Tŕnitá cesta ku sláve

Reporty nebo-li AAR z Crusader Kings II.

Moderátoři: Atlantis, martas3, Vals, Phoenix

Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XIV.


Yorkské dedičstvo


Porážkou grófa z Locha Léin sa celé Írsko ocitlo v područí Anglického kráľovstva. Boje medzi tamojšími grófmi však pretrvávali naďalej. Mladý kráľ Peter medzitým dospieval a pripravoval sa na svoju korunováciu. Sebavedomie vojvodu Reginalda po víťazstve nad arcibiskupom Hughom II vzrástlo. Odstránil hrzobu, ktorá jeho otca toľké roky ťažila. Keď vojvodkyňa Martha ostala po druhý krát tehotná mal ďalší dôvod na radosť. Väčšinu času však trávil v Londýne a s manželkou sa videl iba zriedka. Kráľovská politika strhla mladého vojvodu do nepokojných vôd a za tie roky v kráľovskej rade sa mnohému priučil. Styky s najmocnejšími mužmi kráľovstva ho nútili k dravosti a nekompromisnosti. Nesmel zaostať a ukázať svoju slabosť. Zodpovednosť a privysoké ambície ho ťažili no zároveň nútili k tomu aby svoju moc strážil a naďalej zväčšoval. Opatrnosť a lavírovanie vo veľkej politike boli únavné, no nevyhnutné.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď nečakane umrel jeho svokor, vojvoda Domnall z Yorku videl Reginald príležitosť ako ešte viac posilniť svoj rod. Vojvoda Domnall umrel zanechajúc po sebe tri dcéry. Podľa práva zdedila vojvodstvo najstaršia Brigit. Reginald, hnaný vlastnými ambíciami však okamžite spochybnil právo najstaršej dcéry a tvrdil, že by sa mala dedičstva ujať jeho manželka Martha. Ako druhorodená dcéra však mala Martha nárok na titul až po svojej staršej sestre. Reginald však tvrdil, že vojvoda Domnall plánoval priznať titul práve Marthe, no nečakaná smrť mu zabránila aby nárok potvrdil. Tvrdenie by sa za každých okolností zdalo smiešne a nepravdivé, no to by nebol Reginald, keby zo svojej pozície kráľovského radcu, využijúc svojho vplyvu nenašiel dôveryhodných svedkov Domnallovho vyhlásenia. Brigit však odmietala uveriť smiešnemu tvrdeniu i pochybným svedkom. Reginald bol ale neústupčivý a tak keď švagriná neuznala nárok svojej sestry po dobrom, rozhodol sa jej vypovedať vojnu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vojská sa dali do pohybu, z Northumberlandu pritiahla vojvodská armáda, ktorá sa v Chestri zjednotila s lancasterskými bojovníkmi a tiahla do boja so silou takmer sedemtisíc mužov. Vojvodkyňa Brigit sa sama rozhodla brániť svoj nárok na bojisku. Kým Reginald z Londýna sledoval vývoj udalostí pochodovala Brigit s vojskom do Leicesteru. Tu však urobila chybu keď rozdelila svoju armádu a nepostupovala s jedným veľkým vojskom. Zrejme v domnení, že sa chesterské vojsko ešte nestihlo spojiť s bojovníkmi z Northumberlandu pochodovala dvojtisícová armáda na vojvodov hrad. To však už bolo veľké Reginaldovo vojsko na ceste do Leicesteru. Pri Chesterfielde narazili na nepriateľa a zviedlo s ním víťaznú bitku.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Toho istého času sa Leicester bránil obležaný zo všetkých strán nepriateľom. Z mesta nebolo úniku a všetci bojaschopní obyvatelia zarputilo bránili hradby mesta. Správy o blížiacom sa vojvodskom vojsku sem prenikli ešte skôr než yorkskí bojovníci získali kontrolu nad všetkými cestami z mesta. Obyvatelia Leicesteru si boli vedomí, že musia vytrvať kým im nepríde na pomoc vojvodovo vojsko a tak teraz všetci, ktorí mohli mesto bránili. Na hradbách pri mužoch stáli i ženy, starci ba dokonca i deti, ktoré pomáhali ako vládali. Obrancovia si mohli vydýchnuť až keď sa na obzore zjavila posila.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Obliehatelia sa teraz museli pripraviť na boj a tak yorkskí velitelia všetkých bojovníkov zoskupovali na miesto kde sa mala odohrať bitka. Deň pred oslavami narodenia Krista sa pred leicesterskými hradbami odohrala krvavá bitka, v ktorej na obidvoch stranách padlo mnoho bojovníkov. Vojvodkyňa Brigit viedla svojich mužov odvážne do boja no Boh jej nedoprial víťazstva. Bila sa udatne a mohla by sa v boji rovnať nejednému mužovi, no pre to aby bol vojvodca úspešný nestačí iba byť dobrým bojovníkom. Brigit chýbali skúsenosti s velením vojsku vo vojne a ako sa ukázalo už predtým keď nerozumne rozdelila svoje vojsko, chýbal jej i cit pre bojovú taktiku. Vojsku velila srdcom a svojim zápalom dokázala držať morálku mužstva, no to na víťazstvo nestačilo. V boji sa i tnetokrát vyznamenal oddiel elitných lukostrelcov. Reginald posilnil oddiel o ďalších mužov, ktorí tvorili stálu vojvodovu jednotku a dostávali za svoju službu pravidelný žold. Práve lukostrelci so zlatým jeleňom na hrudi sa zaslúžili aj o cenné víťazstvo pri Leicesteri. Obyvatelia mohli sláviť sviatok narodenia Krista zbavení nebezpečného nepriateľa. Na oslavu víťazstva kňaz slúžil omšu a žehnal bojovníkom, ktorí v meste zotrvali aby sviatky oslávili spoločne s jeho obyvateľmi.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po víťazstve pri Leicesteri a ústupe Brigitiných bojovníkov vpadlo vojsko vojvodu Reginalda do vojvodstva York. Dve významné víťazstva Reginalda potešili. Poslovia mu prinášali pravidelné správy a on spätne vysielal svojim veliteľom rozkazy. Opustiť Londýn bolo teraz nebezpečné a tak vojvoda zotrvával v kráľovskom meste. Manželku s deťmi vyslal do bezpečia do Northumberlandu a prikázal pripraviť Chester na obranu. Bol si istý, že Brigit udrie práve tam a bude usilovať o dobytie hradu a zajatie svojej sestry. Preto vo veľkej tajnosti vojvodkyňa s deťmi opustila hrad a ukryla sa na utajenom mieste v Northumberlande.
Všetci sa domnievali, že vojvodkyňa odišla na hrad Bamburgh, no Reginald zvolil tajný úkryt a tak ani jeho sestra Isolda a brat Alfred pobývajúci na otcovom hrade netušili, kde najstarší brat svoju rodinu ukryl. Obidvaja súrodenci naďalej pobývali na hrade Chester no Isolda už čoskoro opustila rodný hrad. O jej ruku žiadal syn grófa zo Shrewsbury Alexander a ona súhlasila. Reginald sestre v rozhodnutí nebránil a privolil k sobášu. Poprial jej veľa šťastia a požehnal do života, no na sobáš neprišiel. Mladší brat Alfred hodlal ostať na hrade Chester a hoci ešte nedospel bol odhodlaný rodné sídlo brániť.
Vojvodkyňa Martha sa na dlhú cestu na sever vydala už vo vysokom štádiu tehotenstva. Čoskoro mala porodiť druhé dieťa a cesta bola preto pre ňu nebezpečná. Vojvodkyňu preto sprevádzali okrem družiny verných vojakov i ženy, ktoré jej mali pri pôrode pomáhať. Reginald dlho váhal či manželku vyslať na cestu, no obával sa aby sa nedostala do rúk svojej sestre. Keď padla tma opustili hrad Chester a vydali sa proti noci na cestu do Northumberlandu. Voz prispôsobený tak aby mala vojvodkyňa čo najväčšie pohodlie sa pomaly sunul nocou. Do Northumberlandu dorazili bez ťažkostí a Martha si mohla vydýchnuť. V pripravenej skrýši mala zaistené všetko potrebné a tu onedlho porodila syna Edmunda. Vojvoda Reginald sa správu dozvedel o niekoľko dní. Zatiaľ mu všetko vychádzalo ako si prial a ďakoval Bohu, že mu doprial syna. Konečne sa dočkal mužského dediča a jeho túžba vidieť syna ho primäla k tomu aby sa vydal za Marthou. Vypravil sa preto do Northumberlandu a zanechal všetky radcovské povinnosti v Londýne. Teraz keď bol s rodinou už nemusel manželku s deťmi ukrývať a tak ich z úkrytu priviedol na hrad Bamburgh, kde zotrval najbližšie mesiace.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Ako Reginald predpokladal stála o niekoľko týždňov vojvodkyňa Brigit s vojskom pred hradbami Chesteru. Trúbenie hradnej stráže dávalo signál, že sa blíži nepriateľ a všetci sa pripravovali na obranu. Aj mladý Alfred sa chystal na boj. Obliekol si pevnú tuniku, nasadil prilbicu a s dlhým lukom stúpal na hradné cimburie. Masa bojovníkov sa približovala a hradby sa plnili lukostrelcami. Rozhoreli sa ohne, nad ktorými sa v kotloch varil olej a na hradby v košoch prinášali ďalšie a ďalšie šípy. Yorkské vojsko zastavilo, rozložilo tábor a začalo obliehanie. Prvý útok obrancovia rýchlo odrazili a nepriateľ sa ani nedostal k hradbám. Reginald dostal správu o obliehaní čoskoro. Prikázal stiahnúť vojsko z Yorku a vyslal ho na pomoc Chesteru. Sám sa však do boja nevypravil, ostal na hrade Bamburgh. Chester sa bránil úspešne, Reginaldov odvážny brat Alfred spoločne s ostatnými lukostrelcami odrážal z hradieb opakované útoky obliehateľov. Až jedného dňa začali obliehatelia náhle rozkladať tábor. Muži na hradbách zvedavo hľadeli čo sa deje, no žiadny útok toho dňa neprišiel. Brigit sa dozvedela o blížiacom sa vojsku a chcela od hradu ustúpiť do bezpečia a nájsť vhodnejšie miesto na bitku. Obrancovia Chesteru o blížiacej sa armáde nevedeli. Hrad bol odrezaný od okolitého sveta a žiadny posol sem neprenikol. Mohli len tušiť, že yorkská armáda pred niečim nebezpečným ustupuje a mnohí sa správne domnievali, že sa blíži vojsko vojvodu. Brigit odtiahla od hradu a pochodovala k Macelsfieldu, kde sa pripravila na boj. Tu sa odohrala bitka v ktorej utrpela ďalšiu nepríjemnú porážku.
Reginald musel onedlho znovu Bamburgh opustiť. Neodkladné povinnosti ho volali späť do Londýna a zanechal manželku i s deťmi dobre strážených. Tentokrát sa už vojská vojvodkyne Brigit neobával. Prišla o príliš mnoho mužov a bolo len otázkou času kedy boj vzdá.
Vojvoda sa chystal na ďalekú cestu, na ktorej musel obísť nebezpečný York. Vydal sa preto do Chesteru a odtiaľ do Londýna. Martha naposledy vyšla na nádvorie aby sa s mužom rozlúčila. Kontroloval práve popruhy konského sedla, keď k nemu prišla aby ho naposledy pred cestou pobozkala. Usmial sa na ňu a nežne pohladil Edmunda, ktorého držala v náručí. Čupol si k malej Eleanor, vzal do dlaní jej tváričku a pobozkal ju na čelo. Keď sa znovu vystrel aby sa rozlúčil s Marthou pošepla mu do ucha, že je znovu v požehnanom stave. Reginald odstúpil, zopäl ruky a padol na kolená. S radostným smiechom ju objal okolo bedier. Postavil sa a s láskou Marthu pobozkal. Žiaľ musel odísť, aj keď by najradšej ostal. Vyhupol sa do konského sedla a pustil smerom k bráne. V Chesteri sa Reginald zvítal s bratom Alfredom a keď počul ako odhodlane bránil hrad ostal milo prekvapený. Sám nebol tak odvážny ako jeho mladší brat, no nedával to na sebe znať. Do hradu teraz prúdili ďalšie zásoby, muži a zbrane, pretože sa očakávalo, že vojvodkyňa Brigit sa pokúsi o ďalší útok. Reginald sa však náhlil do Londýna a tak sa nezdržal dlho. Nechal hrad v rukách svojich veliteľov a poprial im veľa zdaru.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď sa vrátil do Londýna pustil sa do obvyklých povinností a iba prijímal správy o vývoji vojny s Yorkom. Tak sa dozvedel, že vojsko vojvodkyne Brigit znovu pritiahlo k Chesteru a zčalo hrad obliehať. Jeho vojsko však v tom istom čase už stálo pod Yorkom a dobývalo hradby mesta. Chester bol dobre bránený a pripravený na obliehanie, no nepriateľ neúnavne podnikal ďalšie a ďalšie útoky na hradby. Reginald na moment váhal nad možnosťou stiahnúť svoju armádu z Yorku a vyslať ju na pomoc Chesteru, no nakoniec sa rozhodol predsa dobyť York a spoliehať na obranu Chesteru. Vyslal svojim veliteľom príkaz pokračovať v obliehaní a modlil sa aby sa Chester udržal. Obliehanie trvalo niekoľko mesiacov, ani jednému z vojsk sa nepodarilo prelomiť obranu a zvíťaziť.
Na jeseň sa Reginald zúčastnil veľkolepej korunovácie kráľa Petra. Do Londýna sa schádzala elita z celého Anglicka. Samotnému aktu predchádzali dlhé týždne príprav a rozosielania oficiálnych pozvaní každého účastníka. Ako jeden z najvýznamnejších mužov Anglicka obdržal pozvánku i vojvoda Reginald de Cerf. Byť prizvaný na korunováciu kráľa bolo veľkou poctou a pozdvihovalo prestíž účastníkov v očiach ostatnej šľachty. Ako sa blížil významný deň do Londýna sa schádzala nobilita a mesto sa plnilo významnými mužmi, čo Reginald využíval na získavanie významných kontaktov a utváranie výhodných priateľstiev. Tu sa cítil vo svojej koži, ruch hodovných sál mu bol bližší ako bojisko, tu zvádzal slovné boje a získaval obratným jazykom nových spojencov. Konečne prišla dlhoočakávaná chvíľa vo sviatočný deň Svätého Agilberta sa uskutočnila korunovácia nového panovníka. Hostia zaplnili westminsterskú katedrálu a hľadeli k jej východu, kde bránou práve kráčal mladý Peter. Išiel k oltáru odhodlanou chôdzou z ktorej bolo cítiť sebavedomie a istotu. Na konci čakal arcibiskup, ktorý vykonal prastarý obrad pomazania kráľa. Najskôr oficiálne všetkým prítomným predstavil nového kráľa a panstvo v katedrále sa zdvorilo uklonilo. Peter pokľakol pred arcibiskupom, zložil posvätný sľub a prijal pomazanie. Nasledovala slávnostná intronizácia a vzdávanie holdu. Nakoniec arcibiskup slávnostne mladému kráľovi na hlavu nasadil korunu. „Long live the King“ prevolávali prítomní a Peter slávnostne kráčal s korunou na hlave k východu. Po období medzivládia teraz malo Anglicko konečne znovu kráľa na tróne.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vojna s vojvodkyňou Brigit pokračovala celú zimu. Obidve armády zimovali v obliehacích táboroch a nedošlo viac k žiadnej bitke. Hrad Chester už iba s ťažkosťami odrážal útoky a jeho obrancovia boli po ťažkej zime vyčerpaní. Míňali sa i zásoby no na jar konečne prišlo vykúpenie. Reginaldovo vojsko pokorilo York a vojvoda ihneď začal s vyjednávaním o mieri. Brigit sa po tom ako padol York obávala, návratu vojvodovho vojska, ktoré dostalo z Northumberlandu nové posily. Priznala porážku a vzdala sa v prospech sestry vojvodského titulu. Súčasne s kapituláciou vojvodkyne Reginald obdržal i potešujúcu správu, že Martha v zdraví porodila druhú dcérku Adelaide. Teraz už yorkská vojvodkyňa Martha opustila hrad Bamburgh a spoločne s deťmi presídlila do Yorku. Nie všetci však novú vojvodkyňu vítali prívetivo. Pre mnohých to bola uzurpátorka, ktorá s pomocou mocného manžela sestru pripravila o titul na ktorý mala podľa práva nárok. Nie všetkých sa podarilo presvedčiť o podivnej vôli mŕtveho vojvodu Domnalla a tak sa v Yorku čoskoro začala formovať opozícia, ktorá chystala povstanie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Keď nečakane umiera Reginaldov svokor vojvoda Domnall z Yorku málokto tušil, že právoplatná dedička titulus a čoskoro bude musieť postaviť na obranu svojho práva. Umrel zanechajúc po sebe tri dcéry. Podľa práva zdedila vojvodstvo najstaršia Brigit, no ambiciózny Reginald sa chopil príležitosti a spochybnil právo najstaršej Domnallovej dcéry. Tvrdil, že by sa mala dedičstva ujať jeho manželka Martha a podložil svoj argument dôveryhodnými svedkami, ktorých z pozície svojho vplyvného postu v kráľovskej rade získal. Rozpútala sa vojna, v ktorej sa síce odvážna vojvodkyňa Brigit postavila do čela vojska, no jej obranné ťaženie trpelo jednou porážkou za druhou.
Kým Reginald v Londýne plnil povinnosti kráľovského radcu na hrade Chester obrancovia odrazili útok yorkskej armády. Na hradbách udatne bojoval aj Reginaldov mladší brat Alfred. Ich sestra Isolda sa vydala za syna grófa zo Shrewsbury Alexandra a Chester opustila. Vojvoda sa v tých nepokojných časoch konečne dočkal syna a zároveň mužského dediča. Vojvodkyňa Brigit strácala v bitkách ďalších mužov a keď Reginaldovo vojsko stanulo pred Yorkom visela porážka na vlásku. V Londýne sa v tom čase konala korunovácia kráľa Petra, na ktorej sa zúčastnil I Reginald. Ani tu nezaháľal a hľadal nové kontakty a spojenectvá. York padol a Brigit sa musela vzdať titulu v prospech svojej mladšej sestry, ktorá čoskoro poradila Reginaldovi ďalkšiu dcéru. Do Yorku však prišla ako uzurpátorka a začala sa proti nej formovať nebezpečná frakcia nespokojencov.
Atlantis
18. Plukovník
18. Plukovník
Příspěvky: 4819
Registrován: 08 říj 2006, 12:25
Bydliště: Praha
Kontaktovat uživatele:

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Atlantis »

Takže už tři vévodství - v podstatě už ovládáš celou Northumbii, ne? Až se nově získaná území plně integrují, nebude přeci jen šance k výpravě na sever?
Oklamat, zmást, překvapit
("Stonewall" Jackson)
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Možno ťa sklamem, no prezradím dopredu, že výprava na sever vôbec nebude :smile: medzitým sa veci skomplikujú takže sa to vyvinulo inakšie ako som pôvodne zamýšľal.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XV.


Povstanie v Yorku


Reginald sa po dobytí Yorku vydal konečne navštíviť svoju manželku. Mestskou bránou prešiel ozbrojený sprievod, do ktorého vybral svojich najlepších rytierov. S jasným cieľom demonštrovať obyvateľom mesta silu, odstrašiť nespokojencov a ukázať vôľu za každú cenu stáť pri vojvodkyni. Na čas sa pre neho stal York domovom, trávil mnoho času s deťmi a tešil sa z najmladšej Adelaide. V dusnej atmosfére neistoty pri dôležitých príležitostiach sprevádzal svoju manželku. Práve pri oficiálnych jednaniach s yorkskou šľachtou mal možnosť vidieť, že sú medzi nimi mnohí, ktorým nie je Marthina vláda po vôli. Varoval vojvodkyňu pred možnou hrozbou a snažil sa vlastnou prítomnosťou odradiť sprisahancov. Marthina pozícia sa zdala byť skutočne krehká a Reginald sa obával najhoršieho. Preto keď kresťanským svetom letela pápežská výzva na podporu krížovej výpravy do Jeruzalemu váhal nad odpoveďou. Nechcel odmietnuť posvätnú povinnosť, no zároveň mal strach, že po odchode vojsk do Svätej zeme v Yorku vypukne povstanie a on nebude mať dostatok mužov aby Marthe pomohol. Nakoniec predsa do Ríma vyslal listinu potvrdzujúcu akceptáciu pápežskej výzvy a spoliehajúc, že sa situácia v Yorku do času odchodu ukľudní začal s prípravami. Sám však naďalej ostával v Yorku a keď mu Martha oznámila, že je znovu tehotná mal o dôvod viac aby manželku chránil.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Neopustil York ani keď jeho mladší brat Alfred dospel a opúšťal hrad Chester. Nezúčastnil sa dokonca ani bratovej svadby čím sa ich vzťahy naštrbili. Mladý Alfred odišiel do Westmorlandu, kde si vzal za ženu tamojšiu grófku Margaret. Sobáš dojednal ešte jeho nebohý otec a zaistil tak pre druhorodeného syna titul grófa. Alfréd však čoskoro pochopil, že stojí v príliš tmavom tieni staršieho brata a skryto túžil po vojvodskom titule. Malé grófstvo Westmorland sa však silou nemohlo Northumberlandu ani Lancasteru rovnať. A ako Alfred čoskoro pochopil, grófka Margaret je ženou železnej povahy a hneď po sobáši začala utláčať jeho mladícku priebojnosť. Bratský vzťah od tých čias ochladol a obmedzil sa na občasnú korešpondenciu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Martha zvládala i štvrté tehotenstvo bez ťažkostí. Akurát sa náramne zaguľatila. Výdatne jedla a svoj apetít odôvodňovala tehotenstvom. Nakoniec porodila tretiu dcérku Alice, no to už Reginald musel York opustiť. Nemohol dlhšie zanedbávať svoje povinnosti a krátko pred pôrodom odišiel do Londýna. Sotva vojvodkyňa porodila stalo sa to čoho sa obával. Prispel tomu v nemalej miere i jeho odchod. V Yorku vypukla vzbura, do čela ktorej sa postavila grófka Edith de la Pole z pobrežného grófstva Hull. Verná podporovateľka Marthinej sestry Brigit získala na svoju stranu vplyvných grófov a s vyše päťtisícovým vojskom udrela na York. Martha s deťmi stihla mesto opustiť a náhlila sa na hrad Chester. Odtiaľ vyslala svojmu manželovi list so zúfalou žiadosťou o pomoc a ten bez váhania konal.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Spätne vyslal z Londýna príkaz na zvolanie vojska, ktoré sa spoločne s Marthou vrátilo. Pred Yorkom sa vojvodkyňa odpojila od Reginaldových mužov a v čele narýchlo zvolanej armády verných barónov odišla do grófstva Hull. Vojvodovi muži pochodovali na York. Než však dorazili k mestu odtiahlo vojsko grófky Edith na sever. Rebeli našli útočisko na hrade Richmond, ktorého pán sa k povstaniu pridal. Hrad, ktorému vojvodila vysoká normanská veža bol vhodne zvoleným útočiskom. Z veže bol výborný výhľad na rovinatý kraj navôkol a tak sa trúbky ohlasujúce príchod nepriateľa ozvali dostatočne skoro na to aby sa dokázala posádka pripraviť na útok.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


