Kronika rodu pánov s bielym diviakom v erbe [Reportové leto]

[Timoteus]

Kronika rodu della Scrofa



Svätý Giovanni I. Veľký della Scrofa
(1090 - 1130)

Rodová legenda

Za dávnych časov, za vlády cisára Heinricha II. Sálskeho, zišli sa na pozvanie Tirolského vojvodu v hlbokých alpských horách lovci zo všetkých kútov ríše. Medzi nimi najviac skvieť sa chcel mladý princ Konradin Sálsky. Tri dni lovci naháňali divú zver, tri dni štvali kone po strmých horských končiarov. Darmo starí honci radili dedičovi trónu aby zanechal lovu a nešiel hlbšie do lesov, no on nedbal a prenasledoval statné zvery hlbšie a hlbšie do hôr až kým sa nestratil. Týždeň blúdil po horách, musel prekonať nástrahy počasia. Na siedmy deň cisárov syn lesy opustil. Bol na neznámom mieste a hory mal za sebou. Pred nám sa rozkladali široké polia posiate hájmi. Chcel sa vydať ďalej, keď tu sa z polí ozvalo ryčanie, krochčanie a funenie. Pred princom sa zjavil obrovský diviak (divočák ), hotový Kaledónsky kanec. Ihneď ako si všimol Konradina, tak sa s besom vraha bezhlavo vydal priamo naňho aby ho usmrtil. Princ vedel, že v priamom boji by proti svini veľkú šancu nemal. Rozbehol sa späť do lesa a len tak tak sa stihol skryť za stromy. Diviak sa však prenasledovania vzdať nechcel. Dobehol k princovi a jedným nárazom ho omráčil. Keď sa už zdalo, že diviak princa zabije, ozval sa mohutný krik a vzduchom zasvišťal lovecký oštep. Zrazu sa medzi princom a diviakom objavil statný mladík, v jednej ruke mával mečom a v druhej oštepom, tromu ranami zrazil mohutného kanca k zemi a dal sa do ratovania princa. Vzal ho do neďalekého kláštora, kde ho mnísi ošetrili. Vtedy princ zistil, že sa nachádza na vlašskej strane hôr. Giovanni sa s princom spriatelil a ten ho z vďaky prijal do svojej družiny a neskôr od cisára prijal Itáliu v léno.Teda tak to aspoň pejú bardi na hradoch v Itálii a rodičia pred spánkom svojim deťom.
Skutočnosť bola trochu menej prozaická.



Prológ

12. mája 1090 zomrel Liutold Eppštajnský a tým zanikla jeho veronsko-korutánska ríša. Korutánsko pripadlo jeho mladšiemu bratovi Heinrichovi V., Akvileju spolu so starodávnym patriarchátom so sídlom v Cividale už dlhší čas ovládal jeho starší brat patriarcha Ulrich a Veronu mal zdediť Liutoldov syn, taktiež Ulrich. Ten avšak zomrel čoskoro po otcovi a cisár, ktorý netúžil po mocnom vazalovi v nestabilnom kúte ríše zveril Mantovu a Veronu do správy Giovannovi, rytierovi rodu bielej svine. Istým je, že k tomuto údelu mladému rytierovi pomohli styky s cisárovým synom Konrádom.

Páni z Eppštajnu zúrili. Keď však cisár pohrozil intervenciou a cisárski úradníci kdesi objavili listiny potvrdzujúce národy della Scrofov nielen na územie Verony ale aj Korutánska, tak sa dohodli, že Giovannimu nechajú Veronsko ak sa vzdá nároku na Korutánsko a tak sa aj stalo.

Prvé roky vlády Giovanniho della Scrocha

Giovanni Mantovský bol odjakživa rodený bojovník. V mladosti sa vyznačoval bojovnosťou a statočnosťou, vďaka ktorým vyhral zopár prosnulých vlašských turnajov. Medzi jeho vášne patril lov a nepohrdol ani pohľadom na krásne ženy. Čo mu miestni preláti v mladosti výrazne pripomínali a karhali ho za to bolo lakomstvo a pýcha, ktoré prejavoval najmä voči cirkvi. Hoci najvýstavnejším mestom v Giovannových dŕžavách bola Verona, spočiatku sa viac zdržiaval práve vo vidieckejšej Mantove.



Čoskoro po tom, čo mu bol odovzdaný jeho údel, začal sa Giovanni obzerať po vhodnej manželke. Jeho nie príliš urodzený pôvod mu v tom ale príliš nepomáhal. Žiadne zaalpské knieža mu svoje dcéry alebo sestry dať nechcel, vlašský mocipáni zase nechceli ukrajovať zo svojich dŕžav, ktoré by museli dať ako veno neveste a Matilda Toskánsky, stará panna, ktorá ovládala polovicu Itálie sa na staré kolená vydávať rozhodne nechcela. Preto si Giovanni za ženu vybral Ériu, jednu z početných dcér normanského rodu Haunteville, ktorý sa nedávno usadil na juhu Sicílie.



Počiatky jeho vlády sa niesli v duchu upevňovania moci. Na západe vládol mocný lombardský vojvoda Ugo, na východe v bavorskom Korutánsku mu nevedeli prísť ani na meno a na juhu susedil s mocnou kňažnou Matildou Toskánskou. Benátsky a janovský vladár si ho príliš nevšímali, lebo bol chudobní a nevedel im ponúknuť obchod. Z uvedených susedov ako tak vychádzal s Matildou, ktorej milencom sa na krátky čas stal. Dúfal, že by mu mocná žena mohla porodiť dediča, no vedel, že by to bol príliš obrovský zázrak, keďže už bola veľmi stará.

V roku 1090 pápež Urban II zvolal všetkých kresťanov, aby bojovali s hanebnými pohanmi, ktorí ovládli Jeruzalem. Státisíce hláv mierili do Svätej zeme, aby oslobodili Svätý hrob a uzreli miesta kde žil Spasiteľ. Giovanni sa výpravy ale nezúčastnil, pretože mal iné starosti a drahú cestu po súši si dovoliť nemohol. V období križiackej výpravy sa Giovannovi narodila aj dcéra Tomasina. Hneď na ďalší deň turecký sultán z rodu Seljukov súhlasil odovzdať Jeruzalem Richardovi Hautevillskému. Moslomovia sa neúspech snažili prekryť džihádom v Grécku, ten však už o rok neskôr zhatil východný cisár Ioannes II. už vo veku 6 rokoch prezývaný Veľký.



Ďalšie roky sa pre Giovanniho niesli v znamení bojov a osobných diplomatických neúspechov. Giovanni vstúpil do služby cisára, za ktorého záujmy v Itálii bojoval. Vyplienil mnoho hradov, ktoré patrili cisárovým odporcom a bojoval proti roľníckym vzburám. Zrejme najvýznamnejším víťazstvom bola bitka pri Monaku.



V roku 1093 zomrela Matilda Toskánska a jej dŕžavy pripadli Bertrandovi Provensálskemu, ktorý tým výrazne posilnil.To veľmi vadilo aj cisárovi, ktorý mal svoje problémy v Nemecku a na juhu potreboval pokoj a rovnováhu síl. Preto zveril Veronské vojvodstvo Ugovi Lombardskému. Tým sa Giovanni stal jeho vazalom. Veľkou útechou v tomto žiali Giovannimi bol jeho novonarodený syn Roberto. Aj túto radosť však vykúpil vypitím horkého pohára - pri pôrode zomrela Éria, jeho žena. Tak uplynulo prvých 10 rokov vlády Giovanniho, grófa Mantovského a Veronského, počas ktorých sa naučil ako to chodí na svete, zažil šťastie, aké zažívajú rodičia, slávu, akú požívajú víťazi bitiek, i bolesť ktorú človek cíti pri strate blízkych.



