Tŕnitá cesta ku sláve

Reporty nebo-li AAR z Crusader Kings II.

Moderátoři: Atlantis, martas3, Vals, Phoenix

Atlantis
18. Plukovník
18. Plukovník
Příspěvky: 4825
Registrován: 08 říj 2006, 12:25
Bydliště: Praha
Kontaktovat uživatele:

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Atlantis »

Škoda že CK2 neumožňuje handlování s územími - tzn. vyměnit např. ten kus Irska a jihovýchodní Anglie za zbytek Severu. Nedalo by se to nějak ošetřit? Resp. nebyla šance ta území požadovat v rámci míru? Takto jsi vlastně odřezán od Skotska (výhoda či nevýhoda?)
A na pořadu dne Leninská otázka: Co dělat?
Oklamat, zmást, překvapit
("Stonewall" Jackson)
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Atlantis, Atlantis, tebe to Škótsko stále mysľou vŕta :wink: . No žiaľ handlovať s územiami nemožno, tiež by som nejaký taký mechanizmus v hre privítal :?

Na Leninskú otázku zvádza odpovedať jeho najznámejším a najotrepanejším - Učiť sa, učiť sa, učiť sa! :D No v ďalšej kapitole Edmund pomôže rozširovať územia svojho prvorodeného - Edmund totiž myslí do budúcna a vie, že čím väčšie územie jeho prvorodený do jeho smrti získa o to väčšie bude potom územie Yorku keď sa stane jeho dedičom :D
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXVI.


Vojna o írske panstvá


Korunovčná ceremónia poskytla Edmundovi zároveň príležitosť utvrdiť staré spojenectvá. Francúzsky kráľ Guilhem vítal vznik nového kráľovstva, ktoré oslabilo moc britského cisára a keďže sa mu mal kráľ Edmund onedlho stať svatom bez premýšľania potvrdil niekdajšiu spojeneckú zmluvu. Spojenectvo Edmund spečatil i so svojim synom Laurencom. Ten sa v tých časoch sporil s vojvodom Geoffreyom z Hempshire o panstva v Írsku, až spor prerástol v otvorenú vojnu. Situácia sa pre Laurenca nevyvíjala najlepšie, otcova podpora mu preto prišla vhod. Hoci bola yorkská kráľovská pokladnica po vojne značne vyprázdnená prisľúbil Edmund synovi podporu. S otcovým prísľubom sa hneď po korunovácii Laurence náhlil naspäť do Warwicku. Kráľ sa však k vojne nepripojil okamžite. Hodlal najskôr získať prostriedky na ďalšiu vojnu a zadržalo ho i tehotenstvo vojvodkyne Joanny, ktorá mu mala čochvíľa porodiť ďalšie dieťa.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Necelé dva týždne po korunovácii sa dieťatko vypýtalo na svet. Vojvodkyňa porodila dievčatko, ktoré na jej želanie pomenovali Beatrice. Pôrod sa zaobišiel bez komplikácii a matka i dcérka sa tešili dobrému zdraviu. Edmund sa popri radosti z narodenia dcérky chystal na splnenie prísľubu, ktorý dal synovi. Do Yorku prišiel starosta Godfrey, ktorého poveril výberom daní pre vojnovú výpravu a on samotný sa chystal vykúpiť zámožných väzňov, ktorých získal vo vojne s cisárom. Tých najbohatších nechal priviesť do sály svojho hradu. Každého vypočul a dojednal s nimi výšku výkupného, ktorým si mali vyplatiť slobodu. Nebol hamižný a keďže potreboval zlato čo najskôr stanovil každému také výkupné, ktoré mohol bez ťažkostí splatiť. So spravodlivým výkupným všetci šľachtici súhlasili a tak neostávalo iba čakať na jeho doručenie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Väznení šľachtici odprisahali na svoju česť, že zabezpečia aby bolo výkupné doručené čo najskôr, preto sa Edmund mohol ihneď vychystať na výpravu. Starosta Godfrey, ktorého ako muža schopného a zároveň priateľa vymenoval kráľovským správcom dostal inštrukcie prepustiť väznených šľachticov akonáhle prídu vozy s výkupným. Okrem toho starosta zabezpečil vyberanie dodatočnej dane na vojnové účely.
Do Yorku prichádzali kráľovi muži v početných húfoch. Jeho panstvá Durham a Bamburgh poskytli všetkých bojaschopných mužov. Tí sa postupne schádzali do kráľovského mesta. Edmund nechal pred výpravou opraviť svoje brnenie i drôtenú košeľu, ktorá už bola na niektorých miestach deravá. Vstúpil do kováčskej dielne, kde majstri kováči pracovali na jeho brnení. Akonáhle vošiel do miestnosti osvetlenej mocne tlejúcim ohňom všetci prestali s prácou aby sa svojmu pánovi uklonili. Edmund sa prešiel po dielni a sledoval prácu mužov. Jeden z nich práve drótenkou usilovne čistil zaschnutú krv z krúžkov drôtenej košele, iný pracne spájal drôtiky a odcvakával ich na krúžky, ktoré neskôr vpracoval do dier. Ďalší majster vyklepával úplne nové časti pre poškodené brnenie a vedľa neho iní kováči dúchali do pahreby a kovali železo na meče.
Nikto nezaháľal, majster kováč svojho pána ubezpečil, že potrebuje už iba niekoľko dní a bude s prácou hotový. Edmund sa z dielne vybral k yorkskej pevnosti. Pri prechode bránou znovu obdivoval nádhernú kamenársku prácu. Francúzski majstri stavitelia ešte stále v Yorku pracovali, tantokrát na inom mieste a ich práca nebola o nič horšia. Rád sa chodil dívať ako stavebné práce pokročili a nikdy nezabudol staviteľov pochváliť, či odmeniť pár mincami.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Prišiel na nádvorie pevnosti, kde práve v družnom rozhovore s veliteľmi zastihol baróna Stephena z Alnwicku. „Ešte niekoľko dní a vyrazíme“, volal na neho už z diaľky. Tentokrát však Stephen svojho kráľa do bitky nenasledoval. Necítil sa najlepšie a preto miesto seba Edmundovi odporučil šikovného rytiera Maurica. Edmund dal na jeho rady a privolil. „Muži sú už takmer pripravení, ešte čakamé posledných z Bamburghu“ odvetil Stephen so zápalom v hlase. Poslední muži dorazili a kováčski majstri skončili svoju prácu. Vo vynovenom a čistom brnení kráľ Edmund vyšiel z hradnej brány kde už stáli nastúpené šíky mužov. S osemtisícovou armádou sa vydal do Ethelberts, kde podľa správ vyčíňalo vojsko vojvodu z Hampshire. Vojvodovi Geoffreyovi sa medzičasom podarilo získať hrad, ktorý mu poskytoval útočisko pre nájazdy do okolia. Dlho sa však na hrade neohrial, prišla výzva od yorkského kráľa a on ak nechcel ostať v hanbe musel výzvu na bitku prijať.
Od severu vial nepríjemný chladný vietor. Edmund mlčky postupoval vpred a nasadil si na pravú ruku štít, ktorý ho ako tak chránil pred dotieravým vetrom. Blížil sa so svojimi mužmi k bojisku a okom skúseného veliteľa pozoroval krajinu. Keď dorazili na miesto, ktoré sa mu zdalo vhodné privolal si svojich veliteľov. „Lukostrelci pôjdu po stranách, ja povediem stredný voj. Neútočiť skôr ako šípy neoslabia nepriateľa natoľko, že bude možné zaútočiť s pešiakmi.“ Všetci pozorne počúvali a keď kráľ dohovoril povedali svoje námietky. „Maurice ty povedieš pravé krídlo, hlavne nech lukostrelci dajú pozor na vietor, je sakramentsky silný.“ Zdôrazňoval Edmund predtým ako sa každý rozišiel k svojim oddielom. Na horizonte pochodovalo vojsko nepriateľa, kým dorazili na bojisko yorkské oddiely už boli zoradené. Lukostrelci na bokoch postávali opretí o luky, alebo posedávali na kožených púzdrach na šípy.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Zem bola chladná a tak sedel málokto. Edmund stál s ďalšími jazdcami v prednej línii, tesne za nimi postávali peší ťažkoodenci, ktorí si krátili čas rozhovormi a žartovaním. Kôň nedočkavo prešľapoval na mieste a otriasal hlavou, Edmund ho potľapkal po krku. „Už sa nemôže dočkať boja“ prehovoril s úsmevom jazdec stojaci hneď vedľa kráľa. Ten mu iba mlčky opätoval úsmev a nasadil na hlavu prilbu. Upäl si pod bradou remenec a vyklopil hľadie dohora. Keď sa zdalo, že je vojsko vojvodu z Hampshire konečne pripravené dal Edmund pokyn lukostrelcom na krídlach. Po znamení k útoku sa rozduneli bubny. Bubenníci tĺkli do svojich kotlov potiahnutých kozími kožami a lukostrelci postupovali v rytme bubnovania vpred. Museli dávať veľký pozor na nepríjemný vietor a tak lukmi mierili o niečo viac na bok. K nebu sa vzniesli bielo operené šípy a na druhej strane bojiska bolo vidieť množstvo štítov, ktoré sa odrazu zdvihli smerom nahor. Lukostrelci pochodovali aj z radov nepriateľského vojska, nebolo ich však toľko a tak prevahou strelcov dokázal Edmund poriadne ich rady preriediť. Keď sa na náprotivnej strane bojiska na zemi povaľovalo dostatok mŕtvol ozvali sa poľnice veliace k útoku jazde a pešiemu vojsku. Edmund sa spoločne s ďalšími jazdcami v klinovej formácii rútil napred. Za nimi utekali pešiaci dodávajúci si odvahu hlasným revom. Precválali okolo lukostrelcov, ktorí ešte stále pálili na nepriateľa. Ako sa blížil k prvým nepriateľským radám vystrčili pred seba dlhú jazdeckú kopiju a o chvíľu s dunivým nárazom vrazili do steny kopijí a štítov. Poniektorí jazdci skončili na zemi po tom, čo sa ich kone napichli na hroty. Štíty nepriateľov, ktoré s vypätím síl tlačili rytierov sa ježili yorkskými šípmi. Ďalšie šípy však viac nelietali, yorkským lukostrelcom zakryli výhľad peší ťažkoodenci, ktorí čoskoro dobehli jazdu. Lukostrelci teraz už iba postávali a kde tu sa snažili zasiahnúť osamotnených bojovníkov. Les ľudských tiel sa pohupoval dopredu a dozadu, nad ich hlavy vyletovali čepele mečov a hroty kopijí. Muži do seba sekali a bodali, bojiskom sa niesol rynčavý zvuk nárazov zbraní dopĺňaný výkrikmi bojovníkov. Edmund zazrel bohato odetého jazdca ktorého fialový tabard zdobil veľký zlatý kríž. Kríž i farba jeho tabardu napovedali, že muž je s istotou klerik. Bil sa však udatne. Čoskoro ho ale obkolesili niekoľkí yorkskí pešiaci, ktorí proti nemu bodali svojimi kopijami. Nakoniec sa jednému podarilo muža zhodiť zo sedla a ďalší ho ťahali preč z bojiska. Odzbrojený jazdec viac nedokázal vzdorovať. Bol to biskup Eric z Winchestru, ktorý aj napriek svojmu húževnatému odporu padol do yorkského zajatia. Nepriateľ začal ustupovať. Tých, ktorí ešte stále bojovali onedlho obkľúčili yorkskí vojaci a ocitli sa vo smrteľnom zovretí z ktorého nebolo úniku. Obkľúčenie veľkej časti stredného voja vystrašilo ostatných bojovníkov i samotného hempshireského veliteľa, ktorý okamžite prikázal trúbiť k ústupu. Bojovníci obkolesení v pasci začali dvíhať ruky na znak, že sa vzdávajú. Edmund kričal na svojich mužov aby ich ušetrili. Nemal záujem vraždiť zajatcov.
Po víťaznej bitke ostávalo vyhnať z obsadeného hradu posádku a tak sa začalo niekoľkomesačné obliehanie. Z Yorku prišli posily, ktoré dovliekli kanóny no obrancovia sa dokázali zdarne brániť dlhé týždne. Keď sa konečne podarilo prelomiť ich odpor a dobyť hrad pokračoval Edmund v prenasledovaní vojvodovho vojska.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Armáda z Hempshire sa po Bitke o St. Ethelberts stiahla na juh. Keď vojsko doplnilo stavy čerstvými bojovníkmi, ktorých im na pomoc vyslal vojvoda Geoffrey znovu vpadli do Warwicku. Kým kráľ Edmund obliehal hrad stihli napáchať množstvo škôd. Armáda sa zmenila na bandu rabujúcich hrdlorezov, ktorí sa mstili za predošlú porážku. Až na konci leta sa yorkský kráľ vypravil zastaviť ich bezbožné vyčíňanie. Pred blížiacim sa vojskom nepriateľ ustupoval a zastavil sa až pri Kidderminstri. Pripravoval sa na prechod cez rieku Severn, ktorú však už nestihol prekročiť. Časť vojska bola už na druhom brehu, keď sa zjavil yorkský kráľ. V panike sa teraz vrhali tí čo ešte ostali na východnom brehu cez rieku, no silný prúd vody im znemožňoval rýchlo prebrodiť. Vojaci na druhom brehu sa rýchlo organizovali na pomoc svojim druhom. Rozostavení lukostrelci vyčkávali na príchod nepriateľa a pripravovali si šípy. Rýchlo sa približujúce yorkské vojsko hnalo brodiacich sa mužov k stále väčšiemu úsiliu. Tí čo už stihli prejsť na druhú stranu v únave padali na trávnatý breh a lapali po dychu. Keď yorkská armáda dorazila k rieke neboli ešte ani z ďaleka všetci na druhom brehu. Lukostrelci okamžite začali ostreľovať mužov v rieke, ktorá sa onedlho farbila do červena. Pramene krvi sa miešali s vodou a prúd unášal mŕtvoly prešpikované yorkskými šípmi. Páliť začali i lukostrelci na druhej strane rieky a tak Edmundovi muži ustúpili ďaleko od brehu. Brodiť za unikajúcim vojskom bolo príliš nebezpečné, kráľ iba mávol rukou a nechal zatrúbiť na ústup. Lukostrelci sa klusom vydali k zvyšku vojska a všetci sledovali nepriateľa na druhom brehu ako náhlivo uniká ďalej na západ do Walesu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Geoffreyovi muži unikli, no netušili, že sa z Írska práve vracia vojvoda Laurence. Unikli najskôr do Walesu a pokračovali na sever, kde znovu prekročili rieku Severn. Edmund sa so zámerom udrieť na sídlo vojvodu Geoffreya dal na juh do Hempshire. Vtedy ešte netušil, že sa jeho syn vracia z Írska a stretne sa s vojskom, ktoré jemu uniklo. S celou svojou armádou pritiahol do Dorsetu k hradu Wareham, na ktorom sídlil vojvoda Geoffrey. Hrad obležal, no skôr než by sa jeho muži do hradu dostali prišli z Wawicku správy o víťazstve vojvodu Laurenca. Priniesol ich posol, ktorý mal zároveň doručiť podmienky uzavretia mieru vojvodovi.
K mužom na warehamských hradbách sa blížil jazdec s bielou zástavou. Zastavil niekoľko metrov od brány a volal na strážcov pozerajúcich zo strieľní nad bránou. Vypovedal, že priniesol správy od vojvodu Laurenca a čakal. Mohutná brána sa za moment s vŕzganím a škripotom otvorila. V jej medzere sa zjavil ozbrojenec, ktorý mávnutím ruky poslovi naznačil aby vstúpil. Ten popohnal koňa a stratil sa v útrobách hradieb. Ako prešiel dnu brána sa znovu so škripotom uzavrela. Edmund vyčkával a podchvíľou hľadel na hradnú bránu. Asi po dvoch hodinách sa brána znovu otvorila a posol cválal smerom k táboru obliehateľov. Len čo dobehol na dosluch kráľa zakričal, že vojvoda Geoffrey pristúpil na mier. Vojna sa skončila pre Laurenca de Cerf víťazne. Edmund nechal zložiť tábor a odtiahol s vojskom naspäť do Yorku. Za nemalé zásluhy, ktoré pre svojho syna vykonal neobišiel naprázdno. Získal grófstvo Oriel v Írsku, ktoré mu bol jeho syn daroval za pomoc.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Korunovaný Edmund obnovil staré spojenectvo s francúzskym kráľom Guilhemom a uzatvoril spojenectvo i so synom Laurencom. Ten sa sporil z grófom z Hampshire o panstvá v Írsku až spor prerástol do vojny. Prisľúbil synovi pomoc no do vojny sa hneď nevydal. Najskôr musel získať ďalšie prostriedky na vojnu, keďže bola pokladnica po vyčerpávajúcej vojne s cisárom Rogerom značne vyprázdnená. Zdržal ho i pôrod kráľovnej Joanny, ktorá na svet priviedla dcéru Beatrice. Keď bolo všetko pripravené vydal sa Edmund synovi na pomoc. Porazil vojsko grófa z Hampshire a pomohol Laurencovi k víťazstvu.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXVII.


Sobášna politika a hľadanie nových spojencov


Po návrate z ťaženia proti vojvodovi z Hempshire prišli konečne zaslúžené dni oddychu. Edmund postával pri otvorenom okne svojho paláca a díval sa na yorkské ulice pod sebou. Mestu panoval obvyklý ruch a po uliciach prechádzalo množstvo ľudí. Občas mysľou zablúdil na udalosti posledných rokov a až teraz keď sa konečne zastavil si uvedomil koľko toho už zažil. Dlhé mesiace v sedle vojnového koňa ho odpútali od rodiny a dôležité rozhodnutia robil za pochodu alebo vo veliteľskom stane. Rodina, nad tým teraz premýšľal najväčšmi. Jeho deti rástli a on ich nemal ešte šancu ani poriadne spoznať. S vojvodkyňou Joannou mal spolu päť detí, z toho najstarší Laurence už bol váženým vojvodom a vyletel z rodného hniezda. Zvyšné tri dcéry a prostredný syn Robert ešte pobývali v Yorku a pripravovali sa na budúce povinnosti. Otec sa im snažil nájsť najvhodnejších učiteľov a pripraviť ich na úlohy, ktoré očakával, že v budúcnosti budú zastávať. Z dievčat sa mali stať vznešené dámy, pre ktoré plánoval nájsť vhodných ženíchov. Druhý syn Robert stál síce v tieni staršieho brata, ktorý má podľa práva dediť všetky otcove tituly, no Edmund nezanedbával ani jeho výchovu. Hľadel z okna do diaľky za mesto, kde sa lúče slnka neskorých augustových dní opierali o nízke kopce a usporadúval si v hlave myšlienky. Premýšľal nad tým, že by bolo načase začať hľadať pre svoje potomstvo vhodných partnerov. Mladé kráľovstvo York je predsa len stále zraniteľné a nepochyboval o tom, že keď raz vyprší mierová zmluva s cisárom Rogerom, príde čas kedy ten začne spriadať plány na odvetu. Nepochyboval o tom, že trpká chuť z poražky a straty významnej časti dŕžav cisára neprešla. Pri tej myšlienke kráľ sústredene prižmúril oči, akoby sa zameral na nejaký bod v diaľke. Po chvíľke sa vystrel a s rukami za chrbtom vkročil do svojej pracovne. Nalial si pohár vína a nechal poslať pre svojho správcu, starostu Godfreya.
Starosta prišiel s obvykle žoviálnou náladou. Edmund dobre poznal jeho povahu aspomenul si ako mu neraz svojim povestným ostrovtipom tento bodrý starec spríjemňoval ťažké chvíle pred bitkou. Veru preskákali toho spolu už mnoho a za ten čas sa z nich stali dobrí priatelia. Godfrey vkročil do pracovne so šibalským úsmevom na vrásčitej tvári a hlboko sa uklonil. „Dosť tých zdvorilostí Godfrey“ prehovoril na neho okamžite Edmund a oblapiac mu plecia rukami ho prinútil znovu zdvihnúť hlavu. „Godfrey, priateľu, mám pre teba úlohu najvyššej dôležitosti. Rozhodol som sa neotáľať a nájsť pre svoje drahé dcéry vhodných ženíchov. Pokiaľ ide o Roberta, tam ešte rozhodnutý niesom. No York potrebuje spojencov. Choď preto prosím, vyšli svojich poslov do okolitých britských vojvodstiev a prines mi správy, kde majú vhodných šľachtických synov.“ Godfrey sa bez slova uklonil no Edmund si všimol ako s potuteľným úsmevom poškuľuje po jeho pohári s vínom. Ihneď pochopil, vzal druhú čašu a nalial z džbánu postavenom na stole. S povzdychom úľavy starosta pozrel na svojho pána a s humorom sebe vlastným dodal „ Och kráľ môj, už som sa bál, že necháš svojho služobníka odísť smädného a nedáš mu ochutnať vybernaného moku zo svojich pivníc“. Bez váhania vzal pohár do ruky, žmurkol na Edmunda, pozdvihol čašu a pripil na jeho zdravie. Po tom ako vypil pohár na dúšok do dna sa uklonil a pobral preč.
Zoznam s vhodnými šľachticmi na ženbu dostal Edmund do pár dní. Prechádzal spoločne s Godfreyom jednotlivé mená a hľadal medzi nimi vhodných ženíchov pre svoje dcéry. Išli meno po mene a starostlivo prehodnocovali výhody prípadného zväzku. „Och nie kráľ môj, syna grófa z Norfolku radšej nie. Zdedil po svojom otcovi krivé nohy a celkový jeho zjav nie je príliš príťažlivý, to snáď svojej milovanej dcére nechceš spôsobiť také nešťastie.“ okorenil sem tam úvahy o ženíchoch starosta Godfrey poznámkami. Edmund sa neubránil smiechu no aj napriek tomu starostu zahriakol mávnutím ruky a pripomenutím dôležitosti úlohy, ktorú mali pred sebou. Keď vybrali vhodných adeptov rozoslal Edmund na ich dvory posolstvá s ponukou zásnub.
Najskoršie prišla odpoveď z Gaskonského vojvodstva. Tu po smrti vojvodu Guicharda de Gramont, ktorý umrel za nanajvýš podozrivých okolností, vládol regent, ktorý mal záujem nájsť pre svojho zverenca čo najskôr nevestu. Ponuka z Yorku prišla akurát vhod. Zväzok s princeznou zároveň pozdvihoval prestíž mladého vojvodu Juliana a ponúkal Gaskonskému vojvodstvu výhodného spojenca. Rovnako tak sa díval na zásnuby i kráľ Edmund. Gaskonský vojvoda bol teraz jedným z najvplyvnejších v Bristkom cisárstve a spojenectvo s vazalom svojho nepriateľa bolo vysoko cenené.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Najväčšie trápenie mal kráľ Edmund s princeznou Marthou. Dievčatko malo tri roky no všetci už teraz badali, že sa učí akosi pomalšie. Kým ostatné deti v jej veku už stáli na nohách a hapkali prvé slová, Martha mala večne ťažkosti. Kráľ si lámal hlavu a znepokojoval sa nad budúcnosťou svojej dcéry. Premýšľal jednak nad tým, či dcéru nezverí do rúk niektorému kláštoru, alebo jej predsa len nájde ženícha. Radil sa s vojvodkyňou Joannou ale i starostom Godfreyom. Nakoniec sa predsa rozhodol, že dcéru nezatvorí za múry kláštora no dá jej šancu prežiť život hodný šľachtičnej.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Na dvore velšského kráľa sa ponúkal vhodný adept, ktorý by rovnako ako v prípade najmladšej Beatrice priniesol Yorku výhodné spojenectvo. Gloucesterský vojvoda, ktorý mal jediného syna Ysfaela sa vyjadril o navrhnutých zásnubách pozitívne. Netušil samozrejme o prostom intelekte yorkskej princeznej a toho Edmund šikovne využil. Dojednal zásnuby s dedičom gloucesterského vojvodského titulu, čo vtipkár Godfrey samozrejme nepozabudol okomentovať vtipnou poznámkou. Samozrejme však natoľko taktnou a opatrnou aby tým mladú princeznú neurazil. Edmund zvyknutý na jeho podrezaný jazyk sa na svojho správcu nehneval. Okrem toho, že mu bol dobrým priateľom svoje úlohy plnil svedomito a kráľ si bol toho vedomý.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Tak sa s príchodom jesene York stal dejiskom bohatých zásnub dvoch z kráľovských dcér. Edmund privítal vojvodských zástupcov postupne a s rovnakou vážnosťou. Jedinou z nezadaných dcér ostala najstaršia Adelaide. Tá už onedlho mala dospieť a tak kráľ hľadanie ženícha neodkladal. Nevedel však vybrať toho najvhodnejšieho a tak si na rozhodnutie predsa ponechal ešte trochu času.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Čoskoro francúzski majstri dokončili prestavbu nového cvičiska pre yorkských rytierov a Edmund ani tentoraz staviteľov nezabudol náležite odmeniť. Hoci mal v pláne pokračovať s ďalšími stavbami odložil svoj zámer. Vojny vyčerpali kráľovskú pokladnicu a tak museli ďalšie výdavky počkať. Obnova vojska vyžadovala nemalé prostriedky a Edmund ako kráľ musel dbať o pripravenosť svojej armády. Ako nezávislý vladár sa viac nemohol spoliehať na ochranu cisára a jediný, kto ho mohol podporiť boli spojenci, ktorí ako história mnohokrát ukázala sú nie vždy spoľahliví.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Daždivá jeseň pomaly odovzdávala svoju vládu prichádzajúcej zime. Stromy zhodili posledné listy a premáčané blativé cesty znepríjemňovali cestu vozom prichádzajúcim do kráľovského mesta. Obchodníci a roľníci mieriaci do mesta sa plahočili po nedobrých cestách aby v Yorku predali, či nakúpili tovar a výrobky. Okolo nich cvalom letela skupina jazdcov, ktorých tuniky zdobil erb s ľaliami. Neďaleko mesta už bola cesta dlaždená kameňmi a išlo sa lepšie. Pred pravidelným klopkaním kopýt po kamennej dlažbe ľudia ustupovali na bok a robili cestu pre prechádzajúcich jazdcov. Bohato odetí muži svojim výzorom budili vážnosť a nikto sa im neodvažoval prekážať. Keď dorazili do mesta ohlásili sa u kráľa, ktorý ich ihneď prijal. Poslovia francúzskeho kráľa priniesli do Yorku žiadosť o podporou vo vojne. Edmund sa necítil byť na ďalšiu vojnu pripravený, no odmietnuť žiadosť spojenca by znamenalo nesplniť posvätný záväzok a ak si chcel zachovať tvár mal by súhlasiť. Francúzsky posol predložil listinu spečatenú rodovým znakom de Valois, ktorý kráľ rozlomil a začal čítať. „Vo veci nároku vojvodu z Bery Othona II d´Ibelin na prihraničné územia, ktoré má v neoprávnenej držbe munsterská vojvodkyňa Sybille Welf rozhodol sa z božej vôle francúzsky kráľ Guilhem de Valois hájiť spravodlivý nárok svojho vazala. Keďže vojvodkyňa Sybille Welf odmietla uznať nárok vojvodu Othona II d´Ibelin ako oprávnený a dovolala sa práva u svojho pána, cisára Svätej ríše rímskej Sigismunda von Habsburg, ktorý podporil tvrdenie svojej poddanej, vznikol spor neriešiteľný inak ako na bojovom poli. Žiadam preto svojho verného spojenca, yorkského kráľa Edmunda de Cerf aby dodržal zmluvne spečatený záväzok a podporil svojho spojenca na bojisku.“ Vyslať svoje vojsko do Francúzska Edmundovi nebolo priveľmi po vôli. Pri čítaní listu však zachoval kamennú tvár a snažil sa nedať najavo svoje váhanie. Spomenul si na jednanie francúzskeho kráľa voyorkskej vojne o nezávislosť. Taktiež vtedy Guilhem prisľúbil pomoc, no nakoniec sa k činu nemal a ostalo iba pri planých sľuboch. Francúzsky posol vyčkával na odpoveď do ďalšieho dňa. Kráľ ho nechal privolať a podal mu list, v ktorom prisľúbil pomoc. Nezamýšľal však svojich mužov poslať hneď. Prichádzala zima a francúzsky kráľ určite pochopí, že je čas nie vhodný pre plavbu. Dôvod, ktorý Edmundovi umožnil oddialiť poslanie vojsk sa zdal byť uveriteľný a to ho v duchu tešilo. Získal čas a s tým sa s poslami rozišiel.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