To ráno prinieslo typické aprílové počasie, kým vojsko táboriace neďalo Richmondu prebudilo mrazivé brieždenie, prípravy na boj sprevádzal nepríjemný dážď a keď bolo vojsko vychystané vykuklo spoza mrakov nesmelé jarné slnko. Armáda postupovala k riečke Swale, ktorá ju oddeľovala od hradu Richmond. Cez rieku viedol jediný most, ktorý však bol dobre bránený. Hladina rieky bola po jarných dažďoch príliš vysoká na to aby sa dala prekročiť inak ako po moste. Na vysokej veži sa črtali postavy strážnikov, ktoré pozorovali postupujúcu armádu. Keď vojsko prišlo k mostu čakali ich na druhej strane pripravení lukostrelci. Muži ukrývajúci sa za narýchlo zbudovanými zábranami z rôznych debien či sudov čakali na útok. Vojsko sa však zastavilo ďaleko za mostom, kam ani dlhé anglické luky nedostrelili. Útočníci nečinne čakali. Pri pohľade na znovu sa zaťahujúce nebo bol aj obrancom jasný dôvod prečo. Počasie ten deň nestálo na ich strane. Nepotrvalo dlho a spustil sa dážď, ktorý z boja vyradil lukostrelcov. V takom počasí totiž tetivy navlhnú sotva ich strelci napnú na luky a zbraň je k ničomu. Lukostrelci sa teraz náhlili na ústup a ich pozície zaujali ťažkí ozbrojenci, odhodlaní brániť most v boji muža proti mužovi. Vpred sa valil prvý útok, na moste sa strhol ťažko prehľadný boj.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cez obidve strany mostu padali do rieky mŕtvi po desiatkách. Rebeli začali ustupovať tlačení náporom opakujúcich sa útokov za most. Netrvalo dlho a útočníci sa ocitli na druhej strane a získali prechod cez rieku pod svoju kontrolu. Dážď znemožňovala i streľbu z hradnej veže a tak lukostrelci postávajúci na veži iba bezmocne pozorovali peklo pod nimi. Z hradu sa do útoku vyrútili ďalší rebelskí bojovníci a na pláni za mostom sa rozpútala bitka. Cez rieku prešlo už takmer celé Reginaldovo vojsko a úspešne tlačilo rebelov späť k hradbám. Víťazstvo bolo na dosah, ešte stále padal hustý dážď keď sa nadobro zlomené rady rebelov dali na útek. Hrad nechali napospas osudu a ustupovali tak rýchlo ako sa len v tom rozblatenom marase dalo. Keď sa podarilo získať hrad Richmond nenašli na ňom bojovníci ani jeho pánov ani grófku Edith. Ušetrili nešťastníkov a vydali sa prenasledovať ustupujúceho nepriateľa.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Začalo dlhé prenasledovanie kedy sa nedarilo ustupujúce vojsko dohnať. Vzbúrenci ustupovali stále ďalej na juh až prekročili hranicu vojvodstva Norfolk. Reginald však svojim mužom prikázal prenasledovať nepriateľa hoc aj cez celé kráľovstvo a tak to prenasledovatelia nevzdávali. Postupovali po stopách unikajúceho vojska až ho konečne dohnali. Pri Buckenhame vo vojvodstve Norfolk sa odohrala bitka v ktorej bojovníci grófky Edith ťahali za kratší koniec. Dlhým ústupom zdecimovaná morálka mužov a početná prevaha Reginaldovho vojska priniesli druhú katastrofálnu porážku. Ani víťazstvo však nezmenilo náhle rozhodnutie vojvodu Reginalda rozpustiť vojsko a prenechať ďalšiu iniciatívu na svoju manželku. Dôvodom sa stal nedostatok zlata vo vojvodovej pokladnici. Vojna sa stala príliš nákladnou a Reginald si nemohol dovoliť zadĺžovať sa. Rebelské vojsko navyše v tomto momente nedosahovalo takú silu s ktorou by si yorkská armáda nedokázala poradiť. Prikázal teda svojim mužom návrat domov a modlil sa za úspech vojvodkyne Marthy.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Boje sa však naďalej tiahli. Marthino vojsko sa v grófstve Hull snažilo zlomiť ohnisko odporu. Grófka Edith medzitým získavala nových bojovníkov aby doplnila svoje vojsko a chystala sa na útok. Znovu prišla jeseň, no vojna nepriniesla žiadny významný zvrat. Sychravé chladné počasie akurát znepríjemňovalo boje a mnohí by si priali skorý koniec. Grófka Edith však bola neústupčivá a po tom ako z Yorku odtiahlo Reginaldovo vojsko dostala novú nádej. S príchodom nevľúdneho októbrového počasia v juhovýchodnom Anglicku vypukla epidémia tuberkulózy. Nákaza sa nevyhla ani Londýnu, kde sa šírila príliš rýchlo. Keď Reginald začal znenazdajky kašľať najskôr si nič nepripúšťal. Presvedčený o tom, že sú suchoty chorobou chátry žijúcej v chudobných podmienkach si myslel, že to nebude nič vážne. Keď však neskôr kašeľ sprevádzala teplota a vojvoda začal pociťovať únavu a malátnosť vystrašil sa. Uľahol vo svojej komnate a nechal si privolať lekára. Nocou i dňom v krbe horel oheň dosť veľký na to aby vyhrial chladnú komnatu, no Reginalda triasla zimnica. Kašeľ ho zadúšal a piskľavý zvuk vychádzajúci z pľúc s každým výdychom mu nedal spať. Nevládal sa postaviť na nohy a potrebu vykonával iba do nočníka pri svojej posteli.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Strach zo smrti sa vkradol do jeho myšlienok a keď židovský doktor potvrdil tuberkulózu nechal si privolať kňaza aby sa vyspovedal. Vyznal sa zo svojich hriechov a modlil za spásu svojej duše. Pritom si tak veľmi prial aby sa uzdravil. Doktor sa mu snažil pomôcť ako vedel. Reginald veľmi túžil žiť, znovu sa chcel stretnúť so svojou Marthou a milovanými deťmi. Najmladšiu dcéru Alice ani ešte nevidel. Nevládal však vstať z postele. Boje v Yorku sa na konci roku preniesli do grófstva Hull. Grófka Edith získala nových mužov, ktorí sa pridali k vzbúrencom a posilnená armáda pochodovala v ústrety Marthinmu vojsku. Vojvodkyňa preukázala veľkú odvahu keď sa sama rozhodla svojou prítomnosťou zvýšiť morálku vojska. Spoločne s deťmi pobývala vo vojenskom tábore. Netušila vtedy ešte čo postihlo jej manžela, ak by to vedela zrejme by sa za ním vydala do Londýna. Teraz však sústredila všetky svoje snahy na porážku rebelov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Nadišiel sviatok Narodenia Pána a Reginaldov stav sa nelepšil. Biela tvár so skriveným výrazom hľadela do stropu. Záchvat kašľa podchvíľou rušil ticho v miestnosti. Iba bezvládne ležal a premýšľal. Nechal za Marthou vyslať niekoľkých poslov no vojvodkyňa sa v grófstve Hull ocitla v obkľúčení a vydať sa na cestu do Londýna bolo príliš nebezpečné. Do miestnosti vošiel doktor s ďalšími služobníkmi, ktorí sa o vojvodu starali. Starý Žid nenápadne krútil hlavou keď prezeral biedne vyzerajúceho Reginalda. Nič nepomáhalo, bylynné odvary či púšťanie žilou, to všetko bolo márne. Reginald strácal vieru, múdry Žid však vedel, že svetlé myšlienky sú polovicou úspešnej liečby a tak sa snažil Reginaldovi neustále zlepšovať náladu. Keď prišiel kráľovský služobník aby radcu informoval o novinkách Žid sa zdvihol a naznačil mu rukou aby nič nehovoril a odišiel. Sám sa pobral k dverám a vystretou rukou jemne poposunul muža von. Vyšiel za ním na chodbu a upozornil ho, že vojvoda potrebuje maximálny kľud a akékoľvek nedobré správy ho môžu iba rozrušiť. Doktor dobre vedel s akou správou kráľovský služobník prišiel. Anglicko stálo na prahu vojny. Po rokoch vzájomného mieru sa rozpútal starý konflikt so Škótskom. Kráľ Peter si od škótskeho kráľa Colbana nárokoval príhraničné grófstvo Cumberland, ktoré kedysi dávno patrilo Anglicku. Tak teraz vzniesol právny nárok na územie a keď Škóti odmietli grófstvo prepustiť po dobrom, rozpútala sa vojna. Keďže obidvaja králi boli toho času ešte neplnoletými ľud ich spor začal nazývať Vojnou chlapcov. Dvanásťročný škótsky kráľ Colban de Brus za ktorého ako regent vládol starosta Morgan z Perthu nebol ešte ani zďaleka pripravený vládnuť. Na rozdiel od neho kráľ Peter už bol skoro dospelý muž a regentsvo bolo v Anglicku už iba formálne.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Rytieri z celého Anglicka sa chystali do vojny a vojvoda Reginald o tom dlho ani netušil. Keď do Londýna prišli správy o smrti jeho sestry Isoldy odmietol znovu doktor vojvodu informovať. Úbohá Isolda sa stala obeťou mrzkej zrady, keď bola krivo obvinená z čarodejníctva a jej slabošský manžel Alexander nedokázal odporovať vôli svojho otca, grófa Henryho Myall. Ten nechal synovu manželku bez milosti upáliť. Nič netušiaci Reginald zatiaľ úpenlivo bojoval s chorobou. Držal sa statočne no jeho stav sa nelepšil.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Po prevzatí vlády Marthou panovala v Yorku neistá atmosféra, Reginald preto ostával v meste aby chránil svoju manželku, ktorá medzičasom znovu otehotnela. Jeho brat Alfred dospel a odišiel do Westmorlandu, kde si vzal za ženu tamojšiu grófku Margaret a keďže mal mladší Alfred pocit, že je príliš zatienený bratovou slávou ich vzájomný vzať začal chladnúť. Reginal čoskoro kvôli povinnostiam musel opustiť York. Tú chvíľu využili odporcovia vojvodkyne Marthy a vypuklo povstanie do čela ktorého sa postavila Grófka Edith de la Pole z pobrežného grófstva Hull. Sile rebelskej armády mohla Martha sotva vzdorovať a tak Reginald vyslal na pomoc svoje vojsko. Po niekoľkých víťazstva ale pre nedostatok prostriedkov vojsko odvolal no boje proti povstalcom sa naďalej tiahli. Na jeseň vypukla v juhovýchodnom Anglicku epidémia tuberkulózy, ktorá sa nevyhla ani Londýnu. Reginald sa nakazil a bol na pokraji smrti. Medezitým Anglicko stálo na prahu vojny so Škótskom. Reginald ležal slabý a chorý v Londýne, vojvodkyňa Martha bojovala proti povstalcom a jeho najmladšia sestra Isolda sa stala obeťou mrzkej zrady, keď bola krivo obvinená z čarodejníctva a jej slabošský manžel Alexander nedokázal odporovať vôli svojho otca, grófa Henryho Myall. Umrela v plameňoch, obvinená z čarodejníctva a jej nič netušiaci brat zatiaľ zápasil s chorobou.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XVI.


Smrť všade navôkol


Židovský doktor sedel na kraji postele a prikladal vojvodovi na čelo obklad namočenný vo vychladnutom vývare z bylín. Za oknom sa stmievalo a vial chladný zimný vietor. Nepríjemne hvízdal v medzerách okenných rámov a pohupoval svetlo sviečok v miestnosti. Sivé nebo tmavlo a miestnosť osvetľovalo niekoľko sviečok a žiara z ohniska v krbe. Doktor vymenil ďalší obklad a sústredene načúval piskľavému ťažkému dýchaniu pacienta. Hľadel na nehybnú bledú tvár, ktorá síce patrila mladému mužovi no choroba ju skrivila do podoby starca. Pravideľný piskot derúci sa niekde z útrob odrazu prestal. Doktor spozornel, vedel že je zle. Vojvoda dodýchal, snažil sa ho obživiť ako vedel no bol koniec. Po všetkej snahe priviesť vojvodu k životu nakoniec rezignovane pustil na posteľ bezvládnu ruku a sklonil hlavu. Utekal smutnú správu rýchlo oznámiť služobníctvu.
Vojvoda Reginald umrel vo veku kedy sú iní v rozpuku života, zanechal po sebe štyri deti z ktorých najmladšiu dcérku mu nebolo dopriate spoznať. Jeho telo zabalili a uložili do rakvy, ktorú sa chystali previezť na hrad Bamburgh. Tu mal pohreb vyčkať do času kým sem dorazí vojvodkyňa Martha s deťmi. Všetky otcove tituly teraz zdedil iba štvorročný Edmund, ktorý v čase Reginaldovej smrti spoločne s matkou a sestrami pobýval v Yorku.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Grófstvo Hull bolo spustošené neustálymi bojmi a pomstou vojvodkyne Marthy. Tá s vojskom obchádzala grófstvom a bez milosti nechala trestať všetkých vzbúrencov. Keď obležala sídlo vzbúrenej grófky Edith prišli správy o blížiacich sa povstalcoch. Stalo sa tak ešte skôr ako sa dozvedela o manželovej smrti. Sila oboch vojsk bola vyrovnaná no vzbúrenci utrpeli ťažkú porážku. Grófka Edith z okna hradu sledovala skazu svojho vojska a keď sa jej bojovníci dali na útek neubránila sa zúfalému hnevu. Po víťaznej bitke yorkská armáda pokračovala v obliehaní hradu, no Martha sa chystala na cestu na Bamburgh. Práve sa totiž dozvedela o smrti svojho manžela a jeho prevezení na hrad. Tu malo byť jeho telo uložené do rodinnej hrobky. Vojvodkyňu na ceste sprevádzala početná ozbrojená skupina rytierov. Aj keď rebeli utrpeli porážku všade číhalo nebezpečenstvo a Bamburgh bol navyše nebezpečne blízko škótskej hranice, kde práve prebiehali tvrdé boje. Tak sa Martha i s deťmi vydala na smutnú cestu. Najväčšmi ju mrzelo, že sa nestihla s manželom rozlúčiť. Pri pohľade na svoje deti v sebe dusila ľútostivý plač. Najradšej by sa rozkričala na celý svet a rozplakala. Nechcela však deti v tej ťažkej chvíli príliš rozrušiť. Za posledný čas videli násilia a utrpenia až príliš. Do očí sa jej drali slzy, no snažila sa premáhať a potláčala plač. Deti sedeli potichu, každé pohrúžené samo do seba, najmladšia dcérka spokojne spala v matkinom náručí. Cesta na Bamburgh bola nekonečne dlhá, niekoľkokrát museli nocovať kým konečne na hrad dorazili. Telo vojvodu Reginalda dorazilo deň pred ich príchodom a práve prebiehali prípravy na pohrebný obrad.
Verný biskup Jordan dal vojvodovi posledné požehnanie a mĺkvy zástup mužov odniesol rakvu do rodinnej hrobky. Teraz už sa Martha nedokázala plaču ubrániť. Plakali všetci a vzlikajúc nasledovali mužov nesúcich truhlu s otcom.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po pohrebe sa Martha vrátila naspäť do Yorku. Zo Škótska prichádzali zlé správy, k anglickej hranici sa blížila veľká armáda a spolu s ňou prichádzala i epidémia čiernych kiahní, ktorá už opanovala väčšinu Škótskeho kráľovstva. Choroba prišla skôr ako nepriateľské vojská a vplazila sa zimnou hmlou i do vojvodstva Lancaster. Nastali ťažké časy, v ktorých Anglicko začali opúšťať tí, ktorí svoje meče sľúbili pre boj za posvätný Jeruzalem. Rytieri z celej Európy mierili do Svätej zeme. Svojich bojovníkov kedysi prisľúbil vyslať i vojvoda Reginald, po jeho smrti však z výpravy jeho mužov zišlo.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Na jar veľké škótske vojsko prekročilo hranicu a obležalo hrad Bamburgh. Škóti do Northumberlandu priniesli i čierne kiahne. Choroba sa rošírila do celého vojvodstva a postupovala i vojvodstvom Lancaster. Bolo len otázkou času kedy sa nákaza prenesie i do Yorku.
Hrad grófky Edith de la Pole dlho odolával. Nakoniec sa však podarilo vojsku vojvodkyne Marthy jeho hradby pokoriť. Obrancovia nedokázali odraziť posledný mohutný útok vojakov štverajúcich sa dlhými rebríkmi na cimburie hradu. Bolo ich príliš veľa a keď prví útočníci preskočili na hradby stiahli sa obrancovia do veľkej veže. Tu chránili vlastnými telami svoju grófku až kým nepadli. Do komnaty vtrhlo niekoľko mužov a odviedlo Edith z hradu. V okovách ju priviezli do Yorku, kde sa zodpovedala svojej vojvodkyni. Tá ju nechala uväzniť a tým skončilo yorkské povstanie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Nad Yorkom však visela ďalšia hrozba. Ľudia sa začali obávať vpádu Škótov, ktorí plienili Northumberland. Vojaci obliehajúci hrad Bamburgh sa vydávali na časté korystnícke výpravy do okolia, lúpili, drancovali a vraždili poddaných. Velitelia svojim bojovníkom nechávali voľné ruky, pretože sami dobre vedeli, že je ťažké udržať svojich mužov v disciplíne. Najhorší boli Škóti z klanov zo severu. Tí vzhľadom i chovaním pripomínali viac zvieratá ako civilizovaných ľudí. Hoci boli kresťanmi, no akoby sa nevzdali starého spôsobu života. Bamburgh sa nakoniec útoku veľkej armády nedokázal ubrániť. Na nádvorie hradu sa vrútili hordy divokých Škótov a začala skaza. Vraždili, lúpili a ničili čo im prišlo pod ruku. Odnášali cennosti, zabíjali vojakov a vyháňali obyvateľov, aby sa tu mohli ubytovať.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cez York na jeseň prechádzali vojská mieriace do Cumberlandu. Zvolili si cestu územím, kde ešte nezúrila nákaza kiahní tak mocno ako v susednom Lancasteri a niektorí páni využili pohostinnosti vojvodkyne. Vtedy sa Martha zblížila s Edmundom Plantagenetom, grófom z Kentu. Príbuzný kráľa viedol svoje vojsko na sever, kde sa chystal podporiť veľkú armádu. Martha záletnému grófovi padla do oka a ten bez akýchkoľvek okolkov popustil uzdu svojej žiadostivej túžbe. Zvádzaniu pohľadného mladého muža s prenikavým pohľadom nakoniec vojvodkyňa podľahla. Vtedy nemohla tušiť aké hrozné následky to pre ňu prinesie. Zhrešila a aby Boh všetkým jej hriech vystavil na oči ostala s grófom tehotná. Nebol to však jediný trest, ktorý vojvodkyňu postihol. Krátko po tom ako zistila, že čaká dieťa ochorela Eleanor. Najstaršia dcéra na svojom tele objavila červené škvrny, ktoré sa čoskoro premenili na mokvavé pupence. O niekoľko dní pupence pokryli celé telo dievčaťa a Eleanor s bolesťami hlavy a horúčkou uľahla. Martha sa modlila za jej uzdravenie a zároveň sa snažila usmrtiť plod vo svojom tele. Na radu starej bylinkárky pila odvar, ktorý mal dieťa usmrtiť, no nič nepomáhalo. Eleanor sa nedokázala vyliečiť. Dievčatko v horúčkach umrelo a Martha preklínala samú seba. Smrť dcérky vzala ako trest za svoje hriechy a zároveň sa rozhodla, že osud dieťaťa, ktoré nosí pod srdcom nechá v božích rukách. Bála sa božieho trestu, bála sa usmrtiť vlastné dieťa, hoc ešte neuzrelo svetlo sveta. Hnusila sa zároveň sama sebe za to čo chcela vykonať. S veľkým žiaľom najstaršiu dcérku pochovala a vložila svoj osud do božích rúk.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Škóti po obsadení hradu Bamburgh obležali mesto Newcastle. Obyvatelia z okolia sa v panike ukryli v meste a bránili sa ako mohli. Modlili sa za záchranu a Boh ich prosby vyslyšal. Keď sa v diaľke zjavila anglická armáda všetci jasali radosťou. Veľké vojsko sa náhlilo z Cumberlandu aby zastavilo postup Škótov v Northumberlande. Takmer trojnásobná presila bojovníkov rozprášila Škótov a po víťaznej bitke zamierila na sever. Tu podnikli rýchly útok na Bamburgh a do jedného muža vyvraždili celú škótsku posádku, ktorá hrad strážila.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Porážka škótskeho vojska a oslobodenie Northumberlandu donútili starostu Morgana z Perthu v mene kráľa jednať o mieri. Škótske vojsko po porážke začali opúšťať muži z klanov zo severu, mnohí vojaci sa nakazili čiernymi kiahňami a začala sa búriť i šľachta. Žiadali regenta Morgana aby jednal o mieri skôr než Angličania znovu prekročia hranice a začnú sa mstiť na ich majetkoch. Aby Morgan zabránil vzbure vlastných ľudí, privolil. Do Westmorlandu sa vydala kráľovská delegácia aj s mladým kráľom Petrom, aby sa na hranici stretli s vyslancami škótskeho kráľovstva. Kráľ Peter nežiadal viac ako to čo si nárokoval. Starosta Morgan, splnomocnený škótskou šľachtou, nemal na výber. Nebol v pozícii aby si mohol diktovať podmienky. Vzdal sa teda grófstva Cumberland v prospech Anglicka a priznal porážku. Vojna chlapcov bola konečne dobojovaná. Pre Northumberland mala zdrvujúce následky. Vojvodstvo sa dlho spamätávalo zo škótskeho vyčíňania a hrad Bamburgh bol značne poškodený a vyrabovaný. Bolo ho treba opraviť a znovu prispôsobiť na vojvodské sídlo. Práce však išli len veľmi pomaly, vojna a choroba zahubila príliš mnoho ľudí a každý najskôr ratoval vlastný život a majetok.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Z Westmorlandu sa mladý kráľ Peter vracal do Londýna ako jednoznačný víťaz. Cestou však ochorel a dostal horúčky. Do kráľovského mesta ho priviezli na voze, ležiaceho pod vlnenými prikrývkami a zoslabnutého. Chlapec však bol dosť silný a tak sa jeho stav začal po návrate rýchlo zlepšovať.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Onedlho bol Peter schopný vstať z postele. Síce nebol ešte úplne zdravý, no horlivý mladík chcel osláviť víťazstvo nad Škótskom a zároveň celému Anglicku ukázať, že ho choroba nezlomila. A víťazstvo oslávil aktom vskutku významným. Keď predstúpil pred zhromaždenie veľmožov, ktorí boli do Londýna prizvaní aby spoločne s panovníkom pripili na víťazstvo, bolo vidieť, že nie je úplne zdravý. Tmavé kruhy pod očami a občasný kašeľ napovedal, že kráľ nad chorobou ešte nezvíťazil. Vo veľkej sále boli pripravené hodovné stoly a každý prizvaný mal svoje miesto určené v závislosti od svojho postavenia. Tí najmocnejší a najvýznamnejší sedeli kráľovi najbližšie. Na zhromaždenie prišiel i arcibiskup Jordan z Lindisfarne, ktorý zastupoval príliš mladého vojvodu Edmunda. Ani vojvodkyňa Martha z Yorku pre pokročilé tehotenstvo na zhromaždenie neprišla. Miesto nej však bol vyslaný yorkský steward. Kráľ povstal a vzal do ruky času s vínom. Spoločnosť stíchla a zraky sa sústredili na mladého panovníka. Ten na hostinu prizval i samotného pápeža Honoria V, čo vo všetkých pozvaných vzbudzovalo záujem. Vedeli, že pápež isto nemeral cestu z Ríma iba kvôli tomu aby kráľovi zagratuloval k víťazstvu. Svätý otec sediaci hneď vedľa kráľa a čakal na svoju chvíľu. Teraz kráľ Peter hosťom oznámil, že od toho dňa sa stáva nie ich kráľom, lež cisárom. Vtedy povstal Honorius V a vystretou rukou smerom ku kráľovi mu žehnal. Sálou zavládol šum, nikto neočakával tak odvážny akt. Kráľ Peter sa však cítil byť natoľko silný a významný, že žiadal pápeža aby jeho úmysel posvätil a oficiálne ho pomazal za cisára. Väčšina šľachticov sa tvárila rozpačito, nikto tak zásadné vyhlásenie nečakal. Na druhý deň sa vo westminsterskej katedrále konala oficiálna korunovácia. Pápež olejom pomazal Petra za cisára a ten tak vo svojich pätnástich rokoch vykonal to, k čomu by sa iní neodvážili. Slávnosť nobilita opúšťala s množstvom otáznikov a obáv. Akým cisárom bude mladý Peter? Neprinesú jeho prílišné ambície a unáhlené rozhodnutia novému cisárstvu skazu?