Pokračovanie čoskoro (možno ešte dnes)

[Timoteus]

Nové storočie

Nové storočie prinieslo Európe hneď niekoľko zmien. V roku 1103 vypuklo v Chorvátsku povstanie proti Maďarom. V pamäti miestnych ľudí bola ešte stále sláva slobodného kráľovstva a húfy Chorvátov sa hrnuli pod prápor Hrvoja Solju, miestneho veľmoža. V roku 1104 uzavrel uhorský panovník potupný mier a ešte toho roku sa uskutočnila korunovácia, ktorej sa zúčastnil i Giovanni.


Ďalšou zmenou oproti predchádzajúcemu obdobiu boli zmeny v Malej Ázii. Chorí muž na Bospore začal ožívať. Stabilizoval moc, obnovil administratívu a okrem porážke kalifa v džiháde vyhral hneď i niekoľko bitiek proti Rumským Turkom. Taktiež Svätá ríša rímska zažívala zmeny, Sálska dynastia stratila lombardskú korunu cisárov a moci sa ujal francúzsky rod Evrea.
. . . . . . . . . . . . . .

V roku 1103 boli objavené nároky rodu della Scrofa na Kremonu. Ešte toho roku vtrhli na územie ovládané grófom Udexom Judexom a toto pripojili k ríši. Šlo o prvé územné zisky Giovanniho.



V roku 1109 bol Ugo d´Este z Lombardie prinútený odovzdať Veronu svojmu Boloňskému menovcovi Ugovi II. Hucbaldskému. Túto zmenu nebol Giovanni ochotný akceptovať, nakoľko vojvoda tento bol slabý a nehodný tohto titulu. Pomocou úplatkov preto presvedčil mnohých mocných mužov v ríši, že on by bol lepším vojvodom Veronským. Nárok sa podaril vypracovať a vojna mala čoskoro vypuknúť. Jediným problémom bolo to, že Ugo mal v ríši mocného spojenca - míšeňsko-durínskeho vojvodu, ktorý okrem svojich dŕžav v horných Nemciach držal aj územia v dolnom Rakúsku. Spojenca sa Giovanni snažil nájsť v Čechoch, ktorý držali Horné Rakúsko. Preto sa uskutočnili zásnuby Tomasini s Vratislavom III.


18. marca 1109 Giovanni povstal proti svojmu pánovi v Bologni a pritiahol vojskom pred mesto, ktoré hneď začal obliehať. Takmer súčasne vtrhli do Čiech Míšeňskí, čím im zabránili sa pridať k našej vojne. Česi volali Giovanniho o pomoc vo vojne o Rakúsko, čo sme prijali.
Vojna v Itálii sa vyvíjala dobre a Bologna čoskoro padla.

Žiaľ, po stabilizácii situácie v Lombardsku sa prebudil aj miestny Ugo, ktorý vtrhol do Veronska, kde zajal Uga Veronského a získal Veronsko späť. Tým hneď vstúpil do vojny s Giovannim. Proti spojeným severoitalským vojskám nemal Giovanni šancu bojovať a tak bol na Nový rok 1111 prostredníctvom Akvilejského patriarchu zjednaný zmier a uzavretý Milánsky biely mier. Na znak pokory musel Giovanni vstúpiť medzi terciánov benediktínskeho rádu a stať sa služobníkom Uga Lombardského - maršálom Lombardska.



Vojna o Rakúsko sa vyvíjala horšie. Míšeňskí okupovali časť českého územia a spojenecké vojská neboli dostatočne veľké aby nepriiateľa odrazili. Preto sa Giovanniho vojská vydali Čechom pomôcť. Hrdinské italské vojská pre Čechov vyhrali bitku pri Eppensteine a oslobodili okupované hrady v Rakúsoch.


Keďže šlo o české územie, nesmeli vojská na spojeneckom teritóriu rabovať a Giovanni sa začal zadlžovať. Musel sa preto spolu s vojskom stiahnuť. V roku 1112 do Rakús pritiahlo Míšeňské vojsko a tu v jednej malej bezvýznamnej bitke zdecimovalo českú armádu, pričom sa mu podarilo zajať knieža Vratislava III. Tak skončila takmer vyhraná vojna porážkou Čechov, ktorá znamenala stratu Rakúska.



Česi sa s prehrou nevedeli zmieriť, stále túžobne hľadeli na rakúske krajiny a za cenu obrovskej peňažnej obety sa im podarilo aspoň dočasne získať vplyv v Salzburgu, kde sa novým arcibiskupom stal Sobieslav Přemyslovec.


-----------------------
PS : hra je modovaná :malé mody kompatibiliné aj s ironmanom (uprava mapky, písmo, farby, hudba), CK2+ a Univerzity

[Timoteus]

Vojvoda a pápež

V roku 1114 sa Giovanni vydal na púť do Ríma. Večné mesto naňho urobilo veľký dojem. Giovanni navštívil všetkých sedem pútnych bazilík v Ríme a na námestí pred Panteónom si vypočul kázeň akéhosi dominikána, ktorý kázal o márnivosti sveta a pekelnom ohni, ktorý čaká na hriešnikov. Giovanni sa od toho okamihu zriekol pýchy i náruživosti voči ženám. Po návrate domov bolo zároveň uzákonené aj dedenie dŕžav po ženskej línii.


V roku 1116 Gréci dobyli Antiochiu a Giovanniho syn Roberto dospel. Keďže mu Giovanni nenašiel vhodnú manželku v okolí, bol dohodnutý sobáš až zo ženou z ďalekého chladného severu - z republiky Visby. Šlo o dobrú gazdinú a paniu domu.


Rok 1118 bol pre ďalší vývoj kľúčový. V Lombardii zomrel starý vojvoda Ugo a jeho dŕžav sa ujal nedospelý Alboino. Giovanni, ktorý mal nárok na Veronsko ho voči nemu ihneď vzniesol a za pomoci Čechov Lombarďana na hlavu porazil.
18.októbra 1119 bol vo Verone uzavretý mier, ktorým Alboino stratil celé územie Veronského vojvodstva. Giovanni zveril územie Trevisa svojmu synovi Robertovi. Toho roku taktiež veronskí kronikári objavili nároky rodu bieleho diviaka na Ferrarské panstvo. Vojnu oddialila svadba Giovanniho s Dusicou Kotromaničovou.




V roku 1120 na Ferraru potiahlo 7000 mužov, kde po drobnej potýčke ustanovila veronskú nadvládu.
Cisári už v predchádzajúcom období v ríši vytvorili radu kniežatstiev,ktoré zverili slabým vazalom aby oslabili ich moc. Medzi takéto kniežastvá patrili aj kniežatstvá Modenské a Ferarské. Keďže Giovanni teraz vlastnil z týchto kniežatstiev po jednej z provincií, mal právo voliť následníkov týchto titulov. Hlasy samozrejme dal sebe, čím sa stal dedičom týchto území.
Toho roku sa Giovanni taktiež stal dedom, narodila sa mu vnučka Abelina.



Okrem svetských starostí, venoval sa Giovanni aj činnosti v benediktínskom zoskupení. V roku 1122 sa mu vďaka jeho schopnostiam podarilo získať Kristovu korunu. Člen bratstva, ktorému bola zverená jej opatera bol nájdený mŕtvy. Keď neskôr Giovanni korunu náhodne našiel u banditov, dohodol sa s bratstvom, že ju bude naďalej radšej opatrovať on sám. Zisk koruny veľmi znepokojil rímskeho cisára v Carihrade, ktorý korunu vlastnil tiež. Vyskytol sa spor, ktorá koruna je pravá, ale západný klér sa výrazne postavil na stranu koruny veronskej, pretože ju priniesli križiaci priamo z Božieho hrobu. Naopak východný klér tvrdil, že len koruna v Konštantínopoli môže byť pravá, pretože je starobylá. Koho by ale zaujímal názor východných kacírov, že?


Toho roku taktiež vypukla vzbura patrícijov v Ríme. Tí už ďalej odmietali nadvládu pápeža v meste. Pápežské vojská nedokázali ihneď odraziť útok na anjelský hrad a tak pápež volal pravoverných Italov na pomoc. Giovanni osobne sa postavil na čelo vojska a šiel pápeža chrániť. Patrícijovia boli rozdrvení a pápež na hostine vyzdvihol cnosti Giovanniho a verejne oznámil, že veronský vojvoda je jeho blízky priateľ a vzor rytierstva.