No ani s odchádzajúcou zimou na yorkskom dvore nič nenasvedčovalo tomu, že by sa kráľ chystal poslať svoje vojsko. Keď navyše prišla pápežská výzva o účasť na križovej výprave do Aragonu vyvstal ďalší dôvod, prečo vyslanie vojsk odložiť. Krížová výprava bola ďalšou z mnohých snáh vytlačiť moslimov z Pyrenejského polostrova. Takzvaná reconquista moslimami obsadených území prebiehala s prestávkami už niekoľko storočí. Postupne sa darilo kresťanským armádam utŕhať menšie či väčšie územia a zmenšovať moslimské dŕžavy. Keď sa však územia slabších moslimských panovníkov dostali pod vládu mocného rodu Bahri, ovládajúceho veľké územia na východe, stáli kresťania proti príliš mocnému protivníkovi. Na ich žiadosť pápež apeloval na všetkých pravých kresťanov aby sa vydali do Aragonu a bojovali v mene Boha proti nevercom. Ako kresťan nemohol Edmund stáť bokom. Okamžite pápeža prostredníctvom arcibiskupa z Lindisfarne upovedomil o svojej podpore a teraz sa skutočne začal chystať do vojny.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Než sa však yorkský kráľ vydá na cestu bolo treba všetko náležite pripraviť. Intenzívne prípravy sa neobmedzili iba na zhromažďovanie potrebných zásob no častejšie a tvrdšie cvičilo i vojsko. Samotný Edmund každý deň obliekal cvičné brnenie a vydával sa na novopostavené cvičisko aby sa zúčastnil tréningu.
Cvičil naozaj poctivo a bohaté skúsenosti z bitiek predával i svojim mužom. Do Yorku prizval aj baróna Stephena, ktorý mal bojovníkov cvičiť v bojovej taktike. Prítomnosť kráľa dodávala vojakom pocit dôležitosti a zároveň presvedčenie, že je panovník jedným z nich, rytierom, ktorý sa nebojí tasiť meč a viesť armádu do útoku.
Po tvrdom tréningu Edmund vysadol na koňa a pobral sa na hrad. Na nádvorí koňa predal do starostlivosti štolbovi a náhlil sa odstrojiť z cvičného brnenia. V zbrojnci mu práve pážatá odopínali popruhy a snímali časti brnenia keď dnu vošiel jeden z jeho sluhov. Oznámil pánovi, že práve prišli poslovia švédskeho kráľa a žiadajú o prijatie. Edmunda správa prekvapila. Čo také od neho môže žiadať švédsky kráľ, kládol si otázku kým sa úplne nevyslobodil z brnenia. Narýchlo sa opláchol v sude s vodou a obliekol do pohodlnej tuniky. Vychádzajúc zo zbrojnice mávol na sluhu čakajúceho pred východom „Nenechajte ctených poslov čakať, prijmem ich ihneď a prikážte pripraviť pohostenie“. Posolstvo od kráľa Gregora II prinieslo žiadosť o sobáš. Kráľ však nežiadal o ruku kráľovskej dcéry, ako sa najskôr Edmund domnieval, no kupodivu v liste menuje jeho sestru Alice.
Alice de Cerf mala toho času už tridsaťšesť rokov, Edmund ju do svadby nenútil a nechával to na jej rozhodnutí. Roky však bežali a hrozilo, že Alice ostane starou dievkou. Ponuka výhodného sobáša mohla jej povesti a postaveniu iba napomôcť. Keďže však bol Edmund k svojim súrodencom, ktorých veľmi miloval, vždy ústretový rozhodol sa najskôr sestry opýtať. Prizval poslov k hodovnému stolu a za ten čas nechal privolať sestru. Aj napriek zrelému veku bola Alice stále krásavica. Žena, ktorej telo neprekonalo útrapy pôrodu a celý život pobývala v spoločnosti dvorných dám sa veru tešila dobrému zdraviu a kráse i v tomto veku. Keď vošla do siene ospravedlnil sa Edmund svojim spoluhodovníkom a odobral sa so sestrou do vedľajšej komnaty. Tu jej vypovedal prečo pre ňu nechal poslať a jemnými náznakmi sa ju snažil presvedčiť k súhlasnej odpovedi. Ani sa nemusel veľmi snažiť a na jeho počudovanie Alice rýchlo súhlasila. Mladý švédsky kráľ bol ženíchom, ktorého by bolo hriech odmietnuť. Alice navyše už preberať príliš nemohla. Roky jej utekali a hrozilo, že sa stane neplodnou príťažou yorkského dvora.
Po krátkom rozhovore kráľ so sestrou znovu vstúpil do miestnosti, vzal zo stola dva poháre a nalial vína sebe i sestre. Potom vyzval pánov poslov aby povstali a s úsmevom na tvári im oznámil, že dráha Alice so sobášom súhlasí.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Všednosť dní oživila svadba so švédskym kráľom, ktorý York poctil svojou návštevou. Krátke rozptýlenie v časoch príprav na krížovú výpravu padlo vhod. Dni plynuli a francúzsky kráľ žal v Svätej rímskej ríši plody víťazstva. Márne však čakal na pomoc od svojho spojenca, ktorý ani na konci leta svojich mužov nevyslal. Blížil sa čas dospelosti Edmundovej najstaršej dcéry Adelaide a ten stále hľadal pre princeznú vhodného ženícha. Záležitosť nakoniec vyriešil jeho syn Laurence. Ten často pobýval na svojich rozsiahlych panstvách v Írsku a využijúc svoje kontakty s tamojšími vojvodami upozornil otca na vhodného snúbenca pre sestru Adelaide. Najmladší a zároveň jediný syn ulsterskej vojvodkyne bol ešte dieťa, no jedného dňa zdedí ulsterský titul a stane sa jedným z najvplyvnejších vojvodov v Írsku. Vidina mocného zaťa sa kráľovi pozdávala a tak vyslal do Ulsteru ponuku na zásnuby. Úamnachán Ua Ruairc sa onedlho zasnúbil s yorkskou princeznou a Edmund zaopatril i svoju najstaršiu dcéru. Jediné z jeho detí, ktoré doposiaľ ostalo bez dojednaného sobáša bol mladší syn Robert. Nateraz sa však plány s jeho zásnubami odložili do budúcnosti. Čas odchodu do krížovej výpravy sa blížil.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Francúzsky kráľ Guilhem postupoval úspešne územím cisára Sigismunda. Francúzom sa vo vojne zatiaľ darilo, obsadili niekoľko hradov v blízkosti hraníc a keďže cisár ešte len zvolával vojská z celej ríše nestretali sa s väčším odporom. K žiadnej významnej bitke doposiaľ nedošlo a vojna sa do tohto momentu obmedzila iba na obliehanie a dobývanie nemeckých hradov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


K významnej udalosti došlo v Britskom cisárstve. Po zmene na Petrovom stolci našiel po dlhých rokoch v nemilosti cisár Roger konečne s novým pápežom zmier. Ten cisára znovu slávnostne prijal do cirkvi svätej a odvolal kliatbu svojho predchodcu. Ako čin pokánia prisľúbil Roger, že sa vydá do Navarry a pomôže tamojšiemu kráľovi Géraudovi II v boji proti moslimom usilujúcim o dobytie jeho kráľovstva.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vzduchom sa niesol príjemný vánok pripomínajúci príchod jari, času nového života a prebúdzania prírody zo zimnej letargie. Spev vtáctva dopĺňalo udieranie kostolných zvonov niekde v diaľke. Nastal čas kedy sa križiacki bojovníci z celej Európy vydali na cestu a zvony dávali svetu znať túto veľkú udalosť. Edmund kráčal do katedrály, kde sa chystal prijať požehnanie pred ďalekou cestou. Kráčal mlčky a myslel na to čo ho čaká v blízkej budúcnosti. Otvoril ťažké zdobené dvere a vošiel do božieho chrámu. Kráčal k oltáru a pri pohľade na vysoké klenby nad hlavou si uvedomoval malosť smrteľníka. Biskup ho už očakával, kráľ sa pred oltárom poklonil a pokľakol aby v tichosti prijal jeho požehnanie. Nečinil tak s veľkou pompou ako niektorí panovníci, ktorí aktom chceli i ostatným ukázať svoju oddanosť Bohu. Po krátkej modlitbe opušťal katedrálu s pocitom novej duchovnej sily. Rázne kráčal na svoj hrad, kde už bolo všetko pripravené.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Po búrlivých časoch v sedle vojnového koňa konečne prišli dni mieru. Edmund začal s hľadaním vhodných ženíchov pre svoje tri dcéry. Mladé kráľovstvo York potrebovalo spojencov a tak hľadal tam, kde to bolo najvýhodnejšie. Ako prvú zasnúbil najmladšiu Beatrice. Tá sa mala v budúcnosti stat manželkou mladého gaskonského vojvodu Juliana de Gramonta. Pre strednú dcéru Marthu našiel vhodného ženícha na dvore velšského vojvodu z Gloucesteru. Jeho syn Ysfaelom jedného dňa snáď zdedí veľké majteky a zaistí pre Marthu dobrý život. Malým zádrhelom sa zdala byť iba duchom prostá Martha. Edmundovi sa však podarilo prostotu jej intelektu pred pytačmi zdarne ukryť a tak sa mohol tešiť, že pre dcéru zaistil bohatého a mocného ženícha. Kým mal Edmund plno práce s hľadaním ženíchov pre svoje dcéry prišli na yorkskí dvor poslovia francúzskeho kráľa. Tí priniesli do Yorku žiadosť o podporou vo vojne. Edmund síce prisľúbil pomoc, no s vyslaním vojsk váhal. Najskôr využil ako vhodnú výhovorku blížiacu sa zimu a keď onedlho prišla pápežská výzva na krížovú výpravu do Aragonu mohol odchod vojsk oddialiť do neurčita. York sa začal pripravovať na sväté ťaženie a počas príprav kráľovstvo poctili poslovia od švédskeho kráľa Gregora II. Tí prišli žiadať o ruku Edmundovej sestry Alice. Tá už dlhé ženíchov preberala a zdalo sa, že ostane naveky starou dievkou. Žiadosť švédskeho kráľa však nadšene prijala a tak sa nečakane stala kráľovnou. Edmundovi ešte ostalo nájsť ženícha pre svoju najstaršiu dcéru. Nakoniec mu ho pomohol nájsť jeho najstarší syn Laurence. Ten využil čulých kontaktov v Írsku a tak sa najstaršia Adelaide stala snúbenicou syna ulsterskej vojvodkyne Úamnachána Ua Ruairc. Teraz sa už Edmund mohol plne sústrediť na prípravy na krížové ťaženie.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXVIII.


Krížová výprava do Aragonu


Dlhoočakávaný deň nadišiel. Letné ráno v prístave bolo rušnejšie ako obvykle. Desiatky kotviacich lodí čakali pripravené na nalodenie posádok. Na oblohe krúžili kŕdle čajok, ktoré so škrekotom pozorovali prístavný ruch pod sebou. Všetko bolo pripravené a keď sa paluby naplnili mužmi lode vyrazili na more. Rovnako ako v Yorku to vyzeralo aj v iných kráľovstvách. Do krížovej výpravy sa pripojilo množstvo panovníkov. Okrem Edmunda do Aragonu mieril i škótsky kráľ a britský cisár. Nedávny nepriatelia išli bojovať za spoločný cieľ. Vojna proti nevercom niekedy spájala aj inak zarputilých nepriateľov.
Pred odchodom sa Edmund naposledy stretol s kráľovskou radou a najmä spoločne so starostom Godfreyom prejednali na čo má dohliadnuť počas kráľovej neprítomnosti. Starosta už bol príliš starý na to aby sa vydal na ďalekú cestu. Volil radšej ostať v Yorku a svedomito plniť úlohy správcu. Edmund mal v neho plnú dôveru a nepochyboval o tom, že sa na neho môže spoľahnúť. Čas však beží neúprosne a nikto v jeho behu žiaľ nemladne. Edmund hľadiac na množstvo vrások na Godfreyovej tvári premýšľal ako dlho ešte jeho večne veselý priateľ pobudne na svete.
Tak ako mnohí iní prišiel do prístavu v posledný deň aj starosta Godfrey. Zástupy ľudí sa lúčili s bojovníkmi odchádzajúcimi do vojny za slávu božiu, starosta mieril k lodi na ktorej sa mal plaviť kráľ. Ten spoločne s ostatnými odnášal na palubu posledné súčasti výzbroje. Keď uvidel Godfreya zamával mu a zišiel na prístavne mólo aby sa rozlúčil. Keď mu potriasal rukou mal zvláštny pocit. Prežili spolu toľko bitiek a teraz neukrýval ľútosť nad tým, že jeho verný priateľ tentokrát nebude stáť po jeho boku. Godfrey kráľa otcovsky potľapkal po pleci a s humorom sebe vlastným ho priateľsky karhal „Počul som, že v Aragone vraj pobývajú nádherné ženy, nezabudni kráľ môj, že máš doma milujúcu manželku.“ Edmund sa pousmial, vedel, že tieto vtipné poznámky mu budú v najbližších mesiacoch chýbať. Objal starostu a rezkým krokom vykročil na palubu. Tu už ho čakal barón Stephen z Alnwicku, ktorý taktiež niesol na bedrách ťažobu mnohých rokov, no stále bol vitálnym a mocným bojovníkom. Na palube rovnakej lode sa plavil i ďalší z Edmundových veliteľov. Rytier Maurice sa svojimi schopnosťami vyznamenal v bitke o Ethelberts, kde Edmund porazil vojvodu z Hampshire a pomohol svojmu synovi vybojovať Vojnu o írske panstvá.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Plavba trvala niekoľko týždňov počas ktorých museli lode viac krát kvôli letným búrkam zakotviť na francúzskom pobreží. Nakoniec sa šťastlivo doplavili do grófstva Dax. Grófstvo patriace mladému gaskonskému vojvodovi Julianovi sa stalo východiskovým územím odkiaľ sa armáda križiakov z Yorku vydala do Aragonu. Tu Edmund využil svoje vzťahy s vojvodom Julienom, ktorý sa mu mal onedlho stať zaťom a doplnil dostatok zásob na ďalšiu cestu. Armáda postupovala cez horské priesmyky Pyrenejí do Navarry. Tu stretali množstvo ďalších križiackych vojsk z celej Európy. Poniektorí kresťanskí páni ani počas križiackych výprav nedokázali odhliadnuť od svojich dávnych svárov a teda nebolo ničím neobvyklým, že sa Edmund stal svedkom vzájomných bitiek kresťanských vojsk. Aj tu ďaleko od domova znepriatelená šľachta využila príležitosť ako vyriešiť vzájomné spory.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Edmund sa do sporov medzi kresťanskými šľachticmi neplietol, pokračoval ďalej do Zaragozy, až prišiel k medzi horami učupenému mestu Calatayud. Nad mestskými domami vojvodil hrad odkiaľ moslimskí páni spravovali celú Zaragozu. Neďaleko mesta rozvili jeho muži tábor a chystali útok.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Už po prvom útoku sa ale ukázalo, že je mesto veľmi dobre bránené. Edmund prišiel o mnoho mužov a poloha mesta medzi horskými skalami mu poriadne sťažovala dobývanie. Vzdať sa však nehodlal. Nechal strážiť všetky prístupové cesty a celé mesto obležal. Mauri sa bránili húževnato a dokázali odolávať každému pokusu o útok. Obliehanie sa ťahalo a jediné, čo križiakom pridávalo na nálade bola blížiaca sa jeseň. Na neznesiteľné horúčavy muži z Yorku zvyknutí neboli. Útoky v ťažkom brnení rozpálenom od slnka boli namáhavé a vojaci nedokázali častokrát od smädu a vyčerpania bojovať. Edmund to zakúsil na vlastnej koži a teda viac svojich mužov netrápil. Celú jeseň sa obliehanie obmedzilo na nečinné čakanie na chladnejšie zimné počasie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