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď sa vrátila yorkská delegácia z Westminsteru domov vojvodkyňa Martha už každým dňom očakávala pôrod. Všetko nasvečovalo tomu, že sa dieťa čoskoro vypýta na svet a tak sa šetrila a zdržiavala iba vo svojom sídle. Tu ju steward navštívil aby jej vyrozprával novinky z kráľovskej slávnosti. Ani ona neskrývala prekvapenie nad toľkou odvahou mladého panovníka. Nepovedala však nič, iba sedela pohrúžená do vlastných myšlienok. Po chvíli ju pohybom steward vyrušil z premýšľania a ona sa jemne preľakla. Akoby zabudla, že stojí v miestnosti. Bola príliš napätá z očakávania a tak sa stewardovi iba poďakovala a poslala ho preč. O niekoľko dní prišla očakávaná chvíľa. Vojvodkyňa porodila chlapčeka, ktorý dostal meno Paul. Jeho otec, gróf Edmund z Kentu, sa správu dozvedel čoskoro no o osud nemanželského syna sa nezaujímal. Bol povestný svojou záletnou povahou, kvôli ktorej nedobre žil so svojou ženou, no dieťa s významnou šľachtičnou predsa len znamenalo škvrnu na jeho cti. Klebetné jazyky však čoskoro správu o jeho avantúre a dieťati rozniesli. Na ich vzájomný vzťah mnohí hľadeli s odporom. Gróf Edmund bol ženatý a Martha sa stala vdovou nie tak dávno. Úbohá Martha netušila, že je len ďalšou z mnohých avantúr záletného grófa. Ten predstieral svoj záujem a lásku, no len čo opustil York stala sa pre neho milostná pletka len ďalšou zo vzrušujúcich epizód jeho milostného života.
Horšie to bolo pre vojvodkyňu Marthu, na ktorej bedrách teraz ležala výchova nemanželského syna a hneď ako vyšlo najavo, že je tehotná musela piť z horkého kalichu potupy. Mlčanlivé výčitky videla všade kam sa pohla. Dvor ale najmä cirkev ju za jej skutok odsúdili. Akoby toho všetkého nešťastia nebolo málo získala čoskoro ďalšieho mocného nepriateľa, samotného cisára Petra.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Vojvoda Reginald nedokázal bojovať s pokročilou tuberkulózou a umiera. Vojvodkyňa Martha sa v tom čase nachádzala v tábore pod hradbami vodkyne rebelov Edith de la Pole. Od úplného víťazstva and rebelmi ju delilo málo, no smrť manžela čoskoro najväčšmi zamestnala jej myseľ. Yorkské povstanie bolo porazené, no od severu sa k Northumebrlandu blížili nebezpeční Škóti. Prebiehajúca Vojna chlapcov čoskoro zasiahla aj hrad Bamburgh. Škóti sídlo dobyli a napáchali v jeho okolí mnoho zlého. Martha sa však nezmohla na nič. Potlačenie rebélie príliš oslabilo vojsko a tak iba nečinne prijímala správy zo severu. Našťastie sa od juhu blížilo kráľovské vojsko na ktoré všetci hľadeli ako na spásu. Cestou sa armada kráľa Petra na čas usadila v Yorku. Vtedy sa nešťastná Martha zblížila s Edmundom Plantagenetom, grófom z Kentu. Prepadla jeho zvodom a nechcene otehotnela. Akoby trestom za jej hriech ochorela jej najstaršia dcéra Eleanor. Snažila sa vziať si nechcené dieťa, no neúspešne. Eleanor čoskoro umiera a Martha sa prepadá do ešte väčšieho smútku. Vtedy sa rozhodla, prijať svoj osud taka ko je jej dané a upustila od pokusov zbaviť sa nemanželského plodu. Anglická armada medzičasom porazila Škótov obliehajúcich Newcastle a oslobodila Bamburgh. Porážky donútili škótskeho regenta, starostu Morgana z Perthu v mene škótskeho kráľa jednať o mieri. Anglický kráľ Peter získal Cumberland a vracia sa do Londýna ako oslavovaný víťaz. Tu po návrate usporiadal oslavu víťazstva na ktorej sa zúčastnil I samotný pápež. Pravým dôvodom prizvania pápeža však bolo Petrove cisárske pomazanie. Anglický dvor prekvapený z odvážneho vyhlásenia iba rozpačito tlieskal novému cisárovi. Onedlho Martha porodila nemanželského syna Paula, no radosť z nového života neustále kazili zlé jazyky a odpor okolia. Akoby toho trápenia nebolo málo dostala sa Martha I do nemilosti samotného cisára Petra.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XVII.


Ohrozené dedičstvo


Keď cisár Peter dospel a začal oficiálne vládnuť bol už mocným mužom šíriacim strach. Jeho vysoké ambície a nekompromisné rozhodnutia zasievali obavy a neistotu do sŕdc nielen jeho susedov. Bol ako nevyspytateľný vietor, ktorý sa z pokojného vánku v momente zmení na nespútaný víchor. Na ceste k dosiahnutiu svojich cieľov išiel doslova cez mŕtvoly. Túžba po čoraz väčšej moci sa stala hnacou silou jeho činov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Už krátko po začiatku svojej vlády sa vypravil na vojnové ťaženie do Bretónska. S cieľom učiniť tamojšieho kráľa Rihouena svojim poplatníkom začal chystať inváziu. Do juhovýchodného Anglicka sa schádzali vojská šľachticov, ktorí sa k cisárovi pridali a v Doveri sa medzitým na plavbu pripravovala veľká flotila. Ambiciózny Peter ani na chvíľu nepochyboval o svojom úspechu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vojna netrvala dlho. Skôr než sa nepripravený kráľ Rihouen odhodlal k činu vylodil sa nepriateľ neďaleko jeho sídla. Veľká cisárska armáda zakrátko obležala jeho sídlo a kráľ nestihol uniknúť. Stihol však rozposlať správy svojim vazalom, ktorých zvolal k sídelnému hradu Gwened. Veľká sila anglického vojska ale bretónsku šľachtu odrádzala. Nikto nemal chuť púšťať sa do vopred prehratej bitky. Ani ak by sa spojili všetci bretónski páni, nepostavili by armádu, ktorá by votrelcov porazila. A tak márne kráľ Rihouen z hradieb Gwenedu vyzeral svojich vazalov a čakal pomoc. Dni sa míňali pomalšie ako obvykle. Naplno zamestnaní obrancovia, odrážajúci časté útoky vytrvali sotva týždeň. Angličanov bolo príliš mnoho a hrad nedokázal takej sile dlho vzdorovať. Nepriateľ sa dostal na hradby, premohol obrancov a kráľovi Rihouenovi neostávalo iné ako sa vzdať. Nešťastník skončil v zajatí a bol dovlečený do Londýna, kde musel potupne pri nohách cisára Petra prisahať vernosť a platenie pravidelného poplatku.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Rýchle víťazstvo presvedčilo Petra o vlastnej výnimočnosti. Cítil sa teraz byť neohrozeným vojvodcom a jeho sebavedomie rástlo do výšin. Aj napriek tomu však jeho myseľ úspech nezaslepil úplne. Hoci sa jeho rozhodnutia šľachte javili ako unáhlené, bolo to iba zdanie. On sám si najskôr vždy všetko premyslel, no keďže nebolo na cisárskom dvore nikoho s kým by sa radil a komu by odhalil svoje zámery zdali sa jeho príkazy náhle a neuvážené. Tak cisársku radu i všetku nobilitu Peter prekvapil keď sa rozhodol pridať k francúzskemu kráľovi v obrane jeho pyrenejskej dŕžavy. Francúzi boli pre Angličanov dávnym nepriateľom a preto nikto nečakal, že by k niečomu takému došlo. Cisár Peter však dobre vedel čo činí. Pomocou francúzskemu kráľovi Philippovi Mníchovi si ho chcel zaviazať a zaistiť tak, že mu nebude prekážať v jeho plánoch. Keďže šlo navyše o vojnu proti moslimskému sultánovi Rashidovi Nasridovi vylepšil si mladý cisár i svoju prestíž v samotnom Ríme. Pod vznešenou zámienkou boja proti nevercom sa znovu do Doveru schádzali bojovníci a chystali na plavbu.
Moslimovia na Pyrenejskom polostrove už niekoľko storočí bojovali s kresťanmi. Ich mocenský rozmach neskôr zastavila reconquista a kresťania ich postupne začali vytláčať. Jedným z mála moslimských pánov, ktorý doposiaľ držal vládu nad južnou časťou polostrova bol práve sultán Rashid. S podporou moslimských pánov zo severnej Afriky sa odhodlal k útoku na francúzske grófstva s ktorými hraničil. To však nepočítal s tým, že Francúzsko získa vo vojne mocného spojenca. Na začiatku vojny prialo šťastie sultánovi. Obsadzoval francúzske pevnosti a postupoval ďalej zničiac akýkoľvek odpor kresťanov. Sám netušil, že už čoskoro bude jeho bezproblémový postup zastavený.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Zatiaľ sa však armáda cisára Petra iba chystala do vojny. Yorkské vojsko sa k výprave nepridalo. Vojvodkyňa Martha mala príliš veľa trápenia a mala vážny dôvod prečo svojich mužov do boja neposlala. Mnoho podivných náhod totiž napovedalo, že niekto usiluje o jej život a tak sa obklopila strážcami a jej myseľ prepadla strachu a paranoidným myšlienkám. Ďalšia rana prišla, keď jej arcibiskup z Westminsteru doručil do Yorku pápežskú exkomunikáciu. Opäť tak trpela za hriech, ktorý už tisíckrát oľutovala. Nemanželské dieťa bolo tŕňom v oku mnohým a tak sa jej odporcovia spolčili a apelovali na pápeža aby hriešnicu vyobcoval z cirkvi svätej. Tak sa i stalo. Martha so slzami v očiach hľadela na odchádzajúceho arcibiskupa, ktorý sa niesol s hlavou pohŕdavo vztýčenou a pri odchode vojvodkyni nevenoval ani len letmý pohľad. Ako len ľadovo znel jeho hlas keď jej oznamoval tú zlú správu a predával jej listinu s pápežskou pečaťou. Srdce jej búšilo a nemohla si nevšimnúť opovrhujúci a škodoradostný tón v jeho hlase. Znovu tak trpela za tú chvíľu kedy sa oddala svojej túžbe, za to zakázané rajské jablko rozkoše. Neskôr pri pohľade na svoje deti hrajúce sa v záhrade spočinul jej pohľad na najmladšom Paulovi. V jej mysli sa bila materinská láska s ľútosťou za jeho život. Bolo by lepšie keby sa chlapec nebol nikdy narodil, premýšľala. No vzápätí hriešnu myšlienku vytlačil prirodzený materinský pud a láskyplne hľadela na to nevinné chlapča ako sa hrá so súrodencami. Hoci bol chlapec počatý v hriechu jeho súrodenci ho prajiali za svojho. Ústrky a pohŕdanie okolia tak chlapcovi pomáhali prekonávať jeho súrodenci, ktorí sa tak isto museli pretĺkať životom bez otca-ochrancu. Martha zároveň premýšľala nad množstvom podivných náhod, ktoré sa za poslednú dobu diali. Bola si istá, že niekto sa ju snaží odpraviť. Netušila však kto to mohol byť keďže nepriateľov mala neúrekom. Veru priateľov by spočítala na prstoch jednej ruky, kým na výpočet nepriateľov by jej nestačili ani dva páry rúk. Premýšľala i nad tým, či nebolo chybou, že zvrhla svoju staršiu sestru Brigit a neprávom uzurpovala titul yorkskej vojvodkyne. Kým žil jej manžel cítila sa neskonale šťastná. Všetko jej vychádzalo a stúpala na piedestál slávy rozhodnými krokmi. Keď však umrel razom sa všetko zmenilo, Boh sa od nej odvrátil a jej život začalo pretkávať nešťastie. Ľudia sa od nej odvracali a teraz keď sa rozniesla správa o jej exkomunikácii začali ju opúšťať i mnohí tí, ktorí jej doposiaľ ostali verní. V strachu o svoj život začala hľadať spojencov, no nebolo to jednoduché. Dokonca sa znovu zasnúbila s mladým Columbom, synom Leinsterskej grófky, ktorá pre syna hľadala významnú nevestu. Zlomená vojvodkyňa na ponuku grófky bez okolkov privolila, no nedokázala viac milovať nikoho okrem svojich detí.
Deti mali bez otca ťažký život. Nepriateľstvo voči ich matke dávalo okolie pocítiť aj im a tak vyrastali v neustálom opovrhnutí a strachu. Najstarší Edmund to všetko vnímal najintenzívnejšie. Zlé prostredie v ňom zasievalo opatrnosť a hnev na osud svojej rodiny. Pri tom všetkom sa musel pripravovať na to, že raz prevezme tituly svojho otca. Mal však aspoň šťastie na prívetivých a oddaných učiteľov. Jeho tútorom sa najskôr stal starosta Reginald z Newcastlu, ktorý zároveň ako regent spravoval otcovské panstvá. Muž až za hrob oddaný jeho otcovi mu neprestal slúžiť ani po smrti. Teraz pripravoval jeho syna na budúce povinnosti. Naučil ho mnohému užitočnému a stal sa mu zároveň dobrým priateľom. Neskôr keď mladý vojvoda dovŕšil dvanásť rokov mal šťastie na ďalšieho dobrého a oddaného tútora, ktorý v jeho živote nahradil chýbajúceho otca. To však malo spoločne s ďalšími neočakávanými udalosťami ešte iba prísť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cisár Peter sa po zhromaždení vojska vydal na more. Do Španielska sa priplavil v čase keď sultán Rashid žal jedno víťazstvo za druhým. Podarilo sa mu dokonca poraziť francúzske vojsko, ktoré mu Philippe Mních vyslal naproti. Angličania sa však vylodili s ohromnou silou vyše tridsaťtisíc mužov a keď Peter vyzvedel možnosti svojho protivníka rozdelil bez obáv svoje vojsko. Časť mužov vyslal aby dobyli späť moslimami obsadené hrady a väčšinu armády poslal do Aleácer do Sal, kde sa nachádzalo celé Rashidovo vojsko. Tu moslimov dvojnásobnou presilou porazil a zvrátil doterajší vývoj vojny.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Aj vo Svätej zemi sa ešte stále bojovalo. Druhá krížová výprava za Jeruzalem sa vyvíjala úspešne. Ktovie ako by to bolo keby osud neukončil život vojvodu Reginalda predčasne a dožil by sa začiatku výpravy v zdraví. Pred smrťou prisľúbil vyslať bojovníkov do Svätej zeme a tí teraz mohli spoločne s ostatnými križiakmi svojmu pánovi priniesť slávu. Lež cesty osudu sú nevyspytateľné, človek mieni pán Boh mení. Nešťastnou smrťou vojvodu padla i výprava jeho vojsk do Svätej zeme a všetko pokračovalo inak.
Mnohé však nasvädčovalo tomu, že bude krížovej výprave čoskoro koniec. Niekoľko významných víťazstiev v bitkách, zisk Bejrútu, Akka a Arsufu, to všetko boli úspechy, ktoré posúvali križiakov vpred k úplnému víťazstvu. Moslimský odpor slabol a kresťania získavali jednoznačnú prevahu až nakoniec dosiahli úplného víťazstva. Správa o úspechu krížovej výpravy sa rýchlo rozletela po celej Európe. Jeruzalem bol osolobodený. Povstalo tu nové Jeruzalemské kráľovstvo, ktorému začala panovať Maria II Pútnička z nórskeho rodu Kjærnested.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cisár Peter v Španielsku zastavil postup Rashidovej armády. Víťazstvom v Aleácer do Sal prišiel sultán o veľkú časť svojej armády a nedokázal ubrániť dobyté územia. Angličania vytlačili moslimov z francúzskych dŕžav a vpadli na Rashidovo územie. Teraz sa museli moslimovia brániť a keď sultán videl, že nemá šancu zvíťaziť, ba dokonca riskuje pohromu na svojom území rýchlo sa náhlil dojednať mier. Vzdal sa predošlých nárkov a žiadal francúzskeho kráľa Philippa Mnícha o prímerie. Ten vediac, že ďalšie pokračovanie vojnyby najväčšiu slávu prinieslo cisárovi Petrovi privolil. Cisár sa však aj napriek tomu vracal zo Španielska ako jednoznačný víťaz. Bol to on, kto spasil Philippa Mnícha pred moslimským vojskom a zachoval jeho územia. Jeho sebavedomie znovu narástlo.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po návrate do Británie sa opojený slávou vyžíval v tom ako sa mu servilná šľachta klaňala a snažila sa získať si jeho priazeň. Teraz bol pevne rozhodnutý, že uskutoční to čo dávno zamýšľal. Dlho mu ležala v žalúdku vojvodkyňa Martha z Yorku, ktorá mu podľa jeho mienky neprejavovala dostatočnú poslušnosť. Skutočným dôvodom jeho nenávisti však bol samotný York. Mocné vojvodstvo a teda aj mocná vojvodkyňa predstavovala pre mocibažného cisára hrozbu. Väčšiu hrozbu ako ona však predstavoval jej syn Edmund, ktorý po jej smrti bude v rukách držať tri mocné vojvodstvá. V jeho hlave sa teda začal rodiť podlý plán. Túžil sa zbaviť vojvodkyne Marthy a potom zraniteľného Edmunda. Povolal teda zabijakov, ktorých vyslal do Yorku aby vykonali hrozné dielo.
York zahalila tma, noc prikryla mesto a ulice stíchli. Len kde tu bolo počuť hulákanie opilcov zo zastrčených taverien. Stráže prechádzali ulicami a dohliadali na poriadok. Temnými ulicami sa zakrádala i skupinka niekoľkých mužov, ktorí sa snažili vyhnuť stretnutiu s kýmkoľvek. Vyčkávali v tmavých zákutiach a keď bola ulica prázda plížili sa ďalej až k sídlu vojvodkyne Marthy. Vojvodkyňa od čias kedy sa začala obávať o svoj život síce zdvojnásobila stráže vo svojom okolí, no cisár si kúpil vernosť mnohých z jej mužov a tak mali vrahovia cestu k vojvodkyni dopredu zaistenú. Tichými hradnými chodbami sa zakrádali a ich tiene sa zlovestne mihali v tancujúcich plameňoch horiacich sviec.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Pri vstupe do sídla sa k nim pridal jeden z Marthinych strážnikov, ktorý mužov doviedol až k jej komnate. Keď sa k nej blížili prikázal im posunkom ruky počkať, sám sa vydal k dverám komnaty a prikázal strážam odísť. Tí bez slova opustili svoje stanovište a vzdialili sa. Potichu otvoril ťažké dvere komnaty a mávol rukou k vrahom stajacim v chodbe. Ľahko odetí muži vstúpili do miestnosti, tasili dýky a začali rýchlo bodať do spiaceho tela. Jeden z nich mocno rukou zakryl vojvodkyni ústa a tak sa miestnosťou ozýval len rukou tlmený sotva počuteľný krik a hrozivý zvuk čepelí bodajúcich do ľudského tela. Strašný čin bol vykonaný. Muži rýchlo vybehli z komnaty a tichými krokmi sa náhlili k schodisku.
Nie všetci sa však obrátili svojej vojvodkyni chrbtom. Rytier Laurence slúžil v osobnej stráži vojvodkyne Marthy od čias kedy uzurpovala titul svojej sestre Brigit. Bojovník telom i dušou bol rytier ako z dávnych romantických príbehov. Cnostný muž dodržujúci kresťanské zásady a oddane ctiaci všetky prísahy toho večera prechádzal chodbami vojvodského paláca. Ostatní jeho spoločníci z osobnej stráže poznali Laurencovu náturu a teda tí čo o sprisahaní vedeli sa ani nepokúšali získať ho na svoju stranu. Zároveň sa ho snažili držať od vojvodkyninej komnaty čo najďalej. Avšak náhoda všetko zariadila inak. Hrdlorezi unikajúci naplánovanou cestou museli zmeniť svoj plán. Chodbami, ktorými mali z paláca nepozorovane uniknuť sa totiž nečakane prechádzal niektorý zo sluhov, ktorý tej noci nedobre spal. Strážnik, korý vrahov sprevádzal tak musel zmeniť trasu úniku. Naviedol spoločníkov do inej chodby, no vbehli rovno pred rytiera Laurenca. Ten zočiac zahalených mužov v skrvavených šatách dlho nepremýšľal. Ihneď pojal podozrenie, tasil meč a zastal mužom cestu. V chodbe sa strhla bitka, rynčanie zbraní a hluk privolal ďalších strážnikov a tí sa teraz snažili spoločne s Laurencom votrelcom zabrániť v úniku. Strážca, ktorý ich sprevádzal zmizol a tak vrahovia ostali sami. Až na jedného ich strážnici pobili. Ten ktorý prežil bol odvedený a onedlho bol palác hore nohami. Našli telo ubodanej vojvodkyne a bolo všetko jasné. Sám Laurence sa podujal na vypočutie jediného preživšieho, z ktorého po bolestivých mukách vypáčil priznanie. Teraz vyšlo na povrch, že za smrťou vojvodkyne stojí cisár Peter.
Po matkinej smrti Edmund zdedil i titul yorkského vojvodu. Malý chlapec teraz držal tri vojvodské tituly a bol zraniteľnejší ako kedykoľvek predtým. Cisár Peter hromžil nad nešikovnosťou najatých vrahov a musel vymyslieť nový plán ako rozbiť prílišnú moc mladého Edmunda. Hoc bol chlapec ešte príliš malý Peter vedel, že mu smrť matky sotva odpustí a potreboval sa ho zbaviť skôr než dospeje. Najradšej by ho tak isto dal zavraždiť, no obával sa, že ďalšia vražda by príliš poškodila jeho prestíž a mohla znamenať množstvo problémov. Začal preto vymýšľať nový plán.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Malý Edmund osirel. V deviatich rokoch ostal bez otca i matky. Okrem toho na neho číhalo ďalšie nebezpečenstvo, úklady samotného cisára. Keďže nebol spôsobilý vládnuť spravoval aj York po smrti vojvodkyne Marthy starosta Reginald z Newcastlu. Ten sa okrem toho, že bol Edmundovým učiteľom, stal i jeho ochrancom. Bolo mu ľúto chlapca a obával sa, že ho nedokáže ochrániť. Múdry starec, ktorý dobre poznal nebezpečenstvo dvorných intríg chránil chlapca na každom kroku. Starosta však bol silný duchom, no nie telom. Najviac sa bál, že chlapca neochráni ak by musel za neho pozdvihnuť meč. Šťastie mu však prinieslo do cesty muža, ktorý tento jeho nedostatok dokázal zastúpiť. Nebol ním nik iný ako rytier Laurence, ktorý zastavil vrahov vojvodkyne Marthy. Ten sám ponúkol starostovi Reginaldovi svoje služby a prisahal, že bude chrániť život mladého vojvodu vo dne i v noci. Tak sa Laurence stal neustálym spoločníkom mladého vojvodu a vstúpil do jeho života.
Vojvodstvo York ostalo po smrti Marthy oslabené. Regentská vláda starostovi Reginaldovi určovala len málo právomocí, musel sa navyše takmer vždy oprieť o podporu vojvodskej rady, ktorá mala skutočnú moc. Práve tu začal cisár Peter napĺňať ďalší svoj podlý plán. Získal si dôveru väčšiny rady a tá rozhodla o prepustení Edith, grófky z Hull, uväznenej po nevydarenom povstaní proti vojvodkyni Marthe. Prepustenú vojvodkyňu cisár krátko na to pozval do Londýna, kde sa ju snažil presvedčiť o tom aby v Yorku vyvolala ďalšie povstanie. Tá túžila po pomste a videla v oslabenom vojvodstve šancu svoju túžbu naplniť. Privolila preto a ihneď po návrate začala hľadať medzi yorkskou šľachtou podporu. Pred šľachticmi otvorene kritizovala Edmunda ako nelegitímneho dediča uzurpátorky a protežovala Theobalda, vojvodu z Hampshire. Pre svoj zámer získala čoskoro grófa Henryho z Essexu, ktorý bol pre nenaplnené ambície ďalším z dávnych nepriateľov vojvodkyne Marthy.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Kým grófka Edith v Yorku snovala povstanie, chystal sa cisár Peter na ďalšiu výpravu. Tentokrát zamýšľal napadnúť navarrského kráľa Behemnodna, ktorého chcel rovnako ako bretónskeho kráľa učiniť svojim poplatníkom. Spriaznenci mladého vojvodu Edmunda si vydýchli. Neprítomnosť cisára im dožičí ľahšieho spánku. Nespoliehali sa však na to, že cisár zamestnaný vojnou zabudne na svoje podlé úklady a preto nepoľavili v ostražitosti.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Edmund nutne potreboval spojencov. Starosta Reginald z Newcastlu sa snažil nájsť mladému vojvodovi vhodnú nevestu, ktorá by mu zaistila i výhodné spojenectvo. Znovu sa raz prejavila jeho múdrosť a skúsenosť, keď sa mu podarilo dojednať zásnuby s Joannou, najstaršou dcérou vojvodu Jamesa z Leinsteru. Vojvoda z Leinsteru mal taktiež mnoho majetkov a vedelo sa o ňom, že nie je voči politike cisára Petra príliš naklonený. Starostovi Reginaldovi preto nedalo veľa práce získať ruku jeho dcéry pre mladého Edmunda.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Edmund rástol, mocnel a snažil sa pilne učiť. Starosta Reginald s vekom cítil ako mu ubúda síl a badal, že mladému vojvodovi sú viac ako knihy bližšie iné záujmy. Videl, že ho to väčšmi tiahne k meču a tak vojvodu zveril do opatery rytiera Laurenca. Ten sa medzičasom stal yorkským maršalom a vzal do Yorku mladého Edmunda so sebou. Všetkému najdôležitejšiemu mladíka starosta Reginald už naučil a tak sa s rytierom dohodol, že ho vezme do učenia. Ako sa neskôr ukázalo bolo to vskutku dobré rozhodnutie. Edmund si rytiera obľúbil odkedy sa mu stal ochrancom. Stal sa mu vzorom a túžil byť raz tak mocným bojovníkom ako on. Za to, že lapil vrahov jeho matky mu bol naveky vďačný a keď prišiel do jeho učenia veľmi sa potešil. Mladý vojvoda začal čoskoro k rytierovi pociťovať takú lásku, akú cíti syn k svojmu otcovi. Laurence sa mu stal otcom o ktorého prišiel, v jeho prítomnosti sa ničoho nebál a obdivoval jeho skromnú a čestnú povahu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Sotva Edmund opustil Newcastle starostovi Reginaldovi sa pohoršilo. Cítil, že jeho čas prichádza a napísal preto mladému vojvodovi posledný list na rozlúčku. Než list do Yorku dorazil bol starosta mŕtvy. Na naliehanie mladého vojvodu mal starosta vskutku bohatý pohreb hodný vysokého hodnostára. Po jeho smrti sa novým regentom stal barón Stephen z Alnwicku, ktorého vojvodská rada zvolila ako kompromis spomedzi všetkých šľachticov uchádzajúcich sa o vážený úrad. Barón, ktorý sa neskôr pre vojvodu stal významným mužom, toho času nebol ani mocný ba ani vplyvný. Jeho drzosť a priebojnosť mu však neskôr zaistili významné postavenie. Keď umrel starosta Reginald hľadali však radcovia takého regenta, ktorý iba formálne úrad zastane kým vojvoda dosiahne veku v ktorom oficálne začne vládnuť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Barón Stephen bol skutočne iba proforma regentom, ktorý o ničom nerozhodoval. V čase kedy úrad dostal sa začal na vláde podieľať už samotný Edmund. Pre York znovu povstala hrozba zo strany oslobodenej grófky Edith z Hull, ktorá sa spolčila s grófom Henrym z Essexu. Grófka v získavaní podpory pre zvrhnutie vojvodu Edmunda neuspela a tak sa iniciatívy chopil gróf Henry. S vedomím tichej podpory cisára mal dosť odvahy aby svoje aktivity neukrýval. A snažil sa pilne, rady sprisahancov rástli a gróf sa pripravoval na povstanie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cisár Peter medzitým bojoval s Navarrou. Neplavil sa ďaleko, no zaútočil na navarrské dŕžavy v Normandii. Preplavil sa na druhú stranu La Manche, rozdelil vojsko a zaútočil súčasne na Mortain a Évreux. Kráľ Bohemond sa po správach o Angličanoch v Normandii rozhodol zaútočiť na sídlo svojho náprotivka. Jeho armáda však bola chabá. Prišiel o mnoho mužov a tak jeho útok na Londýn bol iba chabým pokusom zvrátiť neodvratnú porážku. Sotva však mesto obležal vyšli mu naproti vojská z okolitých grófstiev a porazili jeho armádu. Všetko čo z jeho vojska ostalo bolo štyridsaťštyri mužov s ktorými sa mu podarilo uniknúť na juh do Surrey.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