Známy svet

[Timoteus]

Verona na výslní

Začiatkom dvadsiatych rokov sa strom rodu della Scrofa rozrástol o ďalšie ratoleste. Giovannimu sa narodila dcéra Lodovica a jeho synovi Robertovi sa narodili dvaja synovia - Roberto mladší a Gian. Inak sa tieto roky niesli v znamení pokoja a blahobytu. Rodil sa dobytok a vysušovali močiare. Verona prosperovala a obchodu sa darilo.


Na nový rok 1125 zomrel Raimond Udatný, Ferarský knieža. Kniežatstvo pripadlo podľa dedenia Giovannimu, ktorý ihneď upravil dedenie na primogenitúru. Boloňa, sídlo bývalého kniežaťa ako odúmrť pripadla cisárovi, čo veľmi znepokojilo knieža. K Ferarskému kniežatstvu podľa zákona patrilo aj mesto Ravenna. To ale v tomto čase ovládal významný cirkevný hodnostár - Ravenský arcibiskup. Keďže však mal Giovanni dobré vzťahy s pápežom, poľahky sa dohodli na tom, že pápežský štát nebude brániť uplatneniu práva. Všetci významný kanonici v Ríme sa zhodli, že investitúra v Ravene bola prevedená zle a môže dôjsť k náprave. Ešte toho roku Giovanni vyhnal Gargamela, miestneho biskupa a ovládol miestny kraj. Ponechal ho však v rukách cirkvi a za miestneho biskupa dosadil svojho vnuka Giana, za ktorého dočasne úradoval pápežský administrátor. Gian bol neskôr aj vychovávaný práve pápežom Mikulášom III. - veľkým priateľom Giovanniho a jeho rodu. Od tohto času sa taktiež ozšírila prezývka veronského a ferarrského kniežaťa Giovanniho - Veľký.
. . . . . . .

V roku 1126 Giovanniho začala zožierať akási neznáma choroba, ktorá postupne ničí celé telo prostredníctvom nádorov. Tie Giovanniho sa nachádzali na tvári. Múdry lekár vyrezal nádory z vojvodovej tváre, čím muj zachránil živo. Od tej doby si ale vojvoda tvár zakrýval maskou. Ako bolestné získal Giovanni Modenské kniežatstvo, ktoré následne pripojil k dedičným dŕžavám veronským. Bývalé hlavné mesto ale k neľúbosti vojvodu opäť pripadlo cisárovi ako odúmrť. Modendké kniežatstvo ale de jure tálo nad územím zvaným Parma. Táto provincia už po dlhé veky patrila obchodnému mestu Pisa. Preto knieža zozbieral 10 000 vojsko a vtrhol sem, pričom Pisanov na hlavu porazil. 3.júna 1126 bol podpísaný Parmský mier.


Ako knieža postupne starol, stával sa stále zbožnejším členom benediktínskeho bratstva a v roku 1127 sa rozhodol prijať celibát, keďže dedičov mal a v ženy v ňom už naďalej nevzbudzovali takú túžbu ako v mladosti. Toho roku dal knieža taktiež po celej zemi vybudovať hospici pre slabých, starých, chorých a pocestných. Čím cnostnejším knieža bol, tým zhýralejšie sa správal jeho priateľ pápež Mikuláš III. Vojvoda však jeho neprajníkom hovoril, kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom!


Zhruba v tomto období v ríši zneli hlady, že cisár je zlý a neprávom drží veľké množstvo titulov.S tým vojvoda nemohol inak než súhlasiť, práve preto sa pridal k frakcii, ktorá žiadala nápravu. Dúfal, že získa aspoň jedno z území Boloňe alebo Tortony Modenskej. Žiaľ, cisár sa vzdal iných území a tieto si ponechal. Frakcia sa s jeho ústupkami uspokojila, no vojvoda nie.



Rozhodol sa cisára zabiť. Ten síce objavil jeho plán, no ďalší vrah bol už neomylný a hoci bolo verejným tajomstvom, kto stojí za vraždou, oficiálne nikto nič netušil. To ešte vojvoda netušil, že Božie mlyny občas melú aj rýchlo a čoskoro po cisárovi bol zo sveta povolaný aj on.
1. apríla 1130 zomiera vojvoda Giovanni Veľký della Scrofa. Novým panovníkom sa stal Roberto, jeho syn. Nech žije vojvoda!


Epilóg ku Giovannimu I. Veľkému

Čoskoro po smrti vojvodu sa z radov pápežskej kúrie začali ozývať hlasy, že to bol muž svätého života a mal by byť kanonizovaný. Pápež Mikuláš III. bol nadchnutý týmto nápadom a usilovne, snáď ako ani nikdy sa pustil do svojich povinností a už pár mesiacov po smrti bol Giovanni vyhlásený za svätého. Stal sa patrónom rytierov a lovcov. Sláva jeho mena sa šírila celou katolíckou Európou a bola popísaná v mnohých martyrológiach.

[Timoteus]

Poprosím názory, dojmy atď atď

[pan Ahoj]

Češi se tedy moc nepředvedli, takhle ztratit Rakousko...

Chybí mi pohled na statistiky Roberta při nástupu na trůn. Ale to určitě přijde v další kapitole, tak to nevadí. Dobrá práce.

[Timoteus]

Roberto "Lev" Milánsky
(1130 - 1169)


Prvé roky

Kým ríša sa začiatkom tridsiatych rokov 12 storočia zmietala v problémoch, prevzatie moci Robertom vo Verone prebehlo jednoducho. To čo trápilo nové knieža Roberta boli mestá Boloňa a Tortone, ktoré stále vlastnil cisár. Čo chcel Robertov otec Giovanni vyriešiť mečom, rozhodol sa Roberto riešiť diplomaticky. Na stretnutí v Norimberku sa Roberto s cisárom dohodol, že ho verejne podporí pri vzburách v ríši, odmietne sa pridať k separatistickej frakcii, ktorú tvorila asi polovica ríšskych kniežat a zabezpečí Itáliu aby mohol cisár vykonať rímsku jazdu. Vrásky na čele cisárovi tvorili taktiež kacíri, ktorý sa na krátku dobu dostali k moci v Provensálsku. Za pomoc cisár Robertovi odovzdal mestá Bologna a Tortone do správy.Ako poistku si cisár na svoj dvor do Burgundska povolal Robertovu dcéru Abelinu a sestru Lodovicu do výchovy.
. . . . . .. . . . . .

V roku 1134 na svojom hrade hostil českú výpravu na čele s Vratislavom III. Roberto sa taktiež snažil udržiavať dobré vzťahy s pápežom Mikulášom III., ktorý sa stal opatrovníkom Giana Ferrarského. V tomto období taktiež prebehli zásnuby dcéry Abeliny s uhorským kráľom Samuelom II., čo vojvodovi neskôr spôsobilo veľmi veľa problémov.Príčina bola jednoduchá. V roku 1137 zomrel Roberto, syn vojvodu, dedič veronských dŕžav, ktoré zostali bez mužského dediča.


Robertova žena Anna Hejnumská bola v tom období chorľavá a bolo prakticky nemožné aby ríši poskytla nového dediča. Preto sa vojvoda obrátil na pápeža Mikuláša III. so žiadosťou o anuláciu manželstva, čo Mikuláš III., rodový priateľ bez mihnutia oka sľúbil vykonať. Novú ženu Roberto našiel na dvore chorvátskeho kráľa Hrvoja - jeho dcéru Milicu Soli. Táto Robertovi už o rok povila krásne dcéry - dvojičky - Audustu a Reginu, no následne ochorľavela a zomrela. Vojvodovi v tomto čase dospel jediný syn Gian, ktorý bol ferarským biskupom. Ten však v ranej dospelosti neobracal svoj pohľad na kríž a nespínal ruky k modlitbe, ale radšej počas omší sledoval krásne ženy a trávil čas pitím alkoholu. To sa neskôr k väčšej chvále Božej zmenilo.
. . . . . .. . . . .