V zime sa pravidelne Edmund pokúšal zdolať Calatayud, no obrancom sa vždy podarilo útoky odraziť. Kráľ to však nevzdával. Vedel, že sa obrana mesta raz vyčerpá a obležanie jej znemožňovalo prísun posíl a potravín. Francúzsky kráľ Guilhem na jar nasledujúceho roka porazil vojská Svätej rímskej ríše. Cisár Sigismund síce dokázal postaviť veľké vojsko a stretol sa s Francúzmi v niekoľkých víťazných bitkách, no ku koncu vojny sa šťastie začalo prikláňať na stranu kráľa Guilhema. Odchod mnohých rytierov Sigismundovho vojska do križiackej výpravy oslabil jeho armádu a toho Guilhem náležite využil. V rozhodujúcej bitke uštedril Sigismundovi porážku v ktorej takmer na hlavu porazil jeho vojsko. Zlomený a sklamaný cisár musel nakoniec uznať nárok vojvodu Othona II, ktorý získal sporné grófstvo Montbéliard.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Prešla zima a Yorkské vojsko stále obliehalo Calatayud. Edmund bol nevrlý a premýšľal ako dlho ešte mesto vydrží so zásobami. Na konci zimy sa k jeho vojsku pripojili niekoľkí francúzski baróni so svojimi bojovníkmi. Spoločne teraz všetci stáli a hľadeli na mestské hradby. Rytier Maurice hromžil nad neochotou Maurov stretnúť sa na bojovom poli. Bojovníka do morku kosti akým bol Maurice privádzalo čakanie do zúrivosti. So znechutenou grimasou v tvári iba stál a počúval ako sa kráľ Edmund dohaduje s francúzskymi barónmi. Keď začul, že sa takmer všetci zhodli na masívnom rozhodujúcom útoku skrsla v ňom iskrička nádeje. Pevne uchopil rukoväť meča pri svojom boku a sústredene načúval. Väčšina rozhodla, útok naplánovali na ďalší deň. Skoro ráno sa pred múrmi mesta začali sústreďovať ozbrojenci. Hliadky ihneď zburcovali obrancov a tí sa pripravovali na útok. Na hradbách bolo vidieť mihajúce sa prilby bojovníkov zaujímajúcich obranné pozície. Rozozvučali sa poľnice a vpred sa vyrútil prvý útok križiakov. Peší ozbrojenci dopĺňaní lukostrelcami bežali s obrovskými rebríkmi k miestam, kde sa za mesiace obliehania podarilo narušiť hradby. Mauri sem taktiež sústredili väčšinu svojich obrancov, ktorí neúnavne strieľali na bežiacich bojovníkov. Obrana mesta však už nebola tak silná. Maurom dochádzali nielen zásoby, ale aj šípy a bojovníci. Rozhodnutie pre útok prišlo v pravý čas, vidiac slabú obranu hradieb vyslal Edmund vpred ďalšie oddiely vojakov. Tí bežali k hradbám, na ktorých sa už podarilo vztýčiť dlhé rebríky. Na vrchol sa štverali prví bojovníci. Mauri sa sústreďovali na zneškodnenie ťažkoodencov na rebríkoch, no bolo ich príliš veľa. Netrvalo dlho a križiaci konečne zdolali vrchol hradieb. Edmund z diaľky pozoroval boj na hradbách a pociťoval v duchu spokojnosť z dlhoočakávaného víťazstva. Posledné týždne sa Mauri bránili z posledných síl, no o to zarputilejšie. Dobytie mesta sa stalo iba otázkou času a dnes ten deň konečne nastal. Po siedmych mesiacoch úmorného obliehania konečne mesto Calatayud padlo. Srdce Zaragozy sa ocitlo v križiackych rukách.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Calatayud sa stal baštou yorkských križiakov odkiaľ Edmund podnikal ďalšie výpady na okolité maurské pevnosti. O pár týždňov tiahol s vojskom do niekoľko míľ vzdialeného mesta Alhama de Aragón. Al-Hammama ako mesto nazývali moslimovia bolo známe ešte z rímskych čias pre svoje teplé pramene. Rimania tu vybudovali kúpele, ktoré teraz hojne využívali i Mauri. Obľúbené miesto obchodníkov a maurských hodnostárov odolávalo útoku Edmundových križiakov iba niekoľko týždňov. Aj samotný Edmund si po dobytí mesta vychutnal liečivú silu prastarých kúpeľov. Ťažobou brnenia ukonané telo ponoril do teplého pameňa a s úľavou zatvoril oči. Na moment sa oddával pokojnému rozjímaniu. Niekoľko dní po páde mesta sa tu život vrátil k všednosti. Obyvatelia si museli zvykať na nových pánov, ktorí s nimi nezaobchádzali vždy vľúdne. Zdanlivo pokojný život mesta skrýval niekde pod povrchom napätie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Edmund so svojimi križiakmi pokračoval v ďalších výbojoch. Než prišla zima celá Zaragoza podliehala pod kontrolu kresťanských bojovníkov. Bohatstvo maurských miest plnilo vozy, ktoré prúdili do Gaskonska a odtiaľ na lodiach do Yorku. Cesty však neboli bezpečné, vozy s bohatstvom sprevádzali početné ozbrojené skupiny bojovníkov. Nezriedka sa stávalo, že sa o maurské bohatstvo rozpútali bitky medzi samotnými križiakmi. Vtedy išiel posvätný cieľ výpravy bokom a pre poklady kresťan vraždil kresťana. Edmund radšej volil poslať cennú korisť do Yorku a vydať sa na spiatočnú cestu cez Francúzsko po súši.
Zaragoza sa stala územím plne ovládaným yorkskými križiakmi. Tunajšie hrady mužom poskytovali všetko potrebné pre prípravu na ďalšie bitky. Spoločne s vojakmi do Aragonu prišli i rôzni remeselníci, ktorí sa starali o nevyhnutné potreby armády. Než znovu príde zima zamýšľal Edmund výpravu do susednej provincie Albarracin. S ochladením počasia sa jeho vojsko dalo na pochod.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Hoci už bol december počasie bolo stále príjemné. Ani z ďaleka to nepripomínalo tie vlhké zimy, kedy mráz zachádzal za nechty, ktoré Yorčania poznali z domova. Od východu povieval príjemný vánok, ktorý sa pohrával s Edmundovou hustou bradou. Išiel v čele vojska a mlčky počúval rozhovor medzi barónom Stephenom a rytierom Mauricom. Obidvaja muži boli kovaní bojovníci zocelení viacerými bitkami. Žili pre boj a časy mieru pre nich boli časmi zaháľky. Práve pre takýchto mužov je križiacka výprava vítaným dobrodružstvom. Rozprávali sa o boji a bitkách. Vymieňali si vzájomné skúsenosti. Edmund išiel mlčky pred nimi a nemal chuť sa do rozhovoru zapájať. Premýšľal nad domovom a nad tým čo bude keď sa vráti z križiackej výpravy.
Armáda dorazila k mestu Albarracin, ktoré spravovalo rovnomennú oblasť. Mauri už boli na príchod vojska pripravení. Na hradbách vyčkávali na útok, ktorý však toho dňa neprišiel. Edmund nechal rozložiť tábor a prikázal mužom pripraviť sa na nasledujúci deň. Premýšľal nad tým, prečo doposiaľ tak veľká ríša akou je Bahri neposlala proti križiakom veľkú armádu. Krížiacka výprava trvala už rok a pol a doposiaľ sa proti križiakom nepostavila žiadna významná sila. Mauri sa iba skrývali za hradbami svojich miest a hradov a zmohli sa iba na obranu. Akoby myšlienkami privolal práve to nad čím premýšľal. V rovnakom čase keď jeho muži útočili na mesto sa na severe v Empúries vylodilo veľké moslimské vojsko. Armáda čítajúca dvadsaťdvatisíc bojovníkov sa priplavila zo severnej Afriky. Sila ktorá bola síce veľká, no nemohla vzdorovať spojeným križiackym vojskám sa pripravovala na pochod. Medzitým šáh Abdul na východe spriadal vlastné plány ako sa kresťanom pomstiť. Aragon sa zdal byť stratený a príliš ďaleko na to aby tam dopravil veľké vojsko včas. Jeruzalem však susedil s jeho ríšou a on chystal odvetný úder.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Moslimskú armádu sa podarilo zastaviť ešte v Empúries. Po vylodení sa správy o nej rýchlo dostali ku križiakom, ktorí sa spojili v jednu veľkú takmer šesťdesiattisícovú armádu. Obrovská presila rozprášila šáhových bojovníkov a tí hľadali záchanu na severe v Pyrenejách. Zásadná bitka, ktorá rozhodla o výsledku križiackej výpravy bola spečatená yorkským víťazstvom nad mestom Albarracin. V Aragone nebolo viac sily, ktorá by križiakov zastavila a správy o víťazstve sa začali šíriť Európou.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Do Yorku nepravideľne prichádzali lode privážajúce poklady z Aragonu. Bohatstvo napĺňalo kráľovskú pokladnicu a starosta Godfrey ako správca zabezpečoval jeho prevoz a neskoršie bezpečné uskladnenie. Pribúdajúce roky a množstvo starostí ho ukrádali o sily. Cítil ako ho staroba prikvačila a obával sa, že mu veľa času neostáva. Napriek tomu sa však snažil s typickým optimizmom všetky úlohy plniť ako najsvedomitejšie mohol. Lež nad starobou ešte nikto nezvíťazil a smrť je neúprosná. Na začiatku leta Godfrey nečakane umiera. Boh doprial jeho veselej duši príjemnú a bezbolestnú smrť. Snáď tá smrť v spokojnom spánku bola odmenou za starostov veselý a sparovdlivý život.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Než sa k Edmundovi dostali správy o smrti kráľovského správcu, drahého priateľa Godfreya, prišiel očakávaný koniec križiackej výpravy. Aragonu oslobodenému od panstva moslimských Maurov začala vládnuť kráľovná Ghada Barcelonská, ktorá sa stala akýmsi kompromisom medzi množstvom kandidátov. I Edmund presadzoval na trón svoju najstaršiu dcéru Adelaide no rovnaký nárok vzniesli i iní mocní vládcovia, ktorí protežovali svojich príbuzných či chránencov. Nakoniec rozhodnutím pápeža všetci dospeli ku kompromisu v podobe vládkyne, ktorá neprináležala k žiadnemu významnému rodu, no bola pôvodom z Aragonu. Edmund však napriek tomu neobišiel naprázdno. Okrem toho, že v križiackej výprave získal veľké bohatstvo, dostal za svoje služby od pápeža križiacky palcát, symbolicky pripomínajúci žezlo. Jeho najstaršia dcéra Adelaide získala územie na samom severe Aragonského kráľovstva a stala sa grófkou z Rosella. Územie i titul získala Adelaide vďaka otcovmu angažmá, ktorý keď už pre dcéru nedostal aragonskú korunu vehementne usiloval aby pápež jeho zásluhy odmenil iným titulom. Keby len otec tušil, akej podlosti sa Adelaide dopustila voči vlastnej krvi, možno by jednal ináč. Vtedy však ešte nič netušil a chystal sa na spiatočnú cestu o Yorku. Keďže lode odplávali so zlatom čakal ho dlhý pochod celým Francúzskom.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Päť mesiacov trval návrat križiakov do Yorku. Počas cesty navštívil kráľ i Paríž, kde sa na niekoľko dní stal hosťom svojho spojenca a svata, kráľa Guilhema. Očakávané výčitky pre neúčasť yorkských mužov vo vojne proti cisárovi Sigismundovi nakoniec neprišli. Guilhem si dobre uvedomoval posvätnosť križiackej výpravy a teda chápal rozhoduntie svojho spojenca. Návšteva Paríža utužila staré spojenectvo a spoločne s Edmundom do Yorku odchádzala i početná skupina rôznych majstrov, predovšetkým staviteľov. Kráľ ich prizval pretože plánoval bohatstvo získané vo výprave investovať i do obnovy a rozširovania yorkských sídel.
Deň po sviatku Božieho narodenia prirazili lode s yorkskými bojovníkmi k brehu. Edmund ihneď zamieril do Yorku. Hoci sa cítil po ceste ustatý túžil vypočuť všetky novinky čo sa za jeho neprítomnosti v kráľovstve odohrali. S veľkou slávou prechádzal kráľ v čele sprievodu mestskou bránou. Ľud na ulici svojho pána vítal ako hrdinu a on sa niesol s hlavou hrdo zvtýčenou. Srdce sa mu rozbúšilo od toho opojného pocitu spokojnosti. Jeho kôň pomaly išiel ulicami smerom ku kráľovskému palácu. Tu ho privítali všetci kráľovskí radcovia a rodina. Pri pohľade na skupinu radcov si sťažka povzdychol. Ihneď ako to bude možné, musí sa vypraviť do Newcastlu a navštíviť hrob svojho drahého priateľa.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Zosadol z koňa aby sa najskôr zvítal so svojimi najbližším, no ako sa blížil zarazil sa. Medzi deťmi nevidel Roberta. Joanna smutne sklonila hlavu, vyčítala z manželovho pohľadu pochybnosti, no nezmohla sa na slovo. Iba sa náhle rozvlykala. Edmund zmraštil obočie a začal tušiť, že sa niečo stalo. „Kde je Robert?“ opýtal sa náhlivo. Kráľovná si pretrela slzy z očí a pološeptom Edmundovi povedala, že je mŕtvy. Rozčarovaný kráľ zisťoval ako a kedy sa to stalo a prečo mu o tom nikto neposlal správu. Joanna zámerne správu o smrti syna tajila. Bála sa kým bol Edmund na cestách a chcela mu to oznámiť až po príchode. Edmund sa najskôr rozzúril, no netrvalo dlho a pri pohľade na skľúčenú manželku a mĺkvo stojace deti sa znovu ukľudnil. Chytil manželku za ramená a tentokrát s kľudnejším hlasom zopakoval svoje otázky. Všetko sa dozvedel a najväčšmi ho sklamalo a rozhnevalo zároveň, že Roberta nechala zavraždiť vlastná sestra. Ako len mohla? A on hlupák pre ňu toľko toho urobil. Adelaide toho času už v Yorku nebola. Dávno predtým sa vydala na svoje nové aragonské panstvo. Možno to tak je i lepšie, pomyslel si Edmund. Miešal sa v ňom hnev s množstvom otázok. Keď neskôr York navštívil Laurence povedal otcovi o svojom podozrení, že Adelaide usiluje i o jeho odstránenie, čím by sa stala dedičkou yorkskej koruny. Edmund sa zamyslel, nechcel tomu veriť, no smrť jedného syna ho nechávala na pochybách. V každom prípade sa rozhodol, že Adelaide napíše list, v ktorom bude žiadať vysvetlenie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Nastal očakávaný deň, kedy sa yorkské vojsko vydalo na plavbu do Aragonu. Po neľahkej plavbe sa nakoniec yorkské lode zastavili v Gaskonsku. Kde kráľ Edmund využil spojenectvo s vojvodom Julienom, ktorý sa mu mal onedlho stať zaťom. Tu doplnil zásoby a vydal sa cez Pyreneje do Aragonu. Zastavil sa v Zaragóze, kde začalo dlhé obliehanie mesta Calatayud. Medzitým kráľ Guilhem porazil cisára Sigismunda a vojna o územie nárokované grófom Othonom II sa skončila. Po siedmych mesiacoch obliehania konečne Calatayud padol. Mesto sa stalo baštou yorkských križiakov, odkiaľ podnikali výpravy proti okolitým maurským sídlam. O tri mesiace neskôr Edmund dobyl stare rímske kúpele Alhama de Aragón a dostal pod kontrolu celú Zaragozu. Pokračoval s vojskom k mestu Albarracin. Medzitým veľká križiacka armada v Empúries porazila dvadsaťtisícové moslimské vojsko a o výsledku križiackej výpravy bolo prakticky rozhodnuté. Ešte pred koncom v Yorku umiera na starobu starosta Godfrey. Edmund však mal toho času len málo správ z domova. Zotrvával v Aragone a snažil sa vyjednať za svoje služby Bohu od pápeža náležitú odmenu. Hoc presadzoval na trón oslobodeného kráľovstva svoju najstaršiu dcéru musel pristúpiť na kompromis. Príliš mnoho mocných rodov malo záujem o aragonský trón až nakoniec pápež pristúpil na kompromis. Kráľovnou sa nestal žiadny z mocných kandidátov. Edmund sa však nenechal odbiť a podarilo sa mu od pápeža aspoň získať pre svoju najstaršiu dcéru grófstvo Rosello na severe Aragonu. Potom sa vydal na dlhú cestu celým francúzskom. Krátke prerušenie v Paríži utvrdilo yorkské spojenectvo s kráľom Guilhemom a krátko pred sviatkom Božieho narodenia konečne yorkská flotilla prirazila k brehom kráľovstva. Po príchode domov ale Edmunda nečakali dobré správy. Dozvedel sa o smrti starostu Godfreya, no najviac ho ranila správa o smrti druhorodeného syna Roberta. O to horšia bola jeho bolesť keď sa dozvedel, že za jeho smrťou stojí Adelaide. Tá Adelaide v ktorej mene ešte pred niekoľkými týždňami získal aragonské grófstvo Rosello.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXIX.


Čas reforiem


Zármutok z Robertovej smrti Edmunda dlho trápil. Sediac pri synovom hrobe premýšľal, čo Adelaide primälo k tak ohavnému rozhodnutiu. Sedel zadumaný a uvažoval taktiež nad tým, čo mu povedal Laurence. Žeby skutočne Adelaide prahla po kráľovskej korune natoľko, že je schopná vraždiť vlastných bratov? Z hrobky vychádzal pevne rozhodnutý, že okamžite dcére do Aragonu vyšle list. Varoval ju ako otec a zároveň hrozil, že ak sa niečo stane ďalšiemu z jej súrodencov bude konať nekompromisne. Vyčítal jej smrť Roberta, za ktorou nepopierateľne stála práve ona. Vložil do riadkov listu všetko svoje sklamanie a rozčarovanie. List s pečaťou s dvomi jeleňmi nechal ešte toho dňa vyslať poslom do Aragonu. Ostávalo iba dúfať, že otcove vyčítavé slová a hrozby vystrašia Adelaide natoľko, že upustí od akýchkoľvek podlých plánov.
Po návrate z križiackej výpravy nastali v Yorku časy mieru, reforiem a veľkých premien. Kráľovská pokladnica naplnená maurským zlatom poskytovala dostatok prostriedkov na to aby Edmund začal s plánovaným zveľaďovaním kráľovských sídel. Majstri, ktorí sa s kráľom doplavili z Francúzska dlho neotáľali. Ich služby Edmund hodlal naplno využiť skôr ako skončí zima. Ešte pred príchodom jari započala v Yorku výrazná prestavba mestských kasární. Zväčšené a vylepšené kasárne mali poskytnúť viac priestoru pre rozšírenú hotovosť kráľovských vojakov a zároveň zlepšiť ochranu samotného mesta. Majstri, ktorí sa do Yorku doplavili nepochádzali iba z Francúzska, bolo medzi nimi i mnoho Talianov, o ktorých sa hovorilo, že majú obzvlášť nadanie pre stavebné remeslo. O tom sa nakoniec Edmund už čoskoro presvedčil. Keď po prvý krát jednal s majstrami o svojich stavebných plánoch spoznal povestný taliansky zmysel pre estetično a praktičnosť. Presvedčili ho natoľko, že nechal najať ďalších staviteľov z Florencie, Milána a Benátok. Tí mali uskutočniť jeho veľké stavebné plány v kráľovskom meste Durham a na hrade Bamburgh.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Kým v Yorku začalo obdobie výstavby a prípravy kráľovských reforiem, Británia sa znovu ocitla vo vojne. Cisár Roger sa po yorkskej porážke usiloval čo najviac posilniť svoju moc. Obavy z ďalšieho povstania niektorého z vazalov ho nútili dlho neotáľať a ukázať nielen vazalom, no i ostatným panovníkom svoju silu. Roky prímeria s Yorkom využil na prípravu a posilňovanie svojho vojska. Najväčšie obavy mal z velšského kráľa Ralpha, ktorého moc a vplyv rástli. Všemožne sa snažil udržať si jeho lojalitu. Avšak ani Edmund neostával nečinný. Taktiež sa snažil získať si priazeň kráľa Ralpha, ktorý mal v Britskom cisárstve po kráľovi najväčší vplyv. Síce medzi Yorkom a Britániou trvalo prímerie, spory neskončili. Stále ešte existovali sporné otázky ohľadne príhraničných panstiev, ktorých sa Edmund nehodlal vzdať. Potreboval v Británii dostatok spojencov, ktorí by v prípade vojny ostali buď neutrálni, alebo možno dokonca podporili jeho záujmy.
Dohodnuté prímerie medzi Yorkom a Britániou malo trvať ešte tri roky. Dostatok času na to aby Roger podnikol ďalšiu výpravu proti dávnemu rivalovi, Škótsku. Tu starý kráľ Colban navrátiac sa z križiackej výpravy už nemal toľko síl ako kedysi. Jablkom sváru sa stalo strategické grófstvo Galloway, ktoré by Británii uľahčilo spojenie s Írskom a ostrovom Man. Roger nárokujúc si územie Galloway tiahol proti škótskemu kráľovi s celou svojou hotovosťou a povolal do boja i svojich vazalov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Do vojny proti Škótsku sa pridal i Edmundov syn Laurence. Ako poddaný a vazal cisára musel byť nanajvýš opatrný. Bol navyše synom zradcu a tak akékoľvek rozhodnutie mohlo na neho vrhnúť podozrenie a cisársku nemilosť. Edmund zatiaľ pokračoval so svojimi plánmi prestavby. Vydal sa do Durhamu, kde práve dorazili pozvaní talianski majstri. Kráľovský sprievod mal na prvý pohľad budiť zdanie moci a bohatstva. Edmund chcel urobiť dojem na majstrov, ktorí stavali pre významných európskych panovníkov. Uvedomujúc si však dvojsečnosť ukážky bohatstva so sebou priviedol kráľovského správcu i so všetkými jeho úradníkmi. Tí mali dohliadnuť na to aby talianski majstri neodhadli cenu prestavby príliš vysoko a nesnažili sa snáď jeho veličenstvo okradnúť. Spoločnosť celému sprievodu robili aj všetci významní durhamskí konšeli. Práve im zveril Edmund dohľad nad stavbami.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Z Durhamu kráľ so sprievodom zamieril na hrad Bamburgh. Sem s ním prišli i majstri stavitelia, ktorí mali za úlohu zveľadiť niekdajšie sídlo rodu de Cerf. Ako sa procesia blížila k hradu hľadel Edmund na majestátne múry na pobrežnej skale. Je to už dávno, čo hrad navštívil naposledy. Vyrastal v Yorku a dávne sídlo rodu pre neho neznamenalo toľko, čo pre jeho predkov. Aj napriek tomu však pociťoval akési puto k tejto prastarej pevnosti, ktorá sa týčila nad drsným krajom. Niečo ho k tým chladným kamenným múrom viazalo, dumal nad tým ako tu žili jeho predkovia a čo všetko tie mlčiace hradby pamätajú. Od mora zavanul vietor a vzduchom sa niesol pach mora a soli. Zástup sa blížil k hradnej bráne, ktorá sa otvorila dokorán. Yorkské kráľovské praporce viali vo vetre a na hradbách nad bránou sa rozozvučal zvuk trúbky oznamujúci príchod panovníka. Očakávaná návšteva prechádzala nádvorím, kde ich vítali zoradení hradní hodnostári. Pripravená hostina a komnaty sa stali príjemným osviežením po utrmácanej ceste. Po naplánovaní prestavieb sa Edmund na Bamburghu dlho nezdržal. Navštívil pred odchodom rodinnú hrobku, kde pri hrobe svojho prastarého otca Thomasa de Cerf premýšľal akú cestu už ich rod od jeho dôb prešiel. Práve Thomas započal najvýznamnejšie obdobie vzostupu starého normanského rodu, ktorý do Anglicka prišiel ešte s Williamom Dobyvateľom. Tak ako všetci šľachtici tak i Edmund dobre poznal históriu svojho rodu. Od malička mu boli vštepované všetky významné udalosti a skutky predkov. Jedného dňa sa budú i o ňom učiť jeho potomkovia ako o prvom kráľovi z rodu de Cerf. Z príjemného rozjímania ho prebrali povinnosti, myšlienkami odrazu zablúdil do reality a uvedomil si, že je čas odísť naspäť do Yorku. Poklonil sa pred hrobmi predkov, prežehnal sa a vrátil sa na nádvorie. Ešte toho dňa kráľovský zástup opúšťal Bamburgh a Edmund naplnený dobrým pocitom dlho hľadel na vzďaľujúci sa hrad.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po príchode do Yorku nechal zvolať kráľovskú radu. Mal dojem, že dozrel čas na reformy, ktoré už dlhšiu dobu zamýšľal. Práve kráľovská rada mala v mnohých zákonoch posledné slovo, panovník nevládol svojvoľne a významné rozhodnutia robil až s posvätením radcov. Mohol síce do rady menovať oddaných ľudí, ktorí ho podporovali, no nie vždy sa pri menovaní radcu prejavili jeho skutočné ambície. Edmund hodlal meniť staré poriadky a dať do rúk panovníka väčšiu moc. Zdalo sa, že zloženie rady práve teraz sľubovalo dostatočnú podporu a teda nastal najvhodnejší čas. Na hrade sa zišli všetci členovia rady, nikto sa neoneskoril. Posledný do miestnosti vošiel Edmund a zasadol za vrch stola. York prosperoval, kráľovská pokladnica naplnená aragonskými pokladmi poskytovala dostatok aj pre realizáciu najsmelších plánov. Okrem uvoľnenia ďalšieho zlata pre začaté stavebné práce sa rada zhodla i na potrebe uvoľniť ďalšie prostriedky pre kráľovské vojsko. Keď skončilo jednanie o hospodárskych záležitostiach prišli na radu zákony. Tu Edmund vystúpil s návrhom, ktorý by mu umožňoval slobodne, bez potrebného súhlasu rady, rozhodovať o udeľovaní šľachtických titulov a donácii. Z piatich členov rady sa kráľ mohol oprieť o nového starostu z Newcastlu Matthewa, arcibiskupa z Lindisfarne a baróna Stephena z Alnwicku. Mal teda potrebnú väčšinu na to aby jeho návrh rada odobrila. Napriek tomu na okamih zneistel pri pohľade na nespokojne sa hniezdiacich zvyšných členov rady, v ktorých tvárach sa zračil nesúhlas. Letmo prebehol očami po všetkých prítomných aby z ich tvárí dokázal vyčítať akýkoľvek náznak postoja a nechal o návrhu hlasovať. Presne ako očakával, rada nakoniec návrh schválila a tak mohol v rohu sediaci pisár zaznamenať nový výnos do spisu zákonov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Časy mieru podporovali všeobecný rozmach kráľovstva a Edmund toho využil i na upevňovanie svojej popularity medzi ľudom, vazalmi ale i mimo kráľovstva. Na jeseň sa vo viacerých mestách konali trhy a slávnosti, ktoré oslavovali dobrú úrodu a prosperitu. Kráľ udelil mestám nové výsady rozširujúce ich slobody, čím si naklonil starostov a mestských konšelov. Na svojom hrade plánoval na Sviatok narodenia Pána bohatú hostinu na ktorú prizval okrem vazalov i kráľa Walesu Ralpha. Neopúšťal totiž svoj cieľ vraziť medzi kráľa Ralpha a cisára Rogera klin, ktorý ak Boh dá prinesie Yorku úžitok. Práve prebiehajúca vojna medzi Britániou a Škótskom bola na yorkskom dvore vítaná. Okrem toho, že oslabovala Britániu vojensky bola zároveň istou zárukou toho, že cisár nebude mať dosť prostriedkov na to, aby sa po vypršaní prímeria pokúsil o znovuzískanie Yorku. Edmund v každom prípade nič neponechával náhode. Zasnúbením svojich dcér s významnými britskými vojvodami a upevňovaním dobrých vzťahov s kráľom Ralphom si zaisťoval zachovanie mieru.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Príjemné starosti s prípravami veľkej hostiny striedali obvyklé vladárske povinnosti, ktoré Edmund striedal pravideľnými obhliadkami stavebných prác. S talianskymi majstrami na yorkský dvor začali prichádzať i rôzni umelci. Tí priniesli do kráľovstva závan talianskeho umenia o ktoré sa začal zaujímať i Edmund. Bohatí yorkskí obchodníci vynakladali nemálo peňazí za umelecké diela a predovšetkým za vlastné portréty. Práca maliarov bola skutočne úchvatná a nejeden kupecký dom sa pýšil nádherným portrétom svojho pána. I Edmund chcel nechať zvečniť svoj obraz a hľadal toho najlepšieho z maliarov. Navštevoval kupcov aby si prehliadol diela maliarov a vybral toho, ktorý sa mu pozdával najviac. Keď konečne takého našiel nechal ho prizvať do paláca. Do sály prišiel v sprievode stráže nevysoký Florenťan s olivovou pokožkou a starostlivo upravenými fúzkami. Svojim odevom sa odlišoval od bežného odevu yorkskej šľachty či mešťanov. Bohato zdobený kabátec prešívaný zlatou niťou a neobvyklá čiapka v rovnkej farbe ako oblečenie upútali Edmundov záujem. Maliar sa uklonil a ponúkol kráľovi svoje služby. Ten sa prichytil ako skúmavo obzerá maliarovo oblečenie a s náhlym zdvihnutím očí privítal hosťa rozpačitým úsmevom. Neskôr mu povedal o čo žiada a ponúkol mu prácu na svojom portréte. Pre Florenťana bol kráľovský portrét významnou zákazkou, ktorá sa neodmieta. Dohodli sa na cene a hneď ďalší deň začal Edmund pózovať pre svoj obraz.
Blížila sa zima a sviatok Božieho narodenia. Prípravy na hostinu vrcholili a Edmund sa vydával na poľovačky častejšie. Na hodovnom stole sa mala vynímať divina z yorkských lesov a keďže pozvanie prijalo mnoho hostí museli jej naloviť neúrekom. Z Francúzska sa na lodiach doplavilo vyberané víno a ďalšie lahôdky, ktoré v Yorku bežne dostupné neboli. Pár dní pred hostinou sa začali schádzať pozvaní hostia. Napriek zúriacej Britsko-škótskej vojne prišiel v predstihu i kráľ Ralph. Ubytovanie v jednej z najlepších komnát kráľovského paláca, či dbanie o najlepšie pohodlie a najlepších služobníkov, to všetko malo na Ralpha urobiť dojem. Edmund mu preukazoval skutočne hlbokú úctu, čo prinieslo očakávané ovocie. Hostina sa vydarila podľa predstáv a tak ako všetci hostia tak i kráľ Ralph opúšťal York s najlepšími pocitmi. Edmund spokojne si medliac ruky hľadel na velšský sprievod opúšťajúci nádvorie paláca. S Ralphom za tie dni hovorili o mnohom. No najmä v ňom nenápadne zasieval nedôveru voči cisárovi Rogerovi. Keďže velšského kráľa volali vojenské povinnosti nezdržal sa príliš dlho. Stačilo to však na to, aby návšteva splnila svoj účel. Edmund mohol byť spokojný.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Sviatky pominuli a zima vrcholila. Stavebné práce sa pre nepriazeň počasia zastavili a ulice miest boli prázdnejšie. Ľudia sa hriali vo svojich domoch a obvyklý ruch miest ustal. Čoskoro sa znovu zišla kráľovská rada aby rozhodla o ďalších zmenách. Na programe dňa sa ocitol zákon o regulácii dedičských práv. Rada schválením zákona dávala cudzím šľachticom v prípade dedčistva yorkských panstiev povinnosť naďalej odvádzať dane a vykonávať zákonom stanovené povinnosti yorskému panovníkovi. Na stretnutí rady Edmund predostrel i potrebu vyriešenia sporných panstviev, ktoré prináležali vazalom cisára Rogera no nachádzajú sa na území kontrolovanom Yorkom. Poistil síce zákonne celistvosť Yorkského kráľovstva, no vyvstávala otázka, čo s grófstvami, ktorých páni prináležia pod britského cisára. Ako sa ukázalo niet mierovej cesty ako problém vyriešiť. V otázke vojny však bola rada zdržanlivá a tak sa všetci uzniesli, že na vyriešenie tohto problému ešte nedozrel správny čas.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Už čoskoro nastal v Britsko-škótskej vojne zvrat, ktorý významne ovplyvnil beh udalostí v Británii. Keď v jednej z bitiek nečakane zahynul cisár Roger Plantagenet novým panovníkom sa stáva jeho mladší brat Stephen. Trón zdedil v pomerne vysokom veku a na panovanie nebol vôbec pripravený. Od počiatku vlády sa prejavoval ako slabý panovník, ktorý sa opieral hlavne o cisársku radu. Zdedil vojnu, ktorá sa síce vyvíjala v britský prospech, no svojimi chabými vladárskymi schopnosťami zároveň vnášal medzi šľachtu pochybnosti. Úspechy na škótskych bojiskách a podpora najsilnejších vazalov však Edmunda nútili vyčkávať.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Intenzívne však premýšľať nad svojimi plánmi na získanie sporných území. Najpálčivejšia bola situácia v Lancasteri, kde neustále prebiehali konflikty medzi tamojšou šľachtou. Nejasné pozemkové práva v barónstve Clitheroe prinášali potyčky medzi britskou a yorkskou šľachtou, ktoré bolo potrebné vyriešiť. Onedlho prišli i znepokojivé správy o smrti francúzskeho kráľa Guilhema. Edmund stratil cenné spojenectvo, ktoré hodlal obnoviť. Sám sa chystal vypraviť do Francúzska a navštíviť nového kráľa.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Edmund dlho smútil nad smrťou mladšieho syna a premýšľal nad tým, čo mu povedal starší Laurence. Aby odradil ambicióznu Adelaide od ďalších pokusov o vraždenie vlastných príbuzných, poslal jej list, v ktorom ju dôrazne upozornil, že v prípade smrti ďalšieho zo súrodencov bude konať nekompromisne. Prímerie s Britániou prinieslo v Yorku časy rozkvetu. Edmund prizval do Yorku majstrov staviteľov z Francúzska a Talianska a kráľovské mestá znovu zažívali obdobie rozkvetu a rozsiahlých prestavieb. Kým v Yorku vládol mier, nemožno to povedať o Británii. Cisár Roger sa nevedel zmieriť s porážkou a potreboval svojim vazalom, ako aj okolitým kráľom ukázať, že Británia vojnou s Yorkom neutrpela toľko ako by sa mohlo zdať. Vojna so škótskym kráľom Colbanom mala okrem nápravy pochrámanej povesti pre Britániu získať strategické grófstvo Galloway. Edmund vojnu vital, keďže Britániu vojensky I finančne vyčerpávala a teda sa nemusel obávať, že po skončení prímeria cisár Roger znovu potiahne proti Yorku. Nič však neponechával náhode a snažil sa o vlastnú zákulisnú politiku. Svoj záujem obrátil na velšského kráľa Ralpha, ktorého si chcel nakloniť a zároveň poštvať proti cisárovi Rogerovi. Obdobie mieru tiež využil na dôležité reform, ktoré posilnili postavenie panovníka. Podarilo sa mu presadiť právo panovníka slobodne udeľovať tituly a donácie a zákon o regulácii dedičských práv. Moc kráľa Edmunda rástla a keď nečakane v jednej z bitiek proti škótskym vojskám umiera cisár Roger a na jeho trón usadá mladší brat Stephen zdalo sa, že Edmund môže byť ešte pokojnejší.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXX.