S tak málo mužmi na nepriateľskom území mu hrozilo veľké nebezpečenstvo a preto v záujme záchrany vlastného života žiadal cisára Petra o mier. Vzdal sa slobody výmenou za vlastný život a bezpečný návrat domov. Stal sa Petrovým poplatníkom a prishala v časoch najhorších vyslať svojich mužov na cisárovi na pomoc.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vojna s Navarrou sa skončila, cisár Peter sa vrátil do Británie a pre Edmunda znovu nastali ťažké časy. Teraz sa cisár znovu zameral na brojenie proti svojmu vazalovi a v Yorku rástli obavy. Tentokrát sa panovníkovi nepáčilo, že si mladý vojvoda vo svojej držbe ponecháva príliš mnoho dŕžav a zamýšľal mu preto odňať Chester. Hľadal však vhodný spôsob ako by obišiel zákon a nepobúril proti sebe ostatnú šľachtu. Za každú cenu bol ochotný čo najviac oslabiť nenávideného vojvodu. Okrem hľadania zámienky na odobratie Chesteru preto začal znovu podporovať snahy grófa Henryho a jeho frakcie nespokojencov. Namiesto prepustenej grófky Edith sa totiž v tom čase iniciatívy v čele odporcov vojvodu Edmunda ujal práve gróf Henry.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Dusivá atmosféra v Yorku sa stupňovala. Zrada číhala na vojvodu Edmunda doslova za každým rohom. Zdalo sa až neuveriteľné, že mladík v zdraví dosiahol veku kedy sa oficiálne ujal zdedených titulov. Na trvalo sa usadil v Yorku, ktorý si zvolil za svoje vojvodské sídlo. Aby zhatil plány cisára Petra pripraviť ho o Chester, daroval hrad svojmu najvernejšiemu rytierovi Laurencovi. Rytier bez zeme sa tak stal chesterským grófom. V tom čase však bol už Laurence príliš vysokého veku na to aby si našiel ženu a splodil dediča. Celý život oddal rytierskej službe a neostalo mu času pre seba. Rodinou sa mu stal vojvoda Edmund a ten to cítil rovnako. Ponechal si Laurenca ako svojho maršala, daroval mu Chester i okolité majetky a zahrnul ho bohatstvom a priazňou. Vďačil mu za mnohé a stále nemal pocit, že sa mu dostatočne odvďačil. Laurence zvyknutý na vojenskú službu väčšinu času pobýval pri vojsku v Yorku, občas sa vydával na hrad Chester, no ťažko mu bolo privyknúť na usadlý život grófa. York teraz navyše stál na prahu vážnej hrozby a on cítil, že musí svojmu pánovi ostať na blízku.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Keď cisár Peter dospel na nič nečakal a okamžite napadol bretónskeho kráľa Rihouena, ktorého chcel učiniť svojim poplatníkom. Po víťazstve and Bretóncami sa na prekvapenie všetkých pridal k Francúzskemu kráľovi v boji proti moslimom v Španielsku, ktorý najmä Petrovým prispením dopadol pre kresťanov víťazne.
Medzitým v yorku vojvodkyňa Martha prežívala jedno trápenie za druhým. Priveľa zvláštnych náhod napovedalo, že niekto usiluje o jej život a ako by toho nebolo málo pápež ju pre jej predošlý hriešny život exkomunikoval. To všetko vnímal jej najstarší syn Edmund, ktorý vyrastal v neustálom nebezpečenstve a neistote. Mal aspoň šťastie na dobrých učiteľov, najskôr sa ním stal starosta Reginald z Newcastlu, ktorý bol zároveň regentom vojvodstva Northumberland. Ambiciózny cisár Peter sa chcel vojvodkyne Marthy zbaviť, keďže v nej a najmä v jej synovi videl prílišné nebezpečenstvo. Najal vrahov, ktorí prišli zavraždiť vojvodkyňu Marthu, cestou ich však zastavil rytier Laurence, ktorý mužov pobil, jednéhop zajal a tak vyšlo najavo, že vraždu zosnoval cisár Peter. Edmund vo veku deväť rokov zdedil vojvodstvo York. Jeho ochrancom sa okrem starostu Reginalda styal rytier Laurence. Cisár Peter naďalej spriadal plány ako oslabiť mladého vojvodu. Svojim vplyvom dosiahol aby z väzenia prepustili grófku Edith z Hull, ktorú presvedčil aby v Yorku zosnovala ďalšie povstanie. Tá na svoju stranu získala grófa Henryho z Essexu. Medzitým sa cisár Peter vydal na ďalšiu výpravu s cieľom podrobiť si navarrského kráľa Behemnodna. Starosta Reginald v snahe získať pre Edwarda spojencov dojednal zásnuby s Joannou, najstaršou dcérou vojvodu Jamesa z Leinstru. Zakrátko ale starosta Reginald umiera a novým regentom sa stáva baron Stephen z Alnwicku. Vojna s Navarrou sa skončila a Behemnod sa stal Petrovým poplatníkom. Edmund konečne dospel a usadil sa v Yorku. Aby zhatil plány cisára Petra pripraviť ho o Chester, daroval hrad svojmu najvernejšiemu rytierovi Laurencovi.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XVIII.


Povstanie grófa Henryho de Turberville


Blížili sa sviatky Narodenia Pána a Edmund pri tej príležitosti chystal v Yorku hostinu. Prizval sem všetkých svojich vazalov a nezabudol formálne pozvať ani grófa Henryho a grófku Edith. Kým grófka pozvanie nečakane prijala, Henry podľa očakávaní odmietol. Hostinou si chcel Edmund zároveň na začiatku svojej vlády získať priazeň v kruhoch šľachty a cirkvi. Neľahká doba si vyžadovala opatrnú politiku a mladý vojvoda nepotreboval ďalších nepriateľov. Na hostine vôbec nešetril a snažil sa pre svojich hostí pripraviť bohatý program. Oheň vo veľkom kozube príjemne hrial, na stoloch rozvoniavala pečená divina a spoločnosť bavili muzikanti. Jedlo sa a pilo koľko kto vládal. Všetkého bolo dostatok.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Edmund sa však za tie roky života v neistote naučil opatrnosti a tak pil iba striedmo. Po jeho pravici sedel gróf Laurence, ktorý nepil vôbec. Tomuto neduhu sa rytier odjakživa vyhýbal. Tvrdil, že víno príliš otupuje myseľ a robí človeka zbytočne zraniteľným. Obidvaja muži sedeli za stolom a pozorovali baviace sa panstvo. Sledovali bedlivo najmä grófku Edith, ktorá sa na prvý pohľad bavila ako ostatní. Neexistovala však žiadna záruka, že sem neprišla zo zištného úmyslu. Obchádzala hostí a bavila sa s kadekým. Možno hľadala ďalších spojencov, alebo iba zisťovala nálady ostatných šľachticov. To ani Edmund ani Laurence netušili. Nespúšťali z nej však oči. Keď po niekoľkodňovej hostine rozjarené panstvo York opúšťalo bolo vidieť, že hostina mala veľký úspech.
Na nový rok ctižiadostivý cisár rozpútal ďalšiu vojnu so Škótskom. Všetci si ešte dobre pamätali Vojnu chlapcov, keď Peter napadol Škótsko a uzurpoval Cumberland. Teraz svojou chamtivou rukou znovu siahal na ďalšie škótske územia, ktoré však kráľ Colban nechcel vydať lacno. Rozhodol sa brániť a zvolával šľachticov ako i klanových bojovníkov do boja.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Škótske vojská sa schádzali do Teviotdale, kam mierila i armáda cisára Petra. Schyľovalo sa k veľkej bitke a obidve strany hrali o čas. Hoci Škóti dorazili s takmer dvojnásobne väčším vojskom, Angličania pochodovali s mohutnými posilami za pätami. Počiatočné sebavedomie útočiacich Škótov náhle vystriedala neistota. V diaľke sa objavila jedenasťtisícová armáda pochodujúca z Cumberlandu a tá onedlho rozhodla bitku.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Škótom sa nepodarilo zastaviť vpád Angličanov a porazené vojsko ustupovalo na sever. Edmund so záujmom prijímal nové správy z bojísk. Tajne si prial aby vojsko cisára Petra utrpelo porážku, no bolo to iba jeho zbožným želaním. Škóti nemohli na bojisku mocnej a početnejšej armáde konkurovať. Edmund bol nepokojný. Neustála hrozba povstania ho nútila byť v strehu a vedel, že ten čas určite príde. Neplýtval peniazmi a jeho elitný oddiel lukostrelcov cvičil intenzívnejšie ako doposiaľ. Nechal vyhľadať šikovného kováča, ktorý by ukoval nové brnenie na jeho mohutnú vysokú postavu. Hľadali mnohí, no nakoniec s najlepším kováčom prišiel gróf Laurence. Rytier dobre sa vyznajúci v zbroji videl prácu kováča Jordana z Yoredale a odporučil ho svojmu pánovi. Edmund dal na slová svojho skúseného radcu a muža najal. Jordan sa ihneď pustil do práce. Edmund mu zaistil všetko potrebné a na vlastnom brnení nešetril. Kováč pracoval celé dni, za prácu dostal štedro zaplatené a tak nechcel vojvodu sklamať. Z vyhne sa od svitu do mrku ozývali dopady kladiva na kovadlinu a Edmund sa viac krát zo zvedavosti vydal pozrieť na prácu kováčskeho majstra. So záujmom sledoval jeho zručnú robotu a Jordan mu popri práci rozprával o tajoch kováčskeho remesla. Edmund hľadel na jeho mohutné žilnaté ruky ako obratne narábajú s kladivom. Nevedel sa dočkať nového brnenia.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Medzitým sa mimo Yorku chystal gróf Henry na prvý úder proti svojmu pánovi. Všetko začalo trúfalým listom, pod ktorý sa Henry podpísal spoločne s grófkou Edith z Hull. Edmund hľadel na list a stále znovu a znovu čítal jeho riadky. V liste ho grófovia vyzývajú aby sa vzdal titulu yorkského vojvodu v prospech vojvodu Theobalda z Hempshire. Ani na moment nezaváhal, že by snáď tej nehoráznej žiadosti vyhovel. Cítil sa byť pripravený a túžil sa konečne porátať so zrádnymi grófmi. Už mal dosť tej neustálej neistoty a obáv. Rozhodne vzal do ruky pero, namočil ho do atramentu a začal energicky písať odpoveď. Ruka sa mu triasla od vzrušenia a srdce mocno búšilo. Keď dopísal, prečítal list, no hneď ho i roztrhal. Roztrasené písmo a slová, ktoré volil v návale prvotného hnevu ihneď zavrhol. Začal písať znovu. Tentokrát už rozvážne a pomaly. Keď bol hotový, preložil list a zapečatil ho rodovou prečaťou. Hľadel na dva jelene otlačené do pečatného vosku a chvíľu premýšľal. Potom sa rozhodne postavil a vykročil von zo svojej pracovne. Privolal kuriéra a nechal list odoslať grófovi Henrymu. Kolo udalostí sa dalo rýchlo do pohybu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Odmietnutie opovážlivej žiadosti podľa očakávaní vyvolalo v Yorku povstanie. Gróf Henry bol na boj pripravený a teraz mal konečne zámienku rozpútať vojnu. Povstalci udreli na grófstvo Leeds, Henry dal dohromady vojsko o sile takmer sedemtisíc mužov a vyslal list grófke Edith aby ho podporila. Tá vyslala na pomoc ďalších tritisíc mužov, ktorí však museli kvôli rozvodnenej rieke Ouse zvoliť dlhšiu cestu. Vojvoda okamžite do Yorku povolal všetkých svojich mužov a sám sa chystal postaviť do čela armády. Než však opustil York stihol sa v rýchlosti oženiť. Dojednaný sobáš s Joannou Butler, dcérou vojvodu Jamesa III z Leinsteru, bol vo víre všetkých tých podstatnejších udalostí iba akousi formalitou. Svadba bola skromná a zúčastnil sa jej iba okruh najbližších. Vojvoda James najskôr váhal, či sa do Yorku zmietaného povstaním vydať, no nakoniec splnil záväzok a svadba sa predsa konala. Ihneď po svadbe však ostala Joanna v Yorku sama. Mladomanželia sa rozlúčili a Edmund sa vydal do boja. Po jeho boku sa v sedle niesol i gróf Laurence. Úkosom hľadel na zamysleného pána a cítil, že by bolo vhodné situáciu odľahčiť. Bola to prvá bojová výprava jeho chránenca a on ho otcovsky pobádal a dodával mu odvahy.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Gróf Henry pri Sherburne vyčkával na posily grófky z Hull. Kvôli silným dažďom však rieka Ouse predstavovala prekážku, cez ktorú museli muži grófky Edith nájsť najvhodnejší prechod. Museli zvoliť cestu na juh, keďže od Yorku na severe hrozilo nebezpečenstvo stretu s vojvodovým vojskom. Po správach o pozícii povstaleckej armády sa totiž k Sherburnu vydal i Edmund. Dorazil skôr ako Henryho posily, ktoré sa neplánovanou zmenou trasy oneskorili a dorazili až keď už bitka prebiehala.
Velitelia povstalcov hľadeli s obavami na sever a s nádejou na juh. Zo svojich pozícii však neustúpili. Presvedčení o tom, že posily dorazia včas vyčkávali na vojvodovu armádu. Využili výhodu voľby miesta bitky a výhodnú pozíciu nechceli opustiť. Náhoda chcela, že skôr ako posily sa na obzore objavili štandardy yorkského vojvodu. Vojsko sa približujúc k nepriateľovi roztiahlo do radu a zoradene postupovalo vpred. Rebeli na pripravených pozíciach čakali kedy bude nepriateľ na dostrel. Lukostrelci vyčkávali medzi zaostrenými drevenými kolmy vbitými do zeme a odrátavali vzdialenosť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Edmund sa radil so svojim maršalom Laurencom a ten odporúčal využiť početnej prevahy a rozdeliť vojsko. Mladý vojvoda si nechal poradiť a tak sa o chvíľu od vojska oddelila väčšina jazdy a cválala vpravo aby na rebelov zaútočila zo strany. Tí sa teraz museli pripraviť na útok z dvoch strán. V dostatokčnej vzdialenosti sa yorkská armáda zastavila a vpred pochodovali už iba lukostrelci spoločne s pešími bojovníkmi so štítmi. Tí mali kryť ich postup pred nepriateľskými šípmi. V ich radoch pochodoval aj oddiel elitných lukostrelcov, ktorí bol pýchou Edmundovho vojska. Vpredu idúci pešiaci tvorili hradbu zo štítov a lukostrelci za chôdze napínali tetivy a vysielali vpred spŕšky šípov. Nestrieľali všetci naraz no striedali sa v niekoľkých krátko po sebe nasledujúcich vlnách. Cieľom teraz nebola presná streľba, no znepríjemnenie streľby lukostrelcov naproti. V dostatočnej vzdialenosti muži s veľkými štítmi zastavili a za nimi sa rozostavili strelci. Strieľali jednu salvu za druhou a po každom výstrele sa rýchlo skrčili za hradbu ťažkoodencov. Na štíty bubnovali kovové hroty šípov z ktorých si predsa niektoré našli živý cieľ a tak niektorí lukostrelci v bolesti padali k zemi. Za lukostrelcami sa vydali vpred ďalší pešiaci. Vyčkávali kým sa jazda priblíži ku krídlu nepriateľa. Edmund spoločne s Laurencom stáli na malom kopčeku, ktorý im poskytoval dobrý výhľad na bojisko. Obidvaja pozorne sledovali priebeh boja. Zatiaľ boli spokojní, straty neboli veľké a ich vojsko postupovalo podľa plánu. V diaľke chvátali jazdci k ľavému krídlu nepriateľa, ktorý sa pripravoval na ich útok. Chystajúci sa útok z predu však viazal podstatnú časť ich lukostrelcov a tak sa k ľavému krídlu presunula iba ich časť. Jazdci sa približovali, pred nimi sa črtala hrdba z kopijníkov a ich dlhé hroty sa nebezpečne týčili vpred.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Teraz nastal správny moment. Edmund zdvihol meč do výšky a švihom čepele dal pešiemu vojsku signál k útoku. Hradba štítov sa otvorila a z jej útrob sa vyvalili bojovníci. V tom istom momente jazda narazila na radu kopijníkov. Rytieri mečmi rozrážali kopije, ktoré ako tŕne bodali vpred. Pešiaci podporovaní lukostrelcami s krikom bežali vpred. Do boja sa pustil i Edmund so svojim maršalom. Cválali z vŕšku vpred aby podporili svojich mužov. Rebeli tlačení z dvoch strán zo všetkých síl držali pozície. Keď sa však vpred pustila ďalšia vlna vojvodových bojovníkov začali sa ich rady bortiť. Mladý vojvoda sa dral vpred, v zápale boja mladíka opanoval vojnový bes. Kričal od vzrušenia a máchal mečom po nepriateľoch. Keď to už vyzeralo, že sú rady rebelov rozbité a nepriateľ sa dá každú chvíľu na útek objavilo sa na juhu vojsko grófky z Hull. To dodalo rebelom novej odvahy a odpor sa zintenzívnil. Lukostrelecké oddiely okamžite utekali na miesto odkiaľ mohli ostreľovať prichádzajúce nepriateľské posily. Najväčšmi utrpeli rady peších bojovníkov, ktorí boli podstatne pomalší ako jazda. Kým sa posily zapojili do bitky mnoho ich mužov padlo. Ich príchod iba oddialil porážku. Bojovníci vojvodu Edmunda nestrácali zápal. Víťazstvo mali na dosah a nechceli si ho nechať vziať. Húževnato sa vrhali do boja a ich odhodlanie čoskoro prinieslo ovocie. Chaotický útok posíl náhliacich sa na pomoc svojim druhom sa rozsypal. Boli zatlačení na útek rovnako ako muži grófa Henryho. Edmund vybojoval svoje prvé cenné víťazstvo. Nabudený triumfom hodlal pokračovať do grófstva Yoredale aby zaútočil na hrady grófa Henryho.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