Toho času v ríši silili hlasy volajúce po zmene na rímskom tróne. Niektoré navrhovali, aby sa novým cisárom stal vojvoda Roberto, ten však tento nápad razantne odmietol. Nechcel trápiť svoju hlavu zaalpskými potýčkami a nešvárom nemeckých kniežat. Toto rozhodnutie sa ukázalo byť správne, pretože cisár si so všetkými neprajníkmi ľahko poradil a už v roku 1140 vytiahol proti Pisanom. Zámienkou mu bol nárok nášho vazala v Modene, ktorý mal nárok na pisanské mesto La Spezia. Tejto výppravy sa zúčastnili aj veronské oddiely a územie bolo poľahky pripojené k veronským dŕžavám. Na tomto mieste dal Roberto vystavať prvý kostol, ktorý bol zasvätený sv. Giovannovi.


V roku 1142 dospel uhorský kráľ Samuel II. a ten si ihneď chcel vziať našu dcéru Abelinu, keďže však ona bola v tom čase našou dedičkou, navrhli sme krátky odklad svadby. Tá sa nakoniec uskutočnila v roku 1144, keď sa zároveň konala aj svadba druhá - vojvodu Roberta a Alix Monferatskej - dcéry Savojského vojvodu, ktorý bol Robertovým dlhodobým priateľom. Šlo už v poradí o tretie manželstvo vojvodu Roberta a ako sa neskôr ukázalo, ani toto nebolo posledné.

Lombardia


Už dlhú dobu túžil vojvoda Roberto, aby k jeho ríši parilo aj územie starobylého Lombardska. Zlomovým rokom v jeho úsilí bol rok 1145. V ríši zomrel starý cisár Barthelini a moci sa jal jeho syn Raymund d´Ivrea. Ten snažiac sa stabilizovať situáciu v Nemecku nemohol sa zaoberať o udalosti pod Alpami. V Lombardii vládol starý známy vojvoda Alboino. To bol síce pomerne dobrý bojovník, no muž hanebný, lakomý a pyšný. Už dlho bol diablovým tŕňom v kresťanskom svete.Roberto preto napísal svojmu krstnému otcovi - pápežovi Mikulášovi III. a ten potvrdil, že Alboino je nehodný syn cirkvi a nezaslúži si aby vládol nad lombardským ľuďom, ktorý pod jeho vládou trpel. V tomto úsilí Robertovi pomohli aj škodlivé fámy, ktoré o Alboinovi Robert rozšíril. Údajne unášal deti a tie po nociach mučil.


Nasledujúci rok vojvoda prekročil zemskú hranicu a započal obliehanie Milána - najvyspelejšej lombardskej pevnosti. Vojsko d´Esteho bolo poľahky zničené. Jediný problémom asko sa ukázalo boli vojská Barského vojvodu, ktorý ovládal celé Brabantsko a Porýnie. Koncom roka prekročil Alpy v svätogotthardskom priesmyku so 4000 armádou. Tá ale Roberta vôbec neprekvapila a čoskoro bola rozdrvená.
. . . . . .. . . . . . .

Na svätého Mikuláša 1146 bol uzavretý pre d´Esteho potupný Milánsky mier.

[Timoteus]

Veľkovojvoda

Druhá polovica 40. rokov priniesla zaujímavý zvrat v ríši. Tá už dlhšiu dobu stagnovala. V roku 1147 na ríšu zaútočili Maďari a vydobili si späť od Rakúska Šopron. Dlhotrvajúca vojna na západe s francúzskym kráľom ovocie neprinášala tiež. Ranou v Robertovej zahraničnej politike bola strata savojského spojenca, ktorý bol zvrhnutý svojim vazalom. Ďalšiu bolesť mu spôsobil vznik Sicílskeho kráľovstva na juhu Itálie, ktorú neskôr páni s erbom bieleho diviaka túžili získať. Teraz sa však spojeneckými zmluvami viazala na gréckych panovníkov a manželkou sicílskeho kráľa bola jeruzalemská kráľovná. Maďarský útok na ríšu navyše na krátky čas ochladil vzťahy kniežat k Robertovi, ktorého dcéra - dedička bola vydaná za uhorského kráľa.


V roku 1148 sa situácia v ríši vyhrotila natoľko, že znovu začala silnieť opozícia voči francúzskemu rodu d´Ivrea, ktorý sa orientoval na svoju burgundskú politiku. Cisárovi neprajníci všade pripomínalo ako sa ríša skvela za vlády Sálskej dynastie. Na čelo nespokojencov sa postavil synek Sálskej dynastie Heinrich,ktorý pod svojou vládou zjednotil saské a bavorské rodové dŕžavy. Bol to človek bohumilý, cnostný a priateľský. Roberto ho podporil v jeho nároku a cisár musel ustúpiť tlaku zo strany vazalov a abdikovať. Heinrich, toho mena IV. Roberta za odmenu menoval maršálkom ríše a ustanovil mu trvalú rentu.


Vojvoda už dlhodobo jednal so Spalatským vojvodom, ktorý ovládal Bresciu. To bol kraj pod Alpami, ktorý mal podľa práva prislúchať lombardskému vojvodstvu. V roku 1150 preto vtrhol s obrovským vojskom do tohto kraja a v priebehu jedného roka ho pripojil k svojmu panstvu.
. . . . . .

1. januára 1151 založil Roberto della Scrofa Milánske veľkovojvodstvo (rovné kráľovstvu). To bolo charakteristické veľkou centralizáciou, čo sa nepáčilo niektorým vazalom, ktorý sa zhromaždili v okolí bývalého lombardského vojvodu Alboina. Vazali poslali veľkovojvodovi ultimátum, ktoré on však vysmial a s vojskom proti nim tvrdo zakročil. V bitke o mesto Verona bol Alboin zajatý a vzbúrenci boli zbavený ich titulov. Jedným z najlojálnejších vazalov bol Robertov syn Gian, ktorý pomaly dospieval k stále vyššej zbožnosti. V auguste mu veľkovojvoda udelil titul ferarského arcibiskupa a zveril mu celý daný kraj do správy. Následný rok sa hlavné mesto veľkovojvodstva presunulo do Milána.
. . . . . .



Okrem domácich udalostí sledoval veľkovojvoda aj zahraničné udalosti. Boh kresťanom prial. Byzancia sa rozširovala ďalej do mohamedánskych krajov a Pisania zase oslobodili značnú časť Tuniska od berberských pohanov.
. . . . . .

[Timoteus]

Potomstvo rodu bieleho diviaka

Ubehlo už 60 rokov odkedy sa rod della Scrofa ujal moci vo Verone. Rod postupne, čo sa majetku a dŕžav týka silnel, no už čoskoro Roberto, syn jeho legendárneho zakladateľa Giovanniho musel zaoberať následníctvom. Neuváženou politikou i nešťastnou náhodou o o jedného syna prišiel a druhého zasvätil Bohu. Dedičku trónu vydal do cudzej zeme a panstvu hrozil zánik. Situáciu s potomstvom mu nepomohlo vyriešiť ani tretie manželstvo a tak sa Roberto snažil splodiť syna mimo manželské lôžko. Postupne si vytvoril rad mileniek, no Najvyšší mu neprial ani v týchto vzťahoch. Keďže sa všetky cirkevné autority zhodli, že neplodnosť nie je vinou muža ale ženy, odvrhol Roberto od seba i jeho tretiu ženu - Alixu Montferratskú a za svoju štvrtú manželu pojal Éremburgu de Villeneue. Keď konečne otehotnela jeho milenka, narodila sa mi dcéra Serilda. Roberto ju síce plne nelegitimizoval ale uznal, že je jeho krvi.

. . . . . .

