
Za dávnych časov, za vlády cisára Heinricha II. Sálskeho, zišli sa na pozvanie Tirolského vojvodu v hlbokých alpských horách lovci zo všetkých kútov ríše. Medzi nimi najviac skvieť sa chcel mladý princ Konradin Sálsky. Tri dni lovci naháňali divú zver, tri dni štvali kone po strmých horských končiarov. Darmo starí honci radili dedičovi trónu aby zanechal lovu a nešiel hlbšie do lesov, no on nedbal a prenasledoval statné zvery hlbšie a hlbšie do hôr až kým sa nestratil. Týždeň blúdil po horách, musel prekonať nástrahy počasia. Na siedmy deň cisárov syn lesy opustil. Bol na neznámom mieste a hory mal za sebou. Pred nám sa rozkladali široké polia posiate hájmi. Chcel sa vydať ďalej, keď tu sa z polí ozvalo ryčanie, krochčanie a funenie. Pred princom sa zjavil obrovský diviak (divočák

Skutočnosť bola trochu menej prozaická.

12. mája 1090 zomrel Liutold Eppštajnský a tým zanikla jeho veronsko-korutánska ríša. Korutánsko pripadlo jeho mladšiemu bratovi Heinrichovi V., Akvileju spolu so starodávnym patriarchátom so sídlom v Cividale už dlhší čas ovládal jeho starší brat patriarcha Ulrich a Veronu mal zdediť Liutoldov syn, taktiež Ulrich. Ten avšak zomrel čoskoro po otcovi a cisár, ktorý netúžil po mocnom vazalovi v nestabilnom kúte ríše zveril Mantovu a Veronu do správy Giovannovi, rytierovi rodu bielej svine. Istým je, že k tomuto údelu mladému rytierovi pomohli styky s cisárovým synom Konrádom.
Páni z Eppštajnu zúrili. Keď však cisár pohrozil intervenciou a cisárski úradníci kdesi objavili listiny potvrdzujúce národy della Scrofov nielen na územie Verony ale aj Korutánska, tak sa dohodli, že Giovannimu nechajú Veronsko ak sa vzdá nároku na Korutánsko a tak sa aj stalo.
Giovanni Mantovský bol odjakživa rodený bojovník. V mladosti sa vyznačoval bojovnosťou a statočnosťou, vďaka ktorým vyhral zopár prosnulých vlašských turnajov. Medzi jeho vášne patril lov a nepohrdol ani pohľadom na krásne ženy. Čo mu miestni preláti v mladosti výrazne pripomínali a karhali ho za to bolo lakomstvo a pýcha, ktoré prejavoval najmä voči cirkvi. Hoci najvýstavnejším mestom v Giovannových dŕžavách bola Verona, spočiatku sa viac zdržiaval práve vo vidieckejšej Mantove.

Čoskoro po tom, čo mu bol odovzdaný jeho údel, začal sa Giovanni obzerať po vhodnej manželke. Jeho nie príliš urodzený pôvod mu v tom ale príliš nepomáhal. Žiadne zaalpské knieža mu svoje dcéry alebo sestry dať nechcel, vlašský mocipáni zase nechceli ukrajovať zo svojich dŕžav, ktoré by museli dať ako veno neveste a Matilda Toskánsky, stará panna, ktorá ovládala polovicu Itálie sa na staré kolená vydávať rozhodne nechcela. Preto si Giovanni za ženu vybral Ériu, jednu z početných dcér normanského rodu Haunteville, ktorý sa nedávno usadil na juhu Sicílie.

Počiatky jeho vlády sa niesli v duchu upevňovania moci. Na západe vládol mocný lombardský vojvoda Ugo, na východe v bavorskom Korutánsku mu nevedeli prísť ani na meno a na juhu susedil s mocnou kňažnou Matildou Toskánskou. Benátsky a janovský vladár si ho príliš nevšímali, lebo bol chudobní a nevedel im ponúknuť obchod. Z uvedených susedov ako tak vychádzal s Matildou, ktorej milencom sa na krátky čas stal. Dúfal, že by mu mocná žena mohla porodiť dediča, no vedel, že by to bol príliš obrovský zázrak, keďže už bola veľmi stará.
V roku 1090 pápež Urban II zvolal všetkých kresťanov, aby bojovali s hanebnými pohanmi, ktorí ovládli Jeruzalem. Státisíce hláv mierili do Svätej zeme, aby oslobodili Svätý hrob a uzreli miesta kde žil Spasiteľ. Giovanni sa výpravy ale nezúčastnil, pretože mal iné starosti a drahú cestu po súši si dovoliť nemohol. V období križiackej výpravy sa Giovannovi narodila aj dcéra Tomasina. Hneď na ďalší deň turecký sultán z rodu Seljukov súhlasil odovzdať Jeruzalem Richardovi Hautevillskému. Moslomovia sa neúspech snažili prekryť džihádom v Grécku, ten však už o rok neskôr zhatil východný cisár Ioannes II. už vo veku 6 rokoch prezývaný Veľký.

Ďalšie roky sa pre Giovanniho niesli v znamení bojov a osobných diplomatických neúspechov. Giovanni vstúpil do služby cisára, za ktorého záujmy v Itálii bojoval. Vyplienil mnoho hradov, ktoré patrili cisárovým odporcom a bojoval proti roľníckym vzburám. Zrejme najvýznamnejším víťazstvom bola bitka pri Monaku.

V roku 1093 zomrela Matilda Toskánska a jej dŕžavy pripadli Bertrandovi Provensálskemu, ktorý tým výrazne posilnil.To veľmi vadilo aj cisárovi, ktorý mal svoje problémy v Nemecku a na juhu potreboval pokoj a rovnováhu síl. Preto zveril Veronské vojvodstvo Ugovi Lombardskému. Tým sa Giovanni stal jeho vazalom. Veľkou útechou v tomto žiali Giovannimi bol jeho novonarodený syn Roberto. Aj túto radosť však vykúpil vypitím horkého pohára - pri pôrode zomrela Éria, jeho žena. Tak uplynulo prvých 10 rokov vlády Giovanniho, grófa Mantovského a Veronského, počas ktorých sa naučil ako to chodí na svete, zažil šťastie, aké zažívajú rodičia, slávu, akú požívajú víťazi bitiek, i bolesť ktorú človek cíti pri strate blízkych.

Pokračovanie čoskoro (možno ešte dnes)