O niekoľko dní sa pred hradbami hradu Yoredale objavilo vojvodské vojsko. Muži rozložili táborisko a obležali hrad tak aby ho odrezali od okolitého sveta. Obyvateľov čakali dlhé mesiace obliehania. Edmund nechal priviezť obliehacie stroje, ktoré už o niekoľko dní začali proti múrom hradu vrhať prvé ťažké balvany. Laurence svojmu vojvodovi radil aby ostal trpezlivý a nehnal mužov do útoku skôr ako sa obrancovia trochu nevyčerpajú. Edmund si nechal od svojho skúseného maršala opäť poradiť. Nechal rozmiestniť obliehacie stroje tam, kde sa zdali byť múry hradu najzraniteľnejšie a vyčkával. Po opakovaných nárazoch ťažkých kameňov sa začali múry v niektorých miestach narúšať. Hradby sa drolili a obrancovia sa ich pokúšali znovu spevňovať.
Obliehanie trvalo už niekoľko týždňov, obyvatelia hradu tŕpli strachom pod neustálym dunením balvanov o hradby. Prišlo leto a dobre zásobená vojvodská armáda si udržiavala pozitívnu náladu. Edmund obchádzal mužov obsluhujúcich mohutné trebuchety a sledoval so záujmom ich prácu. Tu ho zastihol gróf Laurence, ktorý mu priniesol správy o konci vojny so Škótskom. Cisár Peter zvíťazil a kráľ Colban musel v jeho prospech odstúpiť grófstvo Teviotdale. Tu sa stal pánom Petrovi lojálny škótsky šľachtic Hugh Douglas. Pri tej správe Edmundovi prebehol mráz po chrbte. Koniec vojny znamenal, že cisár Peter opäť obráti záujem na jeho tituly. Tušil, že cisár si nedá pokoja kým ho nezničí. Presne tak, ako to urobil s jeho matkou.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Obliehanie pokračovalo ďalšie mesiace až konečne trebuchet na jednom mieste rozbil hradby tak, že sa vytvoril vcelku veľký prielom. Obrancovia síce prielom vyspravili trámami a balíkmi so slamou, no Edmund videl možnosť úspešného útoku. Gróf Laurence ho síce od mohutného útoku odhováral a radil vyčkať do zimy kým sa vyhladovaná posádka hradu nevzdá, no Edmund sa rozhodol zaútočiť. Znepokojovali ho totiž správy o rebelskom vojsku obliehajúcom Leeds. Za ten čas čo on obliehal Yoredale sa povstalci znovu sformovali, spamätali z porážky a zaútočili na Leeds. Pozorne hľadel na oslabené miesto v hradbách a rozhodol sa. Prikázal mužom pripraviť sa na útok. Na druhý deň skoro ráno sa za zvuku trúb vpred vyrútil mohutný útok. Na hrade trúbili na poplach na onedlho sa to na jeho múroch hemžilo lukostrelcami. Muži s dlhými rebríkmi sa drali k prietrži v múre. Bežali spoločne s ťažkoodencami a lukostrelcami. Podarilo sa im dobehnúť až k hradbe. Z vrchu na nich padali spŕšky šípov a než sa dlhé ťažké rebríky pomaly sunuli hore vojvodovi lukostrelci opätovali paľbu obrancov. Prvé rebríky dopadli na obrubu hradby a už po nich šplhali ťažkoodenci.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vyštverali sa sotva do polovice, keď dva z rebríkov obrancovia dlhými tyčami zhodili. Na mužov s tyčami sa okamžite sústredili Edmundovi lukostrelci. Cielene strieľali na miesto kde bola hradba poškodená a kryli spolubojovníkov štverajúcich sa hore. Prví muži dosiahli až k provizórne opravenému vrcholu. Palcátmi a sekerami rozbíjali drevené trámy a roztínali balíky so slamou. Zároveň sa museli brániť úderom obrancov. Tí, ktorí nemali šťastie padali zranení z rebríkov nadol, no hneď sa hore štverali ďalší muži. Podarilo sa zbortiť opravený prielom v hradbách cez ktorý okamžite preniklo niekoľko bojovníkov. Obranci mali teraz plné ruky práce s odrazením mužov na hradbách. To umožnilo ďalším bojovníkom preniknúť k hradbám a šplhať hore. Teraz už bola len otázka času kedy Edmundovi muži ovládnu hrad. Z hradieb nadol padali mŕtvi muži, ktorí na ich vrchole horlivo bojovali. Po rebríkoch sa však hrnuli stále ďalší a ďalší bojovníci.
Hrad sa ocitol v rukách vojvodu Edmunda. Zanechal tu posádku v prípade, že by sa povstalci pokúsili pevnosť získať späť, prikázal mužom spevniť hradby a ihneď vyslal správy okolitým vazalom aby poslali mužov do Leedsu. Tam sa chystal zaútočiť na vojská Henryho a Edith.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Obliehanie Leedsu viedol syn grófa Henryho, John de Turberville. Mladík len o niečo skúsenejší ako vojvoda Edmund viedol celé otcovo vojsko. Gróf vkladal do syna veľkú dôveru a kým on pobýval v Essexe nechal ho veliť vojsku. Teraz sa však na neho chystala početnejšia armáda vojvodu Edmunda a do pohybu sa dali i vazalské vojská z okolitých grófstiev.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vojvoda dorazil prvý, keď sa približoval k Leedsu mesto práve odolávalo ďalšiemu útoku. Neváhal preto a rýchlo mužom prikázal pripraviť sa na boj a zaútočiť. Vazalské vojská sa cestou k armáde pripojili a teda jeho sila ešte vzrástla. Udreli na tábor obliehateľov, ktorí sa pri prebiehajúcom útoku na mesto nedokázali rýchlo zorganizovať. Pobili mužov v tábore ako aj tých, ktorí obsluhovali obliehacie zbrane. Hodnú chvíľu trvalo kým sa útočiaci rebeli spamätali, že musia čeliť útoku na vlastný tábor. Pod hradbami nastal zmätok, z múrov museli čeliť obrancom mesta a odzadu sa na nich rútilo vojvodovo vojsko. Veliteľ obrany Leedsu vidiac, že prichádza pomoc prikázal osedlať kone a onedlho sa otrvorili brány mesta a von cválali ozbrojení jazdci. Obkľúčení rebeli sa snažili zachrániť si život, v panike utekali, cestou mnohí padali s šipmi v chrbtoch a snažili sa aspoň odplaziť do bezpečia. Dorážali ich prenasledujúci Edmundovi vojaci. Pri úteku sa podarilo skrížiť cestu mladému Johnovy de Turberville, ktorého napriek snahe brániť sa odzbrojili a zajali. Edmund okrem ďalšieho víťazstva získal cenného zajtca.
Najväčšie prekvapenie pre neho však bolo keď sa dozvedel, že s vojskom z Yorku prišla i jeho manželka Joanna. Tá sa vypravila za svojim mužom, odhodlaná stáť mu po boku. Odvtedy mu robila v tábore spoločnosť a spríjemňovala chvíle.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po bitke o Leeds nastal čas pomstiť sa grófke Edith. Edmund zamieril do grófstva Hull a obležal Stamford Bridge. Cestou doplnil mužov a zásoby v Yorku a s čerstvými bojovníkmi zaútočil na zradkyňu. Zimné obliehanie nebolo príjemné. Chladné a sychravé počasie nedodávalo chuť do boja nikomu. Edmundovi muži v stanovom tábore znášali útrapy zimného počasia a mnohí ochoreli. Potom sa spustil dážď, ktorý znemožňoval ďalšie útoky a tak vojsko niekoľko dní nečinne sedelo a vyčkávalo. V tých sychravých dňoch vojvodu zasiahla nečakaná správa. Práve vstal keď sa za celtou jeho stanu zjavila silueta, ktorá naliehavo žiadala o prijatie. Vyzval teda muža vonku aby vstúpil. Ten mu s ľútosťou a rozrušením oznámil, že gróf Laurence je mŕtvy. Edmund v prvom momente nechcel správe uveriť. Sám sa v sprievode vojaka vydal do stanu grófa, kde už bol doktor a hlúčik ďalších služobníkov a zbrojnošov. Laurence ležal v posteli a spokojný výraz v jeho tvári napovedal, že umrel nečakane v spánku. Vzápätí za Edmundom vošiel do stanu i kňaz, ktorý sa nad telom nebožtíka prežehnal a odriekal modlitbu. Gróf umrel pokojne, tak ako by sme si to priali všetci, snáď ho Boh odmenil za jeho dobrotu a život v rytierskej cnosti. Vojvoda všetkým prikázal odísť zo stanu, chcel so svojim priateľom ostať naposledy sám. Keď všetci odišli, kľakol si k jeho lôžku, chytil do dlaní studenú ruku, pobozkal ju a priložil si ju k čelu. Nedokázal sa ubrániť plaču, kľačal tam a potichu vzlykal. Stratil skutočného priateľa, učiteľa a muža čo mu nahradil strateného otca. Bola to pre neho bolestivá strata, no musel sa pozbierať, vztýčiť hlavu a pokračovať v boji, sám.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Medzitým sa povstalecké vojská znovu zreorganizovali a zaútočili na Yoredale. Malá posádka, ktorú tu Edmund zanechal nedokázala včas spevniť poškodené hradby a neodrazila útok Henryho mužov. Yoredale padol. Tých čo prežili obesili na námestí a ich mŕtvoly zneuctili rozštvrtením. Taký veľký bol hnev povstalcov z doterajších prehier.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Rebeli po znovuzískaní Yoredale pocítili novú nádej. Ich sila však už nepredstavovala tú hrozbu akú na začiatku povstania. Napriek tomu sa však odhodlali zaútočiť na York. Neúnavne pochodovali na vojvodské sídlo a cestou sa k ním pridávali ďalší nespokojenci a nepriatelia Edmundovej vlády. Našťastie ich však nebolo toľko aby významne posilnili rady vzbúrencov. Edmund s celým vojskom obliehal Stamford Bridge a rozhodnutý zotrvať kým sídlo grófky Edith nepadne iba prijal správy o páde Yoredale a pochode vzbúrencov k Yorku. Zatiaľ nemal dôvod znepokojovať sa. Za to čo rebeli spáchali s jeho mužmi v Yoredale však chystal pre previnilcov tvrdé tresty.
Obliehanie sa ťahalo a prichádzajúca zima podkopávala morálku Edmundových mužov. Ráno však vyšiel vojvoda zo stanu v obzvlášť dobrej nálade. Rezkým krokom vykračoval táboriskom k stanu v ktorom mal poradu so svojimi veliteľmi. Na mladej tvári sa zračil úsmev a jeho oči hrali šťastím. Tí čo ho stretali hľadeli na vojvodu so zvedavosťou, no nikto zatiaľ netušil prečo je ich pán dnes taký veselý. Čoskoro na vojnovej porade vojvoda odhalil dôvod svojej dobrej nálady. Toho rána mu jeho drahá Joanna oznámila, že čaká dieťa. Velitelia svojmu pánovy gratulovali a ten nechal priniesť víno aby pripili na zdravie nenarodeného potomka. Ešte toho dňa nechal víno rozdeliť i svojim bojovníkom. Cestu k neďalekému Yorku zatiaľ bola voľná a tak prísun čerstvých potravín nepredstavoval problém. So správami o blížiacom sa nepriateľovi však Edmund zdvojnásobil dodávky proviantu, aby sa pripravil na zimné obliehanie. Vedel o sile rebelského vojska no nenechal nič na náhodu. Posilnil yorkskú posádku a vyčkával na správy o príchode Henryho vojska.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Než začala zima štandardy grófa Henryho vlali pred yorkskými bránami. Ten dobre poznal York a tak nezaútočil od juhu, kde tvorila prekážku jesennými dažďami zmocnená rieky Ouse. Volil cestu, ktorou sa k bránam dostal od západu kde sa nachádzali rovné pláne, ktoré poskytovali dobré miesto pre táborisko a prípadnú bitku. Ľudia majúci domy pred hradbami mesta unikli s prvými údermi zvonov za mestské múry a tak rebeli ovládli domy a veterné mlyny, kde hľadali zásoby. Henry však mesto neobležal, nemal dostatok bojovníkov aby ich mohol rozmiestniť v okolí mesta a zároveň by tým príliš riskoval. Edmund mohol totiž z neďalekého Stamford Bridge prísť mestu na pomoc kedykoľvek a preto chcel svojich mužov držať pohromade. Pokúšal sa však dobyť západnú bránu a preniknúť do mesta, kde by sa mohol opevniť a vzdorovať útoku vojvodu s väčšou nádejou na úspech. York však bol bránený dobre. Obrana sa sústredila k západným hradbám a darilo sa jej odrážať rýchle výpady Henryho mužov. Edmund, pripravený v najhoršom poslať svojich mužov na pomoc zatiaľ ostával v Stamford Bridge. Než zima skončila vyhladovaný Stamford Bridge otvoril svoje brány. Bez boja sa nakoniec obyvatelia, ktorým došli všetky zásoby vzdali. Grófku Edith však vo svojom sídle Edmund nenašiel. Tá toho času spoločne s grófom Henrym vo veliteľskom stane premýšľala nad plánom ako sa zmocniť Yorku. Správa o páde Stamrod Bridge ešte toho dňa dorazila do tábora vzbúrencov. Teraz Henry vedel, že je neskoro. Ďalší zamýšľaný útok na mestskú bránu odvolal a prikázal svojim mužom aby sa prichystali na bitku. Edmund bol už na ceste a na ústup bolo príliš neskoro. Do poslednej chvíle dúfal, že sa zmocní Yorku, no jeho plán nevyšiel, teraz sa musel rýchlo prispôsobiť situácii, ktorá však vyzerala priaznivejšie pre vojvodu.
Obrancovia hľadeli z veží na čulý ruch v tábore obliehateľov. Vedeli, že sa ich vojvoda blížili a tak im bolo jasné, že si môžu od ďalších útokov odpočinúť. Stráže však zotrvávali na svojich stanovištiach a lukostrelcii opúšťajúci hradby dostali príkaz ostať pripravený na boj.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cesta zo Stamford Bridge do Yorku trvala krátko. Čoskoro sa pred zrakmi vojakov zjavili veľké lopaty veterných mlynov, ktoré teraz pevne uviazané iba nečinne stáli. Zvečerievalo sa a tak mlyny v súmračnom šere vyzerali ako obri z pradávnych povestí. Vojsko prešlo mostom cez rieku Foss a za nadšeného pokriku čoskoro vchádzalo východnou bránou do mesta. Hlasné vítanie Edmundovho vojska bolo počuť i na opačnú stranu mesta, do tábora rebelov. Nikto nepochyboval o dôvode radosti Yorčanov. Táborisko rebelov zo strachu z porážky ešte tej noci opustili prví odpadlíci. Gróf Henry ani grófka Edith tej noci toho príliš nenaspali. Čakala ich rozhodujúca bitka, ktorá však nesľubovala víťazstvo. Stále v sebe však živili nádej na možné víťazstvo.
Ráno sa otvorila západná brána z ktorej vypochodovalo vojvodovo vojsko. Muži sa zoradzovali na bojisku a gróf Henry pri pohľade na presilu podporovanú navyše mestskou posádkou iba nasucho preglgol. Len úkosom pozrel nenápadne na svoju spoločníčku a dokázal presne odhadnúť jej pocity. Vystrašený výraz v jej tvári prezrádzal, že má presne rovnaké pocity ako on. Nebolo však cesty späť. Ani jeden z nich sa nechcel vydať dobrovoľne a tak sa rozhodli s chabou nádejou na úspech obetovať životy svojich mužov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Rozostavené vojská vyčkávali na povel k útoku. Rebeli očakávajúci bitku na pláni sa vopred pripravili a nechceli preto opustiť svoju pozíciu, prvý útok tak ostal na Edmundovi. Počiatočné ostreľovanie nepriateľa lukostrelcami síce znížilo jeho počty, no rovnako tak úspešní boli aj Henryho lukostrelci. Edmund sa rozhodol pre priamy útok. Vyslal vpred však iba časť peších ťažkoodencov. Ďalší ostali vyčkávať za chrbtami lukostrelcov. Mladý vojvoda mal taktiku vopred premyslenú. Vsádzal na vytvorenie pocitu chaotického velenia a tak mal prvý útok úlohu návnady. Muži pochodovali vpred a keď boli príliš blízko vyrútili sa im naproti Henryho bojovníci. Po chvíľke začal prvý útok ustupovať prenasledovaný rebelmi. Henry znervóznel, pretože jeho muži sa priblížili až príliš blízko. O chvíľu však opäť spokojnel keď videl, že sa rady vojvodského útoku rozplynuli a bojovníci sa vydali na útek. Vtedy dal zatrúbiť k ústupu. Onedlho sa útok ťažkoodencov opakoval. Edmund vytvoril presne ten dojem, ktorý chcel. Henry si myslel, že proti nemu stojí neskúsený veliteľ, ktorý doposiaľ bitky víťazil iba početnou prevahou. Zdalo sa, že je mladík vo velení nerozhodný. Henry sa odvážil poslať vpred i lukostrelcov, ktorí mali za úlohu ostreľovať zadné rady Edmundovho vojska. Yorkskí ťažkoodenci znovu ustupovali a keď boli dosť ďaleko od svojich pozícii otvorili sa zrazu rady lukostrelcov a spoza nich sa vyrútili vpred jazdci. Henryho muži boli na útok jazdy pripravení, no vojvodovi rytieri na jeho prekvapenie na ťažkoodencov nezaútočili. Jazdci sa rozdelili na dve časti a každá z nich cválala na krídla aby obehla bojújucich mužov a dostala sa za nich. Henry vytušil zámer svojho súpera a hneď vpred poslal svoju jazdu. To však už Edmund so svojimi rytiermi sekal utekajúcich lukostrelcov a chystal sa odzadu zaútočiť na Henryho ťažkoodencov. Z radov yorkských lukostrelcov vybehli zvyšní ťažkoodenci aby podporili útočiach a než dorazila Henryho jazda mnoho jeho ťažkoodencov padlo. Na jednej strane bojiska zvádzali súboje ťažkoodenci a za nimi húf rytierov na koňoch. Ťažkoodenci čeliaci útoku z predu i zozadu čoskoro úplne stratili kontrolu nad situáciou. Po ich rozprášení sa Edmundovi pešiaci hnali na pomoc rytierom. Kopijami sa snažili zrážať jazdcov zo sediel. Henryho jazda bola tlačená na ústup, čoskoro sa jej útok rozsypal a muži sa pustili na útek. Edmundovo vojsko sa ich vydalo s revom prenasledovať. Henry mocno pätami popohnal koňa a dal sa na útek spoločne so svojimi mužmi. Akákoľvek nádej na víťazstvo v tom momente pre neho zhasla. Unikol síce z bojiska, no povstanie viac stratilo zmysel. Rady vzbúrencov po ťažkej prehre opustili ďalší muži a nahlas začala pochybovať i grófka Edith.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po bitke nechal Edmund vzbúrencom zaslať list v ktorom sľúbil, že ušetrí životy vodcov vzbury ak sa vzdajú, no zároveň žiadal nech vydajú tých, ktorí zhanobili telá jeho mužov v Yoredale. Tých mal podľa listu stihnúť spravodlivý trest za ich bezbožný zločin. Grófa Henryho primäl k rezignácii i fakt, že vojvoda držal v zajatí jeho syna Johna. Toho v liste sľuboval výmenou za otca prepustiť na slobodu. Henry sa rozhodol dobrovoľne vydať a vykúpiť synovu slobodu. Grófkou Edith zmietal strach, intrigánka privyknutá na lesť a klamstvo neverila, že Edmund jej život ušetrí. Najradšej by bola utiekla a viac sa nevrátila. Tomu však zabránil gróf Henry v ktorom ešte ostalo za zrnko hrdosti. Sami teda prišli v sprievode svojich bojovníkov vezúcich previnilcov z Yoredale pred York. Či už boli muži zatvorení v klietke na voze skutočne tí, ktorí v Yoredale zneúctili mŕtvoly vojakov vojvodu Edmunda vedeli už iba oni. Edmund si však žiadal vinníkov a tak mu Henry nejakých vydal. Obidvoch zrádnych šľachticov nechal vojvoda uvrhnúť do temnice v Yorku. Povstanie sa mu podarilo úspešne potlačiť. No nebezpečenstvo nebolo ani z ďaleka zažehnané.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Urobil síce poriadok s vlastnou šľachtou, no číhalo na neho nebezpečenstvo podstatne závažnejšie. Nebolo pochýb, že o jeho smrť usiluje samotný cisár Peter. Ten sa tým vôbec netajil a verejne svojho vojvodu zhadzoval. Edmund vedel, že musí byť nanajvýš obozretný a opatrnejší ako kedykoľvek predtým.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Keď cisár Peter rozpútal ďalšiu vojnu so škótskym kráľom Colbanom mal vojvoda Edmund úplne iné starosti. Na podporu pána, ktorý ho nenávidel ani nepomyslel. Pripravoval sa napriek tom una boj, lebo vedel, že povstanie jeho vlastnej šľachty visí na vlásku. To čo čakal sa onedlho stalo skutočnosťou. Keď odmietavo odpovedal na opovážlivý list grófa Henryho, ktorý ho vyzval aby sa vzdal titulu v prospech vojvodu Theobalda z Hempshire rozpútala sa v Yorku vojna. Než vojvoda opustil York stihol sa ešte v rýchlosti oženiť s Joannou Butler, dcérou vojvodu Jamesa III z Leinstru. Ihneď po sobáši však v čele vojska mieril do vojny. Boje so vzbúrenou šľachtou trvali dlho, no Edmund žal jeden úspech za druhým. Dokázal na bojiskách víťaziť and povstaleckou armádou a čoskoro sa zmocnil hradu Yoredale, sídla grófa Henryho. Cisár Peter medzitým zvíťazil and Škótmi a kráľ Colban musel v jeho prospech odstúpiť grófstvo Teviotdale. Edmund pokračoval v boji. V bitke o Leeds zajal Henryho syna Johna de Turberville. Úspechy však na moment zatienila nečakaná smrť jeho obľúbenca, niekdajšieho tútora, grófa Laurenca. Aj napriek smutnej udalosti však Edmund neohrozene pokračoval v boji a po tom ako sa zmocnil Stamford Bridge, sídla grófky Edith vydal sa k Yorku, ktorý práve rebeli obliehali. V bitke o York utrpel vodka povstania, gróf Henry, zdrvujúcu porážku a povstanie stratilo akúkoľvek nádej na úspech. Edmund vodcov povstania, grófov Henryho a Edith, uvrhol do temnice. Zároveň však prejavil milosrdnosť a prepustil grófovho syna Johna.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XIX