Starosti cisára Stephena


Leto sa chýlilo ku koncu no od mora stále vial príjemný, neobvykle teplý vánok. Posledná pripomienka teplých letných dní sa lúčila s posádkou lode odrážajúcej od yorkských brehov. Na lodi sa okrem množstva vzácnych darov, umeleckých predmetov, loveckých zbraní, či šperkov plavila i delegácia so samotným kraľom. Akonáhle sa ocitli ďalej od brehu nabrali kurz na juh. Námorníci napli plachty, do ktorých sa oprel vietor a začal plavidlo unášať po poskakujúcich vlnách. Edmund mieril do Francúzska, aby tu navštívil mladého kráľa Raymonda, ktorý zdedil trón po nečakanej smrti svojho otca. Starý kráľ Guilhem opustil svet vo veku päťdesiatpäť rokov, kedy sú ešte mnohí iní muži plní síl. Umrel nečakane a jeho syn Raymond prijal korunu s rozpačitými pocitmi. Nečakal, že sa bude musieť vladárskych povinností ujať tak skoro. Lež božie cesty sú nevyspytateľné a tak sa mladý kráľ musel rýchlo prispôsobiť novej situácii.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Yorkská loď prirazila k prístavnému mólu. Námorníci z paluby prehodili laná, ktoré muži na brehu priviazali o kotviace stĺpy. Na dosky móla s rachotom dopadol drevený mostík, po ktorom začali schádzať muži. Najskôr kráľ v sprievode svojej družiny a potom zvyšok posádky. Významná návšteva spôsobila v prístave rozruch a yorkskej lodi sa teraz venovala najvyššia pozornosť. Na vozy sa nakladali dary a ozbrojenci sprevádzajúci kráľa na všetko ostražito dohliadali. Ponúknutý povoz Edmund odmietol, dal prednosť konskému sedlu, pôjde v sprievode svojich rytierov. Ešte nie je tak starý aby si vyvážal zadok v koči. Keď bolo všetko pripravené zástup sa vydal smerom na Paríž. Čakala ich dlhá cesta, no kráľ Raymond o ich príchode dopredu vedel a tak im po ceste zabezpečil prístojné ubytovanie. Po príchode do Paríža sa celá delegácia ubytovala na kráľovskom zámku. Prepychové sídlo francúzskych kráľov okúzlilo svojou nádherou každého kto sem vkročil. Edmund tu nebol prvý krát, no aj teraz s obdivom hľadel na krásu, ktorá ho inšpirovala v plánoch s yorkským zámkom. Keď si sprievod odpočinul prijal ich kráľ Raymond v jednej z úchvatných siení svojho paláca. Služobníctvo postupne prinášalo dary a celé strentuie zatiaľ prebiehalo s predpísanou zdvorilosťou a formálnosťou. Edmund pozoroval každú reakciu svojho náprotivka, mlčky čítal jeho náturu a nemohol si nevšimnúť roztržitosť a neskúsenosť čerstvého panovníka. To všetko hralo v jeho prospech. Navyše zaujímavé dary urobili na kráľa Raymonda vskutku dobrý dojem, rovnako tak i úctivé chovanie kráľa Edmunda. Ten vedel, že na mladého panovníka najlepšie zapôsobí tak, ak mu pozdvihne sebavedomie a preukáže rešpekt. Po pár dňoch, keď králi spoločne hodovali, jednali a poľovali konečne došlo k tomu, kvôli čomu sem yorkská delegácia merala cestu. Jednanie o spojenectve prebiehalo v priateľskom duchu posledných dní a tak netrvalo dlho a králi sa dohodli na obnovení spojeneckej zmluvy. Edmund opúšťal Paríž s cenným spojenectvom a v jeho očiach sa zračila spokojnosť, že dlhú a nákladnú cestu nemeral zbytočne.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cenné spojenectvo s Francúzskom znamenalo kľudnejší spánok najmä v časoch, keď skončila Britsko-škótska vojna o grófstvo Galloway. Cisár Stephen zvíťazil a dokázal kráľa Colbana poraziť s malými stratami. Edmund čakal, že cisár po víťazstve ostane pri dobyvačných chúťkach a pripravoval sa na všetko. Čoskoro sa však Stephen vydal na svätú púť do Santiaga de Compostela. Potešujúce správy, ktoré pre Edmunda znamenali ďalší čas na prípravy. Nepochyboval však o tom, že nepotrvá dlho a s cisárom skríži meče na bojovom poli.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Čas príprav Edmund využil na usporiadanie veľkého rytierskeho turnaja. Príležitosť zmerať si sily s ostatnými rytiermi slávneho mena, nadobudnuť slávu, zabojovať si v čase mieru, no okrem toho i získať cenné spojenectvá, nadviazať priateľstvá, či vypočuť hodnotné informácie prilákala množstvo bojovníkov nie iba z Yorku. Prichádzali rytieri zvučných mien z Anglicka, Walesu, Írska, či Škótska. Do Yorku dorazil i Edmundov priateľ, velšský kráľ Ralph, no prišiel napríklad aj britský princ Eric. Ako málo by stačilo aby Edmund dosiahol svojho cieľa. Mohol nechať uväzniť mladého princa a žiadať ako výkupné sporné barónstva v Lancasteri. Keby to však urobil vykopal by hrob svojej cti a uvrhol by na seba v očiach všetkej šľachty to najhoršie svetlo. Honosná prehliadka bohatstva a bojových schopností začala.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Rytieri zápolili a Edmund okrem sledovania turnaja čas využil i na politické záležitosti. V lóži odkiaľ sledoval zápasy rytierov mu spoločnosť robil kráľ Ralph, zaujal čestné miesto hneď po Edmundovej pravici a ten ho zahrnul pozornosťou a dbal o to aby sa mu dostalo čo najlepšej pohostinnosti. Popri rozhovore zisťoval jeho postoje voči cisárovi Stephenovi a keď vypozoroval, že je Ralph vonkoncom nespokojný so svojim postavením, spozornel. I samotný Ralph prišiel do Yorku so svojimi cieľmi, ktoré boli dosť podobné tým Edmundovým. Obidvaja králi pociťovali voči cisárovi Stephenovi nepriateľstvo a kým Edmund si prial jeho oslabenie, ktoré mohol využiť na získanie barónstiev v Lancasteri, tak Ralph túžil po nezávislosti. S úprimnou závisťou hľadel ako sa darí samostatnému Yorku, nezaťaženému povinnosťami voči cisárovi a nič si neprial viac, ako vymaniť sa spod britského vazalstva. Podobné ciele spojili obidvoch panovníkov a v tichosti sa dohodli.
Nastal posledný deň turnajových zápasov, zápolila už iba hŕstka rytierov medzi ktorými sa rozhodovalo o celkovom víťazovi. Veniec víťaza turnaja si nakoniec odnášal britský princ Eric. Ukláňal sa tlieskajúcemu obecenstvu a hrdo sa niesol v sedle svojho koňa. Tlieskal i Edmund s kráľom Ralphom, pri potlesku sa na seba letmo pozreli a obidvom v očiach hral rovnaký plameň zlovôle. Ich dohoda o ktorej zatiaľ nikto okrem nich dvoch netušil sa mala čoskoro naplniť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Dlhoočakvaná chvíľa nastala o niekoľko mesiacov. Kráľ Ralph oficiálne vypovedal poslušnosť svojmu cisárovi, vyhlásil mu vojnu a dopustil sa tak ťažkého zločinu zrady. V Ralphov prospech hrala i nedávna exkomunikácia cisára Stephena. Ten sa snažil potláčať moc cirkvi a stále väčšmi presadzoval nadradenosť panovníka. Dostal sa do tvrdého sporu s pápežom, ktorý cisára vyobcoval z cirkvi, ako bezbožníka popierajúceho cirkev – prirodzeného zástupcu Boha na zemi a začal proti nemu viesť štvavú kampaň. Exkomunikáciou Stephen stratil všetkých možných spojencov a musel sa spoľahnúť iba na svojich vazalov, ktorých vernosť nebola všade samozrejmá. Edmund sa podľa dohody ku kráľovi Ralphovi pridal ihneď na začiatku vojny. Prípravy na ťaženie začali už dávno predtým a tak už o pár dní z Yorku vyrážala celá kráľovská hotovosť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Spoluvelením vojska Edmund poveril mladú krv, rytierov Maurica a Johna, obidvaja boli odchovancami skúseného bojovníka, baróna Stephena z Alnwicku a ten sa za ich kvality zaručil. Kráľ dal na slovo svojho skúseného rytiera a povýšil mladých rytierov na svojich veliteľov. Do Walesu pochodoval územiami svojho syna, ktorý hoci bol vazalom cisára Stephena nechal otcovo vojsko prejsť bez akéhokoľvek odporu. Cisár Stephen vpadol do Walesu s ohromnou silou štyridsaťtisíc bojovníkov. Dokázal postaviť vskutku veľkú armádu, ktorá budila rešpekt a strach. Nepotrvalo dlho a dobyl Reading a Buckingham. Edmund sa medzitým spojil s kráľom Ralphom a spoločne dobyli cisárske hrady na severe Walesu. Po správach o páde Readingu sa vydali na juh, kde sa hodlali stretnúť s cisárskym vojskom. Cisár Stephen presvedčený o svojej neohrozenosti opretej o silu početnej armády zatiaľ pochodoval ďalej na územie Walesu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Ralph s Edmundom išli v čele tridsaťtisícového vojska. „Desaťtisíc je priveľa.“ Skonštatoval Edmund žujúc steblo trávy a pozrel na svojho spoločníka. Ralph zamyslene hľadel do diaľky a po chvíli odpovedal. „ To je pravda, priveľa, no stále máme šancu.“ Edmund sa iba neveriacky uškrnul a vypľul steblo trávy z úst. „Cisár Stephen je mizerný veliteľ a spolieha iba na veľkosť svojho vojska a silu rytierov.“ Snažil sa kráľ Ralph dať svojmu skeptickému spojencovi nádej. „ To je síce pravda, no desaťtisíc je desaťtisíc. To je presila, ktorá môže poľahky vyhrať bitku i neskúsenému veliteľovi.“ Trval Edmund na svojom presvedčení. Snažil sa byť opatrný, na to aby povolal do boja svojich vazalov neostávalo veľa času a jeho velšský spojenec viac mužov postaviť nedokázal. Premýšľal nad najvhodnejšou stratégiou no zakaždým mu vychádzalo, že sa musia cisárovi Stephenovi postaviť skôr než dostane ďalšie posily, alebo dobyje väčšiu časť Walesu. Nakoniec sa nechal Ralphom presvedčiť a vsadil na bojové skúsenosti. V prvom rade museli nájsť vhodné miesto na bitku, ktoré by poskytlo menšiemu vojsku výhodu. Ich plánom bolo nájsť takéto miesto a vyčkávať. Cisár Stephen bude určite zaslepený vidinou ľahkého víťazstva nad menšou armádou a nechá sa vylákať k boju. Za miesto bitky obidvaja zhodne zvolili pláň s pahorkami neďaleko Gloucestru. Miesto, kde sa hadila rieka Severn, ktorá sa o niekoľko míľ vlievala do mora bolo zradné a bahnité. Ideálny terén, ktorý spôsobí problémy ťažkej jazde a obrnencom. Tu sa na pahorkoch utáborili a začali pripravovať. Muži ostrili drevené koly a kopali v kopci nehlboké jamy. Z rieky Severn privážali vodu, ktorú vylievali po pláni pod kopcom aby pôda dostatočne nasiakla a rozbahnila sa. Na vrcholoch kopca delostrelci rozmiestňovali svoje pekelné vynálezy a pripravovali výbušnú zmes. Medzi mužmi kupodivu panovala dobrá nálada, aj napriek presile, ktorej sa mali postaviť plne verili svojim skúseným kráľom a nepripúšťali si porážku. „Dobrá morálka mužstva je dobrým predpokladom víťazstva.“ Skonštatoval s úsmevom stále optimisticky naladený kráľ Ralph. Edmund mu úsmev opätoval a súhlasne pokýval hlavou. Pri pohľade na zápal mužov pripravujúcich sa na boj i v ňom pevnela nádej a dôvera vo víťazstvo.
Cisár Stephen sa dozvedel o pozícii nepriateľa čoskoro. Presne ako Edmund s Ralphom predpokladali nečakal a nechal sa ovládnuť pocitom neporaziteľnosti. Vydal sa do Gloucestru a niekoľko míľ od pozícii nepriateľa nechal postaviť tábor. K svojim náprotivkom vyslal posla a vyzval ich k boju. I on si uvedomoval, že ak chce povstanie kráľa Ralpha rýchlo potlačiť musí čo najskôr poraziť jeho vojsko. V opačnom prípade sa vojna môže pretiahnúť na dlhé mesiace a to ho bude stáť mnoho peňazí a životov. Keď do tábora vzbúrencov dorazil cisársky posol prijali ho obidvaja králi. Posol predostrel výzvu a vyčkával na odpoveď. Kráľ Ralph buchol päsťou po stole a spupne sa nadul. „Tak nech len cisár príde.“ Sebavedomo poslovi odpovedal. Tým poslal Stephenovi odkaz, že nehodlá opustiť svoju pozíciu. Posol sa cvalom pobral to tábora cisára. Cválajúc cez rozbahnenú pláň pod kopcom za ktorým táboril kráľ Ralph si vôbec neuvedomil, že prešiel prichystanou pascou.
Na ďalší deň sa schyľovalo k bitke. Cisár Stephen skutočne dorazil a všetko išlo podľa plánu. Na vrcholku nad pláňou sa zhromažďovali Edmundovi lukostrelci a sledovali príchod cisárskeho vojska. Nad krajinou ešte stále visela jemná hmla, ktorá sa nestihla tak úplne rozplynúť. Aj napriek hmle však bolo možné pozorovať vojsko na náprotivnej strane. Lukostrelci postávali, napínali tetivy a natierali ich včelým voskom. Ozbrojenci za nimi sa opierali o dlhé kopije, alebo posedávali na štítoch na zemi. Popred bojovú líniu, v miestach kde neboli jamy vykopané lukostrelcami, odrazu cválala skupina niekoľkých jazdcov. V čele jazdcov cválal kôň s červenožltou čabrakou a rytierom, ktorého tabard rovnakej farby zdobil erb so štyrmi levmi. Popri ňom cválal rytier v červeno zelených farbách s erbom s dvomi zlatými jeleňmi. Muži im prevolávali slávu a dvíhali nad hlavu svoje zbrane. Obidvaja králi sa niekde v strede zastavili a každý prehovoril k svojim mužom. Kráľ Ralph schválne hovoril v jazyku Velšanov, i takto chcel dať svojim mužom najavo za čo bojujú. Po povzbudivých slovách sa zástupy rozburácali, králi vystúpili na vrchol pahorku a prešli do radov svojich bojovníkov.
Na druhej strane práve delostrelci privážali na vozoch malé kanóny. Pod ťažobou sa kolesá vozov zabárali do mäkkej pôdy. Vojsko sa zoraďovalo do formácii a vpred sa pustili lukostrelci. Zastavili niekoľko krokov pred zvyškom vojska a vyčkávali na rozkaz. Márne skúsenejší velitelia cisárskeho vojska svojho pána varovali pred opatrnosťou a výhodnejším postavením Velšanov na kopci. Stephen stále presvedčený o početnej prevahe poslal lukostrelcov do prvého útoku. Na náprotivnom vŕšku sa začali na streľbu pripravovať yorkskí elitní strelci. Keď Edmund uznal, že je vhodný čas nechal zatrúbiť na poľnicu. K nebu sa vzniesli šípy, ktoré dlhým oblúkom leteli na pochodujúcich mužov pod kopcom. K zemi padlo niekoľko desiatok cisárskych lukostrelcov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Stephen sa nepokojne ošíval a premýšľal či poslať vpred i ťažkoodencov. Nakoniec sa zbrklo rozhodol. Burácajúce bubny pohli zástup štrngajúcich brnení, les kopijí a halapartní sa sunul vpred a čoskoro dohnal pochodujúcich lukostrelcov. Na mužov sa zniesla ďalšia spŕška šípov, no tentokrát sa lukostrelci ukryli za veľkými štítmi ťažkoodencov. Boli už dostatočne blízko aby streľbu opätovali. Šípy s klopaním narážali na štíty a k zemi padlo niekoľko bojovníkov. Zástup mužov pod kopcom sa pomaly sunul vpred. Stena rôzne pomaľovaných štítov sa približovala až dosiahla úpätie kopca. Bubny začali dunieť s väčšou intenzitou a do kopca sa vyrútil dlhý rad ťažkoodencov podporovaných zozadu lukostrelcami. Nohy sa im prebárali do vykopaných jám a z vrchu sa na nich okrem šípov sypali i kamene. Bojový hurhaj prehlušil dunivý rachot diel a vzduch sa naplnil zápachom spálenej síry. Oblaky dymu pokryli úpätie kopca na ktorý sa zúfalo snažili ťažkoodenci vyštverať. Ich straty boli neúmerne vyššie a Stephen pri pohľade na zúfalú snahu svojich mužov nevydržal a poslal vpred jazdu. Obrnení rytieri cválali vpred, spod kopýt vytryskovala z mokrej pôdy hlina s vodou. Čím bližšie boli úpätiu kopca tým bol terén premočenejší a kopytá koní pod váhou ťažkých brnení svojich pánov zápasili s rozbahnenou lúkou. Boj s bahnom komplikovali šípy, ktoré so zlovestným svišťaním lietali vzduchom. Pod úpätím kopca sa odohrávali jatky, v blate sa váľali mŕtvoly a ťažko zranení rytieri, ktorí zúfalo prosili o smrť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Rytieri snažiaci sa v zhlukoch dostať do kopca predstavovali ľahký terč pre lukostrelcov a yorkské kanóny. Tie, ktoré ešte nevystrelili teraz dokonávali dielo skazy. Stephenovi ťažkoodenci, ktorí sa predsa dostali až na vrchol stáli zoči voči hradbe štítov a pôsobili len malé straty. Stephen videl, že definitívne stratil prevahu. Rovnako rýchlo a nepremyslene ako vyslal svojich mužov do boja teraz rozkazoval trúbiť na ústup. Poľnice zborovo zvolávali jeho bojovníkov a on s pohľadom plným zúfalstva sledoval peklo na zemi.
Krvavá bitka sa zapíše do histórie ako jedno z tých prekvapivých víťazstiev, kedy skúsenosti a um veliteľov menšieho vojska dokázali zvíťaziť nad početnou prevahou. Stephen prišiel v bitke o Gloucester o dvadsaťtisíc mužov, polovicu svojej veľkej armády. Straty na strane velšsko-yorkskej armády boli iba niečo vyše tritisíc mužov. Zázračné víťazstvo prinieslo obidvom kráľom veľkú slávu a správy o ňom sa rýchlo rozšírili.
Opúšťajúc bojisko sa kráľ Ralph tváril sebavedomo, s potuteľným úsmevom hľadel na Edmunda, na ktorom bolo vidieť prekvapenie. Stále akosi nemohol uveriť tomu, čoho bol práve svedkom. Tak bravúrne víťazstvo ani vo sne nečakal. Ralph do neho drgol lakťom a prebral ho z premýšľania. „Tak vidíš priateľu, šanca je vždy.“ Ukázal smerom k nebu „Pán dnes stál na našej strane a šťastena nám priala.“ Edmund sa zmohol iba na mĺkve pritakanie. Spojená armáda opúšťala bojisko ako veľký víťaz. Muži si veselo pospevovali a všade panovala dobrá nálada.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Do konca roka sa podarilo získať naspäť Reading a Buckingham. Cisár Stephen bezcieľne pochodoval Walesom a snažil sa aspoň plieniť slabo bránené mestá a osady. Stále mal dvasaťtisícové vojsko, no obával sa ďalšieho stretu so vzbúrencami. Porážka pri Gloucestri zasiala do jeho srdca pochybnosti. Keď teraz Velšania dobyli naspäť i Reading a Buckingham vyzeralo byť všetko stratené.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Aj do vojnou sužovanej Británie dorazili nedobré správy o pomste bahrijských moslimov. Stratu Aragonu niesli v kalifáte ťažko a ako odvetu viedol vtedajší kalif Usama džihád proti Jeruzalemským kresťanom. Kým v Aragone moslimovia nemali toľko bojovníkov, aby dokázali odraziť križiakov a územie nakoniec stratili na východe bola situácia iná. Osamotené Jeruzalemské kráľovstvo sa nemohlo ubrániť moslimskej presile a Jeruzalem padol.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Gloucesterská bitka rozhodla o úplnej porážke cisárskych vojsk. Cisár Stephen nemal dostatok mužov aby dokázal zvrátiť prehru. Šťastie mu neprialo a okrem straty prestíže ho začali opúšťať i niektorí z jeho šľachticov. Tí sa z Walesu so svojimi mužmi vracali do svojich panstiev, vraj brániť svoje domovy. Nakoniec obavy z rozpadu cisárstva, nedobré vzťahy so šľachtou a cirkvou, pápežská exkomunikácia a neochota iných vládcov uzavrieť s ním spojenectvo Stephenovi privodilo tak veľké trápenie až ho stálo vlastný život. Nezvládol ťažké bremeno kráľovskej koruny a umrel v tichosti, umrel vlastne od ťažkého žiaľu. Na trón nastúpil princ Eric, ktorému neostalo iné ako uznať nezávislosť Walesu a pokúsiť sa postaviť pokorenú Britániu na nohy a pokračovať v tom čo sa jeho otcovi nepodarilo.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Po smrti francúzskeho kráľa Guilhema sa Edmund s množstvom darov sám vydal do Francúzska, kde sa mu podarilo obnoviť dávnu zmluvu a uzatvoril spojenectvo s mladým kráľom Raymondom. Po návrate Edmund usporiadal v Yorku veľký rytiersky turnaj na ktorý prišlo mnoho rytierov aj spoza hraníc Yorku. Tu využil príležitosť a presvedčil velšského kráľa Ralpha, aby sa podobne ako on kedysi vzbúril proti britskému cisárovi. Ralph onedlho vypovedal vojnu cisárovi Stephenovi a Edmund sa k jeho boju o nezávislosť ochotne pripojil. V krvavej Bitke o Gloucester sa podarilo tridsaťtisícovému velšsko-yorkskému vojsku poraziť presilu štyridsaťtisícovej armády cisára Stephena. Obrovské straty na strane cisárskeho vojska prakticky rozhodli o výsledku vojny. Stephen sa nezmohol na ďalší odpor a mnopžstvo problémov, ktoré sa zosypali na jeho hlavu nakoniec spôsobilo jeho smrť. Na trón nastupuje jeho syn Eric, ktorému neostávalo iné, ako uznať nezávislosť Walesu a rýchlo ukončiť vojnu.
Nedávné víťazstvo križiakov v Aragone nehodlal prijať kalif Usama z Bahri. Zmobilizoval veľké moslimské vojsko a tiahol na Jeruzalem. Než sa krehké Jeruzalemské kráľovstvo spamätalo a zmohlo na odpor dobyl kalif Usama sväté mesto a netrvalo dlho a celé kráľovstvo sa ocitlo v područí moslimského vládcu. Kresťanským svetom obletela smutná správa a moslimovia sa dočkali satisfakcie za nedávnu aragónsku prehru.
Atlantis
18. Plukovník
18. Plukovník
Příspěvky: 4825
Registrován: 08 říj 2006, 12:25
Bydliště: Praha
Kontaktovat uživatele:

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Atlantis »

Tzn. York z války nezískal žádné zisky, pouze oslabení Británie a další mírové období? IMO nic moc, přitom to Skotsko :lola: (resp. jeho část držená Británií) jsou tak lákavé...
Oklamat, zmást, překvapit
("Stonewall" Jackson)
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Pomoc Walesu sa ukázala ako najoptimálnejšia cesta. Samotný York by si mohol vo vojne s Britániou pekne dolámať zuby. Francúzi, ako nie najspoľahlivejší spojenec :wink: by opäť nepomohli a sám so žoldniermi proti 40.000 vojsku by som to nemusel ustáť. Už takto bola bitka 30K Yorčanov+Velšanov vs 40K Britov husárskym kúskom :D

Takto si chcel Edmund vytvoriť podmienky pre ďalšie ukrajovanie Británie. No ako obyčajne veci sa znovu skomplikovali :D
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXXI.


