod, najskôr si boli Island obhliadnuť a neskôr sa tam vysťahovali.
Počas svojho druhého príchodu na Island Ingólfur vykonal starý pohanský obrad keď počas plavby k ostrovu vhodil do mora dva posvätné stĺpy z náčelníckeho kresla a usadil sa tam, kde stĺpy more vyplavilo na breh. Ingólfur sa usadil v zátoke ktorú nazval podľa pary vychádzajúcej z horúcich prameňov Dymová zátoka (Reykjavík).
Ingólfur Arnarson je považovaný za prvého a najslávnejšieho osadníka a rok 874, ktorý datuje Kniha o zaujatí vlasti ako rok jeho príjazdu sa stal jubilejným rokom počiatku osídlenia.

Po Ingolfovi začali na Island prúdiť ďalší kolonisti a ako píše Ari Múdry ostrov bol v priebehu šesťdesiatich rokov úplne osídlený. Odhady hovoria o počte 10-25 tisíc prisťahovalcoch, žiaľ priame pramene o presnom počte neexistujú. Príčinou tak mohutnej emigračnej vlny prisťahovalcov bola mocensko-politická situácia v Nórsku. Územie sa skladalo z mnohých malých štátikov na čele ktorých stáli náčelníci – vojenskí vodcovia (jarlovia, často krát samozvaní králi - konungr), ktorí často stáli na čele vikingských výprav. Bohatstvo ktoré výpravami získali sa stalo základom mocenských ambícii týchto náčelníkov čo malo za následok vzájomné konflikty. Ako víťaz a údajný zjednotiteľ Nórska vstúpil do histórie Harald Hálfdanarson neskôr nazývaný Krásnovlasý. Podľa povesti získal priezvisko Krásnovlasý po tom ako dal sľub, že si nebude strihať ani česať vlasy dokým nezjednotí celé Nórsko, čo však súčasná historická veda spochybnila, rovnako ako spochybnila aj údajný rozsah jeho ríše. Okolo roku 890 zvíťazil Harald v rozhodujúcej bitke pri Hafrsfjorde neďaleko Stavangeru proti svojim protivníkom v juhozápadnom Nórsku v spojenectve s jarlami z Möre a zo severného Tröndelagu ovládol dôležitú obchodnú cestu na sever. Západné Nórsko sa stalo oporným územím odkiaľ porazení utekali na britské ostrovy a na Island. Harald svojich protivníkov na britské ostrovy úspešne prenasledoval pričom sa zmocnil Orkenjí a Hebríd kde dosadil svojich jarlov.
Na obsadenom území vyžadoval Harald poslušnosť a platenie daní, čo malo za následok, že niektorí sedliaci z dobitých území, najmä z juhozápadu Nórska dali prednosť vysťahovaniu.

Island sa tak stal útočiskom pre sedliakov vypudených z Nórska nedostatkom poľnohospodárskej pôdy a vidinou platenia daní, medzi nimi na Island odišli aj mnohí sklamaní jarlovia, ktorí v starej vlasti podľahli v boji o moc. Útočisko tu však našli aj takí ktorí sa v Nórsku dostali do konfliktu so zákonom. Atraktívny sa pre nových kolonistov stal Island najmä vďaka dostatku pôdy, ktorá bola zadarmo a zároveň na ostrove neboli žiadni domorodci s ktorými by bolo nutné bojovať.

Prví presídlenci mohli zabrať pôdu, kde chceli a v ľubovoľnom množstve. Neskôr však vodcovia prvých veľkých záberov spravidla odstupovali časť zabranej pôdy novým osadníkom. V knihe však nie je zmienené či noví osadníci museli za odstúpenie časti zeme pôvodnému majiteľovi zaplatiť resp. vykonať nejakú protislužbu. Pravdepodobne však existoval voči pôvodnému majiteľovi za odstúpenie pôdy nejaký záväzok, ktorý viedol k nejakej forme závislosti. V každom prípade prví kolonizátori získali prestíž, ktorá sa stala cennou devízou do budúcnosti.
Osídlenie ostrova prebehlo bez boja a v pomernej jednote aj napriek tomu, že medzi kolonizátormi zďaleka nepanovala majetková rovnosť a rovnaká spoločenská prestíž. Existujú však záznamy, že príliš veľké zabratia pôdy predsa len vzbudili nespokojnosť. Bol preto o asistenciu požiadaný kráľ Harald ktorí stanovil podľa starej pohanskej tradície, že každý môže zabrať len toľko pôdy, koľko jej so svojou posádkou obíde za deň s ohňom. Žena sa musela uspokojiť s územím ktoré dokázala „obísť s dvojročnou kravou za jeden jarný deň od východu do západu slnka“.