Pomsta


Po potlačení povstania nastal v Yorku síce znovu pokoj, no nemožno to povedať o živote vojvodu Edmunda. Začalo sa stávať akosi priveľa podivných udalostí, z ktorých vždy vyviazol živý len dielom náhody. Tu pri oprave yorkských múrov z výšky náhodou zletel obrovský balvan, ktorý len tak tak že netrafil vojvodu kontrolujúceho stavebné práce. Vinník sa samozrejme nenašiel a tak príhodu pripísali obyčajnej náhode. Alebo inokedy vojvoda pohrúžený do práce nemal chuť na jedlo a tak nechal pripravený obed netknutý a keď si z neho neskôr dovolil jeden zo služobníkov ujesť začal pociťovať veľkú nevoľnosť a uľavilo sa mu až keď všetko vydávil. Možno keby zjedol viac nebol by už medzi živými. Vtedy začal byť Edmund presvedčený, že je jeho život vo veľkom nebezpečí a vedel presne kto za pokusmi o jeho zahubenie stojí. Nič nenechával náhode a začal byť ešte pozornejší a opatrnejší. Neodjedol z taniera kým z neho predtým neochutnal niektorý z jeho sluhov, prechádzal sa iba s osobnou strážou, ktorej úplne dôveroval a rovnako tak nechal strážiť i svoju tehotnú manželku. Tá čoskoro Edmundovi porodila syna, ktorý dostal meno po jeho obľúbencovi, rytierovi Laurencovi. Okrem seba a vojvodkyne teraz musel chrániť i čerstvo narodeného syna. To nekonečné nebezpečenstvo číhajúce úplne všade Edmunda unavovalo. Neprepadal však zúfalstvu, no bol odhodlaný niečo s tým urobiť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď ambiciózny cisár Peter zatiahol Britániu do ďalšej vojny začal snovať vlastný plán ako sa nebezpečenstva zbaviť. Peter si tentokrát trúfol na vojnu s cisárom Svätej rímskej ríše Lutbertom Misionárom. Edmund rovnako ako väčšina šľachty videl vo vojne príliš veľké riziko. Peter do vojny povolal aj svojich poplatníkov, kráľa Bohemonda z Navarry a kráľa Rihouena z Bretónska s ktorých pomocou chcel nad mocným náprotivkom zvíťaziť. V Británii však začali z ambícii cisára narastať obavy a nespokojnosť. Svätá rímska ríša bola snáď už príliš veľkým sústom a britská nobilita v nej videla zbytočné výdavky. Museli prispievať na vojnu, ktorá nebola ničím iným ako manierom čoraz pyšnejšieho Petra, ktorý by bol najradšej najmocnejším panovníkom sveta.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vtedy sa Edmund rozhodol, že všeobecnú nespokojnosť využije vo svoj prospech a zbaví sa vraha svojej matky a dávneho nepriateľa. Vedel, že v prípade ak bude jeho sprisahanie odhalené zaplatí vlastným životom, no odhodlal sa, že to predsa skúsi. Vsadil do hry vlastný život a začal intenzívne zisťovať postoje všetkých významných šľachticov. Čoskoro dokázal vytvoriť sieť sprisahancov, ktorí svojim vplyvom naďalej rozširovali proticisárske rady. Neváhal pre svoj cieľ využiť i peniaze z yorkskej pokladnice a tí, ktorí sa nechali kúpiť, tým zaplatil. Čoskoro sa k sprisahaniu, na Edmundovo počudovanie, pripojilo mnoho šľachticov. Aj napriek množstvu účastníkov sa im zámer podarilo udržať v tajnosti a pomaly sa rodil plán na odstránenie cisára Petra.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cisár Peter toho času pobýval v Londýne. Jeho vojská už opustili Britániu a boli na ceste do Svätej ríše rímskej. On však doposiaľ zotrvával v cisárstve a chystal sa čoskoro taktiež vydať na more. Sprisahancom veľa času neostávalo. Chceli sa cisára zbaviť skôr ako opustí Britániu a pridá sa k ťaženiu. Neprítomnosť jeho armády v ríši zvyšovala nádeje na úspech. Ak by sa aj úklad nevydaril boli sprisahanci pripravení vyvolať povstanie, zmocniť sa cisára a dosadiť na trón jeho bratranca Rogera Plantageneta. Peter vôbec netušil, že sa proti nemu niečo chystá. Všetko sa teraz sústredilo okolo vojny s cisárom Lutbertom Misionárom a tomu cisár prispôsoboval všetok svoj záujem. Tak sa vrahovi podarilo dostať do jeho blízkosti. Život cisára ukončil pád z hradnej terasy, ktorý bol vykonaný tak aby to vyzeralo ako náhoda. Keďže sa vrahovi podarilo uniknúť a nebolo svedkov, ktorí by pád videli ostala smrť cisára nevyriešená. Londýnom sa rozozvučali všetky zvony, nález mŕtveho cisára razom zmenil beh udalostí.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Novým cisárom sa stal Petrov bratranec Roger Plantagenet z Kentu, syn grófa Edmunda. Práve toho záletného grófa Edmunda, ktorý s vojvodkyňou Marthou splodil nemanželského Paula. Edmund de Cerf sa smrťou Petra zbavil svojho najväčšieho trápenia. Balvan, ktorý tak dlho ťažil jeho dušu spadol a priniesol nepredstaviteľný pocit úľavy. Božie mlyny melú pomaly ale isto, Edmund pomstil smrť svojej matky a zároveň sa zbavil nebezpečného protivníka. Nebol jediný, koho smrť mocibažného cisára potešila. Vojská vyslané do Svätej rísmej ríše sa po správe o úmrtí vladára mohli vrátiť naspäť do Británie, vojna s cisárom Lutbertom Misionárom skončila skôr než vôbec došlo k boju. V mieri však Británia neostala dlho.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď sa veľké vojsko navrátilo domov vypovedal nový cisár Roger vojnu škótskemu kráľovi Colbanovi. Čerstvý panovník pod zámienkou získať sporné majetky v grófstve Teviotdale chcel ukázať svojej šľachte, ale i ostatným panovníkom, že je hoden cisárskej koruny. Nezaháľal a len čo si na hlavu posadil korunu už viedol vojsko do boja.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vojvoda Edmund chcel získať priazeň nového cisára a keďže bol bojovnej nátury, vychovávaný ako pravý rytier, túžil po bojovej vrave. Bez váhania prisľúbil svoju účasť vo výprave a skôr než z Yorku vycválal posol so správou pre cisára chystal sa do vojny. Prípravy trvali niekoľko týdňov keď sa k Yorku zišlo všetko Edmundovo vojsko. Dlhý rad sa dal do pohybu. Nastala jeseň, čas kedy sa rok chýli ku svojmu koncu, denného svetla ubúda a v chladnom vetre cítiť prichádzajúcu zimu. Listy stromov hrali farbami a slnečné lúče už toľko nehriali. Vojsko mierilo na sever a čím väčší kus cesty ušli tým sa zdalo byť počasie nevľúdnejšie. Niekde v diaľke sa týčili škótske vrchy, ktoré však pre jesennú hmlu nebolo vidieť. Cestu do Škótska Edmund využil na návštevu svojho strýka Alfreda vo Westmorlande. Strýka videl naposledy na pohrebe svojej matky a sotva si ho pamätal. Hoci boli jednej krvi máločo ich spájalo. Považoval však za úctivé poctiť ho pri príležitosti svojou návštevou. Strýko Alfred už dávno nebol ten odvážny bojovný mladík, ktorý hrdinsky bránil hradby Chesteru, kým jeho brat plnil úlohy radcu v Londýne. Jeho priebojknosť a odvahu nadobro zlomila stryná Margaret. Jedovatá a panovačná ženská si dokázala Alfreda omotať okolo prstu a ten za roky manželstva úplne rezignoval. Preto sa ani tentokrát Alfred do vojny nechystal a Edmund sa u neho ani dlho nezrdžal. Už na druhý deň pokračoval v ceste. Keď sa blížil ku škótskej hranici stretal iných vojvodov, grófov či barónov, ktorí prišli so svojimi mužmi podporiť cisára. Spoločne prešli škótskou hranicou. Zvedovia prinášali správy o šestnásťtisícovej armáde Škótov pochodujúcej na juhozápad. Smer ďalšieho pochodu bol teda jasný. S cieľom skrížiť nepriateľovi cestu sa presúvali škótskymi vrchmi k západnému pobrežiu. Niekoľko hodín cesty pred nimi už pochodovali ďalší anglickí šľachtici s vojskom o hrozivej sile dvadsaťtisíc mužov. Edmund so svojimi spoločníkmi viedol ďalších takmer pätnásťtisíc bojovníkov. Nikto ani na moment nepochyboval o výsledku bitky. Ranná hmla postupne redla, v kopcoch sa ozývali zvonce dobytka. Okrem zvoncov však krajine vládlo podivné ticho, ktoré prehlušoval len pochod armády. Škóti sa po správach o blížiacich sa Angličanoch chceli stiahnuť na ostrov Man, kde sa mali v úmysle opevniť a vyčkať na nepriateľa. Takmer sa im to aj podarilo, no Angličania boli rýchlejší. Malá osada Whithorn sa stala miestom bitky, v ktorej sa šestnásťtisícová škótska armáda musela postaviť dvojnásobnej presile. Zvedi Škótov varovali pred blížiacim sa nepriateľom a tak keď veľká armáda prišla k Whithornu boli už na bitku pripravení. Rady Škótov bili mečmi o štíty a zvyšovali si čo najhlasnejším krikom potrebný bojový zápal. Najhrozivejšie vyzerali bojovníci z horských klanov, ktorí pôsobili akoby ich zoslalo samotné peklo.
Edmund dorazil na bojisko keď už bitka prebiehala. Hnal svojho koňa a za ním cválala celá jeho jazda. Lukostrelci, pýcha jeho armády, zatiaľ obďaleč vyčkávali a sledovali priebeh bitky. Nič však nenasvedčovalo tomu, že sa dnes do bitky významne zapoja. Na bojisku to vrelo. Krik, rynčanie zbraní, či erdžanie koní sa nieslo krajinou. Edmund cválal tryskom, keď sa blížil k bojujúcim mužom zatiahol za uzdu a zadržal koňa aby sa rýchlo zorientoval. Utiahol si remece, ktorými mal štít pripevnený o predlaktie a tasil meč. Škrípavý zvuk meča taseného z pochvy v ňom prebúdzal vzrušujúci pocit. S výkrikom sa vrhol do boja. Po jeho boku cválal ďalší jazdec, ktorý však odrazu s celou váhou koňa padol k zemi. Edmund pozrel vpravo a zbadal zakrvaveného muža v kilte ako mohutným obojručným mečom preťal hruď koňa a ten sa teraz zrútil i s jazdcom k zemi.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Edmund však svojho koňa nezastavil, cválal ďalej. Keď pred sebou zbadal ozbrojencov s dlhými kopijami zbrzdil prudko koňa. Jeden z mužom sa vystrčenou kopijou rozbehol proti nemu, Edmund stočil koňa na stranu a úderom meča odrazil približujúci sa hrot. Ďalšími mocnými sekmi po dlhej žrdi kopije zamestnal pozornosť protivníka, kôň prešľapoval pomalými krokmi až sa dostal bližšie k ozbrojencovi a vtedy mu Edmund mocno sekol mečom po prilbe. Prilba sa skrútila tak, že mužovi zakryla výhľad. Edmund moment využil a vrazil kopijníkovi čepeľ meča do krku. Vytrhol zakrvavenú čepeľ a z rany vystrekla krv. Bezvládne telo padlo na kolená a hneď vzápätí sa k zemi zrútilo úplne.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Edmund hľadal ďalší cieľ útoku a vtedy si všimol muža v bohatej zbroji. Bojovník bol evidentne klerik a jeho pancier zdobil veľký kríž. Nebolo ničím výnimočným, že spolu s vojakmi bojovali i kňazi či biskupi. Edmund sa prebíjal k mužovi až pokým s ním skížil meč.
Biskup Hugh pobádal svojich spolubojovníkov aby stáli pevne a držali radu. Nápor Angličanov bol mocný a muži sa zo všetkých síl zapierali do štítov spoza ktorých mečmi a dlhými sekerami udierali dorážajúcich bojovníkov. Keď však na rad Škótov udrela anglická jazda sotva sa im darilo udržať pozíciu. Biskup kričal z plného hrdla a usmerňoval bojovníkov naokolo. Odrazu však pred ním stál jazdec pripravený k úderu. Stihol si všimnúť erb s dvomi jeleňmi na jeho hrudi a rýchlo inštiktívne odrazil úder. Meče zarynčali a muži v okolí biskupa sa rozostúpili. Každý sa snažil brániť pred dobiedzajúcim nepriateľom, no nikto sa neodvážil prekážať biskupovi Hughovi v boji. Mal povesť výborného bojovníka a nikto zo Škótov mu neprekážal v tom aby ukázal svoje schopnosti.
Predné kopytá koňa vyleteli do vzduchu a kopali smerom k biskupovi. Jeden z horalov v zablatenom kilte zdvihol nad hlavu veľký meč a chystal sa zaútočiť na jazdca. Biskup Hugh mu však mečom naznačil aby zastavil. Horal bez najmenšieho odporu upustil od útoku a pustil sa do boja iným smerom. Kopytá koňa zaduneli o štít a kôň znovu dopadol na všetky štyri nohy. Edmund popotiahol uzdu aby zviera otočil na stranu a začal mečom udierať proti biskupovi. Ten jeho údery úspešne odrážal. Bol prekvapivo rýchly. Skákal okolo koňa tak chytro, že Edmund nestačil jeho pohyby sledovať. Podarilo sa mu dostať z dosahu meča a už bol na druhom boku a mocno udieral do jazdcových stehien. Brnenie však bránilo zraneniu a otáčajúci kôň biskupa čoskoro odsotil. Ten zhodil štít, jednou rukou schmatol uzdu koňa a zároveň sa snažil mečom bodať proti Edmundovi. Kôň nervózne erdžal a metal hlavou. Keď sa mu biskup celou váhou zavesil na uzdu nevydržal a pokľakol na predné nohy. Rytiera v sedle hodilo dopredu a musel pevne chytiť uzdu aby nespadol. Mrštný biskup sa snažil jazdca dostať zo sedla. Než sa kôň dokázal opäť postaviť schmatol voľnou rukou Edmunda za okraj ramenného pancieru a ťahal ho všetkou silou z koňa. Vojvoda sa skĺzol zo sedla a zachránil ho snáď iba nápor ďalších anglických bojovníkov, ktorí sa tlačili vpred. Tí odsotili biskupa, ktorý sa teraz musel brániť. Edmund sa rýchlo zbavil štítu, ktorý ho obmedzoval a zťažka sa postavil zo zeme. Dral sa vpred húfom bojovníkov a jeho pohľad sledoval bojujúceho biskupa. Odsácal spolubojovníkov než sa znovu ocitol zoči voči svojmu súperovi. Ten držiať meč pevne v obidvoch rukách, odrážal útoky a cúval k radu škótskych bojovníkov. Edmund teraz stál v prednom rade a zaútočil na biskupa. Ten čeliac útokom z viacerých strán nemal dostatok priestoru na rovný boj. Ktorýsi z Angličanov do neho pri chvíľkovej nepozornosti vrazil a to stačilo na Edmundov smrtiaci útok. Chvíľková nepozornosť stála biskupa život. Ako sa snažil udržať rovnováhu neodrazil čepeľ Edmundovho meča, ktorá prešla jeho krkom. Brnenie s krížom na hrudi v momente zaliala karmínová krv a biskup sa nevládne sklátil na zem. Edmund však bojoval ďalej až do momentu kým sa bojiskom rozozvučali škótske trúbky dávajúce bojovníkom signál k ústupu. To čo zo škótskeho vojska ostalo sa teraz vydalo na rýchly útek z bojiska. V diaľke cválala i početná skupina rytierov, ktorým nad hlavami vlala zástava so svätoondrejským krížom, neklamný znak prítomnosti samotného kráľa Colbana. Nikto však jazdcov už neprenasledoval, boli príliš ďaleko.
V bitke prišiel kráľ Colban o mnoho mužov, unikal do hôr na severe, kde chcel vyčkať na ďalšie posily a preskupiť svoje vojsko. Angličania sa medzitým vydali na východ do grófstva Teviotdale, kde sa veľká armáda rozdelila a obležala hrady, ktoré si cisár Roger nárokoval.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Do Teviotdale sa spoločne s celým vojskom vydal i vojvoda Edmund. Tu ho zastihla správa o smrti uväzneného grófa Henryho. Šľachtic privyknutý na pohodlie zámockých komnát nevydržal väznenie v yorkskom žalári. V chladnej a vlhkej temnici ochorel a onedlho v horúčke na väzenskej prični umrel. Smrť tak vzala ďalšieho z Edmundových nepriateľov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Krátko po prehratej bitke sa ku kráľovi Colbanovi pridal bretónsky kráľ Rihouen. Ten sa po smrti cisára Petra zbavil povinnosti platiť Británii pravideľný tribút a hnala ho do vojny túžba po pomste. Preplavil sa do južného Anglicka, a pochodoval so svojim vojskom na sever, kde chcel podporiť svojho spojenca. Po správach o veľkom anglickom víťazstve pri Whithorne sa zastavil pri hrade Yoredale, ktorý obležal. Bretónci v yorkskom vojvodstve Edmunda znepokojovali. Stoj čo stoj chcel nepriateľovi zabrániť v plienení svojich dŕžav. Než sa sám vydal do Yoredale vyslal listy svojim vazalom, ktorým prikázal aby ho i v záujme svojej bezpečnosti podporili. Opustil s celou armádou ležanie v Teviotdale a smeroval na juh.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Bretónci sa v Yoredale nezdržali dlho. Hrad nebol po predošlom yorkskom povstaní síce ešte úplne opravený, no obliehanie by zabralo príliš veľa času. Keď zvedi priniesli správy o blížiacom sa vojsku vojvodu Edmunda zbalili tábor a vydali sa mu v ústrety. Vo vojvodstve Westmorland Edmund zastavil svoje vojsko. Vtedy už vedel, že nepriateľ sa blíži. Jeho stryná Margaret mu prisľúbila pomoc ak by došlo k najhoršiemu a dodala mu zásoby potrebné pre vojsko. Edmund si vyhliadol miesto vhodné na bitku a prikázal vojsku pripraviť bojisko. Nevysoký kopček nad pláňou neďaleko osady Lowther si zvolil za svoje východzie stanovisko. Odtiaľ mali lukostrelci dobrý výhľad a dostrel. Zatĺkli do zeme zaostrené drevené koly a prechádzali z kopca nadol a vykopávali množstvo nehlbokých jám. Každú z nich čo to dalo pozakrývali trsmi vykopanej trávy. Mali dostatok času, no ruky im krehli od nepríjemného studeného vetra. Edmund kontroloval prípravy a vietor ho znepokojoval z iného dôvodu. Jeho lukostrelci síce boli perfektne vycvičení, no silný vietor by bol aj nad ich schopnosti. Na druhý deň našťastie vietor ustal. Zamračilo sa a z neba sa na zem vznášali jemné vločky snehu. Edmund hľadel na vločky ľahko sa pohupujúce vo vánku a vyčkával. Štandardy s čiernymi krížmi na bielom poli sa objavili onedlho. Lukostrelci sa začali pripravovať a za nimi na kopci postávali peší ťažkoodenci. Edmund s jazdou stál na samom vrchole kopca. Bretónci sa približovali až sa v bezpečnej vzdialenosti, mimo dostrel lukov zastavili. Edmund sledoval ako sa nepriateľské vojsko organizuje. Už na pohľad bolo jasné, že ich rady tvoria hlavne ťažkoodenci a jazda, ktorá počtom prevyšovala jeho rytierov. Vsádzal však na dobrú polohu a šikovnosť svojich lukostrelcov. Na bretónskej strane sa rozduneli bubny sprevádzané mohutným jásotom. O chvíľu sa vpred začali posúvať muži s dlhými štítmi, ktorých nasledovali strelci s kušami.
Vojvoda si odpľul a utrúsil posmešnú poznámku na nepoučiteľnosť veliteľov, ktorí v boji proti dlhým lukom tvrdohlavo nasadzujú kuše. Lukostrelci sa pripravili a keď dostali signál k útoku spustili smrtiacu paľbu. Na pláni padlo niekoľko nešťastníkov, ktorí nemali šťastie a schytali anglický šíp skôr než sami vystrelili. Dlhé ťažké štít zastavili a prirazili k zemi. Spoza nich teraz spustili paľbu Bretónci. Niekoľko lukostrelcov zasiahli šípky, no Angličania hneď opätovali paľbu. Teraz lukostrelci strieľali v kratších intervaloch a znepríjemňovali bretónskym strelcom presnú streľbu. Tí museli rýchlo vystreliť a stihnúť sa skryť za veľký štít skôr než doletí ďalšia spŕška šípov. Potom nasledovala dlhá príprava kuší na ďalšiu streľbu, za ten čas boli lukostrelci schopní vystreliť aj šesť ďalších sálv. Po niekoľkých salvách sa ozvali trúbky, veľké štíty sa zdvihli a začali cúvať vzad. Prišiel čas útoku ťažkoodencov. Jazdou i peším vojskom Bretónci Edmundovo vojsko prevyšovali a tak ich velitelia vsadili na mohutný útok. Vpred sa rozbehli pešiaci a keď dosiahli úpätie kopca vyrazila i jazda. Bojovníci sa drali do vrchu a padali prebodnutí šípmi. Na kopci sa na boj pripravovali Edmundovi ťažkoodenci. Bretóncom postup do kopca okrem šípov znepríjemňovali i vykopané jamy, do ktorých sa im prepadali nohy a než sa stihli vyprostiť mnohí padli. Lukostrelci konali svoje dielo vskutku výborne. Mali nepriateľa ako na dlani. Keď sa však začali do kopca predierať jazdci museli lukostrelci ustúpiť. Poniektorí však váhali a vo vojnovom bese strieľali do poslednej chvíle. Velitelia revali na svoje oddiely a ťažkoodenci sa začali stavať do zomknutých radov. Teraz zabudnutým lukostrelcom v ústupe bránili ich vlastní spolubojovníci, ktorí mali príkaz držať pevne radu. Lukostrelci, ktorí nestihli ustúpiť včas boli ľahkou korisťou pre obrnených jazdcov. Dunenie kopýt sprevádzali zúfalé výkriky padlých lukostrelcov. Edmund čakal až jazdci narazia na stenu kopijí a štítov. Teraz nastal správny moment, dal svojim jazdcom príkaz k útoku a s bojovým pokrikom vyrazil vpred. Jazdci posilnili rady peších ťažkoodencov, do kopca utekali ďalší Bretónci a tlačili svojich spolubojovníkov v prvých radách. Yorkské vojsko bolo zatláčané a Edmund preklínal oneskorených vazalov, ktorí mu mali prísť na pomoc. Už sa obával, že bitka bude stratená keď sa od severu nečakane zjavilo vojsko cisára Rogera. Bubny a trúbky s ktorými sa rútilo do boja vytvárali spoločne s tými bretónskymi taký hluk, že prehlušoval zvuk bitky. Posila obišla bojisko po pravom krídle a rozdelila svoje sily. Kým časť vojska zaútočila na Bretóncov na kopci zvyšok sa rútil na strelcov z kuší vzadu, ktorí sa v panike dali na útek. Teraz Angličania získali jednoznačnú prevahu a začali tlačiť Bretóncov. Tí sa dali na ústup na ľavé yorkské krídlo. Z predu ich tlačili muži vojvodu Edmunda, z pravého yorkského krídla útočila cisárska armáda a vzadu jazda pobíjala ich strelcov. Jediná cesta na ústup teda bola na ľavé yorkské krídlo. Angličania revali vo víťaznej eufórii a vysmievali sa ustupujúcim Bretóncom. Keď už bolo takmer po všetkom zjavili sa bojovníci Edmundových vazalov. Tí si toho dňa v tábore pri oslave víťazstva vyslúžili mnoho posmeškov na adresu ich neskorého príchodu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Nasledujúce ráno po bitke sa rozpršalo. Edmund sa zobudil na kvapky dažďa bubnujúce na celtu stanu. Pozbieral sa zo svojho lôžka a vytrčil hlavu zo stanu. Pohľad na ťažké mraky na nebi mu na tvári vystrúhal znechutenú grimasu. Poumýval sa, navliekol na seba bavlnenú tuniku a vyšiel na dážď. Behom mieril k stanu veliteľa cisárskeho vojska. Cestou skoro vrazil do potácajúceho sa vojaka, ktorý mal po predošlej bujarej noci ťažké ráno. Motajúcim sa krokom ledabolo išiel táboriskom a keď skoro vrazil do Edmunda zháčil sa, pozrel na neho krvou podliatymi očami a vydral zo seba omluvu. Edmund si však muža nevšímal, náhlil sa aby dal zbohom cisárskemu maršalovi, ktorý mal pokračovať do Taviotdale. Jeho vojsko bolo vyčerpané a muži boli príliš dlho mimo domova. Dve veľké bitky rady jeho armády poriadne preriedili a tak sa rozhodol pre návrat do Yorku. Ešte toho dňa Edmund mužom prikázal zbaliť tábor a keď dážď trochu ustal vydal sa na spiatočnú cestu domov. Cisárske vojsko sa dalo na pochod nasledujúci deň. Mierili znovu ku škótskej hranici. O pár týždňov sa k vojsku pripojil i samotný cisár Roger. Škóti sa viac na mohutný odpor nezmohli. Vpadli síce do Ulsteru, no ich armáda utrpela príliš ťažké straty aby sa Angličanom postavili v ďalšej bitke. Kráľ Colban prišiel o sporné barónstvo Annendale, ktoré Angličania získali pod kontrolu a ich veľká armáda sa teraz blížila k Ulsteru.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


O príchode nepriateľa sa kráľ Colban dozvedel príliš neskoro a tak nestihol ustúpiť. V Ulsteri utrpel ďalšiu ťažkú porážku a len so šťastím vyviazol z anglického obkľúčenia. Podarilo sa mu uniknúť a ukryl sa v škótskych horách.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po dvoch mesiacoch ukrývania Colban stratil poslednú nádej. Jeho šanca na zvrátenie vojny sa po ulsterskej porážke rozplynula ako dym. Vyslal k cisárovi Rogerovi posla so správou, v ktorej sa vzdal sporného barónstva Annnendale a žiadal o mier. Konečne nastal pokoj zbraniam, no kráľ Colban ťažko niesol porážku. Rovnako tak sa s prehrou nevedelo zmieriť i celé Škótsko. Ďalšia tvrdá rana od nenávideného odvekého nepriateľa bolela. Colban sa zaprisahal, že keď nastane vhodný čas pomstí sa. Teraz však musel znášať dôsledky ďalšej potupnej porážky.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Ani po potlačení povstania nemal Edmund kľudný spánok. Začalo sa diať príliš mnoho podivných náhod, ktoré ho presvedčili o tom, že niekto usiluje o jeho život. Bezpochyby to musel byť cisár Peter, ktorý zahubil jeho matku a teraz sa chcel zbaviť I syna. Vojvodkyňa Joanna onedlho porodila Edmundovi syna, ktorý dostal meno po jeho niekdajšom tútorovi, grófovi Laurencovi. Teraz sa okrem vlastného života Edmund začal obávať I o život svojho syna.
Cisár Peter pre svoje ambície zatiahol Britániu do vojny s cisárom Svätej rímskej ríše Lutbertom Misionárom. V Británii však jeho ťaženie šľachta považovala skôr za cisárov osobný manier a neprijímala ho s nadšením. Nespokojnosť s politkou vladára rástla. Edward videl v nespokojnosti šľachty príležitosť ako sa konečne zbaviť svojho soka. Získal spojencov a začal snovať vraždu cisára. Sprisahanie sa podarilo a vražda cisára ostala zahalená tajomstvom. Novým cisárom sa stal Petrov bratranec Roger Plantagenet z Kentu. Smrťou Petra skončila vojna so Svätou ríšou rímskou, no mier netrval dlho. Nový cisár Roger onedlho vypovedal vojnu škótskemu kráľovi Colbanovi. Keďže si chcel Edmund nakloniť priazeň nového panovníka vydal sa spoločne s ďalšími šľachticmi do vojny. Bojoval vo veľkej Bitke o Whithorn, kde Angličania dvojnásobnou presilou porazili veľké vojsko kráľa Colbana. Kým Edmund bojoval v Škótsku umeira v yorkskom žalári jeden zo strojcov predošlého povstania, gróf Henry. Smrť tak vzala ďalšieho s Edmundových protivníkov. Ku škótskemu kráľovi sa pridal bretónsky kráľ Rihouen, ktorý sa smrťou cisára Petra zbavil povinnosti platiť Británii tribút a túžil sa pomstiť. Preplavil sa s vojskom do Británie a postupoval na sever. Keďže sa zastavil v yorkských dŕžavách a začal obliehať jeden z hraničných hradov rozhodol sa Edmund vrátiť a odraziť votrelcov. Rihouen po správach o blížiacom sa Edmundovi zanechal obliehanie a vyšiel mu naproti. Vo Westmorlande sa stretol s vojskom vojvodu Edmunda, ktorý skoro utrpel porážku. Prišli ale na pomoc vojská cisárskych vazalov a zvrátili bitku. V Ulsteri potom kráľ Colban utrpel poslednú porážku a musel sa vzdať barónstva Annnendale v prospech cisára Rogera.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XX.