Nedokončené plány


Po návrate do Yorku sa kráľovi Edmundovi v hlave rodilo množstvo plánov. Prechádzajúc ulicami rozkvitajúceho mesta premýšľal nad ďalšími prestavbami. Diplomatická cesta do Paríža v ňom prebudila chuť k ďalším prestavbám. Obdivoval francúzsky zmysel pre estetično a chcel kus neho priniesť i do Yorku. Po kamennej dlažbe sa sem a tam presúvali vozy naplnené všemožným tovarom a vzduchom sa niesla nepatrná vôňa čerstvo upečeného chleba, márne sa snažiaca prebiť všadeprítomný ostrý zápach čpavku zo zvieracích i ľudských výkalov. Snažil sa vnímať iba tú príjemnú vôňu a hľadel pritom na mestské budovy. Prestavbu yorkských kasární prednedávnom ukončili a rovnako tak končili i stavebné práce v Durhame a na hrade Bamburgh. Prizvaní cudzí majstri naďalej pobývali v Yorku a Edmund ich plánoval najať na ďalšie prestavby. Pomalým krokom išiel cez trhovisko smerom ku kráľovskému palácu, cestou sa mu ľudia klaňali a trhovníci ponúkali svoj najlepší tovar. Kde tu mu niekto ponúkol čerstvo upečený posúch, alebo jablko. Kráľ sa cítil medzi ľuďmi dobre a myslel si, že sa teší všeobecným sympatiám. Aspoň tak to vyzeralo keď sa prechádzal ulicami. Po príchode do paláca sa pustil do obvyklého čítania nazhromaždenej korešpondencie. Správa o ďalšej škótsko-britskej vojne ho vôbec neprekvapila. Starý kráľ Colban nenávidel Angličanov tak ako nikto. Britská prehra vo vojne s Walesom a nástup mladého cisára Erica videl ako vhodný čas pre pomstu. Mysliac si, že cisár vo vojne prišiel o mnoho mužov a zlata si zaumienil, že získa späť stratené územia v Teviotdale a vykoná spravodlivosť na zrádnych Douglasovcoch, ktorí tak podlo popľuli Škótsko a bratajú sa s Angličanmi.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Čítajúc správy o vojne Edmund myslel na svoje vlastné plány. Nevzdával sa zámeru na zisk sporných území na západe. Vojna so Škótskom určite oslabí cisára Stephena ešte viac a to bude jeho chvíľa. Sám však potreboval čas aby posilnil svoje vojsko po predošlej vojne. Keďže sa teraz mohol oprieť o podporu väčšiny rady vládlo sa mu ľahšie. Využijúc silného postavenia pokračoval v ďalšom posilňovaní svojich právomocí. Na najbližšom stretnutí kráľovskej rady rozprával o nevyhnutnosti ďalšej vojny s Britániou. Okrem toho lojálni radcovia odhlasovali ním navrhnutý zákon o práve panovníka podľa vlastnej vôle odoberať tituly. V rukách iného vládcu by bol zákon nebezpečným nástrojom, no Edmund bol vladárom spravodlivým a to presviedčalo väčšinu radcov k oddanosti a dôvere.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Na jeseň sa v kráľovských dŕžavách znovu dali do pohybu stavebné práce. Okrem prestavby kráľovských stajní v Yorku nechal Edmund zväčšiť a zmocniť pevnosti v Durhame a na hrade Bamburgh. Počasie prácam prialo, zima bola ešte ďaleko a začiatok jesene teplý a slnečný. Než prišli prvé dažde stihli remeselníci kus roboty. Kráľ trávil mnoho času na Bamburghu kam rád chodieval poľovať. Počas poľovačiek začal pociťovať ťažobu doterajšieho aktívneho života. Cítil, že starne a sily ho postupne opúšťajú. Trápila ho reuma, ktorá prišla ako daň za dlhý čas strávený vo vojenských táboroch. Zimu už neznášal tak dobre ako za mladých čias a meč sa mu v ruke zdal akýsi ťažší. Začal sa viac šetriť. Zmeny si všimol i vojvoda Laurence, ktorý otca často navštevoval a neraz mu robil spoločnosť na početných poľovačkách. Začal si o otca robiť starosti. Ten si nechal od syna poradiť a zvoľnil svoj rýchly život. Obmedzil poľovačky, doprial si viac oddychu a začal sa striedmejšie stravovať.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Za posledný rok Edmund na nepoznanie ostarol. Striebrom pretkané vlasy a brada mu síce dodávali vážnosť, no mladícky zápal z jeho očí sa postupne vytratil. Všetko to prišlo akosi rýchlo a celý dvor v predtuche blížiacej sa smrti panovníka zneistel. Vojvoda Laurence bol teraz na yorkskom dvore častým hosťom. Edmund sa ho snažil pripraviť na panovnícke povinnosti a odovzdať mu čo najviac skúseností. Nepochyboval o jeho schopnostiach, videl ako umne spravuje svoje vojvodstvá a to jeho svedomie nechávalo kľudným.
Čoskoro skončila britsko-škótska vojna. Kráľ Colban utrpel v Teviotdale zdrvujúcu porážku a cisár Eric obhájil svoj nárok. Najviac si však vydýchli tamojší Douglasovci. Báli sa škótskej pomsty a tak zmobilizovali všetky sily aby podporili cisára. Víťazstvo okrem iného napravilo britskú reputáciu a úspech nového panovníka zvýšil jeho prestíž.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď umrel kráľ Edmund nachádzal sa vojvoda Laurence práve v Yorku. Hoci všetci tušili, že kráľov čas prichádza, umrel nečakane. Po prebudení kráľovná Joanna zistila, že leží vedľa nehybného, chladného tela. Preľakla sa a začala s kráľom trmácať, no márne. Vystrašená vybehla z komnaty a zburcovala služobníctvo. Onedlho v komnate stál i Laurence s ostatnými súrodencami. Hľadeli na nehybnú tvár otca, ktorá vyzerala akoby ešte stále spal. Matka i sestry plakali, no Laurence stál mlčky. Jeho tvár nedávala najavo žiadne emócie. Keď opúšťal Warwick nečakal, že odchádza do Yorku nastálo. Telo kráľa pripravili na pohrebný obrad, ktorý sa konal v yorkskej katedrále za prítomnosti narýchlo zvolanej šľachty. Po obrade telo previezli na hrad Bamburgh, kde spočinulo v rodinnej hrobke. V sprievode išiel i Laurence. Považoval za nutné odprevadiť otca na poslednej ceste. Hľadiac na lesy v okolí Bamburghu sa mu v mysli vynárali spomienky na poľovačky, na ktoré sa s otcom v posledných mesiacoch vydával. Teraz je kráľ a stojí pred povinnosťou pokračovať v tom, čo jeho otec celý život budoval. Starý kráľ mal ešte toľko plánov a teraz jeho dielo ostalo nedokončené.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Nástupom Laurenca na yorkský trón sa ku kráľovstvu pripojili vojvodstvá Leinster a Warwick. Teraz sa z Laurenca stal nezávislý kráľ, ihneď presídlil do Yorku. Do kráľovského sídla sa presťahovala celá jeho najbližšia rodina i väčšina dôverníkov, ktorí boli súčasťou jeho dvora. Yorkskou šľachtou bol spočiatku nový panovník vnímaný zmiešane. Vedel to a preto sa snažil získať dôveru a sympatie vazalov udeľovaním čestných titulov a potvrdením ich výsad.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Starý barón Stephen z Alnwicku sa za svoju vernú službu dočkal vskutku významnej odmeny. Laurence vedel, čo rytier pre otca znamenal a preto mu daroval „ius hereditarium in perpetuum“ (do večnej dedičnej držby) najskôr grófstvo Leix a neskôr celé vojvodstvo Leinster v Írsku.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Grófstvo Warwick, ktoré dovtedy bolo jeho sídlom daroval zámerne sotva päťročnému Laurencovi de Umfraville z Chesteru. Šľachte sa príliš toto rozhodnutie nepozdávalo, no podľa dekrétu, ktorý kráľ Edmund presadil nemohla voči Laurencovmu rozhodnutiu nič namietať. Úmyselná donácia grófstva Warwick nevýraznému a slabému grófovi mala zamedziť rastu moci významnejším šľachticom.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď kráľ usporiadal všetky potrebné vnútorné záležitosti vyslal list pápežovi do Ríma, v ktorom ho s náležitou úctou žiadal o pomazanie. Nechcel aby mu na hlavu korunu položil arcibiskup z Lindisfarne, no želal si legitimizovať svoj titul najvyššou cirkevnou autoritou. Za nemalú čiastku, dar cirkvi svätej, pápež privolil a vydal sa na cestu do Yorku.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Korunovačná ceremónia sa uskutočnila v yorkskej katedrále. Nádherný letný deň prial veľkej slávnosti, na ktorú sa zišlo mnoho významných veľmožov. Pápež Hadrianus VII vykonal slávnostný obrad pomazania a položil na hlavu nového kráľa korunu. Zástupy ľudí lemujúcich ulice vítali čerstvo korunovaného kráľa. Významná udalosť ich na moment odtrhla od príprav na letné žne. Prevolávali slávu sprievodu prechádzajúcemu úzkym priestorom v strede ulice. Väčšina z ľudí sa i tak sústredila na voz s truhlicou plnou zlatiek, ktorý nasledoval za kráľom. Dvaja muži na voze odklopili ťažké výko truhlice a začali medzi dav rozhadzovať mince. Biedač naťahovala ruky a hádzala sa k zemi. Laurence si v čele sprievodu vychutnával veľký deň a úsmevmi a kývaním zdravil dav. Až teraz je skutočným kráľom.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Porážku Británie videl kráľ Colban ako najvhodnejší čas ako znovuzískať stratené územia a učiniť svojej túžbe po pomste za dosť. Nečakal a onedlho už viedol svoje vojsko cez hranicu. Chcel späť získať Teviotdale a pomstiť sa zrádnym Douglasovcom, pre ktorých chystal obzvlášť krutý trest. Ich osud sa mal stat výstrahou pre všetkých, ktorí by sa opovážili postaviť škótskemu kráľovi.
Medzitým sa Edmund v Yorku venoval ďalšiemu zveľaďovaniu kráľovských sídel a podarilo sa mu v kráľovskej rade presadiť zákon, ktorý panovníkovi umožňoval odoberať tituly. Teraz mal v rukách skutočne veľkú moc. Popri tom všetkom premýšľal nad ďalšou vojnou proti oslabenej Británii. Jeho plány však hatilo chatrné zdravie. Aj králi sú iba obyčajný smrteľníci, ktorí na svete neostanú večne. No Edmund začal starnúť akosi prirýchlo. Príliš mnoho času vo vojenských táboroch a na bojovom poli si začalo vyberať svoju daň. Kráľ sa cítil slabý a v krátkom čase zostarol na nepoznanie.
Škótsko-britská vojna neskončila tak, ako by si kráľ Colban prial. Škóti utrpeli zahanbujúcu porážku a Británia aspoň čiastočne napravila stratenú reputáciu. Kráľ Edmund už svoje veľké plány naplniť nestihol. Krátko po konci škótsko-britskej vojny umiera a novým kráľom sa stáva jeho najstarší syn Laurence. Ten k Yorku pripojil svoje dŕžavy Leinster a Warwick. Územie kráľovstva sa tak zväčšilo a začalo pre Britániu predstavovať príliš nebezpečnú hrozbu. Laurence ako nový kráľ nezabudol oceniť služby verného baróna Stephena z Alnwicku, ktorého povýšil na vojvodu a daroval mu grófstvo Leix ako i celé vojvodstvo Leinster. Grófstvo Warwick potom zámerne daroval mladému nevýraznému grófovi Laurencovi z Chesteru. Tým sa snažil v kráľovstve zachovať vyrovnaný pomer síl a zabrániť niektorému z veľmožov aby príliš zmocnel. Za štedrý dar cirkvi svätej neskôr prišiel do kráľovstva samotný pápež Hadrianus VII, ktorý Laurenca pomazal za kráľa Yorku.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXXII.


Priateľ pápeža


Prvotné opojenie z korunovačnej ceremónie rýchlo vyprchalo. Času neostávalo nazvyš a Laurence sa musel chopiť vladárskych povinností. Okrem toho, že teraz vládol podstatne väčšiemu územiu bol nezávislým panovníkom, ktorý sa viac nemohol spoľahnúť na ochranu cisára. Jeho niekdajší pán sa teraz stal jedným z jeho nepriateľov. Cisár Eric neniesol ľahko pripojenie vojvodstiev Leinster a Warwick k Yorku. Netajil sa svojim nepriateľstvom k Yorku a túžbou stmeliť rozpadnuté impérium do podoby z dôb jeho najväčšej moci. Táto túžba samozrejme znamenala nebezpečenstvo rovnako pre York ako i pre Wales. Aj napriek veľmi dobrým vzťahom medzi zosnulým kráľom Edmundom a velšským kráľom Ralhpom sa Laurencovi tieto nadštandardné vzťahy nedarilo obnoviť. Velšský panovník bol jedným z hosťov korunovácie, no už tu Laurence zbadal, že taktne naznačil svoj odstup a nezáujem obnoviť staré spojenectvo. Nad dôvodmi sa mohol iba zamýšľať. Či už to boli Ralphove vlastné mocenské ambície, závisť, alebo odpor voči niekdajšiemu vazalovi britského cisára, rozhodol sa byť Laurence opatrný. K uzatváraniu spojenectiev bol na začiatku svojho panovania zdržanlivý. So svojim švagrom, francúzskym kráľom Raymondom si zatiaľ iba vzájomne potvrdili dohodu o „priateľstve“, ktorá ich zaväzovala neviesť proti sebe vojnu. Spojenectvo však neuzavreli. Laurence bol opatrný a chcel sa vyhnúť záväzkom, ktoré by ho mohli zatiahnúť do nechcenej vojny.
Svoj najvyšší záujem obrátil k Rímu. Začal stavať základy čo najlepších vzťahov s pápežom a dokázal to okrem štedrého daru, za ktorý sa mu pápež odmenil korunováciou, aj mnohými výsadami pre cirkevných hodnostárov. Hadrianus VII po korunovačnej ceremónii pobudol nejaký čas v Yorku, čoho chcel Laurence maximálne využiť. Snaha ukázať sa ako príkladný kresťanský panovník, rešpektujúci autoritu Petrovho stolca a podporujúci jedinú pravú cirkev mala za cieľ nakloniť si svätého otca pre vlastné ciele. Hadriana VII trápila nedávna strata Jeruzalema a hovoril o tom často i s čerstvým kráľom. Ten bez okolkov ponúkol svoj meč v prípade, že sa pápež rozhodne vyhlásiť križiacku výpravu. Keď Laurence sledoval lode s pápežovým sprievodom opúšťajúce York premýšľal ako zúročiť svoj vplyv. Zdalo by sa, že skutkami posledných dní yorkský kráľ ukázal svoju úplnú oddanosť pápežovi a Hadrianus VII je tým, ktorý má v tomto vzťahu najvyššej cirkevnej autority a svetského panovníka rozhodujúce postavenie. Opak bol však pravdou. Pápež už bol starý a múdry kráľ Laurence príliš dobrý diplomat, ktorý dokázal Hadriana VII dostať tam kam potreboval. Umenie ohúriť náprotivka a presvedčiť ho k náklonnosti ovládal vynikajúco. Teraz stál na móle a pozoroval lode s pápežskými štandardami, ktoré sa za sprievodu neúnavne krúžiacich čajok vzďaľovali od brehu. Presne vedel ako nadobudnutý vplyv využije a použije nič netušiaceho pápeža pre svoje ďalšie plány.
Ani nie mesiac od korunovácie dospela Laurencova sestra Martha. Nastal čas naplniť dojednaný sľub sobáša s Ysfaelom z Gloucesteru, ktorý šikovne dohodol ešte starý kráľ Edmund. Laurence sa pri pohľade na svoju duchom prostú sestru neubránil zlému pocitu. Jeho budúci švagor svoju nevestu ešte nikdy nevidel, no neveril, že by škodoradostné jazyky chýr o jej jednoduchosti do Gloucestru nepriniesli. Najmocnejší z velšských vojvodov však doteraz nič nenamietal a kupodivu trval na dohodnutom sobáši. Laurence teda neporušil sľub, ktorý dal jeho otec a vydal svoju sestru za dediča gloucesterského titulu. Sobáš mu koniec koncov priniesol výhodu proti kráľovi Ralphovi. Aby prejavil úctu sám sa vypravil do Gloucesteru a zúčastnil sestrinej svadby. Pokus o uzatvorenie spojenectva, ktoré mu gloucesterský vojvoda nepriamo podstrkoval však zatiaľ zdvorilo odmietol.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po návrate do Yorku bol rád, že sa prostomyseľná sestra predsa vydala. Ešte mu ostávalo postarať sa o najmladšiu Beatrice, ktorá však už čoskoro mala taktiež dospieť. Na rozdiel od Marthy bola Beatrice šikovná mladá dáma, no keďže bola najmladšia stala sa miláčikom kráľovnej matky Joanny, čo poznačilo jej chovanie. Mnohé sa jej odpúšťalo a bola zvyknutá na prílišnú pozornosť, často bola príliš panovačná a tvrdohlavá. Laurence jej chovanie vyčítal predovšetkým matke, ktorej dával za vinu zlú výchovu.
Okrem sestier mal kráľ tri vlastné dcéry. Veľmi túžil po synovi a dedičovi, no doposiaľ mu kráľovná Blanche porodila iba dcéry. Z troch dcér však iba dve boli jeho vlastné. Najstaršia Joanna bola čiernou pripomienkou hriechu kráľovnej Blanche. Tá sa po svojom príchode do Warwicku spustila s vojvodským štolbom a nebyť náhodného odhalenia nikto by sa možno o jej hriechu nedozvedel. Laurence však dokázal opanovať svoj hnev, prekusnúť sklamanie a manželke odpustil. Štolba skončil na popravisku ako ten čo vojvodkyňu zviedol a manželia sa tvárili akoby sa nič nestalo. Ani Laurence však nebol bez hriechu, sám neraz nedokázal odolať pokušeniu a potajme sa stretal s dvornými dámami. Na rozdiel od svojej manželky sa mu však milostné avantúry darilo dobre tajiť. Okrem nemanželskej Joanny, ktorú kráľ k vlastnej cti vychovával ako svoju, mali spolu s Blanche ešte dcéry Eleanor a Maud. Laurence veľmi túžil po synovi a tak sa nevzdával. Stále sa cítil byť pri sile a veril, že mu Boh čoskoro syna dopraje.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


V prvých týždňoch vlády si kráľ ani na chvíľku neoddýchol. Bolo potrebné toho toľko vykonať a takmer vôbec nemal čas na kratochvíle. Najskôr korunovácia a pápežská návšteva, potom sestrina svadba a do toho všetky obligátne panovnícke povinnosti. Mal pocit, že je toho akosi príliš a potreboval na moment od všetkého ujsť. V týchto uponáhľaných časoch navyše umrel priateľ niekdajšieho kráľa Edmunda vojvoda Stephen z Alnwicku. Keďže nemal žiadneho syna leinsterský titul zdedila najstaršia dcéra Alice. Aj pri všetkých povinnostiach si kráľ našiel čas aby sa vydal do Alnwicku, kde telo starého vojvodu podľa jeho posledného priania pochovali. Čo Laurenca tešilo bolo aspoň to, že sa Stephen z Alnwicku pred smrťou dočkal ocenenia za svoju vernú službu kráľovi Edmundovi.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vojvoda Stephen umrel v čase žní, keď sa Laurence z Alnwicku vracal späť do Yorku prechádzal cestami hadiacimi sa medzi lánmi polí, na ktorých práve roľníci zberali úrodu. Nemožno povedať, že by bola práve najlepšia a York veru pamätal roky podstatne úrodnejšie. Laurence sledoval ohnuté chrbty roľníkov usilovne zberajúcich biednu úrodu a kde tu sa zastavil aby pohovoril s obyčajnými ľuďmi. Nikde sa však príliš dlho nezdržal. Náhlil sa do kráľovského mesta, kde ho čakali povinnosti. V mnohých mestách sa na začiatku jesene konali slávnosti dožiniek, ktoré od čias kedy dal kráľ Edmund mestám širšie výsady v oblasti konania trhov a slávností boli vskutku veľkými udalosťami. Ľud sa na oslavy vždy tešil, bol to čas odmeny za jeho ťažkú prácu a zároveň čas oddychu a zábav. Toho roku malo Yorkské kráľovstvo ďalší významný dôvod sláviť. Pápež Hadrianus VII blahorečil Edmunda de Cerf a vyzdvihol jeho významné skutky. V yorkských kostoloch sa slúžili omše, pospolitý ľud sa modlil za večnú pamiatku na kráľa Edmunda a Laurence žal úrodu dobrých vzťahov s Hadrianom VII.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Náročné obdobie prvých mesiacov vlády pominulo a prišli sviatky Božieho narodenia. Vtedy sa čas vždy akoby spomalil a prišlo obdobie pokoja. Po sviatkoch sa udalosti dávali do pohybu iba veľmi pomaly, kým neskončila zima čas plynul pokojne a Laurence sa konečne mohol venovať i poľovačkám a rodine. Keď mu na konci zimy kráľovná Blanche oznámila, že je v očakávaní veľmi sa potešil. Modlil sa aby mu bol konečne dopriaty syn a jeho modlitby ostali vyslyšané. Na jeseň sa narodil utešený, zdravý chlapček, ktorý dostal meno po svojom starom otcovi. Laurence láskyplne hľadel na malého Edmunda a v duchu ďakoval Bohu, že jeho prianie vyplnil. Rozhodnutý, že syna vychová v schopného panovníka a pokračovateľa rodu de Cerf odkráčal potichu z komnaty, kde odpočívala kráľovná s dieťaťom. Po chladných tmavých chodbách lemovaných horiacimi pochodňami kráčal do svojej pracovne. Plápolajúce svetlo tancovalo na chladných múroch a chodbou sa niesol zvuk jeho krokov. Otvoril masívne drevené dvere svojej pracovne, zasadol sa veľký dubový stôl a začal písať list do Ríma. Jeho syna predsa nemôže krstiť nikto iný ako samotný pápež.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Za ďalší štedrý dar cirkvi svätej sa jeho svätosť znovu unúvala merať dlhú cestu do Yorku. Krštiny sa odohrali so všetkou slávou a pompou. Hadrianus VII požehnal malému dedičovi a Laurence opäť využil jeho prítomnosť na svoje vlastné ciele. Množiace sa znepokojivé správy o plánoch cisára Erica znovuzískať pre Britániu zašlý lesk nenechávali kráľa chladným. Zdarne pápeža presviedčal o tyranských zámeroch cisára Erica. Hadriana VII však nepresviedčali ani tak kráľové ústupky v prospech cirkvi, no hlavne jeho plný mešec, z ktorého sa neostýchal usypať pre jej blaho. Laurence videl, že má svätého otca v hrsti. Stačí zaštrngať mešcom a starý pôžitkár ustúpi jeho plánom. Síce navonok vystupoval ako zbožný človek, nedokázal odolať svetským pokušeniam. Pápež si želal život v blahobyte a opojení z vlastnej authority a bohatá yorkská pokladnica mu to poskytovala. Laurence zlata neľutoval. Jeho kráľovstvo zatiaľ prosperovalo a vedel, že sa mu táto “investícia” navráti. Ochotne preto zaplatil za vlastnú korunováciu či synov krst. Mal v pápežovi neoceniteľného spojenca, ktorého hodlal čoskoro využiť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Na ďalší rok sa udalosti dali do pohybu. Začiatkom roka dosiahla Laurencova najmladšia sestra Beatrice vek vhodný na vydaj a tak sa koncom zimy konal sobáš s gaskonským vojvodom Julianom. To už kráľ začal s realizáciou svojich plánov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď jeho švagor, francúzsky kráľ Raymond Krutý, dosadil v Auvergne vzdoropápeža Martinusa II obrátil na seba hnev nie iba pápeža, no i panovníkov, ktorí stáli za Hadrianom VII. Kým Laurence sa aj napriek svojmu vzťahu k pápežovi staval k svojmu švargovi skôr neutrálne, britský cisár Eric proti Francúzsku začal otvorenú vojnu. Jediné čo Laurence vykonal, bol slovný nesúhlas s konaním kráľa Raymonda, no vojensky sa za pápeža Hadriana VII nepostavil. Výprava cisára Erica však dokonale zapadala do jeho plánov. Do Londýna sa schádzalo veľké vojsko a Eric sa pripravoval na plavbu do Francúzska. Laurence zatiaľ písal list do Ríma a vyčkával na odpoveď a vhodný čas pre naplnenie svojich zámerov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cisár Eric čoskoro i s dvadsaťpäťtisícovou armádou odplával z Británie a to bola správna chvíľa pre kráľa Laurenca. V liste, ktorý predtým pápežovi odoslal žiadal aby posvätil jeho nárok na vojvodstvo Bedford. Zneužijúc dobré vzťahy s pápežom sa rozhodol legitimizovať neexistujúci nárok na samotný Londýn. Hoci s námietkami, no pápež žiadosť svojho domnelého priateľa nakoniec odobril. Tým Laurence získal legitímny nárok na srdce Britského cisárstva a chystal sa využiť cisárovu neprítomnosť na útok.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Začali sa prípravy na vojenskú výpravu a Laurence so záujmom sledoval správy o postupe cisára Erica. Čas príprav kráľ využil i na presadenie ďalších zákonov, ktoré posilňovali jeho postavenie. Umožňovalo mu to lojálne zloženie cisárskej rady a plná pokladnica, z ktorej prostriedkov si mohol kúpiť súhlas tých čo váhali. Rada posvätila právo panovníka nechať uväzniť ktoréhokoľvek poddaného šľachtica, ktorému bola preukázaná vina bez toho aby sa musel spytovať rady. Moc yorkského kráľa tak opäť vzrástla a spoločne s ňou i Laurencove ambície. Nechcel dlhšie vyčkávať a len čo sa cisár Eric vylodil vo Francúzsku rozhodol sa konať.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Po smrti kráľa Edmunda sa jeho synovi nepodarilo nadviazať na niekdajšie spojenecké vzťahy s velšským kráľom Ralphom. Ten mal zrejme vlastné ambície a v mladom yorkskom panovníkoviu buď videl konkurenciu, alebo ho pre svoje zámery nepotreboval. Laurenc svoj záujem obrátil na Rím. Začal budovať veľmi dobré vzťahy s pápežom Hadrianom VII, ktorého plánoval využiť pre vlastné ambície. Za tučný finančný príspevok cirkvi sa nechal samotným pápežom korunovať a zároveň samozrejme využil jeho prítomnosť v Yorku. Onedlho sa za syna gloucesterského vojvodu Ysfaela vydala Laurencova sestra Martha. Kráľ však zatiaľ k potencionálnym spojenectvám pristupoval nanajvýš opatrne. Nehnal sa ani do obnovenia spojenectva s francúzskym kráľom Raymondom, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dobrý ťah. Vzťahy s pápežom začali prinášať svoje ovocie. Hadrianus VII po svojom návrate do Ríma nechal blahorečil zosnulého kráľa Edmunda de Cerf čím jeho prestíž a zároveň I prestíž Yorku narástla. Keď sa Laurence konečne dočkal mužského dediča, chlapček dostal meno po svojom starom otcovi Edmund, tak pápež znovu meral cestu do Yorku. Za ďalší bohatý dar cirkvi pokrstil malého následníka. Toho času francúzsky kráľ Raymond viedol s pápežom spor a odmietol uznať jeho autoritu. Dosadil vlastného vzdoropápeža čo Hadrianus VII hodlal potrestať. Na svoju stranu získal britského cisára Erica, ktorý ochotne kráľovi Raymondovi vypovedal vojnu. Laurence sa do sporu medzi pápežom a kráľom Raymondom nemiešal. No v angažovanosti cisára Erica ihneď zočil príležitosť. Využijúc svoje vzťahy s pápežom legitimizoval neexistujúci nárok na vojvodstvo Bedford, ktorého súčasťou bol i samotný Londýn.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXXIII.