V roku 1155 bol za rímskeho cisára zvolený nový cisár Gislevert z rodu Štaufovcov a na jeseň 1156 zomrel Mikuláš III., jeden z najdlhšie vládnucich pápežov a veľký dobrodinec rodu veronských vojvodov. Na pápežskom stolci sa vystriedali viacerí kandidáti, ktorí ale vládli len niekoľko dní. Až nakoniec Leo toho mena X. si vyslúžil dlhší život. Hneď po svojom nástupe zvolal krížovú výpravu do Egypta. Roberto dúfal, že jeho účasť na ťažení by mu mohla priniesť slávu, bohatstvo, nové statky, no najmä Božiu priazeň prejavenú v podobe syna. Zo svojho veľkého majetku vyhradil značnú časť na prípravu armády. Do poľa povolal 22 000 vojakov a z vlastných nákladov si najal loďstvo, ktoré by ho na pohanské územie dopravil. Tesne pred vylodením v delte Nílu však prišla zlá správa. Pápež Leo X. bol zajatý mohamedánmi a výprava sa rozpadla. Vojvoda zúril. Jednak stratil veľké množstvo peňazí a ani priazeň Boha nezískal. Nasledujúci rok zomrelo viacero kardinálov a pápež mal menovať nových. Jedným z favoritov bol ferarský arcibiskup Gian. Roberto ho v jeho zbožnom úsilí podporil značnou čiastkou a tak sa otvorila jeho cesta k svätému stolcu.



V roku 1159 sa Robertovi z nemanželského vzťahu narodila ďalšia dcéra. Veľkovojvoda bol už naozaj nervózny, vedel, že starne a ríša nemá dediča. Následný rok konečne otehotnela aj jeho žena. Roberto už ani nedúfal, no nakoniec sa dočkal a 15. júna 1161 sa mu po dlhých štyridsiatich rokoch narodil syn. Dostal meno Lorenzo. Kým doteraz sa mu dedič nie a nie narodiť, zrazu akoby sa s nimi roztrhlo vrece. Už v septembri sa mu narodil syn Lombardo. Narozdiel od predchádzajúcich ľavobočkov, tohto plne legitimizoval. Okem toho mu manželka o dva roky znovu povila syna - Giovanniho. Tak mal Roberto (spolu s už zosnulými) 10 detí.


Veci politické

Čo sa týka ríšskych udalostí, opäť sa raz prejavila slabosť cisárskej moci. V roku 1162 bol cisár prinútený odovzdať Švábsku (de facto kráľovskú) korunu do rúk katalánskeho dobyvateľa Gueraua Urguella, ktorý následne zložil cisárovi vazalský sľub. Ale už len tá skutočnosť, že neurodzený muž sa stal pánom len tak je odporná. Pche, to by sa v nás v Itálii stať nemohlo aby sa hocijaký buran z hôr stal pánom!



V roku 1163 veronskí juristi objavili zvláštnu vec. Podľa akýchsi starobylých ríšskych zákonníkov mal veľkovojvoda nárok dobyť mesto Florenciu. Tá patrila súskemu vojvodovi Manfredovi, no bola enklávou jeho panstva. Podľa starého rímskeho práva tak mal vojvoda právo toto územie, ktoré bolo obkolesené jeho dŕžavami zabrať. Tento nále z síce nepotešil susedných panovníkov, no nik proti nim nemool namietať. Koncom roka bol Manfred II. Neľútostný prinútený podpísať mier.

. . . . . .

Veľkovojvodovým veľkým snom bolo dobyť Piemondské kniežatstvo, ktoré ovládal piemondský arcibiskup. Už dlho mal nárok na Piemondský kraj, no nie na celé kniežatstvo. Teraz však cítil, že sa blíži jeho skon a nový nárok už nezíska a preto sa uspokojil len s dobytím tohto jedného kraja. V roku 1165 bol pripojený Piemondským mierom.Toho istého roku sa v malom francúzskom meste Sain-Félix stretol koncil zvolaný pápežom. Jeho výsledkom bolo odsúdenie katarskej herézy, ktorá sťa burina vyrástla v slnečnej Akvitánii.

. . . . . .

[Timoteus]

Korutánske dedičstvo

Po ovládnutí väčšiny severnej Itálie sa Roberto začal obzerať do susedných krajín. V Korutánsku už dlho vládla zhýralá a večne opitá žena Brunhilda Tyrolská. Hoci kedysi svätý Giovanni sľúbil Eppštajnom, že si na nich rod della Scrofa nebude nárokovať Korutánsko, Eppštajnovci dávno vymreli a Korutánsko...ehm Korutánsko je pekná zem.



Keď Brunhilde 1.apríla 1166 povedali, že milánske vojská vtrhli do Korutánska, začala sa smiať, že je to dobrý vtip. Tak začal päťmesačný konflikt, ktorý historici nazvali "Žartovná vojna". V septembri bola hriešna kňažná prinútená podpísať mier. Ako vojvoda zistil, z kedysi bohatého Korutánska zostala len jedna zchátralá okýpťená provincia. Kraj spolu s kniežatstvom dostal do správy Robertov najmladší syn Giovanni a dedičovi trónu Lorenzovi do správy dal Modensko. Prostrednému Lombardovi dal do správy mesto Florenciu, ktorú mu však neskôr odobral a určil mu cirkevnú kariéru.

Krátko po novom roku - 1167 bol zo starodávneho akvilejského trónu v Cividale vyhnaný patriarcha Reginar a územie bolo pripojené ku Korutánsku.



Rakúskym krajinám už dlhú dobu vládol rod Bogenov, z ktorého slávy však zostal už len zlomok. Rod sa rozpadol na dve vetvy - míšeňskú a rakúsko-durínsku. Tie medzi sebou práve bojovali. Rakúske knieža Mischl chcel Bogenov znovu zjednotiť a tak napadol svojho míšeňského brata Wolfela. Spojencom Bogenov bol už spomínaný švábsky dobyvateľ Guerau. Eľte toho roku (1167) prekročili milánske vojská hranicu a začali obliehať všetky dŕžavy v Korutánsku. Nasledujúceho roku Kraňským mierom bolo rovnomerné územie pripojené k Milánskemu Korutánsku.




Milánske veľkovojvodstvo po Korutánskych ťaženiach.

V tomto období sa Roberto začal nazývať Lev, leč prezývku túto si neužíval dlho, pretože 19. júla si Roberta I. "Leva" z rodu pánov bielej svine povolal Pán. Na jeho trón zasadol druhý najstarší syn jeho - Lorenzo, dovtedy Modenský, pretože najstarší syn jeho bol arcibiskupom Ferarským. Nech dlho žije rod della Scrofa!

[Timoteus]

Tak a to je pre dnešok všetko Budem rád za postrehy a vaše komentáre.
PS : UPS prepáčte, no mal som problém s postnutím jedného príspevku no ako vidím neskôr sa tu postol 2x ak by niekto vedel tak by mohol jeden vymazať....nech tam nie je 2x...dik

[Timoteus]

Uf nasledujúci panovník bude riadne dlhý Lorenzo vládol neuveriteľných 62 rokov a za tú dobu to dosiahol naozaj ďaleko...z veľkovojvodu na kráľa až nakoniec tesne pred smrťou na cisára! Uvidím ako budem stíhať sísať jeho život, no zrejme to bude vec viacerých dní...minimálne dvoch...bo je to 6 listov poznámok k jeho životu - to jest 12 strán

[Ilmarinen]

Predpokladám, že máš prázdniny a kopec voľného času keď si sa tak rozbehol s tými reportami. Zatiaľ to vyzerá na peknú hru. Tak na cisára vravíš, tak to si pekne svoje dŕžavy rozšíril.