Ochranca Británie


Po konci vojny so Škótskom udalosti nabrali rýchly spád. Tu na scénu významne vstupuje Edmundova stryná, vojvodkyňa Margaret z Cumbrie. Pre jej vlastné ambície prišla s cisárom Rogerom do sporu, ktorého dôsledky onedlho prerušili krátke obdobie mieru.
Vojvodkyňa Margaret bola známa ako zbožná žena, no v skutočnosti to bol iba falošný závoj jej skutočnej povahy. Edmundov strýc Alfred nemal na jej rozhodovanie prakticky žiadny vplyv a tak stál v jej tieni ako osoba dosť nevýrazná. Ich jediný syn umrel kvôli vlastnej neduživosti ešte v detskom veku a to bol moment, ktorý vojvodkyňu poznačil. Začala sa väčšmi zaujímať o Boha a jej viera sa stala až nebezpečne fanatickou. Práve pre svoj zbožný život si vyslúžila prídomok Margaret Mníška. Svojim konaním si získala veľké sympatie cirkvi, ba dokonca i samotného pápeža. Smrť syna dávala za vinu svojmu predošlému hriešnemu životu a tak neváhala za odpustenie svojich hriechov štedro zaplatiť na odpustkoch. Žila síce životom zbožným, no jej vlastné ambície v nej žiaľ hubili toľko potrebnú pokoru. Krátko po konci škótskej vojny žiadala trúfalo cisára Rogera, aby jej dal do léna grófstvo Teviotdale. Keďže však vojvodkyňa nijako cisára vo vojne nepodporila ten jej žiadosť odmietol. Rozhodnutie cisára nebolo ničím zvláštne a argumenty stáli jasne na jeho strane. Margaret sa však nedokázala zmieriť s panovníkovou odpoveďou a oslepená vlastným pocitom nespravodlivosti konala. Tu sa prejavila ďalšia z temných stránok jej povahy a to pomstychtivosť. Využila svoje dobré vzťahy so Svätou stolicou a poslala do Ríma list obviňujúci cisára Rogera z kacírstva. Nevedno aké dôvody vojvodkyňa v liste uviedla, no dokázala pápeža presvedčiť. Ten cisára vyobcoval z cirkvi a uvalil na neho pápežskú kliatbu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Neprešli ani štyri mesiace a Británia musela znášať dôsledky cisárovej exkomunikácie. Do role božieho nástroja na strestanie kacíra sa ochotne postavil cisár Svätej rímskej ríše Sigismund. Jeho pohnútky však neboli nijako zvlášť prozaické. Za závojom vznešeného boja proti bezbožníkovi nebolo nič iné ako snaha vojensky pokoriť mocenského rivala. Británia opäť stála na prahu vojny, no tentokrát bol súper omnoho mocnejší a obávanejší.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Do Londýna sa schádzali vojská šľachty a cisár Roger sa chystal na útok na Svätú ríšu rímsku. Edmund sa s prísľubom pomoci cisárovi zatiaľ nenáhlil. Vojvodkyňa Joanna mu len prednedávnom oznámila, že čaká druhé dieťa a nerád by za týchto okolností opustil Britániu. Rozhodol sa preto zostať no prisľúbil cisárovi, že ak to bude nevyhnutné vyšle svoje vojsko na pomoc. Vtedy sa ani sám nenazdal, že nepotrvá dlho a predsa sa do vojny významne zapojí i on.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cisár Roger vyčkal na priaznivejšie jarné počasie a so všetkým vojskom odplával. Nepotrvalo dlho a na pobreží Essexu pristál samotný cisár Sigismund s armádou čítajúcou cez desaťtisíc mužov. Správa o nepriateľskom vojsku sa rýchlo rozniesla. York sa chystal do bitky. Edmund odhodlaný splniť sľub ktorý dal cisárovi zvolal celé svoje vojsko a žiadal o pomoc i vlastných vazalov. Nerád opúšťal Joannu v čase kedy sa blížil pôrod, no dal rytierske slovo a to je posvätné. Dvorný lekár s istotou potvrdil, že pôrod by mal prísť skôr než sa skončia letné žne, no utvrdil Edmunda, že je vojvodkyňa silná a teší sa dobrému zdraviu. To ho aspoň čiastočne upokojilo. Napriek tomu však pociťoval akýsi nekľud, čo si všimla i samotná vojvodkyňa. Vtedy svojho muža jemne chytila za ruku , pohladila po tvári a s vľúdnym úsmevom ubezpečila, že sa naozaj cíti veľmi dobre. Edmund obdivoval jej odvahu, jej vnútorná sila ho presvedčila aby sa vzdal akýchkoľvek obáv. Teraz sa už bez akýchkoľvek pochýb začal pripravovať do bitky.
Do Yorku sa zišla osem a pol tisícová armáda. V jej čele po Edmundovom boku išiel niekdajší regent Stephen z Alnwicku. Muž preslávený svojimi bojovými schopnosťami sa hrdo niesol v sedle. Vojvoda ukradomky hľadel na jeho sebaisto sa vztýčené telo. Stephen bol z tých rytierov, ktorí vyhrávali turnaje a nepripúšťali porážku. Edmundovi sa jeho prehnaná sebaistota nepozdávala. Svojim chvastúnstvom sa stával medzi mužmi neobľúbeným.
Cisár Sigismund sa utáboril pred Londýnom. Chystal sa obležať mesto keď obdržal správu o blížiacom sa vojsku vojvodu z Yorku. Neváhal a okamžite k vojvodovi vyslal posla s formálnou ponukou k boju. Svoje vojsko presunul za rieku Temžu do lesnatej oblasti neďaleko Staines. Aj napriek početnej výhode sa chcel vyhnúť boju na otvorenej pláni. Keďže počul mnoho príbehov o smrtiacich anglických lukostrelcoch nechcel im dať výhodu. Na koni obchádzal krajinu a v hlave sa mu rodila taktika nasledujúcej bitky. Na sever od bojiska sa nachádzal les za ktorým sa hadila rieka Temža, na juhu sa nachádzali zradné močariská. Časť svojich mužov plánoval rozmiestniť v okolitom lese a hlavný voj ťažkoodencov spoločne s rytiermi na koňoch sa mal rozostaviť v strede bojiska.
Edmund sa utáboril neďaleko. Nechal si k sebe zavolať svojich veliteľov aby s nimi prebral taktiku bitky. Ako obyčajne sebaistý barón Stephen mal aj tentokrát plno rečí o tom ako rozdrví Nemcov a všetkých presviedčal o svojej neporaziteľnosti. Edmund ukrýval znechutenie a nijako na jeho chvastúnstvo nereagoval. Keď nastal vhodný čas a velitelia hovorili o rozmiestnení vojska rozhodol Edmund, že ponechá velenie nad stredom armády práve barónovi Stephenovi. Ten opojený vlastnou samoľúbosťou vôbec nepochyboval o tom, že by mohol zlyhať. Myslel si, že ho vojvoda vybral práve pre jeho skúsenosti a vynikajúce schopnosti. Tým sa bojová porada ukončila a všetci opustili stan. Pri východe Edmunda zastavil jeden z jeho služobníkov, ktorý mu priniesol správy z Yorku. Vojvodkyňa Joanna porodila zdravé dievčatko, ktoré pomenovala Adelaide. Teší sa vraj dobrému zdraviu a želá mu mnoho zdaru v jeho úsilí. Edmund si v duchu opakoval meno svojej čerstvo narodenej dcérky, kiežby tak mohol osláviť jej príchod na svet. V predvečer bitky však potreboval zachovať svoju myseľ čistú a odpočinúť si. Pobral sa teda do svojho stanu aby sa vyspal a uspokojil sa aspoň z dobrého pocitu z radostných správ.
Na druhý deň sa na bojisku začali schádzať obidve armády. Teraz si vojvoda na barónovi Stephenovi všimol nepatrnú nervozitu. Žeby predsa i na neho doľahol pocit neistoty?
Vojaci sa začali zoraďovať do bojových formácií. Stephen svojim mužom rozdával príkazy a Edmund s ďalším z veliteľov, starostom Godfreyom odišli na krídla. Armáda cisára Sigismunda už stála disciplínovane zoradená, no javila sa menšia ako predpokladali. Starosta Godfrey ešte predtým než svojich mužov odviedol na krídlo varoval pred bojovníkmi skrytými v lese. Hoci sa les zdal byť kľudný každý skúsený vojvodca vedel, že si treba dať pozor. Vpred vystúpili lukostrelci. Rozložili si šípy a keď sa ozvalo trúbenie k útoku napli mocno tetivy. K oblohe sa vzniesla salva šípov a zatiaľčo svišťala vzduchom, už lukostrelci napínali tetivy znovu aby vystrelili druhý krát. Na náprotivnej strane bojiska sa ozvali trúbky a vojsko začalo ustupovať. Edmund sledoval baróna Stephena. Bolo jasné, že sa Sigismund snaží vlákať lukostrelcov do pasce. Stephen bol síce chvastúň, no nebol hlupák. Správne odhadol zámer protivníka a odvolal lukostrelcov. Tí povyťahovali šípy zapichnuté do zeme a ustúpili nazad k ťažkoodencom.
Sigismund videl, že jeho prvotný plán nezabral. Muži pripravení v okolitom lese čakali na dohodnutý signál k útoku, no keď zbadali ustupujúcich lukostrelcov čakali. Angličania stáli nepohnuto, sledovali zoradené šíky naproti. Na druhej strane bojiska sa znovu rozozvučali trúbky, ktoré vzápätí doplnilo dunenie vojnových bubnov. Cisárske vojsko vytvorilo hradbu zo štítov a začalo pomaly postupovať vpred. Edmund dal Stephenovi zdvihnutou rukou najavo aby vyčkával. Ten sa vzpínal v sedle a sledoval ťažkopádny pomalý pochod armády. Vtom sa však z lesa pri ľavom krídle Edmundovej armády vyrútili bojovníci, ktorí okamžite zaútočili na vojsko starostu Godfreya. Lukostrelci sa náhlili aby sa rýchlo presunuli k obrane ľavého krídla. Vtom sa však kupredu rozbehol i stredný voj Sigismundovej armády nasledovaný jazdou. Útok z dvoch strán na moment spôsobil v yorkských radoch chaos. Stephen teraz už neváhal, prikázal zatrúbiť k útoku a sám sa v čele vojska rútil vpred. Rovnako sa do útoku pustil i Edmund. Útočil na krídlo nepriateľa no zároveň sa snažil podporiť stred, kde mal protivník prevahu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Výkvet nemeckého rytierstva sa v čele s cisárom Sigismundom rútil vpred. Ostrohami pohňali ťažké vojnové kone do rýchleho cvalu. Kopije mali sklonené a rútili sa na anglických ťažkoodencov, ktorí sa pripravovali na stret. Mohutný náraz duniacich jazdcov posunul celý zástup ťažkoodencov dozadu. Stephen v strede bojiska kričal aby muži držali radu a vrhal sa odvážne do boja. Edmund sa spoločne s niekoľkými jazdcami tlačil k stredu aby pomohol v boji proti rytierom na koňoch. Musel sa však prebiť cez množstvo peších bojovníkov, ktorí mu bránili v postupe. Vnímal len bezprostredné okolie a oháňal sa mečom na strany, keď odrazu stál zoči voči samotnému cisárovi Sigismundovi. Kone obidvoch bojovníkov sa drali k sebe, pod nohami sa im plietli bojovníci. Jazdci už stáli dosť blízko seba. Sigismund mocno švihol mečom, no vojvoda jeho úder vykryl. Vtom však kopija ktoréhosi bojovníka vrazila cez čabraku do hrude Edmundovho koňa a ten s bolestivým erdžaním zdvihol predné nohy do vzduchu. Kým mu sily stačili kopal okolo seba aby sa zabvil bojovníkov vo svojej blízkosti. Zviera však dostalo smrteľnú ranu a zosypalo sa i s Edmundom k zemi. Než sa kôň položil na bok stihol sa vyslobodiť zo strmeňov a dopadnúť na zem vedľa neho. Rýchlo sa pozbieral a sledoval cisára ako zápasí s ďalšími bojovníkmi. Ani on nedokázal vydržať v sedle príliš dlho. Niekoľkí Angličania ho strhli k zemi, no nepodarilo sa im ho odzbrojiť. Sigismund udrel spodnou hranou štítu jedného z protivníkov do helmice, otočil sa, mocným sekom skolil druhého bojovníka, potom sa obrátil a vrazil do krku meč ťažkoodencovi, ktorý sa ešte nestačil spamätať s úderu štítom. Teraz mu už nič nestálo v ceste aby znovu zaútočil na Edmunda. Cisár podľa brnenia svojho protivníka správne usúdil, že ide o vznešeného muža. Keďže však doteraz nemal s vojvodom z Yorku tú česť nepoznal jeho rodové farby. Vedel však, že stojí proti šľachticovi a chcel ho poraziť.
Začal súboj na život a na smrť. Obidvaja rytieri s vypätím všetkých síl odrážali útoky a snažili sa zasiahnuť nekryté miesto protivníka. Všetok svoj um a skúsenosti teraz sústredili na víťazstvo. Zdalo sa, že cisár Sigismund stráca dych, jeho dlhý ťažký meč mocno dopadal na Edmundov štít a ten cítil že s každým ďalším úderom protivník stráca silu. Pravou nohou ustúpil vzad aby tlmil prichádzajúce údery, štít držal pred sebou a ľavú nohu krčil v kolene tak aby mohol zaútočiť na spodnú časť protivníkovho tela. Ten mal totiž pláty brnenia iba na prednej časti nôh kým zadná časť bola nekrytá. So štítom nad hlavou odrážal údery meča prichádzajúce zhora a keď nastala vhodná chvíľa sekol Sigismundovi po vnútornej strane stehna. Mež rozsekol stehno a z rany sa v momente vyvalila krv. Sigismund stratil rovnováhu a padal k zemi. V páde však stihol naposledy mocno švihnúť mečom proti Edmundovi. Ten mysliac si, že je po všetkom spustil svoj štít a tak mu čepeľ meča zasiahla tvár. Keďže vojvoda nenosil prilbicu s hľadím, ktorá by mu kryla tvár útržil nepekné zranenie. Pálivá bolesť na tvári ho donútila inštinktívne ustúpiť a chrániť sa štítom. To však už cisára Sigismunda ťahali jeho spolubojovníci preč. Nával vzrušenia tlmil Edmondovu bolesť, pokračoval v boji. Nemci však tlačili strednú líniu dozadu. Ľavé krídlo na čele so starostom Godfreyom sa ešte držalo. Stred sa však rozpadal a bojovníci začali pred náporom nemeckých ťažkoodencov ustupovať. Zadné rady sa dokonca vydali na útek. Gróf Stephen sa držal statočne a zúrivo kričal na svojich bojovníkov. Bil sa do poslednej chvíle, no keď jeho druhovia začali ustupovať musel ich nasledovať. Rovnako sa rútilo i Edmundovo pravé krídlo. Ten si teraz uvedomil, že na tvári silno krváca. Zavelil k ústupu a keďže prišiel o koňa musel utekať spoločne s ostatnými pešiakmi.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Prenasledovaní Nemcami sa dali yorkskí bojovníci k rýchlemu ústupu. Prenasledovanie skončilo až keď sa v diaľke ozvali trúby odvolávajúce nemeckých bojovníkov naspäť. Edmund stratil bitku a navyše bol zranený. Netešilo ho ani to, že dokázal zvíťaziť v osobnom súboji s cisárom. Ktorýsi bojovník k nemu pricválal a ponúkal mu svojho koňa. Všimol si nepeknú ranu na jeho tvári, z ktorej sa rynula krv. S vystrašenými očami na neho hľadel a vzápätí začal kričať, že je vojvoda zranený. O chvíľu sa k nemu zbehol hlúčik ďalších bojovníkov a snažili sa svojmu veliteľovi pomôcť. Oviazali ranu, pomohli mu vysadnúť na koňa a ďalší jazdci spoločne s ním cválali preč. Keď opadlo bojové vzrušenie bolesť naplno prepukla. Jazdci sprevádzajúci raneného vojvodu spomalili a išli po stranách, dávajúc pozor aby nespadol z koňa. Od bolesti ho premáhali mdloby a v sedle sa držal iba silou vôle. Konečne došli do tábora, kde sa z posledných síl dopotácal do stanu a uložil na lôžko. Zbrojnoši mu pomohli sňať ťažké brnenie a doktor za ten čas pripavoval odvar, ktorým sa chystal ranu vyčistiť. Od bolesti a únavy Edmund čoskoro upadol do spánku. Keď sa prebudil hlava mu strašne trešťala a tvár opuchla. Sluha čo na neho dával pozor okamžite zavolal doktora, ktorý mu vymenil obväz. Ten si sústredene obzeral zranenie až nakoniec zhodnotil, že je síce vážne, no našťastie nezasiahlo oko a ak bude pacient zodpovedný dostane sa z toho. Dva dni Edmund nevychádzal zo svojho stanu až kým sa konečne trochu neuľavilo. Vtedy si dal privolať svojich veliteľov a radil sa s nimi čo ďalej. Starosta Godfrey sa obával, že ak ostanú v tábore dlhšie Nemci ich s istotou napadnú, prišli o mnoho mužov a nepriateľ určite nie je ďaleko.
Cisár Sigismund sa však medzitým vrátil k Londýnu a obležal mesto. Síce v bitke tiež utrpel straty, no mal stále dosť mužov aby sa pokúsil mesto získať a ak Boh dá, zmocní sa cisárovho sídla. O vojvodu z Yorku sa viac nestaral, sám bol na nohe vážne zranený a teraz nervózne pokrikoval na svojich sluhov, ktorí s bojazlivou náhlivosťou svojho pána obsluhovali. Ležal v stane, nemohol chodiť a to ho ukrutne znervózňovalo. Bol nevrlý a vždy keď sa zranenie ozvalo od bolesti hádzal po sluhoch čo mal po ruke.
Edmund sa svojich veliteľov spytoval na správy o Nemcoch. Zaujímalo ho predovšetkým, či cisár bitku prežil. Dobre si pamätal, že sa mu podarilo Sigismundovi uštedriť zranenie, ktoré mohlo v najhoršom príprade spôsobiť mohutné krvácanie a smrť. Cisár však prežil, Nemci obliehali Londýn, no starosta Godfrey aj napriek tomu vyzýval k odchodu do bezpečia. Edmnund hľadel mlčky a zamyslene pred seba. Po chvíľke sa obrátil na baróna Stephena, ktorý doposiaľ iba mlčky sedel a nič nehovoril. Jeho tvár už nepôsobila tak sebaisto ako pred bitkou, no Edmundovi sa pomaly vynárali spomienky na jeho udatný boj. Doteraz si myslel, že je barón iba obyčajným chvastúňom. Po bitke však na neho zmenil názor. Navyše teraz, zdalo sa, je barón akoby úplne iným mužom. Opýtal sa ho na jeho názor, Stephen si odkašľal, pozrel na vojvodu a s pokojným hlasom dal za pravdu starostovi Godfreyovi. Edmund veru takúto odpoveď nečakal, pozrel na Godfreya, ktorý tiež od prekvapenia zdvihol obočie. Zdá sa, že prvá porážka naučila sebavedomého baróna pokore. A skutočne tomu tak bolo. Od toho času bol Stephen ako vymenený. Porážku vnímal ako osobnú prehru a nepredstaviteľnú potupu. Hanbil sa sám pred sebou a myslel si, že to tak vidia i ostatní. Opak bol však pravdou, muži si medzi sebou rozprávali historky o odvážnom boji baróna a až teraz si získal ich skutočný rešpekt.
Keď sa Edmundovi polepšilo neváhal a dal na rady svojich veliteľov. Prikázal zložiť tábor a vydal sa na sever. Cestou premýšľal čo ďalej, vrátiť sa do Yorku, alebo sa pokúsiť ďalej bojovať? Jeho koňa vtedy dobehol barón Stephen, ktorý sa svojmu pánovi prihovoril. Pýtal sa ho presne to isté nad čím sám premýšľal. Keď miesto odpovede iba hľadel na vojvodovu zamyslenú tvár povedal mu o svojej túžbe. Nič si neprial viac ako pomstiť sa Nemcom. Edmund šiel aj naďalej mlčky, hoci na neho Stephen vyzývavo hľadel a čakal na jeho odpoveď. Odrazu sa zháčil a skleslo, s povzdychom dodal, že vie, že sú ich šance malé a nechá teda na svojho pána aby rozhodol. Edmund sa mierne pousmial, premýšľal nad Stephenom. Odrazu sa z neho stal úplne iný človek. Po chvíli však otočil hlavu a rozhodne odpovedal. Zaútočíme, s istotou zaútočíme, no tentokrát nič neponecháme náhode.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vojsko dorazilo do Leicesteru. Edmund bol pevne odhodlaný, že sa znovu pokúsi s cisárskym vojskom stretnúť. Tvár sa mu hojila len pomaly a doktor mu odporúčal odpočinok, no on nedbal na dobre mienené rady. Rozoslal najmocnejším zo svojich vazalov listy, v ktorých žiada o pomoc v boji. Apeloval na spásu celého cisárstva, víťazstvo nie je vec osobnej túžby, no závisí na ňom budúcnosť celej Británie. Jeho prosba bola vyslyšaná. Do Leicesteru sa najbližšie dni začali schádzať ďalší bojovníci a pridali sa i samotní šľachtici. Zišlo sa takmer desaťtisícové vojsko, ktoré sa dalo na pochod do Middlesexu.
Pred Londýnom cisár Sigismund zažíval krušné chvíle. Okrem toho, že sa mu rana na nohe zle hojila nedarilo sa mu ani v obliehaní. Londýnčania sa bránili úspešne a každý z priamych útokov na hradby skončil neúspešne. Pri útokoch prišiel o ďalších mužov a posily mohol sotva očakávať. Cisár Roger tiahol Svätrou ríšou rímskou a grófovia sa obávali vyslať svoje vojská ďaleko od domova. Nádej na víťazstvo s každým dňom uvädala.
Naopak nádeje vojvodu Edmunda sa zvyšovali. Vojsko pochodovalo v dobrej nálade. Verili, že Svätý Juraj im dodá odvahu a Boh je na ich strane. Boli poslednou spásou Británie, tí, ktorí mohli zvrátiť beh udalostí a zachrániť cisárstvo. Chabé správy o postupe vojska cisára Rogera hovorili o striedavých víťazstvách a porážkách, no zároveň i o tom, že sa k Sigismundovi chystajú pripojiť i iní králi. Nad Britským cisárstvom viseli obavy.
Cisár Sigismund bol stále nevrlejší. Zranenie ho bolelo a preklínal všetkých Londýnčanov. Reval na svojich veliteľov a keď sa pokúšal chodiť bol nervózny ešte viac. Nepotrvalo dlho a dopočul sa, že sa k Londýnu blíži vojsko vojvodu z Yorku. Posmešne sa svojich spoločníkov opýtal, či si vojvoda prišiel pre ďalšiu porážku. Presvedčený o tom, že takmer všetci šľachtici odišli spoločne s cisárom Rogerom nepredpokladal, že vojvoda z Yorku prichádza s posilami. Vidina ďalšej bitky mu v okamžiku zlepšila náladu. Jediné čo ho škrelo bolo, že sa tentokrát do boja kvôli zraneniu nezapojí. Napriek tomu však chcel v bitke veliť. Prikázal skončiť s obliehaním a začať prípravy na bitku. O dva dni sa s potláčanou bolesťou navliekol do brnenia, pážatá mu pomohli vysadnúť na koňa a pochodoval v ústrety yorkskej armáde.
Tentokrát však Sigismund nemal tú možnosť zvoliť si miesto bitky. Na sever od Londýna, odkiaľ sa yorkská armáda blížila boli väčšinou otvorené pláne, ktoré znamenali výhodu pre anglických lukostrelcov. Pochod trval krátko, keď sa v diaľke zjavil nepriateľ. Obidve vojská sa zastavili a začali pripravovať na boj. Yorkské vojsko síce malo tentokrát prevahu, no väčšinu mužov tvorili lukostrelci. Naproti tomu rady Sigismundovho vojska dopĺňalo dvestopäťdesiat špičkovo vycvičených rytierov, smrtiaca sila a pýcha jeho armády. Práve na nich sa cisár spoliehal najväčšmi. Rytieri sa zoraďovali do niekoľkých conroiov a pripravovali na útok. Každý z nich bol vznešeným šľachticom a zbroj a kone na ktorých sa niesli stáli celý majetok. Hrdo sedeli na svojich ťažkých bojových žrebcoch a len pohľad na nich budil rešpekt.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Na druhej strane bojiska sa tradične na prvý útok pripravovali Edmundovi lukostrelci. V prvej línii stál vojvodov elitný oddiel, dopĺňaný menej skúsenými strelcami z vazalských grófstiev. Postupovali pomaly vpred nasledovaní zvyškom vojska. Tesne za nimi išli peší ťažkoodenci, ktorí mali v prípade útoku okamžite zaujať prvú líniu. Keď došli na dostrel celé vojsko zastavilo. Velitelia lukostrelcov začali svojim mužov dávať pokyny k útoku a keď sa rozozvučali trúby vzniesla sa k nebu prvá salva šípov. Edmund vzhliadol na sivú zimnú oblohu na ktorej sa černali šípy letiace ako kŕdeľ vtákov. Než sa šípy začali stáčať a klesať dolu siahali lukostrelci po ďalších, napínali tetivy a vyslali na nepriateľa ďalšiu salvu. Nemci postupovali vpred no ich strelci nedosahovali taký dostrel ako dlhý anglický luk. Než sa konečne dostali na dostrel mnohí z nich padli. Po krídlach postupovali rytieri na koňoch, ktorí sa nemohli dočkať boja. Sigismund ich však nechcel vyslať v ústrety smrti a tak sa rozhodol najskôr preriediť rady protivníka šípmi, aj za cenu, že mnohí z jeho strelcov padnú skôr ako vôbec vystrelia. Skôr než Nemci po prvý krát vystrelili yorkskí lukostrelci sa rozostúpili a urobili miesto ťažkoodencom za ich chrbtami. Tí postúpili dopredu, vytvorili hradbu zo štítov a kryli lukostrelcov. Ďalšie a ďalšie salvy šípov čoskoro zlomili morálku nemeckých strelcov. Tí pri pohľade na desiatky mŕtvych druhov a krupobitie šípov začali ustupovať. Sigismund reval na svojich veliteľov, opakovane prikazoval trúbiť do boja a preklínal zbabelcov, ktorí v snahe zachrániť si život utekali z prednej línie. Nakoniec len rezignovane mávol rukou a následne dal posunkom príkaz jazdcom po krídlach aby postúpili vpred.
Edmund vedel, že ide do tuhého. Tak ako v predošlej bitke však nechal velenie nad stredným šíkom barónovi Stephenovi. Potľapkal ho po pleci a s výrazom dôvery mu kývol hlavou. Potom sa so starostom Godfreyom vydali na krídla. Spoločne s nimi sa na krídla presunuli i šľachtici a rytieri.
Po úteku strelcov Sigismunda opanoval hnev, hľadiac na množstvo mŕtvych bojovníkov sa len zťažka ovládal. Tak lacno prišiel o mužov a pritom na Anglickej strane nevidel takmer žiadnych mŕtvych. Poslal teraz vpred peších ťažkoodencov. Rytieri na krídlach zatiaľ postupovali pomaly, zoradení v conroioch čakali na povel k útoku. Lukostrelci strieľali po ťažkoodencoch, ktorí sa behom drali vpred, k nohám im padali mŕtvi a zranení druhovia a želali si čo najrýchlejšie udrieť na rady Angličanov aby si vybili zúfalú zlosť. Tesne pred nárazom na stenu štítov sa ozvalo trúbenie k útoku jazdy. Rytieri pophnali kone vpred. Ťažké dunenie kopýt a pohľad na zomnkutých jazdcov so sklopenými kopijami prinútil líniu pešiakov aby sa ešte viac zomkla.
Edmund dlhšie nečakal, vyrazil s jazdcami do útoku, do pohybu sa dal aj starosta Godfrey na opačnom krídle. Lukostrelci ešte stále strieľali a spôsobovali teraz straty aj cválajúcim rytierom. Ťažkoodenci pred nimi vytvárali hradbu a poskytovali ako takú istotu, že budú mať dosť času ustúpiť. Pláň pred nimi bola teraz už plná mŕtvych bojovníkov, o ktorých zakopávali tí, ktorí stále ešte bežali do útoku. Keď sa tadiaľ prehnala ťažká rytierska jazda, rozmetala mŕtve telá a ak niekto ešte žil s istotou bol teraz mŕtvy.
Väčšia časť jazdcov stočila svoje kone ku strednému voju a zaútočila na stenu ťažkoodencov. Mohutný náraz ťažkej jazdy zatlačil yorkské rady o niekoľko stôp dozadu. Stena štítov sa však nerozbila úplne. Muži dokázali udržať líniu a kopijníci teraz bodali do širokých konských hrudí, ktoré sa snažili rozraziť šík. Hlasné erdžanie, rynčanie zbraní a výkriky sa hlučne ozývali do celého okolia. Zvyšní rytieri pokračovali vpred na krídlach než narazili na yorkskú jazdu cválajúcu im v ústrety. Lukostrelci zo zadných radov ešte stále ostreľovali cválajúcich rytierov rútiacich sa na krídla.
Stred yorkského vojska začal znovu postupovať dopredu, tlačil protivníka a získaval postupne prevahu. Na krídlach bojovali prevažne jazdci, Edmund so starostom Godfreyom na čele jazdy odrážali útok nemeckých rytierov, no boj bol zatiaľ vyrovnaný. Keď sa však strednej línii podarilo rozohnať nemecký útok niektorí ťažkoodenci prešli na krídla aby podporili jazdu. Akýsi ťažkoodenci práve zhodili bohato vyzbrojeného rytiera zo sedla a ťahali ho niekam dozadu. Edmund si toho všimol a zvolal mocno na bojovníkov aby nebrali žiadnych zajatcov. Muži poslúchli, jeden z nich z pochvy na opasku vytiahol dýku a podrezal rytierovi krk. Edmund sa v bojovom zápale dral vpred, keď odrazu pocítil pálenie na tvári. Nezahojená rana sa znovu otvorila a začala krvácať. Bolesť mu znepríjemňovala boj a želal si čo najskôr koniec. Začal bojovať s ešte väčším zápalom.
Nepotrvalo dlho a nemecký útok sa začal rútiť i na krídlach. Cisár Sigismund z diaľky sledoval ako jeho vojsko postupne stráca bitku. Mnohí rytieri už padli a prv než nastane úplná katastrofa nechal zatrúbiť k ústupu. Nemci začali utekať z bojiska. Prenasledovaní yorksou armádou ustupovali na západ a neskôr na sever. Pomsta však nebola dokonaná. Edmund vedel, že kým vojsko cisára Sigismunda nepokorí úplne, nezvíťazil.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Straty cisárskej armády boli niekoľkonásobne vyššie. Z mnohých mŕtvych tiel trčali šípy, čo bolo neklamným znakom, že v boji znovu excelovali anglické luky. Edmund si sňal prilbu a teraz i ostatní uvideli, že krváca zo starej rany. Zišli sa k nemu velitelia aby sa poradili ako ďalej, no keď zbadali, že sa stará rana otvorila starali sa prv o jeho zdravie. Kým doktor ošetroval vojvodovo zranie obchádzali ostatní muži bojisko, usmrcovali tých, ktorí sa zvíjali v agónii a okrádali bohatých rytierov. Bitky boli pre víťazné vojsko vždy zároveň neoceniteľným zdrojom kvalitných zbraní a brnení. Bohatí šľachtici, kotrí si nechávali za celé majteky zhotovovať svoje meče a zbroj o ne po smrti prišli. Takto dokázali i niektorí obyčajní bojovníci prísť ku kvalitnému brneniu bez toho, aby zaň vôbec niečo zaplatili.
Po bitke sa vojsko utáborilo, no už na druhý deň bolo znovu v pohybe. Edmund sa vydal prenasledovať cisára aj napriek tomu, že mu otvorená rana spôsobovala ťažkosti. Cestou sa zle liečené zranenie zapálilo a doktor Edmunda znovu varoval. Ten sa však chystal stoj čo stoj znovu stretnúť s cisárskym vojskom.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Vojna so Škótskom skončila, no mier nepotrval dlho. Keď stryná vojvodu Edmunda, Margaret z Westmorlandu, žiadala cisára o grófstvo Teviotdale dostalo sa jej odmietavej odpovede. Pomstychtivá Margaret vtedy využila svoje nadmieru dobré vzťahy s pápežom a zaistila, aby bol cisár exkomunikovaný. Vyobcovanie z cirkvi sa stalo ľahkou zámienkou na vojnu pre cisára Svätej rímskej ríše Sigismunda, ktorý videl v britskom náprotivkovi svojho rivala. Kým sa cisár Roger chystal na plavbu do Svätej rímskej ríše a zvolával na pomoc šľachtu Edmund sa rozhodol zotvrať v Británii. Vojvodkyňa Joanna totiž bola v očakávaní a Edmund nechcel svoju manželku v dôležitých chvíľach opustiť. Sám vtedy ešte netušil, aké bude jeho rozhodnutie pre ríšu dôležit. Po tom, ako cisár Roger s väčšinou šľachticou a vojskom odplával priplavil sa k brehom Británie Sigismund so svojim vojskom. Na odpor sa mu práve postavil Edmund so svojou armádou. V prvej bitke utrpel bolestivú prehru a dokonca sa nepríjemne zranil, no to ho neodradilo od ďalšieho stretu z cisárom. Kým Nemci obliehali Londýn, prišiel k mestu Edmund s reorganizovaným vojskom a postavil sa cisárovi po druhý krát. Tentokrát dokázal pri St. Pauls Sigismunda poraziť.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXI.