Odvážny cieľ


Čas žní sa dovŕšil a v yorkských mestách panoval čulý ruch príprav na každoročné dožinkové trhy. V rovnakom čase prebiehali aj prípravy na vojnu s Britániou a tak každý v kráľovstve vedel, že prichádzajú časy neisté. Slávnosti dožiniek a výročné trhy sa konali vo zvláštnej atmosfére. Laurence však aj napriek nadchádzajúcej výprave poddaným jednu z najočakávanejších udalostí roka neodoprel. Vidina blížiacej sa vojny však prinášala strach zo smrti, utrpenia, hladu a strádania. Do Yorku sa schádzali remeselníci a ľudia z celého okolia. Námestím sa šírili rôzne vône a hluk vyvolávajúcich stánkarov. Zástupom pomaly kráčajúcich ľudí sa na koni niesol kráľovský posol, ktorému robili cestu mestské stráže. Halapartňami odsúvali na bok rad ľudí a kričali aby urobili cestu. Hlúčik detí bežal za koňom rytmicky kopytami klopajúcim po mestskej dlažbe. Stráže chlapcov pohlavkami odháňali. Tí sa však odradiť nenechali, zaujímal ich honosne vyzerajúci jazdec na majestátnom grošákovi. Kráľovský posol sa snažil z mesta dostať čo najrýchlejšie. Keď konečne opustil brány a ocitol sa na hradskej ceste popohnal koňa do cvalu. Listina s vypovedaním vojny, ktorú niesol v koženej brašni visiacej na sedle onedlho rozkrútila kolo dôležitých udalostí.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


K južnej hranici sa schádzala celá kráľovská hotovosť. Laurence si veril a tak žiadny z jeho vazalov nedostal list so žiadosťou o poskytnutie mužov pre výpravu do Londýna. Ako čerstvý kráľ nechcel svojich vazalov zaťažovať so zbytočnými výdavkami. Vydal sa do Británie iba so svojimi mužmi, no napriek tomu nenechával nič na náhodu. Vyslal list k veliteľovi Bielej kompánie, ktorá toho času bojovala vo Francúzsku po boku kráľa Raymonda. V prípade najhoršieho ponúkol žoldnierom skutočne kráľovskú odmenu a s touto istotou prekročil hranice Britského cisárstvo. Pätnásťtisícové vojsko sa blížilo k Bedfordu, ktorý Laurence hodlal obsadiť ako prvý. Odtiaľ zamýšľal viesť útok na samotný Londýn. Pochodujúce vojsko zanechávalo na dažďom nasiaknutej ceste hlboké stopy. Spoločnosť dlhému zástupu vojakov robili hlasno škriekajúce kŕdle havranov poletujúce nad ich hlavami. Zvedavé vtáctvo sadalo na holé konáre stromov a pozorovalo armádu plahočiacu sa blativou cestou. Laurence idúc v čele vojska zadumane hľadel na vozmi vyryté brázdy v ceste a mysľou utekal do Yorku. Pred odchodom sa totiž dozvedel, že je kráľovná Blanche znovu v očakávaní. Premýšľal nad tým, či sa dočká druhého syna, alebo to bude ďalšia dcéra. Sychravá jeseň nie je najlepší čas na obliehanie no Laurence nemohol dlhšie vyčkávať. Čas je príliš vzácny aby ním mohol mrhať. Neprítomnosť cisára Erica v Británii bola príležitosťou, ktorá sa nesmie zahodiť. Vojsko dorazilo pred hradby mesta Bedford, za ktorými sa na pobreží rieky Ouse vypínala stará normanská pevnosť. Tá už pamätala veru lepšie časy a cisári na jej udržiavanie neinvestovali príliš mnoho. Bedford ležal ďaleko od hraníc či morského pobrežia a tak podľa mienky britských cisárov nebol priamo ohrozený. Napriek tomu však mesto obháňali z troch strán múry a od juhu tvorila ochranu rieka Ouse. Yorkskí muži mesto obležali zo všetkých strán a časť vojska prešla i na druhý breh Ouse. Kráľ prikázal kontrolovať i rieku a tak ostal Bedford úplne odrezaný. Dostatok zásob a dobrá obrana však zabezpečovali pre jeho obyvateľov výhodu. V zime sa dažde zintenzívnili a to pre obyvateľov Bedfordu znamenalo ďalšiu výhodu. Mestské stráže dlhé hodiny hľadeli na zástupy stanov týčiace sa na náprotivnej strane. Spomedzi cielt vychádzali kúdole dymu a len kde tu sa pohybovali vojaci. Trebuchety nečinne týčili svoje ramená v ústrety zachmúrenému nebu a tmavé pažeráky pripravených diel zlovestne mierili na mestské hradby. Laurence popíjal vo svojom stane víno a cez roztiahnutú celtu hľadel na nekonečne sa valiaci dážď. Spoločnosť mu robila veliteľská elita a niekoľko významných rytierov. Dopil posledný dúšok vína a pohár prevrátený dnom navrch položil na stôl. „Boh je proti nám.“ skonštatoval so znechutením v hlase. Jeho spoločníci iba mlčky sedeli a hľadeli do plameňov ohňa. To nekonečné čakanie stupňovalo v tábore nervozitu. Podobne vyzerala väčšina dní v yorkskom ležaní. Výnimočne upršaná zima zdvihla hladinu Ouse a urobila z okolitých brehov jedno veľké močarisko. Keď prišla jar pôda nasiakla tak veľmi, že znepríjemňovala útoky na hradby.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Márne sa obliehatelia snažili o rýchle a mohutné výpady. Ťažkoodenci uviazli v rozbahnenej pôde a než sa im podarilo predrať sa blatom až k hradbám, mnohí skončili s šípmi v tele. Kanóny strieľali iba zriedka, väčšinu času sa nedarilo strelnú zmes uchrániť od navlhnutia. Vlhké počasie neprospievalo ani tetivám lukov a tak Laurence plánoval útoky veľmi opatrne. Zlú náladu v yorkskom tábore povzniesla aspoň správa z Ríma, kde pápež Hadrianus VII vyhlásil kráľa Edmunda I za svätého. Laurence nechal za otca slúžiť omšu a využil príležitosť na pozdvihnutie morálky mužstva. Odteraz mali Yorkskí muži bojovať pod ochranou svätého Edmunda. Neúspešné útoky na hradby a nepríjemné počasie však naďalej medzi mužov vnášali pochybnosti.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Prešiel ďalší mesiac a počasie sa konečne trochu umúdrilo. Nesmelé slnko postupne vysušovalo rozbahnené lúky a yorkský tábor znovu ožil. Muži chystali ďalší útok, ktorý mala zahájiť kanonáda a trebuchety. Laurenca znepokojovali správy o konci Britsko-Francúzskej vojny. Kráľ Raymond utrpel porážku a kajúcne uznal pápeža Hadriana VII za jedinú cirkevnú autoritu. Cisár Eric sa chystal preplaviť do Británie a to znamenalo nepríjemnú zmenu okolností. Laurence potreboval získať Bedford skôr než sa cisár Eric vylodí. Nervozita a obavy medzi mužmi narastali. Laurence neopustil tábor ani keď mu oznámili, že kráľovná Blanche porodila ďalšiu dcérku Margaret. Mal príliš mnoho starostí s útokom, ktorý považoval za rozhodujúci. Nemohol opustiť svojich mužov v kľúčovej chvíli. Krátko po správach o vylodení cisára Erica poslal list veliteľovi Bielej Kompánie. Osud jeho plánom neprial a sám by proti cisárovi sotva uspel.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Predsa sa do poslednej chvíle nehodlal vzdať. S prvými rannými lúčmi sa v yorkskom tábore začal rozhodujúci útok. Ranné ticho prehlušili dunivé rany z kanónov, ktorých rachot vyplašil v okolí hniezdiace vtáky. Nad zemou sa vytvoril sírou páchnuci opar dymu. Bedfordskými hradbami sa ozýval krik a príkazy veliteľov. Ťažké strely otriasli múrmi, no nespôsobili väčšie škody. Onedlho sa s vrzgotom k nebu vyhupli dlhé drevené ramená trebuchetov a k hradbám leteli spŕšky skál väľkých ako ľudská hlava. V rovnakom momente sa vpred rozbehli vojaci s dlhými štítmi, kryjúci mužov s rebríkmi, nasledovaní lukostrelcami. S ťažkosťami sa podarilo prvými oddielom doraziť až pod hradby. K ich úpätiu sa začali vztyčovať rebríky, ktoré obrancovia ihneď dlhými hákmi odrážali. Lukostrelci kryjúci sa za mužmi s dlhými štítmi posielali na vrchol hradieb opakované salvy a po rebríkoch sa začali štverať prví bojovníci. Z hradieb sa na útočníkov začali sypať kamene a liať rozpálený olej. Škrekot naplený obrovskou bolesťou sa rozliehal po bojisku, z rebríkov padali popálení muži z ktorých tiel sa vznášal dym chladnúceho oleja. Tí, ktorým sa podarilo dostať až na hradby zvádzali súboj s dobre organizovanou obranou. Ani jednému yorkskému oddielu sa nedarilo preniknúť na hradby a vytvoriť cestu pre svojich spolubojovníkov. Keď Laurence videl, že útok bude sotva úspešný rýchlo prikázal trúbiť k ústupu. Vedel, že na ďalší útok je už neskoro. Cisár Eric sa blížil a on musel ustúpiť. Zlyhanie zasievalo do sŕdc yorkských bojovníkov pochybnosti a nejeden vojak si prial aby v čele vojska stál radšej starý kráľ Edmund. Po nevydarenom útoku yorkská armáda zbalila tábor a chystala sa na ústup. Od juhu pochodoval cisár Eric s takmer tridsaťtisícovým vojskom, proti ktorému by Laurenc nemal žiadnu šancu. Ústup sa skôr podobal na ustráchaný útek.
Muži si vydýchli až keď prešli yorkské hranice a dostihla ich správa o Bielej kompánii, ktorá sa práve vylodila neďaleko Yorku. Predsa skrsla iskrička nádeje a vojaci dostali tak potrebnú morálnu vzpruhu. Laurence vyslal k veliteľovi žoldnierov posla so správou, že ho bude čakať pri meste Leeds odkiaľ sa spoločne vypravia v ústrety cisárovi Ericovi.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cisár Eric yorkskú armádu za hranice neprenasledoval. Keď sa od zvedov dopočul, že kráľ Laurence ustupuje od Bedfordu a darí sa mu vytvárať čoraz väčší odstup stočil svoje vojsko na východ a vpadol do Essexu. Vtedy ešte netušil, že sa v Yorku vylodili žoldnieri Bielej Kompánie, ktorí významne yorkskú armádu posilnia. Eric s vojskom tiahol k hradu Colchester. Yorkská Exkláva mu poskytovala vhodný cieľ na prvý útok, ktorým chcel kráľovi Laurencovi uštedriť lekciu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


O tridsaťtritísicovom yorkskom vojsku podporenom Bielou kompániou sa Eric dozvedel hneď ako prekročilo hranice. Mal ešte dostatok času aby sa pripravil na bitku a tak upustil od obliehania a začal sa chystať na otvorený stret. Jeho muži dokázali Bielu kompániu poraziť už vo Francúzsku, kde bojovala po boku kráľa Raymonda. Cisár si veril aj napriek tomu, že počas obliehania prišiel a mnoho mužov a mal početnú nevýhodu. Obležaný Colchester si mohol vydýchnuť. Útoky na hrad ustali a obrancovia sledovali britský tábor s ostražitosťou. Tušili, že sa chystá bitka, že prichádza pomoc a modlili sa aby zvíťazil ich kráľ.
Keď ku Colchestru dorazil kráľ Laurence stretli sa obidvaja panovníci na pláni. Každý pricválal v sprievode rytierov v plnej zbroji. Cielená demonštratívna ukážka sily a bohatstva mala zastrašiť nepriateľa. Laurence zdvihol hľadie prilby a približoval sa k cisárovi. Ten si zložil prilbu a sňal rukavicu. Keď bol dostatočne blízko zatiahol Laurence za konskú uzdu, sňal si prilbu, rukavicu a čakal kým mu cisár podá ruku. Ten mal na to právo zo svojho titulu a hoci voči nemu Laurence stál ako nepriateľ rytierske zvyky museli ostať zachované. Po zvykových zdvorilostiach sa ujal iniciatívy kráľ Laurence. Oficiálne vyzval cisára Erica na bitku a ten jeho výzvu formálne prijal. Obidvaja panovníci sa pobrali k svojmu vojsku a v táboroch začali prípravy na bitku.
Od skorého rána sa na mieste bitky schádzali bojovníci. Hoci slnko vyšlo len prednedávnom bolo poriadne teplo. Horúce lúče sa opierali o lesklé brnenia zoradzujúcich sa mužov, ktorí už teraz trpeli potom nasiaknuté hrubé tuniky oblečené pod ochrannými plátmi. Hlasné príkazy veliteľov oddielov dopĺňal spev škovránkov a bzukot prebúdzajúceho sa hmyzu. Lukostrelci si chystali svoje smrtiace nástroje a zoradení ťažkoodenci im mohli iba v tichosti závidieť ich ľahký odev. Teplo začínalo byť neznesiteľné a každy by bol najradšej aby bitka čo najskôr skončila. Delostrelci celú noc pripravovali výbušnú zmes a od skorého rána s pomocou koní ťahali kanóny na bojisko. Laurence so záujmom sledoval ich majstrovskú prácu, každý presne vedel čo má robiť a netrvalo dlho a delá stáli pripravené na streľbu. Keď sa vojsko zoradilo do formácii prešiel rýchlym cvalom popred predné rady a dodával mužom odvahu do boja. Eric sledoval náprotivnú stranu bojiska v pokoji, keď sa ozvali trúby a začali vpred pochodovať yorkskí lukostrelci vyslal im naproti svojich strelcov. Z obidvoch strán striedavo lietali spŕšky šípov a po chvíli sa z krídel vpred rozbehla britská ťažká jazda. Cval jazdy sprevádzalo burácanie kanónov. Laurence vyslal vpred svojich rytierov a kopijníkov, ktorí mali chrániť lukostrelcov. Tí začali ustupovať a stred bojiska onedlho patril rytierom. Čoskoro sa začala prejavovať početná prevaha britskej jazdy a tak Laurenc nechal trúbiť na ústup a vyslal vpred kopijníkov a peších ťažkoodencov. Tí utekali bojiskom s mohutným pokrikom. „Za svätého Edmunda, za York!“ rozliehalo sa pláňou a vpred sa rútili pešiaci. Pomedzi nich prefrčala ustupujúca jazda, ktorú prenasledovali britskí rytieri. Kopijníci zarážali dlhé žrde svojich zbraní do zeme a vytvárali pevný šík, ktorému sa podarilo zastaviť nepriateľských jazdcov. Lukostrelci ich opakovane kropili šípmi až do momentu kedy začali jazdci v panike ustupovať. Cisár vyslal vpred pešiakov, než dorazili k vyčkávajúcim Yorčanom museli odolať dažďu šípov. V strede bojiska to vyzeralo ako v mravenisku. Slnko pražilo čoraz intenzívnejšie a deň sa blížil k poludniu. York získaval na bojisku jednoznačnú prevahu a darilo sa mu nepriateľa zatláčať. Eric prišiel o mnoho mužov a čoskoro pochopil, že je bitka stratená. S každým momentom bol zástup nepriateľov bližšie o niekoľko stôp. Neriskoval nasadiť lukostrelcov, ktorí by streľbou do stredu bojiska pozabíjali i jeho mužov. Keď sa yorkskí bojovníci ocitli príliš blízko prikázal trúbiť na ústup. Na pravé poludnie bitka skončila. Britská armáda rýchlo ustupovala, no Laurencovi muži nemali síl oslavovať víťazstvo. Každý si prial čo najskôr zbaviť sa ťažkého rozpáleného brnenia a napiť sa vody.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Laurence vybojoval svoju prvú veľkú bitku. Konečne okúsil opojný pocit úspechu a posmelený víťazstvom sa vydal naspäť k hradu Badford. Jeho dobytie teraz vnímal ako vec osobnej cti. Opäť stanul pred jeho múrmi a snažil sa pevnosť stoj čo stoj získať. Na jeseň ale jeho plány zmenil opakovaný vpád cisára Erica do Essexu. Stál pred zložitou voľbou. Bedford, alebo porážka cisárskeho vojska. Nakoniec zvolil múdro. Osobná túžba ustúpila pred praktickým úsudkom. Obliehanie Bedfordu mohlo trvať niekoľko mesiacov, blížila sa zima a on musel platiť nemalé výdavky žoldnierom Bielej kompánie. Potreboval čo najskôr poraziť Erica aby mohol prepustiť žoldnierov a pokračovať v bojoch iba s vlastným vojskom. Eric prišiel o veľa mužov, no počty jeho vojska stále prevyšovali Laurencovu hotovosť. S pomocou žoldnierov však mal dvojnásobnú prevahu, ktorú zúročil v ďalšej bitke pri Welthame. Cisár Eric nemal proti presile takmer žiadnu šancu. Jeho muži sa síce bili udatne, no utrpeli ťažkú porážku v ktorej padla vyše polovica britského vojska. Zlomený Eric so šťastím unikol a ustúpil so zvyškom armády k Bedfordu. Teraz mal Laurence jedinečnú príležitosť skoncovať s nepriateľom a zároveň získať Bedford.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Vojnu britského cisára Erica proti francúzskemu kráľovi Raymondovi, ktorý dosadil vzdoropápeža sa rozhodol kráľ Laurence ihneď využiť. Dlho nezaváhal a keď sa mu podarilo presvedčiť pápeža Hadriana VII aby uznal vymyslený nárok na vojvodstvo Bedford vypovedal cisárovi Ericovi vojnu. Ericova neprítomnosť v Británii ponúkala príležitosť, ktorá sa už nemusela naskytnúť. Laurence preto aj napriek blížiacej sa zime tiahol na Bedford. Nepriaznivé počasie však pretiahlo obliehanie mesta až do jari, kedy sa skončila Britsko-Francúzska vojna porážkou kráľa Raymonda. Cisár Eric sa chystal na návrat do Británie a yorkskí bojovníci s predĺžujúcim sa obliehaním Bedfordu strácali nádeje. Morálku mužov sa podarilo aspoň čiastočne zvýšiť po tom, ako vyhlasil pápež Hadrianus VII Laurencovho otca Edmunda I za svätého. V tých časoch kráľovná Blanche porodila ďalšiu dcérku Margaret, no Laurence chcel stoj čo stoj dobyť Bedford a tak sa do Yorku nechystal. Obliehanie žiaľ neprinieslo úspech a keď sa cisár Eric doplavil z Francúzska musel Laurence ustúpiť naspäť za hranice. Tu sa spojil s najatou Bielou kompániou a vydal v ústrety cisárovi Ericovi. V Bitke pri Colchestri Laurence s pomocou Bielej Kompánie Erica porazil. Vydal sa znovu dobyť Bedford, no zmenil plány po tom, čo Eric vpadol do Essexu. Pri Welthame sa mu podarilo po druhý krát cisára poraziť. Ten so zvyškom vojska ustúpil k Bedfordu kam sa chystal aj Laurence. Hodlal s cisárovi uštedriť rozhodujúcu porážku a potom dobyť cisárske mesto Londýn.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXXIV.