[Timoteus]

mám dosť času keďže výška mi začína až koncom septembra (září) ...
priznám sa, že som nechcel byť cisárom ale nakoniec som viacmenej musel ísť tou cestou...teda bolo by nelogické keby to ako panovník neurobím...úprimne nemam moc rád cisársky titul v hre (grafiku koruny atď) ale tak čo už...takisto hra už pomaly prestane byť hrateľne zaujímavou...ale niečo s tým určite vymyslím

[Timoteus]

Svätý Lorenzo I. "Zbožný" della Scrofa
(1169 - 1231)

Sluha sluhov Božích

Krátko po smrti veľkovojvodu Roberta sa k Najvyššiemu sudcovi pobral aj starý pápež Honorius II. V horúcich letných dňoch sa v Petrovom meste stretli všetci významný predstavitelia kléru z Itálie a priľahlých kresťanských krajín. Zasadanie konkláve rokovalo v porovnaní s inými voľbami krátko. Už o dva dni - 5.augusta 1169 z komína Lateránskej baziliky vyšiel biely dym. Novým pápežom bol zvolený nik iný než starý známy Gian della Scrofa, 1. ferarský arcibiskup. Od tejto chvíle vošiel do kresťanských dejín ako Leo, toho mena jedenásty.



Čo sa týka svetového diania, následného roku 1170 sa skončila míšeňsko-rakúska vojna, pričom vojvodovi Mischlovi Rakúskemu sa zjednotiť dŕžavy rodu Bogenov. Zaujímavé veci sa diali na Britských ostrovoch. V roku 1169 tam vypuklo obrovské povstanie anglo-sasov, ktorý nesúhlasili s kultúrnymi novotami, ktoré zavádzal normanský rod slávneho dobyvateľa Viliama. Na ich čelo sa postavil akýsi Sigeric, ktorý sa stal novým Anglickým kráľom.



V lete 1170 sa veci pohli taktiež v Itálii. V rukách Bogenov stále zostávalo korutánske Istrijsko a mier medzi nimi a Itáliou bol po smrti Roberta minulosťou. Zhruba 9,5 tisícové vojsko vtrhlo do Istrie a tú obsadili. Rakúske narýchlo zozbierané šíky o počte zhruba 4000 mužov nemohli zabrániť vojvodovmu cieľu. Korutánsko bolo opäť zjednotené, tentokrát pod vládou della Scrofovcov, konkrétne Giovanniho, brata veľkokniežaťa.



Nasledujúci rok prebehli zásnuby Lorenzovej sestry Serhildy s byzantským cisárom Manuelom. Vzťahu tomuto sa v budúcnosti venovať nebudeme, snáď len teraz pre zaujímavosť uvedieme, že ich dcéra sa neskôr stala kráľovnou Jeruzalemskou (ktorú Gréci nazývajú Hierosolyma), no svoju vládu si veľmi neužila. V mladosti ju zajal damašský emir a držal vo svojom žalári ako konkubínu.



Krátko po nástupe Lorenza na trón sa v susednom San Maríne k moci dostalakacírska mestská rada na čele s waldštajnským starostom Prosperom. Na pápežov pokyn Lorenzo zaútočil na Marínsku republiku a po dobytí ju ako Urbinské hrabstvo zveril svojmu priateľovi Marcovi Morosinimu do správy.
V tomto období nešťastnou náhodou počas výuky šermu skonal milánsky regent Filip Modenský.
V roku 1174 taktiež pápež odmenil horlivosť s akou Lorenzo splnil jeho túžbu po návrate San Marína do lona cirkvi tým, že povolil založiť druhú unicerzitu na území Milánskeho veľkovojvodstva. Padova sa po Bologni stala druhým centrom vzdelanosti v severnej Itálii.

. . . . .

Mnohé udalosti sa stali aj v ríši. Proti sebe sa postavili dvaja vzdorocisári. Jeden z rodu Štaufov a druhý z rodu Sálskej dynastie. Obaja boli pomerne silný, no nakoniec sa šťastnena priklonila na stranu Odelrika Sálskeho, ktorého jeho protivníci nazývali Opilec. V tomto boji si Milánsko zachovalo neutralitu - i preto, že veľkovojvoda sám bol ešte nedospelý Z hľadiska ríše však znamenala vzbura veľkú udalosť, počas nasledujúcich 50 rokov si Sálska dynastia udržala cisársku korunu, hoci zmeny na tróne sa vyskytovali i naďalej, vždy však nastúpil len iný cisár práve z toho rodu.



V roku 1177 podľa prevládajúcich tradícií veľkovojvoda Lorenzo dospel. Už v mladosti bol veľkovojvoda zasnúbený so Sicílskou princeznou, avšak nakoniec k svadbe nedošlo. Nakoľko v Európe práve nebolo veľa princezien, rozhodol sa chvíľku počkať. Nakoniec ponuka na sobáš prišla zo susedného Rakúska, kde práve taktiež zošlo zo zásnub princeznej Adli Bogenskej. Tá nakoniec prežila s Lorenzom dlhé a šťastné manželstvo. Toho roku taktiež dospel aj Lorenzov mladší nevlastný brat Lombardo. Stal sa z neho učený mladý muž. Veľkovojvodský dvor nemohol stačiť jeho ambíciám a preto sa vydal získať skúsenosti na cisárskom dvore.

. . . . .. . . . .

Koncom toho roka sa taktiež v ríši rozhorela ďalšia vzbura. Proti cisárovi do boja vytiahol Filip Saský podporovaný väčšinou vysokého ríšskeho kléru v Nemecku. Lorenzo sa k vzbure odmietol pridať, najmä preto, že na cisárskom dvore sa nachádzal dedič ríše - brat Lombardo. Pridal sa tak na stranu lojalistov - a to bola šťastná náhoda pre cisára. Medzi povstalcami bol aj súzsky vojvoda, ktorého panstvo hraničilo s Milánskom. Vojsko pochádzajúce z tohto kraja viedol sám vodca rebélie a pri prechode Lombardiou bol veľkovojvodovou armádou zajatý. Hanebný cisár však lojalistov za ich pomoc nijak neodmenil.



Koncom roka sa vojvoda obrátil na pápeža. Súsky vojvoda bol nectnostný muž a viacerí vysokí cirkevní hodnostári sa vyjadrili, že pápežovi by sa na Súzskom tróne páčil Lorenzo. Ten nakoniec oficiálnu vojvodovu žiadosť potvrdil a hneď následného roku vypukla vojna. Počas jednej bitky 13000 milánske vojsko Súzanov porazilo a zajalo ich vojvodu Aloisa. Správu nad miestnym krajom vojvoda zveril vazalovi s panstvom v Piemonde.

[Jurig]

Teda, já hrál doteď jen za pohany- germány a Slovany a když tak teď vidím, jak krásně se dá rozehrát politická hra v křesťanském světě, začíná mě to lákat
Některé pasáže mi připomínali slavné lavírování Přemysla Otakara I. mezi císařem a papežem. Pěkně rozjetá hra. Jen mě na postech občas mate, když tam máš většinou jen mapu náboženství, strácím se pak v tom, kdo ovládá která území. Ale jinak paráda

[Timoteus]

Rodinné prípady

V ďalšom období sa Lorenzo pokúsil zlepšiť svoje diplomatické schopnosti. Vedel, že dobrý panovník musí vedieť kľučkovať medzi mocnejšími susedmi i slovom a silou zákona. V roku 1181 sa mu narodil syn, ktorý dostal meno po otcovi. Z vďaky k Bohu sa krátko na to Lorenzo pridal k terciánom dominikánskeho rádu. Ďalší rok na prebehla svadba Fausty - sestry veľkovojvodu a Odelrica Sálskeho - zvaného Opilec. Behom svadby sa k družine veľkovojvodu pridal aj Lombardo, ktorý sa vrátil z cisárskeho dvora.

. . . . . .