Už v druhej generácii novousadlíkov sa ukázala potreba stanoviť v novej zemi spoločenský poriadok a prijať všeobecne platné zákony, ktoré by regulovali fungovanie spoločnosti. Ako vzor poslúžila tradícia lokálnych snemov (thingov) teda verejných zhromaždení slobodných sedliakov, ktorú si noví prisťahovalci priniesli z Nórska. V Nórsku existovali iba lokálne thingy, absentoval jednotný snem ktorý by prijímal jednotné zákony. Zákony sa v jednotlivých regiónoch líšili v závislosti od miestnych špecifík. Na Island však prichádzali novousadlíci z rôznych regiónov Nórska (a nielen Nórska ale napríklad aj Írska, Faerských ostrovov, severného Škótska a p.), nastala teda potreba zjednotiť zákony a prispôsobiť ich novým podmienkam. Na Islande tak vznikol jednotný snem tzv. althing ktorý prijímal zákony platné pre celý ostrov, podobný druh snemu dovtedy nemal v Škandinávii obdobu.
Okolo roku 930 bol na Snemovej pláni (Þingvellir) pri rieke Öxará založený althing, ktorý sa neskôr konal každý rok v trvaní dvoch týždňov v pevne stanovenom termíne okolo letného slnovratu. Základným aktom bolo vytvorenie dvanástich lokálnych snemov a určenie tridsiatich šiestich náčelníkov (číslo dvanásť vychádzalo zo starej Germánskej tradície kde sa počet sudcov vymedzoval celými tuctami a ich násobkami). Nóvum však bolo stanovenie pevného počtu náčelníkov a predovšetkým stanovenie obsahu tejto funkcie. Náčelníci dostali titul godi (goði) odvodený od starogermánskeho slova goð – pohanský boh čo naznačuje, že pôvodná funkcia mohla byť náboženská – teda dbanie o pohanské svätyne, vykonávanie náboženských obradov a podobne. Inštitúcia na čele ktorej godi stál dostala názov godord (goðorð), bol to zväzok medzi godim a sedliakom spočívajúci vo vzájomnej podpore a rešpekte. Vzťah medzi sedliakom a godim bol skôr založený na vernosti než na poslušnosti. U Islanďanov prežívala idea starogermánskeho práva sedliaka na odpor voči náčelníkovi. Althing mal postupne dva nezávislé najvyššie orgány – zákonodarný zbor lögrétta (odvodený od slov rétta lög – čo znamenalo „tlmočiť zákony a rozhodnúť čo je zákonné“) ktorého hlavnou náplňou bolo prijímať nové zákony a novelizovať existujúce, druhým orgánom (od roku 965) boli tzv. štvrťové súdy (fjórðungsdómar) súdne tribunály určené pre každú zemskú štvrť. Spory sa veľa krát riešili mimosúdnou dohodou, resp. zmierovacím jednaním kde sa určil prostredník, ktorý navrhol rozsudok. Neskôr, začiatkom jedenásteho storočia bol zriadený tzv. Piaty súd (femmatardómr) , ktorý slúžil ako odvolací súd v prípade ak rozsudok štvrťového súdu nebol uspokojivý pre obidve sporné strany. Inštitút výkonnej moci však absentoval, čo bolo zásadnou slabinou. Islanďania ho nahradili právom každého jedinca podať žalobu aj v prípade ak nebol sám poškodený.
Myšlienkou na štát sa Islanďania nezaoberali. Štátny útvar v stredovekom vnímaní pre nich znamenal kráľovstvo, ktoré zavrhli a snažili sa všemožne vyhnúť koncepcii štátu pod vládou jedného panovníka. Svoju politickú zvrchovanosť stotožňovali s vlastným zákonodarstvom a s nezávislosťou na nórskom kráľovi. Svoju identitu Islanďania manifestovali výhradne spoločným zákonodarstvom. To bolo pre nich prejavom a formou sebauvedomenia aj spoločenského vedomia. Ďalšou hodnotou ktorú pre Islanďanov zákony znamenali bolo, že im zároveň proklamovali nezávislosť na nórskom kráľovi., teda vlastné postavenie ako politického celku. Ich najvyššou autoritou nebol panovník ale vlastné zákony, ktoré si stanovili na althingu. Na Islande tak vzniklo zriadenie akejsi „vlády ľudu“ resp. „vlády národa“ s rysmi skoro modernej demokracie vytvorené na starogermánskych základoch. Relatívna izolovanosť ostrova umožnila nerušené budovanie poriadku v zemi, Islanďania si dokázali udržať politickú nezávislosť vyše tri storočia (do roku 1262) počas ktorých sa im podarilo vytvoriť si vlastnú kultúru. Vďaka vyprávačskej tradícii a neskôr aj vďaka podnetom z kresťanskej literatúry si osvojili špecifický žáner dejepisectva – ságy. Hoci dôveryhodnosť ság ako historického prameňa je sporná, predstavujú najarchaickejšie literárne výtvory, aké boli v danej dobe v Európe napísané a minimálne zaujímavý materiál pre štúdium rannej fázy európskeho stredoveku.

Zdroj:Kadečková Helena: Dějiny Islandu, Praha 2009
Hroch Miroslav & Kadečková Helena & Elisabeth Bakke: Dějiny Norska, Praha 2005
Hjálmarsson Jón: History of Iceland. From the Settlement to the Present day, Reykjavík 1993

Odpovědět

Zpět na „Historie“