Udalosti sa komplikujú


Laurence sa vypínal v sedle koňa a sledoval zoradzujúcich sa bojovníkov cisára Erica na opačnej strane bojiska. Nepomer armád nikoho nenechával na pochybách, že York dnes vybojuje ďalšie víťazstvo. Britské vojsko dlho ustupovalo až nakoniec nemalo inú voľbu a muselo bojovať. Musel by sa ale stať zázrak aby zvíťazili. Pohľad na to, čo z veľkého vojska ostalo bol žalostný. Posledné dni sa niesli v duchu neúnavného prenasledovania Britov ustupujúcich od Bedfordu. Laurence chcel nadobro skoncovať s ich húževnatým odporom a hnal svojich mužov vpred. Keď konečne nastala tá chvíľa vychutnával si okamih pred bitkou. Pokojný zimný deň onedlho prerušila vojnová vrava. Laurenc cválal v čele jedného z conroiov, ktoré sa rútili na zoradeného nepriateľa. Už len niekoľko yardov. Cez hľadie prilby už rozoznal napäté výrazy v tvárach bojovníkov v prvých šíkoch. Štíty sa mocne zomkli a v ústrety jazdcom sa vztýčili dlhé kopije. Konečne prišiel ten moment, dunivý náraz a rynčanie zbraní. Jazdci rozrážali les kopijí a drali sa do nepriateľských radov. Yorkských jazdcov bolo príliš mnoho na to aby Briti dokázali dlho udržať zomknutú radu. Laurence podvedome sekal na obidve strany a odrážal útoky. Prerazili prvé rady, ktoré vzápätí podporila jazda. Teraz stál zoči voči dobre cvičeným rytierom. Rýchlo sa zorientoval a zaútočil na prvého jazdca. Skôr než sa rozohnal pocítil odrazu na hlave mocný úder. S veľkou bolesťou sa zosunul zo sedla. Chladná zem, zmiešaná hlina so snehom a krvou bolo to posledné čo uvidel. Moment tak rýchly, že si nestihol uvedmoť svoj koniec. Na zemi ostalo ležať bezvládne telo, spod prilby sa rynul pramienok krvi. Trvalo hodnú chvíľu než si bojovníci uvedomili, že kráľ už nebojuje. Zatlačili nepriateľa dozadu a niekoľkí muži sa snažili kriesiť svojho pána. Tvrdý úder palcátu však bol fatálny. Hlava tak opuchla, že sa im nedarilo sňať prilbu a tak naložili kráľa ako bol na koňa a odvážali preč z bojiska. „Kráľ je mŕtvy!“, ozývalo sa bojiskom. Nepriateľ však ustupoval a velitelia napriek nešťastnej udalosti hnali svojich bojovníkov vpred. Bitka pri Hertforde nakoniec skončila víťazstvom, no York prišiel o kráľa. Vojsko cisára Erica utrpelo ťažkú porážku, no pocit z víťazstva zahaľovala nešťastná udalosť. Velenia vojska sa ujal maršál kráľovského vojska, rytier Gilbert z Ilkley. Tvrdý bojovník, ktorý nedával priestor emóciam vykonal čo bolo nutné aby kráľa prepravili do Yorku. Mal svoje príkazy, ktoré hodlal splniť až kým nový panovník nerozhodne inak.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Nečakaná smrť kráľa Laurenca udalosti poriadne skomplikovala. Jeho jediný syn Edmund mal iba dva roky a tak York čakalo dlhé obdobie regentskej vlády. Regentom sa stala jeho matka Joanna Butler, ktorú okamžite potvrdila i kráľovská rada. Vzápätí sa roztočilo kolo dvorných intríg a šľachta začala vyvíjať snahy o oslabenie panovníckeho postavenia. Medzivládie a prebiehajúca vojna s Britániou poskytovali najideálnejší čas pre ambicióznych magnátov z celého kráľovstva. Okrem aktivít nespokojných šľachticov sa začínali ozývať aj hlasy poddaných. Príliš vysoké výdavky na vojnu sa nepáčili roľníkom, ktorí odmietali vydávať viac úrody. To, že na tróne nesedel kráľ ich posmeľovalo a začali voči pánom otvorený odpor. Bohaté a neohrozené kráľovstvo sa odrazu stávalo krehkým a zraniteľným.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Gilbert z Ilkley po Bitke pri Herforde obležal Bedford. Niekoľko mesiacov yorkská armáda neúnavne útočila na dobre bránený hrad až sa ho na jeseň konečne podarilo pokoriť. Gilbert splnil cieľ svojho pána, škoda ale, že ten sa toho nadožil. Joanna Butler odmietala aj napriek rastúcemu vnútornému nebezpečenstvu uzatvoriť s cisárom Ericom prímerie. Britská armáda viac nepredstavovala nebezpečenstvo a tak prepustila žoldnierov Bielej kompánie. Rozhodnutá dotiahnuť zámer svojho syna do víťazného konca dala kráľovskému maršalovi voľnú ruku. Do vojenských záležitostí sa nevyznala ani trochu a tak vložila plnú dôveru v skúseného rytiera. Vojna pokračovala, no prepustením žoldnierov sa výdavky kráľovskej pokladnice významne znížili. Nespokojnosť šľachty aspoň čiastočne utíchla, avšak nespokojné hlasy roľníkov zneli čoraz hlasnejšie. V Leinsteri sa začali poddaní organizovať do skupiniek, ktoré sa výbercom daní stavali na odpor. Na udusenie buričov muselo byť poslané vojsko, no násilie práveže rozdúchavalo oheň nespokojnosti.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cisár Eric sa nevzdával. Kým yorkská armáda pokračovala v pochode na Londýn vyslal svoje vojsko na sever, kde zaútočil. Správa o nepriateľovi v Northumberlande sa čoskoro dostala ku Gilbertovi z Ilkley. Rytier nechcel riskovať a nechať britskej armáde voľnú cestu k Yorku a tak tiahol s celým vojskom na sever. Teraz yorkská armáda nemala tak vysokú prevahu, no stále mala dosť mužov na to, aby dokázala prečísliť nepriateľa. Briti utáborení pri Newcastly sa pokúšali dostať do mesta. Už z diaľky bolo vidieť k nebu stúpajúci sivý dym. Útok Gilberta z Ilkley obliehateľov nezaskočil. Správy o ich príchode do tábora dorazili včas aby sa dokázali pripraviť. Vozová hradba, pred ktorou sa týčili zaostrené koly sa zdala byť neprekonateľná. Útok jazdy bol nemysliteľný, no Gilbert bol dostatočne dobrým veliteľom aby si dokázal poradiť. Početnejšia yorkská armáda obkľúčila provizórnu vozovú tvrdzu, za ktorou vyčkávali Briti rozhodnutí brániť sa zubami nehtami. Spoza vozov každý pokus o útok odrážali lukostrelci a Gilbert nechcel riskovať príliš veľké straty. Obruč okolo Britov mu poskytovala dostatok času. Nechal priviezť delá a prikázal mužom pripraviť sa na útok. Zdĺhavá príprava kanónov na streľbu dávala obrancom čas prichystať sa na útok. Dunivý rachot sa rozlial krajinou a vpred sa vyrútil prvý útok. Delá v jednom mieste rozbili drevené konštrukcie vozov na triesky a než sa obrancovia spamätali museli čeliť prvým pešiakom kliesniacim si cestu pomedzi špicaté koly. Onedlho ďalší a ďalší bojovníci prenikali do stredu vozovej pevnosti. Tí čo sa snažili uniknúť našli smrť za vozovou hradbou. Presné yorkské šípy kosili unikajúcich bojovníkov až do momentu kedy sa začali Briti hromadne vzdávať. Ďalšia vybojovaná bitka priblížila York k celkovému víťazstvu. Okrem správ o úspešnej bitke do Yorku dorazila i smutná novina o úmrtí pápeža Hadriana VII. York tak stratil významného spojenca a konkláve sa iba chystalo zísť k voľbe nového pápeža.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Ani ďalší neúspech cisára Erica neodradil. Išlo predsa o srdce Britského cisárstva - Londýn. Horúčkovito sa snažil od vazalov získať ďalších mužov a posilniť to čo z jeho veľkej armády ostalo. Rytier Gilbert medzitým znovu vpadol do Bedfordského vojvodstva, kde dobyl Hertford a St. Albans. Zdalo sa, že nič viac nezhatí plány na útok na samotný Londýn. Cisárske vojsko však vstalo z popola porážok a s novými rekrutmi pochodovalo na York. To na čas uchránilo Londýn od útoku nepriateľa. Čas toľko potrebný na to aby sa mesto dobre pripravilo. Cisár Eric nič neriskoval a zbabelo z Londýna odišiel. Útočisko našiel v Kente odkiaľ sledoval vývoj udalostí. Nádej umiera posledná a hoci sa zdala byť vojna nadobro stratená veril na zázrak, ktorý by zvrátil porážku.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Yorkská armáda zastihla pochodujúcich Britov neďaleko Gainsborough. Pred York takmer trojtisícová armáda nestihla doraziť. Musela sa Yorčanom postaviť na otvorenom poli, kde znovu rozhodla početná prevaha. Briti zahnaní na ústup k rieke Trent hľadali záchranu na druhom brehu. Ťažkoodenci tonuli v jarnými dažďami rozbúrenej rieke po desiatkách. Tí šťastlivci, ktorým sa podarilo dostať na druhý breh si zachránili život, keďže ich Yorčania za riekou neprenasledovali. Väčšina vojska však našla smrť pod kopytami koní, alebo vo vlnách rieky Trent.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Gilbert z Ilkley doviedol konečne vojsko pred brány Londýna. Po niekoľkých mesiacoch obliehania náhle umiera Joanna Butler a kráľovská rada mala za úlohu zvoliť nového regenta. Keďže skôr než umrel kráľ Laurence zvolil za regenta svoju matku a tá teraz umrela mala rada právo zvoliť ďalšieho regenta. Prestížny post sa okamžite stal žiadaným pre viacerých významných mužov. Kráľovskí radcovia sa stali cieľom záujmu bohatých a významných veľmožov. Nepomohli však žiadne úplatky ani presviedčanie. Novým regentom rada zvolila skoro nevýznamného grófa Stephena zo Shrewsbury. Postarala sa o to kráľovná Blanche, ktorá začala v mene svojho syna robiť vlastnú politiku. Veľmi jej napomáhalo i to, že bola z rodiny francúzskeho kráľa, no nemalú rolu zohrali i jej individuálne politické zručnosti. Jej vplyv sa ukázal byť skutočne veľký a hoci mala oficiálne iba postavenie kráľovnej matky, čoskoro bolo jasné, kto v kráľovstve skutočne vládne.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Gilbert z Ilkley pokračoval v dobývaní cisárskeho mesta. Eric Plantagenet sa z Kentu pokúšal získať silných spojencov za hranicami cisárstva, no takmer porazený cisár mohol byť sotva výhodným a žiadaným spojencom. Samotný však viac nemal dostatok bojovníkov aby dokázal yorkskú armádu od Londýna zahnať. Aj cisárska pokladnica zývala po dlhých mesiacoch bojov prázdnotou a tak pokorne žiadal o pomoc na cudzích dvoroch.
Londýn sužovali dlhé týždne obliehania, sychravá zima a nebezpečne sa tenčiace zásoby potravín. Yorkské kanóny a trebuchety chrlili na hradby ďalšie a ďalšie strely až múry začali v niektorých miestach nebezpečne povoľovať. Cisár Eric sa pokúsil o útok na Bedford, ktorý chcel získať späť, než padne Londýn. Gilbert z Ilkley však cítil, že je blízko k víťazstvu a zintenzívnil útoky na cisárske mesto. Strely z kanónov konečne otvorili v jednom mieste cestu k mohutnému sústredenému útoku. K strhnutým múrom sa rútil dlhý zástup ťažkoodencov krytých štítmi. Štverali sa po suti a skalách, ktoré za zosypali a vytvorili pod hrdbami hromadu, po ktorej sa dalo bez ťažkostí preniknúť za hradbu. Hlasno bijúce zvony volali na poplach a velitelia horúčkovito rozdávali príkazy. Posielali všetkých mužov do mieste, kde sa zosypala hradba a odkiaľ sa hrnul zástup nepriateľov. Nepotrvalo dlho a cisárske mesto odolalo. Gilbert z Ilkley vyslal do Yorku správu o víťazstve, ktoré nadobro zlomilo odpor cisára Erica. Tomu neostávalo iné ako priznať porážku. Vzdal sa vojvodstva Bedford a prišiel o Londýn. Potupa akú Britské cisárstvo doposiaľ nezažilo. York slávil víťazstvo, no niekde v úzadí sa skrýval strach z toho čo príde. Armáda ešte stále neopustila Londýn, keď v Leinsteri vypuklo otvorené roľnícke povstanie. Pridlho vrel kotol napätia. Viac než päť tisíc roľníkov sa chopilo zbrane a pochodovalo na vojvodské sídlo.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Pri Herforde dohnal kráľ Laurence ustupujúce britské vojsko a keďže sa hodlal s Ericom vysporiadať čo najskôr s útokom nečakal. Yorčania početnou prevahou tlačili márne sa brániacich Britov, no nikto nečakal, že je bitka pre kráľa Laurenca poslednou. Viedol útok v prvých radách, no sotva sa jazda dostala za prvé šíky a stretla s britskými rytiermi utrpel Laurence smrteľné zranenie. Telo mŕtveho kráľa vyslali do Yorku a velenia vojska sa ujal kráľovský maršál Gilbert z Ilkley. Rytier Gilbert ako muž nanajvyš pragmatický a skúsený bol pre bojujúci York šťastím. Nedopustil aby morálka vojska po smrti panovníka klesla a viedol vojsko vpred. Keďže následník trónu, princ Edmund mal toho času iba dva roky regentkou sa stala jeho stará mama Joanna Butler. Gilbert z Ilkley pokračoval v ťažení, dobyl Badford a po správach o útoku Britov na severe v Northumberlande sa sem vypravil s celým vojskom. Pri Newcastly britské vojsko porazil a vracal sa naspäť na juh. V tom čase umiera pápež Hadrianus VII a kresťanský svet s napätím očakával koho konkláve zvolí ako jeho nástupcu. Gilbert z Ilkley sa vrátil do Bedfordu a chystal sa zaútočiť na Londýn, cisár Eric ešte pred príchodom nepriateľa z mesta unikol. Nevzdával sa však a získal do svojho vojska čerstvé sily. Hodlal zaútočiť na York, no Gilbert ho pri Gainsborough zastavil a porazil jeho vojsko. Na bojiskch sa yorkskému vojsku vskutku darilo, no oťaže vlády sa zase raz ocitli v ohrození. Nečakane umiera kráľovná Joanna a novým regentom rada zvolila skoro nevýznamného grófa Stephena zo Shrewsbury. Prebiehajúca vojna a doba interregna čoskoro roztočila kolo dvorných intríg a posmeľovala lúzu, ktorá sa začala búriť proti zvýšeným výdavkom na vojnu. Yorkská armáda po zastavení britského vojska zaútočila na Londýn. Cisár Eric hľadal spojencov za hranicami cisárstva no nikto s takmer porazených panovníkom nechcel uzavrieť spojenectvo. Gilbert z Ilkley nakoniec po úmornom obliehaní dobyl Londýn a cisár Eric konečne súhlasil s mierom. York si mohol konečne vydýchnuť a víťazné vojsko sa chystalo na návrat domov.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXXV.


Roky medzivládia


Roľnícke povstanie v Leinsteri naberalo na sile. K vzbúrencom sa pridávali ďalší a ďalší roľníci, ktorých posmeľovala nečinnosť leinsterskej vojvodkyne. Muži ozbrojení poľnohospodárskymi nástrojmi upravenými na boj v dlhých zástupoch pochodovali k sídlu vojvodkyne. Gilbert z Ilkley sa práve chystal na odchod z Londýna keď posol z Yorku priviezol správy o povstaní a príkaz nerozpúšťať armádu a vydať sa do Írska. Vidina ďalších týždňov mimo domova vnášala medzi mužov pokleslú náladu. Vzoprieť sa príkazu by však znamenalo zločin a tak mlčky nasledovali svojho veliteľa.
Organizovaná a dobre vyzbrojená armáda si dokázala so vzbúrenými roľníkmi rýchlo poradiť. No krvavo potlačené povstanie prinieslo pre Leinster ďalšie problémy. Bojujúci roľníci chýbali na poliach a čoskoro začal vojvodstvo sužovať hlad. Mnohí muži sa viac domov nevrátili a prácu na hospodárstvach museli zastať ženy a deti. Vzbúrencov sa síce podarilo poraziť, no hnev a nespokojnosť v Leinsteri zapustili príliš hlboké korene.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Gróf Stephen si uvedomoval dopady vojny a povstania v Leinsteri. Kráľovstvo našťastie vojna nevyčerpala natoľko aby muselo svojich poddaných zaťažovať ďalšími daňami. V ťažkých časoch sa rozhodol pre overenú politiku z čias rímskych vládcov. Chlieb a hry mali upokojiť nespokojnosť ľudu a zmierniť dopady ťažkých časov. V lete sa v mnohých yorkských mestách konali slávnosti, na ktoré išli z kráľovskej pokladnice nemalé prostriedky. Opatrné rozhodnutia a jednorázové úľavy v zložitom povojnovom roku priniesli čoskoro svoje ovocie. Poddaní sa upokojili, no šľachta naďalej nahlas dávala najavo nespokojnosť. Novozískané vojvodstvo Bedford sa ocitlo v držbe kráľa, čo sa vojvodom nepáčilo. Opakovane sa ozývali a žiadali kráľovnú Blanche, ktorá bola správkyňou kráľovských dŕžav v mene nedospelého kráľa, aby sa vzdala časti panstiev v prospech niektorého z vojvodov. Každý argumentoval svojimi nedocenenými zásluhami a jeden pred druhým sa predháňali v tom, kto má väčšie právo na ďalšie územia. Tu sa opäť prejavila cenná vlastnosť kráľovnej Blanche, ktorá mala skutočné nadanie v intrigách a zákulisnej politike. Sľubmi sa jej podarilo na čas utíšiť nespokojnú šľachtu a aby nič nenechala na náhodu nadviazala tajnú korešpondenciu so svojim bratom, francúzskym kráľom Raymondom.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Aby neostala iba pri sľuboch musela sa vzdať niektorého z vojvodstiev. Aby ale nedala do rúk príliš veľkú moc niektorému z už beztak mocných vojvodov rozhodla sa dať do držby vojvodstvo Warwick grófovi Stephenovi. Oceľové argumenty o potrebe povýšiť grófa regenta na vojvodu a oceniť jeho doterajšie šikovné počínanie prešli v kráľovskej rade, ktorá jednohlasne odobrila kráľovnino rozhodnutie. Tak sa z málovýznamného grófa stal vojvoda a moc medzi vojvodami ostala vyvážená. Stephen zo Shrewsbury bol mužom ambicióznym, ktorý sa ihneď chopil príležitosti. Vojvodský titul a postavenie regenta mu dávalo veľké možnosti, ktoré rozhodne nezahodil.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Kráľ Raymond prijal posla, ktorý vraj prišiel v záležitosti nanajvyš dôvernej. Muž utrmácaný dlhou cestou mu podal list spečatený voskom bez akéhokoľvek znaku. Začudoval sa, no keď písmo rozpečatil a čítal pochopil, že je od sestry, yorkskej kráľovnej Blanche. Sústredene čítal a keď jeho oči prešli na koniec stránky zdvihol zrak a na moment sa zahľadel niekde do neznáma. Poslal posla preč s tým, aby vyčkal kým napíše odpoveď. Pochopil snahu sestry získať prísľub ochrany pre svojho neplnoletého syna, no nad odpoveďou váhal. Mal svoje vlastné zámery a patronát nad oslabeným Yorkom znamenal zbytočnú príťaž. Vzal do ruky pero, špičku rozhodným pohybom namočil do atramentu a začal písať. V liste kráľovnej Blanche nič nesľúbil, no naznačil, že ak by hrozilo veľké nebezpečenstvo bude o svoju rodinu dbať a postará sa aby ostala v bezpečí. Keď Blanche čítala bratov list snažila sa jeho slová pochopiť. Čo znamená dbať o bezpečie svojej rodiny? Považuje za svoju rodinu iba ju, alebo aj mladého kráľa Edmunda? Otázky vírili mysľou kráľovnej, no ani v ďalších listoch sa brat nevyjadril jednoznačne. Musela sa teda uspokojiť aspoň s nádejou.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Čoskoro sa za yorkskými hranicami rozpútala vojna medzi odvekými nepriateľmi. Oslabenie cisára Erica využil škótsky kráľ Thomas de Brus, ktorý uzatvoril spojenectvo s velšským kráľom Ralphom a tiahol proti Británii. Snaha získať dávno stratené územia ostala živá i po smrti starého kráľa Colbana. Jeho potomkovia sa nevzdávali a keď zbadali príležitosť chytili ju za pačesy. Kráľ Ralph mal tiež svoje vlastné plány. Rovnako by rád zväčšil svoje územie a príležitosť na ďalšie oslabenie Británie mu padla nanajvýš vhod. Zlé jazyky však na yorkský dvor prinášali správy, že sa velšský kráľ pohráva i s myšlienkou zaútočiť na York a získať príhraničné grófstva. Všetko teraz dávalo zmysel. Preto sa kráľ Ralph choval na korunovácii kráľa Laurenca tak zdržanlivo a neobnovil s Yorkom spojenectvo z čias kráľa Edmunda I. Nová hrozba nútila kráľovnú Blanche konať. Kým vojvoda Stephen zotrvával pri mierovej politike a ústupkoch pre poddaných, ona sa potajme snažila presvedčiť brata aby uzavrel s Yorkom spojenectvo.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Čoskoro pochopila Raymondove vyhýbavé a nejednoznačné odpovede. Aj na yorkský dvor totiž prišli správy o zásnubách francúzskej princeznej Anne a britského cisára Erica. V ďalšom z listov všetko objasnil i samotný kráľ. Vysvetlil sestre, že by spojenectvo s Yorkom značne Francúzsko poškodilo v očiach Británie a on pre svoju dcéru potreboval významného ženícha. Blanche sa ale nevzdávala. Naďalej sa snažila zapôsobiť na svojho brata a získala od neho aspoň prísľub, že sa po svadbe princeznej Anne bude záležitosťou znovu zaoberať. Boli to však iba plané sľuby, ktoré nikdy neostali naplnené.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Škótsko-britská vojna skončila porážkou cisára Erica. Ďalšia potupná porážka od dávneho nepriateľa Británie prehlbovala jeho pocit hanby. Škóti získali grófstvo Teviotdale v ktorom vládol rod Douglasovcov, ktorí boli Škótmi považovaní za zradcov. V poslednej vojne sa však Douglasovci šikovne a hlavne včas pridali na stranu Škótov a ochotne im vydali svoje hrady. Okrem toho podporili svojimi mužmi vojsko kráľa Thomasa za čo si vyslúžili odpustenie. Šikovný ťah Indulfa Douglasa pridať sa na stranu predpokladaného víťaza, zachránil budúcnosť rodu a zaistil udržanie titulu. Škóti však nie sú hlupáci a nie všetci sa nechali opiť douglasovským pragmatickým počínaním. Tmavá škvrna na reputácii rodu z Teviotdale ostala. Škóti sú povestní svojou hrdosťou a zradu odpúšťajú iba zriedka. Douglasovci síce získali kráľovo odpustenie, no stali sa čiernou ovcou škótskej nobility. Ich veľká chvíľa však mala ešte iba prísť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Velšský kráľ Ralph získal iba malý podiel na koristi, no dosiahol žiadané oslabenie Británie a vracal sa domov spokojný. Jeho ďalšie plány, k veľkému šťastiu pre York, zhatila choroba. Vo Walese zúrila epidémia týfusu, ktorým sa po návrate domov nakazil a jeho stav sa zhoršoval. Začiatkom nasledujúceho roka mu viac nebolo pomoci. Horúčky a zimnica lomcovali chorým telom. Dvorní doktori sa snažili kráľa liečiť všetkými známymi prostriedkami no nič nepomáhalo. Natierali telo zmesou kravského lajna a byliniek, púšťali žilou a pripravovali všetky možné odvary, ktoré mali zraziť teplotu. Nič ale nezabralo, kráľ jedného dňa upadol do bezvedomia a viac sa neprebral. Na trón usadol jeho najstarší syn Ralph II, ktorý sa musel okrem obvyklých problémov nového panovníka vysporiadať aj so zúriacou epidémiou.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Smrť Ralpha I pravdepodbne York uchránila pred vojnou. Kráľovstvom zmietali vzájomné zápasy šľachticov. Moc vojvodu Stephena zo Shrewsbury nebezpečne rástla a viedol viacero vojen so susednými grófstvami. Postupne dokázal zväčšiť svoje územie natoľko, že sa stal najmocnejším yorkským vojvodom. Kráľovná Blanche sa začala obávať najhoršieho a ľutovala rozhodnutie darovať Stephenovi vojvodstvo Warwick. Vzájomné sváry šľachty oslabovali kráľovstvo, no chýbal vládca, ktorý by vášne nobility skrotil a nastolil poriadok. Našťastie spoza hraníc nebezpečenstvo nehrozilo. Británia sa spamätávala z prehratej vojny, Škóti o yorkské územia nemali záujem, stačilo im mstiť sa na nenávidenej Británii a ich cieľom sa stalo získať dávno stratené územia. Najväčšie problémy však postihli Wales. Ralph II sa ukázal ako neschopný a slabý panovník. Netrvalo dlho a obrátila sa proti nemu väčšina šľachty. Nespokojenci uzatvorili tichú dohodu a na hostine konanej na kráľovskom zámku Ralpha II zavraždili. Ťažký zločin by za normálnych okolností znamenal tvrdý trest pre tých, čo sa na ňom podieľali. Frakcia vzbúrencov však bola príliš silná a získala kontrolu nad celým kráľovstvom.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Trón zdedil Ralphov päťročný syn Andrew. Medzivládie bolo presne to, čo vzbúrenci potrebovali na to, aby mohli bez zábran získať vládu and Walesom. V čase keď vraždili Ralpha II si možno ani sami neuvedomovali aké následky tento neodpustiteľný a nečestný čin prinesie. Chaos vo Walese okamžite využil cisár Eric na svoju osobnú pomstu a prekročil s vojskom Hranice kráľovstva. Zdalo sa, že Británia konečne vstane z prachu a podarí sa jej vybojovať toľko potrebné víťazstvo. Eric žalostne potreboval napraviť svoju reputáciu a hodlal využiť akúkoľvek šancu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Opäť sa však potvrdilo, že človek mieni a osud mení. Ani cisár Eric neunikol smrti. Okolnosti za akých umrel ale zahaľoval závoj nejasnosti a záhadnosti. Po cisárskom dvore sa šepkalo všeličo, no snáď nikto nepochyboval o tom, že smrť panovníka nie je náhoda. Trón zdedil Ericov čerstvo narodený syn Albert a Britániu čakali rovnako ako Wales a York dlhé roky interregna.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po smrti cisára sa v Británii okamžite rozpútala vojna o korunu. Cisárske vojsko práve bojovalo vo Walese a brat mŕtveho panovníka Edmund zvaný Silný získal dostatočnú podporu šľachty, aby začal vojnu o korunu. Velšania stáli pred hradbami cisárskeho sídla Thetfordu, vojsko bojovalo príliš ďaleko aby prišlo na pomoc, na juhu sa chystal udrieť Edmund Silný a akoby toho nešťastia nebolo málo vypuklo v Dorsete roľnícke povstanie. Osud kedysi mocného cisárstva visel na vlásku.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Tri roky sa Británia topila v úplnom chaose. Velšania dobyli Thetford a cisárovná musela aj s malým následníkom utiecť z mesta. Nikto nevedel, kde sa mladý panovník ukryl a to prehlbovalo chaos v cisárstve. Edmund Silný sa pre mnohých šľachticov zdal byť jediným riešením ako konečne v Británii nastoliť poriadok. Podpora malého cisára však nebola zanedbateľná a keď Edmund Silný utrpel v Kente porážku na čas sa stiahol. Roľnícke povstanie v Dorsete trvalo takmer rok. Nakoniec sa z Walesu musela vrátiť cisárska armáda, ktorá vzbúrencov porazila a povstanie zadusila. Znovu dobyla Thetford a zatlačila Velšanov za hranice. Na Britské cisárstvo sa však zosypalo ďalšie nešťastie. V Škótsku umrel kráľ Thomas a trón zdedil jeho šialený syn Colban II. Fanatický šialenec, ktorý sa vyžíval v krutosti stanul v čele vojska a vpadol do strategického grófstva Galloway. Utrpenie Británie, zdalo sa, nemalo konca.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Na pozadí všetkých týchto udalostí York prekonával roky medzivládia nesúce sa v znamení neustálych zápasov šľachty, nestarajúcej sa o dianie mimo kráľovstva. Práve búrlivý vývoj za hranicami pomohol Yorku prekonávať obdobie neistoty. Mladý kráľ Edmund II rástol v muža a pripravoval sa na vládu. Jeho matka stratila akékoľvek nádeje na spojenectvo s kráľom Raymondom, no neprestala aktívne vplývať na politiku kráľovstva. Bola to práve ona, kto mladému kráľovi najviac pomáhal prekonať neľahkú cestu do dospelosti. York prekonal ťažké obdobie a prichádzal čas Edmunda II.