Toho roku v Lombardsku taktiež prepukla epidémia brušného týfu na ktorú ochorel aj sám veľkovojvoda. Práve uvoľnené miesto hlavného lekárnika Lorenzo zveril svojmu erudovanému bratovi Lombardovi. Ten sa pustil do jeho liečby. Jeho verdikt bol jasný. Veľkovojvoda musí prísť o jeho mužstvo, lebo inak zomrie a tak sa aj stalo - veľkovojvoda Lorenzo sa stal eunuchom. Počas ďalšej liečby sa Lorenzo so svojím bratom spriatelil a dobrý vzťah im vydržal až do Lombardovej smrti. V novembru 1182 sa Lombardo navyše stal dedičom panstva, pretože Lorenzov syn Lorenzo mladší zomrel. Keďže bolo jasné, že veľkovojvoda už nového dediča nesplodí, prebehla nasledujuceho roku svadba Lombarda s chorvátskou princeznou Dubravkou Solijskou.

. . . . .

Po tom, čo sa moci v ríši v roku 1185 ujal nový cisár Filip začala sa ríša znovu zmietať v nepokojoch. Pápež odmietol Filipa korunovať za cisára a vzbura bola na spadnutie. K táboru nespokojencov sa pridal aj veľkovojvoda Lorenzo - a to najmä na podnet teraz spriateleného rodu Bogenov. Na strane cisára stáli ako klasickí odporci Bogenov Česi. Za ich podporu cisár povýšil Čechy na kráľovstvo. Prvým kráľom bol Waultgald Přemyslovec.
Český kráľovský titul potvrdil aj cisárov novomenovaný antipápež Martin so sídlom v Mohuči.

. . . . . .



Počas vojny sa uskutočnili aj ďalšie udalosti. Veľkovojvoda v roku 1186 udelil Modensko svojmu bratovi Lombardovi a krátko na to 11. júla 1186 poslednýkrát vydýchol aj pápež Leo XI. zvaný Nebezpečný - pôvodným menom Gian della Scrofa. Jeho nástupcom sa stal druhý ferarský arcibiskup Hadrián V.
Niekedy v tomto období veľkovojvoda taktiež prijal celibát a na svoju ženu naďalej nazeral len ako brat na sestru.



V roku 1187 sa konečne skončila aj občianska vojna v ríši. Starý cisár Filip bol prinútený abdikovať a na jeho stolec si sadol jeho rovnomenný syn - Filip II. Sálsky. Zostalo teda už len doriešiť pápežské schizma, ktoré sa začalo počas vlády jeho otca. Tábor okolo mohučského pápeža sa začal zužovať. Hneď traja kresťanský panovníci zaútočili na ríšu aby bránili záujmy pápeža v Ríme. Nakoniec sa boje ešte pretiahli a dvojpápežstvo sa skončilo až v roku 1192. Ešte koncom 80. rokov 12. storočia sa však veľkovojvoda zúčastnil púte, počas ktorej navštívil Boží hrob v Jeruzaleme a svätú horu Sinaj.

[Timoteus]

Teda, já hrál doteď jen za pohany- germány a Slovany a když tak teď vidím, jak krásně se dá rozehrát politická hra v křesťanském světě, začíná mě to lákat
Některé pasáže mi připomínali slavné lavírování Přemysla Otakara I. mezi císařem a papežem. Pěkně rozjetá hra. Jen mě na postech občas mate, když tam máš většinou jen mapu náboženství, strácím se pak v tom, kdo ovládá která území. Ale jinak paráda

Ja osobne nemám rád hru za pohanov moc...ešte Slovanov vcelku môžem ale germánov vôbec....príde mi to ešte trochu nedorobené aj....
Čo sa týka mapy náboženstva, tá je tam len raz pokiaľ sa nemýlim (keď som ukazoval katarov v Akvitánii)
- inak zväčša používam mapu "priami vazali" aby som ukázal aká je situácia v ríši

[Timoteus]

Cesta ku korune Italskej

V novembri 1190 sa veľkovojvodovi konečne podarilo získať nárok na Toskánsko, ktorého hlavné mesto Florencia už niekoľko rokov súčasťou Milánska bola. Behom jedného roka Lorenzo svoje nároky presadil. Vojna však z politického hľadiska nebola taká jasná ako z vojenského. V tomto období ešte prebiehala schizma a v okolí sa pohybovali pápežské vojská, ktoré tu operovali proti cisárovi. Lorenzo ako pápežov spojenec nechcel zasiahnuť "oficiálne nepriateľské vojsko" svojho spojenca. Druhým problémom bolo, že proti predchádzajúcemu vládcovi Toskánskeho kniežatstva sa vzbúrilo mesto Siena, ktorého vzburu musel následne Lorenzo ešte hasiť. Po úspešnom vysporiadaní sa s problémami zveril veľkovojvoda celé Toskánsko do správy Lombardovi della Scrofa.



V tomto období sa Lorenzo taktiež túžil vyrovnať svojmu predchodcovi Giovannimu a túžil rozšíriť zástupy svätých.
Okrem vecí nadpozemských sa však nezabúdal venovať ani veciam pozemským. Zmätok v Itálii využil Lorenzo na presadenie svojho ďalšieho nároku, tentokrát na mocnej Pisanskej republike. Tá už dlho svojimi clami a poplatkami robila problémy milánskym obchodníkom a Lorenzovej pokladni. Pisa do boja postavila početné, no najmä dobre vycvičené vojsko, no ani to nezabránilo Lorenzovi pripojiť Pisu k svojej ríši. Pisa si však vydobila, že jej v Itálii zostane ešte aspoň jedna základňa v Piombine, čo sa síce Lorenzovi nepáčilo ale nakoniec im to právo dočasne ponechal. V tomto období sa Lorenzovi taktiež podarilo doplniť jeho zbierku svätých relikvií - a to o kúsok z posvätnej róby, ktorá je známa ako Turínske plátno.

. . . . .. . . . .

V roku 1194 sa v severnej Itálii objavila epidémia kiahní/neštovic pre ktorú zomrelo veľa Lorenzových poddaných - najmä detí. Na kiahne ochorel aj veľkovojvoda Lorenzo, ale vďaka opatere jeho brata sa z nich rýchlo dostal. Preto sa na jeho panstvách spustila druhá vlna budovania ošetrovní a hospicov pre chudobných, ktorá síce stála mnoho peňazí, no zabránila v budúcnosti mnohým a mnohým stratám. Navyše to bol čin bohumilý a snáš i preň bol od tejto doby Lorenzo prezývaný zbožný. Okrem toho sa v tomto období Lorenzo venoval nábožnej meditácii a čítaniu spisov cirkevných otcov. Veľmi ho oslovil najmä spis veľkého učiteľa cikvi sv. Augustína z Hippa. Zvesť o jeho zbožnosti sa dostala aj do uší mníchov vo svetoznámom kláštore Cluny(odkiaľ pochádzala významná rehoľná reforma) a tí Lorenza dokonca dvakrát pozvali aby ich kláštor navštívil a čerpal z kresťanskej múdrosti ich knižnice

. . . . .
. . . . .

30.X.1196 pápež Hadrián V. zvolal všetkých verných kresťanov aby sa zúčastnili krížovej výpravy do Egypta. Veľkoknieža Lorenzo, ktorý sa považoval za pravého kresťanského rytiera sa ihneď jal príprav. Naverboval 35 000 vojsko a mnoho lodí, s ktorými sa vydal k bránam Orientu. A práve včas. Len čo vojsko dorazilo, muselo pomáhať pápežským armádam v bitke pri mestečku Mersa Matruh. Šlo o dovtedy najväčšiu bitku, ktorú milánski vybojovali.
Krátko na to italskí križiaci obľahli Alexandriu a ďalšie mestá ležiace na delte Nílu až nakoniec sám egyptský sultán volal po mieri. Nik nepochyboval, že Boh výprave žehnal najmä vďaka účasti zbožného Lorenza.

. . . . .. . . . .

Keďže Lorenzo nemal vhodného člena svojho rodu, ktorý by novodobytému územiu mohol vládnuť, a on sám sa zaujímal najmä o dianie v Európe, prenechal správu Nílskej krajiny jednému z rytierov, ktorí sa výpravy zúčastnil. Pápež ocenil Lorenzovu obetu tým, že mu povolil honosiť svoj rod titulom kráľa Itálie.
2.júla 1198 sa v Miláne konala slávnostná korunovácia. Za spevu slávnostného chorálu Te Deum vložil Lorenzov nový vazal - piemondský princ-arcibiskup Angelbert novú korunu - italskú. Tým sa začala nová etapa v dejinách rodu della Scrofa. Okrem formálnej stránky veci sa zároveň Lorezovi museli pokloniť všetci italskí vazali v ríši.
To však neplatilo o Anconskom dóžovi. Preto ešte toho roku vytiahol kráľ proti tomuto mestu a to svojej moci podrobil.

. . . . .. . . . .

V roku 1199 zomrel staričký pápež a dobrodinec rodu s bielym kancom v erbe - Hadrián V. V ríši po dlhej dobe vládol pokoj a cisár Filip II. Sálsky sa snažil túto situáciu udržať. O to isté sa snažil aj kráľ Lorenzo a snáď i preto sa veľmi ľahko spriatelili.



V tomto období bol v Pisanskom štáte taktiež zvolený nový dóža a preto staré mierové zmluvy prestali platiť. Preto ešte v roku 1200 do rúk Itálie padla aj posledná bašta tohto štátu - obchodné mestečko Piombino. Mier bol stvrdený ale až po dvoch rokoch bojov v meste Pisa po tom, čo bol v bitke o mesto La Spezia zajatý dóža spolu s jeho tuniským miestodržiteľom.



Rok 1200 bol pre rod della Scrofa šťastný aj preto, že bola prerušená 20 rokov trvajúca kliadba. Po tak dlhom čase sa totižto do rodu konečne narodil chlapec - a to konkrétne korutánskemu vojvodovi Giovannimu syn Bonifacio. Len pre informáciu, dedič ríše Lombardo mal v tej dobe len 4 dcéry.

[Timoteus]

Nové storočie prinieslo kresťanskému svetu mnoho zmien. V Levante bola po dlhých desaťročiach zrušená nadvláda Sicílčanov. Miestnym moslimským povstalcom sa totiž podarilo získať samostatnosť a oddeliť kresťanskú Palestínu od Východného cisárstva. Sicílčania si dočasne udržali niekoľko hradov v Hierosolyme. Zaujímavá bola aj situácia na Britských ostrovoch, kde vznikli štyri nezávislé kráľovstvá - Írsko, Škótsko, Anglia a Wales.

. . . . . . .

Z hľadiska rodu pánov s bielym kancom v erbe bolo zaujímavejšie dianie v Uhrách. Tam v roku 1202 vymrel rod Arpádovcov po meči. Posledný člen dynastie - Jakub Uhorský zomrel za záhadných okolností a podľa starobylých dohôd a pokrvných príbuzenstiev zdedil kráľovstvo bolgarský rod Dulov, konkrétne jeho posledný žijúci člen Tuk. Pohanská krajina v srdci kresťanskej záhrady by bola obrovským problémom. Vlašský kráľ Lorenzo preto zorganizoval cirkevnú misiu a tú poslal na misijnú cestu do Uhier. Misia bola úspešná a v roku 1203 prijal uhorský kráľ Tuka jeho dvor krst z rúk seravilského biskupa Roberta. Táto misia odštartovala rad ďalších misií, ktoré v ďalšom období vlašský klér usporiadal.V januári roku 1202 bol v cisárskom väzení taktiež popravený český kráľ Anselm Přemyslovec a jeho kráľovstvo pripadlo cisárovi Filipovi II.

. . . . . .

V roku 1203 zase Chorváti zaútočili na sicílskeho neplnoletého kráľa Alessandra III., čo využil aj kráľ Lorenzo a vtrhol do Sicílie, ktorá ovládala poslednú Lorenzom neovládanú časť Itálie - Apruntium. Kráľ na čele 44 000 vojska rýchlo obsadil veľkú časť Sicílie až nakoniec prinútil sicílskeho regenta podpísať na veľkú noc roku 1204 v Ríme mier.



Toho roku zomrel na Margitinom ostrove v Pešti uhorský kráľ Tuk z rodu Dulov. Ním vymrel aj rod Dulov. Novým uhorským kráľom bol na sneme v Stoličnom Belehrade zvolený Ansur Császár z rodu kastílskych kolonistov, ktorí pred niekoľkými generáciami získali Karpatské panstvo.



V roku 1205 sa uskutočnila v poradí druhá misijná cesta seravilského biskupa. Tentokrát do ďalekej ruskej Bjarmie. I táto bola úspešná a miestne pohanské knieža prijalo kresťanstvo. V ďalších rokoch sa uskutočnili podobné viacmenej úspešné misijné cesty do Fínska. Pohanská viera pomaly opúšťala Európu. Toho roku sa taktiež skončila Chorvátsko-sicílska vojna a bola vytvorená personálna únia na čele s Chorvátskym ortodoxným kráľom z rodu Soli.

. . . . . .

V roku 1208 sa konečne narodil syn aj dedičovi ríše - vojvodovi modenskému Lombardovi. Dostal meno Roberto a neskôr po smrti Lombarda sa stal novým dedičom ríše.
Hoci sa zdalo, že pohanstvu v Európe bol koniec, ukázalo sa, že to bol obrovský omyl. V roku 1210 sa totiž začali z východných stepí šíriť správy hovoriace o príchode akéhosi nového kočovného národa - Mongolov. Zatiaľ však šlo len o nejasné útržkovité zvesti, že sa akémusi chánovi podarilo zjednotiť pastierov a poraziť svojich susedov.
Toho roku sa taktiež skončilo Chorvátske panstvo v Sicílii. Veľkú časť tohto kraja totižto dobyl východný cisár.

. . . . . .

Následného roku (1211) do rodu della Scrofa znovu zavítala smrť. Zomrel Lorenzov najmladší brat Giovanni Korutánsky. Jeho dŕžavy zdedil jeho syn Bonifacio. Okremtoho Boh ani naďalej nedával vlašskému rodu veľa šťastia. V lete ochorela kráľovná Adila na rakovinu a na jeseň vo veku 72 zomrela Erémberga, veľkovojvodkyňa-matka. Toho roku taktiež zo severných Nemiec prišli zvesti, že viaceré obchodné mestá sa spojili a vytvorili obchodný zväz Hanzu.

Keďže dlhé roky mieru Talianskému kráľovstvu príliš nesedeli, rozhodol sa kráľ Lorenzo v roku 1213 rozohrať nebezpečnú hru. Kráľovskí právnici objavili nárok rodu della Scrofa na Provensálske kniežatstvo. Podľa odkazu pradávneho vládcu Bertranda Bosonidského, ktorý kedysi vďaka dedičstvu po Matilde Toskánskej ovládal okrem Provensálska aj veľkú časť Itálie malo údajne všetko jeho územie pripadnúť rodu della Scrofa.Teraz, keď rod ovládal celú Itáliu, chýbalo mu práve ono osudné Provensálsko. Šlo o do očí bijúce hanebné klamstvo a každému skúsenému juristovi, či učenému prelátovi ihneď došlo, že to tak je. Na stranu kráľa Lorenza sa však postavil cisár Filip II., jeho verný priateľ a ten svojou autoritou potvrdil pravdivosť tohto nároku. Ďalšou nepríjemnosťou bolo, že Provensálske kniežatstvo práve ovládal biskup z Nice. Bohaté dary však obmäkčili srdce Kristovho námestníka a tak proti inak zbožnému Lorenzovi zasiahnuť nemienil. Krátka vojna skončila mierom uzavretým v Nice v roku 1214.

. . . . .

Tým však trampoty s Provensálskym kniežatstvom ani zďaleka neskončili. Jednu jeho časť - Forcalqvérsko totiž ovládala aragónska kráľovná Dulca z rodu Jimenovcov. V pribehu dvoch rokov však voli aragónske sily porazené a mier bol podpísaný v starobylom provensálskom hrade na rieke Rhone.




PS : toť na dnes vše,budem rád za každý komentár! PSS: Mód CK2+, Univerzity + pár menších modov kompatibilných aj s ironmanom