Resumé kapitoly:


Po víťaznej vojne sa Gilbert z Ilkley musel s vojskom vydať do Írska, kde ku koncu vojny s Britániou vypuklo roľnícke povstanie. Všeobecnú nespokojnosť gróf regent Stephen riešil politikou ústupkov. Nedarilo sa ale upokojiť nespokojnosť šľachty. Vojvodovia nesúhlasili s veľkosťou kráľovských dŕžav a tlačili na kráľovnú Blanche aby sa vzdala niektorého z vojvodstiev v prospech niektorého z nich. Tá šikovne šľachticov upokojila sľubmi a udelila vojvodstvo Warwick grófovi regentovi Stephenovi. Medzitým nadviazala tajnú korešpondenciu so svojim bratom, francúzskym kráľom Raymondom. Raymond však bol v sľube ochrany a spojenectva s Yorkom zdržanlivý. Onedlho vypukla ďalšia vojna medzi Škótskom, ktoré s pomocou Walesu zaútočilo na oslabeného cisára Erica. Škótsky kráľ Thomas Brus sa nevzdal túžby získať späť kedysi dávno stratené územia. Kráľ Ralph mal tiež svoje zámery, taktiež túžil rozšíriť svoje územie, no prichádzali správy, že sa pohráva s myšlienkou zaútočiť na York. Blanche tieto správy príliš znepokojovali a snažila sa presvedčiť kráľa Raymonda aby uzatvoril s Yorkom spojenectvo. Neustále vyhýbavé odpovede sa čoskoro vysvetlili. Raymond potreboval zasnúbiť jednu zo svojich dcér s britským cisárom Ericom a nechcel si ho pohnevať spojenectvom s Yorkom. Škótskym víťazstvom skončila Škótsko-britská vojna a kráľ Thomas získal Teviotdale. Douglasovci sa včas pridali na správnu stranu a za svoje zásluhy si od škótskeho kráľa vyslúžili odpustenie. Po návrate do Walesu sa kráľ Ralph nakazil úplavicou a umiera. Hrozba útoku z Waleského kráľovstva bola zažehnaná. Na trón usadol jeho syn Ralph II, ten sa však pri vláde dlho neudržal. Ukázal sa ako neschopný a slabý kráľ a nespokojní šľachtici ho zavraždili. Po jeho smrti trón zdedil jeho päťročný syn. Situáciu ihneď využil britský cisár Eric, ktorý Wales napadol. O niekoľko mesiacov však smrť dostihla aj Erica. Umiera za záhadných okolností a trón zdedil jeho nedávno narodený syn Albert. O nárok na korunu sa ihneď prihlásil brat mŕtveho cisára Edmund Silný. Vojna s Walesom aj napriek smrti cisára Erica pokračovala. Velšania dobyli cisárske sídlo Thetford a onedlho musela Británia čeliť aj vypuklo roľníckemu povstaniu v Dorsete. Rozpútala sa vojna o korunu, malý cisár však mal stále silnú podporu a jeho prívrženci v Kente porazili Edmunda Silného. Ten sa na čas stiahol. Nakoniec sa z Walesu musela vrátiť cisárska armada, ktorá potlačila povstanie, získala naspäť Thetford a vyhnala Velšanov za hranice. Keď v Škótsku umrel kráľ Thomas trón zdedil jeho šialený syn Colban II a ten proti Británii rozpútal ďalšiu vojnu. Pokračoval v škótskych výbojoch za niekdajšie škótske územia.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXXVI.


Nový kráľ na tróne


Masívne dvere kráľovskej sály sa doširoka otvorili, do miestnosti vstupoval mladík, ktorý rozhodným, rezkým krokom kráčal v ústrety hádajúcim sa šľachticom. Dohadujúci sa muži náhle stíchli a podľa zvyku sa mladému panovníkovi uklonili. Kráľ mal o niekoľko týždňov dosiahnuť vek dospelosti a každý sa teraz predháňal v servilnosti a úslužnosti. Mladík prešiel k stolu na ktorom ležalo množstvo listín a máp. Zasadnutie rady začalo. Kým radcovia sa snažili upriamiť kráľovu pozornosť na vlastné požiadavky a problémy, Edmund sa zaujímal najmä o dianie za hranicami Yorku. Ešte ani nezačal poriadne vládnuť a už bol znechutený z večných sporov a hádok svojich vazalov. Takticky preto odignoroval ich požiadavky a žiadal hovoriť o situácii v Británii. Prehovoril Gilbert z Ilkley, kráľovský maršal sa zdal byť spomedzi všetkých tých samoľúbych sebcov najtriezvejšie uvažujúci. Zároveň najlepšie informovaný spomedzi všetkých radcov vysvetlil všetky najdôležitejšie udalosti posledných mesiacov. Keď dohovoril, Edmund sa zamyslel. Po krátkom mlčaní sa obrátil k rade a predostrel im svoj zámer nestáť mimo diania a zaútočiť na Britániu. York príliš dlho zotrvával mimo veľkých udalostí a potrebuje svojim susedom ukázať, že je naďalej kráľovstvom mocným a obávaným. Ani samotný Edmund nečakal, že sa jeho návrh stretnem s jednohlasným súhlasom rady. O niekoľko dní už opúšťal York posol s oficiálnym vypovedaním vojny. Oficiálnym dôvodom, ktorý posväcoval vojnu sa stal nárok na Northampton. Británia len prednedávnom uzavrela mier s Walesom, trápili ju vojská Edmunda Silného, ktorý sa vzmohol a prešiel do protiútoku, na severe vyčíňali v Galloway Škóti a teraz budú musieť čeliť Yorku.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Dva týždne pred oslavami Edmundových šestnástin sa stala nečakaná udalosť. Edmund sa práve vrátil z lekcie latinčiny keď ho na chodbe zastihol jeden zo služobníkov. Muž s ustaranou tvárou hľadal vhodné slová až konečne vyjachtal správu o náhlej smrti kráľovnej Blanche. Kráľ sa zarazil, zdvihol obočie a nemohol uveriť tomu čo práve počul. Matka predsa nie je tak stará, ako sa to stalo, kedy ju našli? Nič nenasvedčovalo tomu, že by kráľovnú niekto zavraždil. Umrela náhle no prirodzene. Našli ju nehybne sedieť na lavičke v záhradách. Aspoň umrela pokojne, bezbolestne. Každý by si prial takú smrť. To Edmunda upokojovalo. Dlho však nemohol uveriť tomu, že matka náhle odišla. Nemohol si však dovoliť dať najavo slabosť, o niekoľko dní sa stane právoplatným vládcom a musí sa sústrediť na budúcnosť.
Toho času už yorkská armáda na čele s Gilbertom z Ilkley pochodovala Northamptonom. Vojsko prechádzalo zbiedačenou krajinou poznačenou občianskou vojnou. Napriek tomu však hrady a mestá ostali dobre bránené. Hneď prvý útok na Northampton ukázal, že dobývanie nebude jednoduché.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Telo kráľovnej Blanche odviezli na hrad Bamburgh a uložili v rodinnej krypte hneď vedľa predčasne zosnulého manžela. Edmund sa naposledy s matkou rozlúčil a vracal sa do Yorku s očakávaním veľkej udalosti. Nastal ten dlhoočakávaný deň, kedy kráľ dospel v muža a mohol prevziať yorkské žezlo. Obdobie interregna sa skončilo a na trón usadol zatiaľ nekorunovaný kráľ Edmund II. Ambiciózny mladík s veľkými plánmi začal svoju vládu vojnou proti Británii, ktorá bola začiatkom jeho dlhodobých zámerov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vojskám sa v Northamptone darilo. Gilbert z Ilkley kráľa ubezpečoval, že do leta mesto dobyje. Obyvatelia sa síce bránia húževnato, no ich odpor určite nepotrvá večne. Odvážny a skúsený maršal zaimponoval mladému panovníkovi už dávno. Bol jedným z jeho niekdajších učiteľov, ktorý ho okrem umenia meča naučil i mnoho užitočného, čo kráľ neskôr pri panovaní zužitkoval. Obdivoval predovšetkým maršalovu rozhodnosť a neoblomnosť. Keď sa stal panovníkom nezabudol vernú službu svojho maršala oceniť. Gilbert z Ilkley získal middlesexký grófsky titul a rozsiahle majetky v okolí Londýna.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Ako Gilbert z Ilkley sľúbil tak sa aj stalo. V lete padol Northampton a onedlho yorkská armáda dobyla i neďaleký Cambridge. Britské vojsko sa toho času chystalo udrieť na Škótov ďaleko na severe a tak Gilbertovi z Ilkley nič nestálo v ceste aby pokračoval vo výbojoch. Šialený škótsky kráľ v čele vojska vyčíňal pri hraniciach a neštítil sa najstrašnejších činov. Nikto z jeho šľachticov sa neodvažoval kráľa zastaviť a tak vojaci iba mlčky plnili príkazy svojho choromyseľného panovníka. Škóti získali pod kontrolu Galloway a pokračovali v terorizovaní príhraničných britských grófstiev. Dialo sa tak na priamy príkaz sadistického kráľa Colbana II, ktorý sa stal postrachom nielen Angličanov, no báli sa ho i jeho vlastní bojovníci.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď sa v Galloway objavilo britské vojsko tiahol mu Colban II v ústrety. Silou vyrovnané armády sa stretli na pláni a spočiatku to vyzeralo tak, že Škóti Angličanov porazia. Tí však znovu dokázali šikovne zúžitkovať výhodu svojich dlhých lukov a keď sa Škóti, hnaní svojim šialeným kráľom a vidinou víťazstva, bezhlavo vyrútili vpred padali po desiatkách. Salvy šípov poriadne škótsku armádu preriedili a naklonili víťazstvo na britskú stranu. Konečne Británia vybojovala dôležitú bitku, ktorá vo vojsku zvýšila morálku. Škóti ustupovali na sever a Angličania sa chystali dobyť späť to čo považovali za svoje.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Gilbert z Ilkley postupoval Northamptonom a Edmund v Yorku pozorne zbieral všetky informácie, ktoré mohli byť užitočné. Správa o víťazstve britského vojska čoskoro dorazila i do kráľovského mesta. Edmund nechcel nič riskovať a než sa Briti posmelení úspechom vrátia na juh aby sa porátali s Yorčanmi rozhodol sa vyslať správu veliteľovi Bielej kompánie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Yorkskí panovníci sa u Bielej kompánie tešili povesti tých, ktorí vždy plnili svoje sľuby a hlavne platili štedro. Žold bojovníci dostávali pravideľne a žiadny z predošlých kráľov nezabudol ich úspechy dodatočne a štedro odmeniť. Žoldniersky veliteľ však bol opatrný a preto prisľúbil svoju službu ak kráľ vyplatí časť žoldu vopred. Keď sa žoldnieri vylodili v Yorku čakala ich podľa dohody bohatá záloha. Muži nosili truhlice naplnené zlatom na palubu lodí a Edmund si s veliteľom Arnaldom pripíjal na úspech výpravy. Po krátkych prípravach sa Biela kompánia vydala na sever. Britské vojsko nemalo proti presile skúsených bojovníkov veľkú šancu. Pri Whithorne, kde v dávnych časoch porazili vo veľkej bitke Angličania škótsku armádu kráľa Colbana I, utrpelo toho dňa britské vojsko porážku v ktorej prišlo o väčšinu mužov. Dobre vycvičení žoldnieri stáli proti armáde narýchlo zvolaných roľníkov z celej Britskej ríše. Predošlé víťazstvo nad Škótmi bolo razom zatienené ďalšou tvrdou porážkou. To čo z vojska ostalo ustupovalo v panike do Írska.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Porážka pri Whithorne zmarila britské nádeje. Okrem Edmunda sa určite potešil i šialený kráľ Colban II, ktorý so svojim vojskom postupoval ďalej na juh a napádal nikým nebránené osady. Biela kompánia vykonala krvavú prácu na ktorú bola najatá a vrátila sa do Yorku. Tu žoldnieri dostali zvyšok dohodnutej ceny, no Edmund II nebol natoľko štedrý ako jeho predchodcovia. Tentokrát sa museli nájomní bojovníci uspokojiť s vopred dohodnutou cenou a opúšťali yorkské brehy s miernym sklamaním.
Gilbert z Ilkley onedlho dobyl Huntingdon a očakával ďalšie príkazy od kráľa. Edmund sedel v spoločnosti svojich radcov a hľadel na veľkú mapu na stole. Figúrky znázorňujúce armády stáli rozmiestnené tak ako hovorili posledné správy z bojísk. Northampton sa ocitol pod úplnou kontrolou yorkských vojakov a na každom hrade v panstve teraz sídlila kráľovská posádka a pripravovala sa na prípadný útok. Rytier Gilbert očakával na ďalšie príkazy a Edmund ho nechcel nechať zbytočne dlho zaháľať. Uvažoval nad ďalším ťahom. Hľadel na mapu ako na veľkú šachovnicu, na ktorej sa práve rozhodovalo nad osudmi desiatok ďalších životov. Do hry vstupoval útok na cisárske sídlo Thetford, alebo bude lepšie vyslať vojsko do Írska a nadobro sa porátať so zvyškom brtiskej armády? Obliehanie sa môže pretiahnuť na dlhé mesiace a medzitým armáda cisára Alberta zosilnie a možno Británia získa nejakého mocného spojenca, ktorý jej pomôže zvrátiť výsledok vojny. Na druhej strane prenasledovanie malého vojska môže taktiež trvať pridlho. Radcovia radili svojmu pánovi rôzne, nedokázali nájsť jednoznačnú zhodu a tak sa musel Edmund rozhodnúť sám. Nakoniec sa znovu prejavil ako rozhodný kráľ. Upustil od obliehania, prikázal miesto toho dobre zaistiť všetky dôležité pevnosti v Northamptone a vyslať Gilberta z Ilkley s celým vojskom po stopách nepriateľskej armády.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Rytier Gilbert postupoval cez Wales až ku kanálu Svätého Juraja. Sám vtedy ešte netušil, že mu osud čoskoro prinesie neočakávanú náhodu, ktorá sa stane vo vojne rozhodujúcou. Krátko po vylodení v Leinsteri sa od miestnych šľachticov dopočul, že neďaleko pochoduje britská armáda, ktorá taktiež mieri k pobrežiu a zrejme sa chystá preplaviť do Walesu. Zle informovaní britskí velitelia netušili, že sa vlastne rútia do záhuby. Yorkské vojsko ich prekvapilo pri Wexfolde odkiaľ už nemali šancu uniknúť. Bitka, ktorá sa následne odohrala rozhodla o víťazstve kráľa Edmunda. Jednoznačná prevaha mu dávala možnosť dojednať s mladým cisárom Albertom také podmienky mieru, ktoré pre York sľubovali do budúcna mnoho výhod.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Okrem toho, že sa mierovou zmluvou cisár musel vzdať Northamptonu žiadal Edmund ruku jednej z jeho sestier. Na oplátku sľúbil Británii spojenectvo a pomoc vo vojne proti Colbanovi II. Ten totiž ešte predtým ako to urobil Edmund II uzatvoril s Britániou mier, ktorým ríša stratila strategický Galloway. Albert nemal na výber. Ak sa chcel vyhnúť ďalšej vojne s Yorkom a zároveň získať mocného spojenca a aspoň sa pomstiť Škótom, musel súhlasiť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Obdobie interregna sa pomaly chýlilo ku koncu a mladý kráľ Edmund uchopoval oťaže vlády. Skôr než sa uskutočnila korunovácia zvolal kráľovskú radu a nechal posvätiť svoj návrh viesť proti Británii ďalšiu vojnu. Cisár Albert bol totiž príliš zamestnaný bojmi so Škótmi na severe a Edmund vycítil príležitosť ako pripojiť ku kráľovstvu dávno získané územia v okolí Londýna. Zakrátko umiera kráľovná Blanche, no Edmund mal príliš mnoho dôležitých povinností na to aby trúchlil pridlho. Vojsko sa chystalo do ďalšej neľahkej kampane a do jeho čela sa mal postaviť skúsený rytier Gilbert z Ilkley. Kráľ svojho verného rytiera ešte pred odchodom poctil grófskym titulom a daroval mu Middlesex. Ten sa mu za jeho štedrosť čoskoro odmenil. V lete padol Notrthampton a Cambridge.
Škóti vyčíňali na sevre a cisár sa odhodlal urobiť postupu koniec. V Galloway dokázal poraziť Colbana II a bral si späť to, čo jeho bojovníci za posledné mesiace z jeho ríše vyrvali. Edmund po úspechu Britov nechcel nič riskovať a tak najal Bielu kompániu, ktorú vyslal na sever aby cisárske vojsko porazila skôr než sa vráti na juh. Pri Whithorne utrpel cisár Albert porážku, ktorá zmarila všetky nádeje na obrat vo vojne s Yorkom. Teraz viac Edmund Bielu kompániu nepotreboval a tak žoldnierom vyplatil zvyšok sľúbeného žoldu a prepustil ich zo svojich služieb. Porazená cisárska armáda viac nepredstavovala nebezpečenstvo a tak vyslal Gilberta z Ilkley do Írska, kde sa protivník po porážke stiahol. Víťazstvom pri Wexfolde sa spečatilo yorkské víťazstvo a cisár Albert musel okrem odstúpenia Northamptonu súhlasiť aj so sobášom svojej sestry a kráľa Edmunda II.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXXVII.


Cestou k znovuzjednoteniu


Gilbert z Ilkley vstúpil do veľkej sály a rozhliadol sa po miestnosti. Prázdna sála pôsobila pokojne, služobník ho požiadal aby počkal, že kráľ o chvíľku príde. O niekoľko minút do sály vstúpil Edmund, zbadal Gilberta stojaceho pri okne s rukami založenými za chrbtom. V nesmelých lúčoch jesenného slnka presvecujúcich cez okennú tablu poletoval drobný prach. Edmund kráčal smerom k rytierovi a zvuk jeho krokov sa odrážal od okolitých stien. Gilbert odrthol zrak od okna a pokorne sa svojmu pánovi uklonil. Edmund sa dotkol mocného Gilbertovho ramena a druhou rukou mu naznačil aby ho nasledoval. Obidvaja pokračovali do kráľovskej pracovne kde už čakal pisár držiaci akýsi dokument. Kráľ mu listinu vzal z rúk, položil na stôl a nalial na ňu vosk, do ktorého otlačil svoju pečať. Následne Gilbertovi gratuloval k vojenským úspechom a slávnostne odovzdal listinu, ktorou rytier získal do držby novozískané grófstvo Northampton. Gilbert ťažko skrýval svoje prekvapenie. Nečakal, že si vyslúži tak štedrú odmenu. Kráľ o niekoľko dní predstavil nového grófa z Northamptonu i ostatným členom rady. Mnohí veľmoži nevideli radi ako im rastie konkurencia a ako sa z Gilberta stáva kráľov obľúbenec. Najväčší odpor voči maršalovi mal vojvoda Stephen z Warwicku, niekdajší regent, ktorý usilovne zväčšoval svoje panstvá na úkor slabších susedov. Spleť intríg a otvorených konfliktov ho vyniesli na pozíciu najmocnejšieho yorkského vazala. Teraz mu však rástol nebezpečný rival, ktorý sa na rozdiel od neho tešil kráľovej priazni.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Edmund síce vládol, no doposiaľ nebol oficiálne korunovaný. Teraz, keď si získal prestíž víťazstvom nad Britániou nehodlal viac čakať. Mohol ho korunovať yorkský arcibiskup, no ambiciózneho mladíka to mohlo sotva uspokojiť. Rozhodol sa, že o korunováciu požiada samotného pápeža a pokúsi sa so Svätou stolicou zároveň obnoviť dobré vzťahy z čias jeho otca. V období dlhého yorkského medzivládia sa v Ríme vystriedalo niekoľko pápežov. Nepokojné roky, kedy ani jeden pápež nezotrval na Petrovom stolci príliš dlho sa zdali byť konečne zažehnané. Pápež Victor IV stál v čele cirkvi najdlhšie od čias smrti pápeža Hadriana VII a zdal sa byť skutočne schopným mužom na pravom mieste. Ako sa čoskoro ukázalo aj on obľuboval podobne ako Hadrianus VII prepych a bohatstvo. Samozrejme túto neresť ukrýval za vznešené slová o blahu cirkvi svätej, no Edmund nepatril medzi tých, ktorí by naivne verili pekným rečiam klerikov. Mladý kráľ rýchlo pochopil, že sa za peniaze dá kúpiť takmer všetko. Zvlášť pokiaľ išlo o cirkev a jej hodnostárov. A tak neváhal a prisľúbil z prosperujúcej yorkskej pokladnice svätému otcovi nemalú čiastku, za ktorú sa dočkal prísľubu korunovácie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po usporiadaní najnutnejších záležitostí nadišiel čas žiadať od cisára Alberta splniť požiadavku, ktorú Edmund považoval za jednu z najdôležitejších. Výhodný sobáš, ktorý mal jeho rodu otvoriť cestu k cisárskej korune bol súčasťou Edmundových dlhodobých plánov. Napriek svojmu nízkemu veku, tento rozhodný mladík presne vedel čo chce. Keďže sobáš bol jednou z podmienok prímeria nemal cisár Albert na výber. Jediná doposiaľ nezosobášená princezná Emma bola síce od Edmunda o desať rokov staršia a jej vzhľad nebol nijako okúzľujúci, no to mladému panovníkovi neprekážalo. Išlo mu o zväzok, ktorý potreboval na to, aby jeho rod v budúcnosti získal nárok na britskú korunu. Sobáš, konajúci sa v Thretforde sa niesol vo zvláštnej atmosfére. Opatrný kráľ Edmund sa obklopil osobnou strážou a skôr než čokoľvek zo svadobného stola zjedol nechal to najskôr okúsiť svojim ochutnávačom. Na prípravu hostiny dozerali jeho ľudia a nič vo svadobnom itinerári neponechal kráľ náhode. Nedôvera a nepriateľstvo číhalo úplne všade a najspokojnejší sa Edmund javil až keď konečne prekročil hranice kráľovstva.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Niekoľko týždňov po sobáši sa v Yorku konala veľkolepá, dlhoočakávaná korunovačná ceremónia. Pápež Edmunda II pomazal a ten sa konečne stal právoplatným kráľom. Mladý panovník si vychutnával svoj veľký deň, na ktorom rozhodne nešetril. Dlho ešte York spomínal na tú veľkolepú udalosť, ktorá sa zároveň na dlhú dobu stala jednou z mála, na ktoré kráľ vynaložil viac ako bolo nutné.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Mladý panovník sa usilovne snažil o dediča. Už o niekoľko mesiacov kráľovná Emma ostala v požehnanom stave a takmer po roku od korunovácie porodila zdravého chlapčeka. Edmund cítil ako mu celým telom prebehla triaška. Z komnát, kde rodila kráľovná Emma sa ozval detský plač. Dvere sa otvorili a začali náhlivo vychádzať ženy vynášajúce zakrvavené plachty a vodu. Edmund ich hneď zastavil a nedočkavo sa spytoval či je to syn. Žena s ustarostenou tvárou si utrela pot z čela, usmiala sa na kráľa a prikývla. Edmund padol na kolená, zopäl ruky a zdvihol oči k stropu. Ďakoval Bohu a od toľkého vzrušenia sa mu rozbúšilo srdce. Tak sa predsa dočkal a netrvalo to ani tak dlho. V komnate odpočívala vyčerpaná Emma, držiac v náručí čerstvo porodeného dediča. Pri pohľade na matku s dieťaťom Edmunda zalieval pocit hrdosti. Chlapček dostal meno po svojom otcovi. Malý Edmund prežil prvé dni v zdraví, zahŕňaný veľkou pozornosťou a láskou.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Edmund II prvorodeného syna vychovával ako svojho dediča. Neskôr mu kráľovná Emma porodila ešte syna Georga a dcéru Eleanor. Keď dospel cisár Albert prišiel Edmund II s trúfalým nárokom, dosadiť svoju manželku na cisársky trón. Rozpútala sa vojna o britskú korunu, v ktorej mocnejší a bohatší York zvíťazil. Emma sa stala prvou britskou cisárovnou a keď neskôr umrela, korunu zdedil Edmund III. Ten sa vo svojich tridsiatich rokoch po smrti svojho otca stal i kráľom Yorku a vydal sa cestou opätovného zjednotenia Británie. Dobyl Wales a na jeho trón dosadil svojho mladšieho brata Georga. Na sklonku života viedol dlhú vojnu proti Škótskemu kráľovstvu, ktoré si dokázal podrobiť. Porážka znamenala koniec rodu de Brus na škótskom tróne. Novým kráľom sa stal William Douglas, ktorý založil novú dynastiu škótskych kráľov. Douglasovci neostali svojej pokrivenej povesti nič dlžní a opäť v správnom momente zvolili stranu víťazov. Znovu zradili Škótov a pridali sa v pravý čas na stranu Británie. Za túto zradu získali kráľovský titul.
Británia sa stala silnejšou ako kedykoľvek predtým a vládla jej dynastia de Cerf. Nevýznamný rod zo severu došiel tŕnitou cestou až na cisársky trón.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Po vojne s Britániou si kráľovský maršal Gilbert z Ilkley za svoje služby vyslúžil grófstvo Northampton. Stával sa čoraz mocnejším a onedlho dokázal konkurovať vplyvným veľmožom v kráľovstve. Ešte stale nekorunovaný Edmund sa nechcel nechať korunovať hocikým a tak požiadal samotného pápeža Victora IV. Ten za štedrý dar cirkvi privolil. Keď Edmund usporiadal dôležité záležitosti rozhodol sa konečne oženiť. Vzal si za manželku sestru britského cisára Alberta Emmu. Sobáš bol dojednaný ako jedna z podmienok prímeria a tak Albert nemal príliš na výber. Niekoľko týždňov po sobáši pápež korunoval Edmunda za kráľa a takmer presne po roku sa dočkal dediča.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Dopĺňam ešte prehľad máp na konci hry:

Politická mapa celý svet:

   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Politická mapa Európa

   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Náboženská mapa:

   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Mapa dynastií:

   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti
Atlantis
18. Plukovník
18. Plukovník
Příspěvky: 4825
Registrován: 08 říj 2006, 12:25
Bydliště: Praha
Kontaktovat uživatele:

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Atlantis »

Suprové, co se dá stihnout za cca 1 století :clapping:

Jinak k těm závěrečným událostem (válka o Britský trůn, porobení Walesu a Skotska) - ty se stali ještě ve hře, nebo to je jen umělecký epitaf?
Oklamat, zmást, překvapit
("Stonewall" Jackson)
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 382
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Umelecký epitaf :D hra končí v roku 1453. Pôvodne som to mal v pláne, ale dvakrát dlhé obdobie interregna, kedy mi nečakane umrel panovník, žiaľ zhatili pôvodné plány a už som nestihol ani získať britskú korunu (aspoň).
Odpovědět

Zpět na „Reporty/AAR z Crusader Kings II“