Výprava bretónskeho princa


Tej noci Edmund spal veľmi zle. Zo spánku ho ešte pred svitaním prebudila pálivá bolesť na tvári. Chvíľu ležal nehybne a načúval tichému rozhovoru strážnikov prechádzajúcich za celtou stanu. Nedokázal rozoznať o čom sa rozprávali a ani sa o to nepokúšal. Pozviechal sa a sadol si na posteľ. Rukou nahmatal nádobu vedľa lôžka, v ktorej mal pripravený bylinný odvar. Cez nádobu visel kus obväzu, ktorý namočil do odvaru a priložil si ho na ranu. Ľahol si naspäť na lôžko, no až do brieždenia nemohol zaspať. Premýšľal a jeho myšlienky začala sužovať neistota. Rana sa neliečila, no on aj napriek dôraznému varovaniu doktora nechcel za žiadnu cenu opustiť svojich mužov.
Ustupujúceho cisára Sigismunda už prenasledovali niekoľko dní, no nedarilo sa im vojsko dohoniť. Nemci neúnavne pochodovali na sever a odpočívali len toľko koľko bolo nevyhnutné. Zásoby dopĺňali plienením osád cez ktoré prechádzali, nikde sa však nezdržali dlhšie ako museli. Šírili po krajine strach a ľudia sa po správach o ich príchode radšej ukryli v lesoch a nechali svoj majetok napospas. Tak sa stávalo, že Nemci dokázali častokrát doplniť zásoby bez akýchkoľvek ťažkostí. Žiaľ ani to sa nezaobišlo bez toho aby vyrabované osady nevypálili. Yorské vojsko ich odhodlane prenasledovalo a dýchalo im na krk. Sigismund ustupoval ďalej na sever, kde mal v pláne prekročiť škótsku hranicu a presvedčiť kráľa Colbana aby sa pridal k jeho trestnej výprave. Už stihol do Škótska vyslať posolstvo, na ktoré však zatiaľ nedostal odpoveď.
Ráno v tábore nastal obvyklý rozruch, slnko stúpalo na nebo a muži sa chystali na odchod. Edmund ešte ležal keď ho prišiel navštíviť doktor. Obzeral si ranu a nepokojný výraz v jeho tvári napovedal, že pre vojvodu nemá priaznivé správy. Do rany sa dostala infekcia a zapálila sa, preto Edmund pociťoval tú pálivú bolesť. Za žiadnu cenu však nechcel odísť späť do Yorku. Doktor si nad pacientovou tvrdohlavosťou iba sťažka povzdychol a skonštatoval, že sa pokúsi urobiť všetko čo je v jeho silách. O niekoľko hodín sa vojsko pohlo. Edmund však nesedel v konskom sedle no odpočíval na jednom z vozov. Dostal horúčku a tak sa aspoň nechal presvedčiť aby telo zbytočne nesilil jazdou na koni. Niekoľko ďalších dní trvalo kým sa jeho stav znovu zlepšil. Vysoké horúčky doktor zrážal studenými obkladmi a odvarmi z byliniek. Čistil zapálenú ranu a pravidelne ju obväzoval. Medzi mužmi začali kolovať povedačky, že vojvoda čoskoro zrejme umrie. Velitelia videli, že stav ich pána nerobí medzi mužmi dobrotu a tak sa snažili nepotvrdené domnienky vyvracať. Nakoniec musel mužstvo ukľudniť až samotný doktor, ktorý ich ubezpečil o Edmundovom dobrom stave s takou istotou v tvári i hlase, že povedačky prestali.
Vojsko sa už blížilo na sever do Northumberlandu. Vyzeralo to tak, že cisára Sigismunda nedostihnú a ten prejde cez hranice a nájde ochranu u škótskeho kráľa. Edmund bol sklamaný, chcel aspoň navštíviť Bamburgh, sídlo svojich predkov, kde sa hodlal doliečiť.
Nakoniec však sám cisár Sigismund úplne zmenil jeho plány. Keď sa konečne dočkal správy od škótskeho kráľa potešil sa. Ten súhlasil s podporou výpravy proti cisárovi Rogerovi. Konečne sa mu naskytla príležitosť na pomstu a tak ju hodlal chytiť za pačesy. Prisľúbil Sigismundovi pomoc a ten razom zmenil zámery. Pritiahol s vojskom pred Newcastle, kde chcel vyčkať na škótskeho spojenca a poraziť yorkskú armádu. Než Škóti dorazia obležal mesto a jeho plánu napomohol i príchod jeho flotily, ktorá doviezla čerstvé zásoby. Ešte predtým než totiž ušiel na sever vyslal poslov ku kotviacim lodiam s príkazom aby sa preplavili na sever.
Správu o obležanom Newcastly sa čoskoro Edmund dozvedel. Zmiatlo ho jednanie cisára Sigismunda a tušil nejakú zradu. Nevedel však, že sa do vojny chystá pripojiť kráľ Colban. Čakal, že cisár zrejme dostane posily z ríše a preto ho chcel poraziť čo najskôr. Vojsko sa teraz už nikde nezdržiavalo a náhlilo sa k Newcastlu. Než tam dorazili zastihla Edmunda ešte jedna, nie príliš šťastlivá správa. Na chorobu nečakane umrel jeho svokor James Butler, vojvoda z Leinsteru. Nemohol sa však vydať na pohrebnú ceremóniu a tak aspoň poslal zdvorilostný list. Kým vojvodkyňa Joanna cestovala na otcov pohreb pripravoval sa Edmund na bitku. Akoby zázrakom sa jeho stav náramne zlepšil. Rana už toľko nebolela, no doktor ho aj napriek tomu vystríhal. Vedomý si toho, že hazarduje s vlastným životom a pre vlastnú tvrdohlavosť sa oň môže pripraviť, rozhodol sa síce veliť v bitke, no do útoku s mužmi nepôjde.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Newcastle príchod nepriateľského vojska nečakal. Z každodenných povinností obyvateľov vytrhlo zvonenie zvonu, ktorý varoval pred príchodom neznámej armády. Keď stráž z veže hradu rozoznala práporce cisára Svätej rímskej ríše ihneď bolo jasné, že sa musí mesto pripraviť na útok. Cez bránu sa náhlili obyvatelia z okolia a na hradbách nastal ruch. Starosta Newcastlu Godfrey, bol toho času vo vojsku vojvodu Edmunda a tak sa patronátu nad mestom ujal veliteľ mestskej stráže. Náhlivo rozdával príkazy a hnal mužov so zbraňami na hradby. Tu sa schádzalo všetko vojsko z mesta a cez cimburie pozorovalo postup nepriateľa. Dunenie bubnov roznášalo po letných lúkach strach. Splašené vtáctvo odletovalo zo svojich úkrytov v lúčnych kríkoch a letným dažďom zmočená tráva sa obtierala cez desiatky pochodujúcich nôh.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vojsko sa zastavilo. Čoskoro pritiahli vozy s obliehacím vybavením a muži vykladali ťažké drevené dielce z ktorých stavali dva trebuchety. Neďaleko vyrástol na lúke tábor a muži sa chystali na boj. Útok začal až na druhý deň, keď boli trebuchety pripravené. Okolo obeda začali na mestské hradby dopadať prvé vrhnuté balvany. Dunivé nárazy otriasli hradbami, na ktorých už stáli pripravení obrancovia. Pozorne sledovali pohyb nepriateľa a odhadovali kedy príde prvý útok. Cisárske vojsko nebolo veľké a tak sa zatiaľ obrancovia príliš neobávali. Nevedeli však, že cisár čaká na posily a rovnako tak nevedeli, že je vojvoda Edmund už neďaleko.
K večeru konečne prišiel prvý priamy útok. Na pláni sa zoradilo vojsko a keď sa objavili muži s dlhými rebríkmi nikto nepochyboval o tom, že Nemci sa čoskoro pustia proti hradbám. Lukostrelci už stáli pripravení, kontrolovali tetivy lukov a pri nohách im pribúdali koše so šípmi. So zvukom prvého trúbenia sa vpred rozbehli ťažkoodenci, ktorých rady dopĺňali strelci. Keď boli dostatočne blízko spustili obrancovia paľbu. Nemci postupovali vpred a ich útok kryli strelci, ktorí vysielali šípy na hradby. Dlhé rebríky sa húpali v rytme behu a mužov, ktorí ich niesli kryli ich spolubojovníci štítmi. „Strieľajte na rebríky!“ ozývali sa na hradbách príkazy veliteľov. Lukostrelci teraz sústredili svoju streľbu na hlavné ciele.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


To umožnilo niekoľkým mužom dostať sa až pod hradby mesta. Okamžite sa na nich okrem šípov spustili i veľké skaly. Zoskupili sa do hlúčikov a vytvorili ochranu zo štítov. Ťažké balvany dopadali na vztýčené štíty a vojaci pod nimi čakali kým k hradbám prirazia prvé rebríky. Slnko už pomaly zapadalo za obzor keď sa konečne pod hradbami objavili prví muži s rebríkmi. Spod hradieb sa rebríky začali vztyčovať nahor a keď prirazili k cimburiu hradieb okamžite tam priskočili vojaci s dlhými hákmi. S vypätím sa niekoľkí muži zapierali do ťažkých rebríkov a snažili sa ich zhodiť. Nepriatelia rebríky zdola istili ako vládali a na mužov s hákmi sa sypali strely. O chvíľu začali na hradby stúpať prví vojaci. Niektorých zasiahli šípy ešte v polovici cesty, no niektorým sa podarilo dostať až hore. Tí odrážali obrancov a prebíjali cestu na hradby. Od ďalšieho rebríka sa začali rozliehať bolestivé výkriky. Z hradieb sa na nich lial vriaci olej a muži vo veľkých bolestiach padali nadol. Ani tí, ktorým sa podarilo dostať až na vrch hradieb neboli úspešní. Ich útok obrancovia odrazili a onedlho sa im podarilo zhodiť i rebríky. Zvečerievalo sa a cisár Sigismund vedel, že ďalšie úsilie neprinesie úžitok. Odvolal útok a obrancovia si mohli vydýchnuť. Na dnes sa im podarilo zvíťaziť.
Druhý deň skoro ráno pozorovali lukostrelci z hradieb v tábore náhlivý ruch. Nepriateľ sa znovu chystal do boja, no mešťania ešte netušili, že ich vojvoda je už neďaleko a cisár Sigismund nezamýšľa ďalší útok na hradby, no pripravuje sa na bitku s vojvodom Edmundom. Až keď zpozorovali príchod armády a rozoznali priateľské farby na vlajkách strhla sa úprimná radosť. Prichádzala záchrana a v meste sa pripravovali svojho vojvodu podporiť. Veliteľ mestskej stráže okamžite na námestí zorganizoval vojsko, ktoré malo zasiahnuť do bitky.
Edmund mal nad cisárom Sigismundom jednoznačnú prevahu. Ten sa spoliehal na príchod Škótov, ktorí sa však v tom momente ešte ani nevydali na cestu. Nevedel to a do poslednej chvíle v sebe živil nádej. Vzhliadal k severu, no posila neprichádzala. Neostávalo iné ako sa pokúsiť zvíťaziť s tým čo mal k dispozícii. Bila sa v ňom nádej s pochybnosťami no nemal na výber, na ústup bolo neskoro. Stále ho trápilo zranenie, ktoré utŕžil od Edmunda a tak sa do boja zapojiť nemohol. Tešila ho aspoň správa o príchode flotily, ktorá kotvila neďaleko, ak prehrá bitku a podarí sa mu vyviaznuť má šancu na útek.
Ani Edmund sa do boja nechystal. Viedol vojsko, no nezodpovedne liečená rana na tvári a vysoké horúčky, ktoré prekonal ho príliš oslabili. Len s ťažkosťami a s pomocou svojich zbrojnošov sa vyštveral do konského sedla. Brnenie sa mu zdalo ťažšie a cítil ako veľmi zoslabol. Napriek tomu však chcel svojich mužov na bojisku podporiť.
Vojsku aj tentokrát velil barón Stephen, ktorý sa od čias prvej porážky veľmi zmenil. Pýchu nahradila zodpovednosť a obozretnosť. Edmund nepochyboval o tom, že je dobrým veliteľom a určite bitku vybojuje. Barón obchádzal zoraďujúce sa šíky a rozdával príkazy veliteľom jednotlivých oddielov.
Bitka onedlho začala. Znovu sa v nej vyznamenali najmä lukostrelci, ktorých mal Edmund vo vojsku stále takmer tri tisícky. Pod nekonečným dažďom svištiacich šípov mreli desiatky Nemcov a keď sa z brány Newcastlu vyrútila posila, Sigismund sa vydal na útek. Keď to zbadali jeho bojovníci stratili všetky nádeje a tí, ktorí mohli sa vydali za svojim pánom. yorkská armáda spoločne s mužmi z Newcastlu prenasledovala unikajúcich Nemcov k pobrežiu a tí sa naloďovali pod streľbou anglických šípov. Tí šťastnejší sa stihli preplaviť na palubu čakajúcich lodí a rýchlo rozvíjali plachty aby unikli anglickému peklu. Keď na pobrežie dorazil Edmund videl už iba miznúce lode, ktoré unášali to čo ostalo z cisárskeho vojska.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vojvoda Edmund de Cerf za pomoci svojho vojska vyhnal cisára Sigismunda z Británie. Správa o Bitke o Newcastle sa rýchlo rozletela celým cisárstvom. Nebezpečenstvo sa zdalo byť zažehnané, no teraz bol na ťahu škótsky kráľ Colban. I do Škótska dorazili správy o potupnej porážke cisára Sigismunda a Colban ľutoval že zaváhal. Všetko mohlo dopadnúť úplne inak. Márne je však plakať nad rozliatym mliekom. Aj napriek tomu, že Sigismund neuspel, vtrhol onedlho do Británie kráľ Colban. Armáda cisára Rogera ešte stále bojovala ďaleko v Svätej ríši rímskej a jediný kto mu v tom momente mohol vážnejšie vzdorovať bol práve vojvoda Edmund.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po víťazstve pri Newcastly sa Edmund konečne vydal späť do Yorku. Nebezpečenstvo bolo zažehnané a on sa konečne uvidel so svojou rodinou. Víťazne pochodoval ulicami Yorku až k hradnému palácu. Vojvodkyňa Joanna, ktorá sa prednedávnom vrátila z otcovho pohrebu hľadela na svojho muža ustarostene. Pochudnutý a zoslabnutý Edmund vyzeral na nepoznanie. Až jej sa ho konečne podarilo presvedčiť aby sa začal poctivo liečiť. Veru darmo, aj silní muži častokrát podľahnú vôli svojich manželiek.
Na jar nasledujúceho roku pritiahla do Tevitodale veľká škótska armáda. Samotný kráľ Colban s vyše štrnásťtisíc mužmi prekročil hranice a škótska invázia proti exkomunikovanému cisárovi Rogerovi dospela do vážnej hrozby. Edmund sa zotavoval a vrátila sa mu chuť do jedla. Pokoj a pohodlie zámku jeho zraneniu prospievali. Vrátili sa mu potrebné sily a začal sa znovu pripravovať na boj. Znepokojovali ho správy o škótskom vojsku v Teviotdale a obával sa, že čoskoro kráľ Colban zaútočí i na Northumberland. Akoby toho nebolo málo k vojne proti cisárovi Rogerovi sa pridal i ďalší dávny nepriateľ cisárstva, bretónsky kráľ Rihouen. Ten do Británie na čele vojska vyslal svojho syna, princa Sulmonoca. Cisár Roger bojoval vo Svätej rímskej ríši a Edmund bol znova jedinou nádejou Británie. Neprítomnosť panovníka spôsobila i vzburu roľníkov v Norfolku, ktorí odmietali odovzdávať zvýšené výdavky úrody na vojnové účely. Nad Britániou sa znovu sťahovali mračná a Edmund musel konať. Do Yorku povolal celé svoje vojsko a o podporu žiadal i svojich vazalov. Dal dohromady vyše dvanásťtisícovú armádu a vydal sa na juh. Neodvažoval sa stretnúť s vojskom kráľa Colbana, no mohol sa pokúsiť zastaviť aspoň Bretóncov. Priaznivé správy o úspechoch cisára Rogera posilňovali nádeje a Edmund dúfal v jeho skorý návrat.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


September bol toho roku obzvlášť teplý. Daždivých dní bolo málo a počasie postupu yorkskej armády prialo. Edmund šiel v čele vojska spoločne s grófom Stephenom a starostom Godfreyom. Celý čas sa o niečom rozprávali a vojvoda premýšľal nad tým, aké úprimné priateľstvo sa medzi nimi vytvorilo. V prítomnosti svojich dvoch veliteľov sa cítil ako medzi dobrými priateľmi. Neustále žartovali a dobrá nálada, ktorou oplývali sa prenášala i na zvyšok mužstva. Dlhý pochod im dával príležitosť bližšie sa navzájom spoznať a Edmund zisťoval akí sú jeho dvaja spoločníci navzájom odlišní. Kým barón Stephen bol skôr vážnej a hrdej povahy, starosta Godfrey bol veselá kopa a neustále sršal vtipom. Keď sa priblížili na niekoľko míľ od Londýna rozložilo vojsko tábor. Do okolia sa rozptýlili zvedovia, ktorí mali priniesť správy o bretónskom vojsku. Jazdci odetí v ľahkých tunikách cválali k Londýnu a keď vo vzduchu ucítili dym zvýšili ostražitosť. Zišli s hradskej cesty a opatrne prechádzali lesom. Nepotrvalo dlho a narazili na prvú bretónsku hliadku. Zosadli z koní a potichu postupovali lesným porastom. Tábor musí byť neďaleko a tak nemohli riskovať, že ich kone prezradia. Postupovali pomaly, vyzbrojení iba lukmi a ľahkými mečmi. Hliadkujúci vojaci strážiaci cestu sa nedbanlivo o čomsi rozprávali. Boli iba traja, nič s čím by si skúsení zvedovia nedokázali poradiť. Potichu našľapovali až na kraj lesa, kde sa ukryli za kmene stromov. Pripravili si luky a na dohodnuté znamenie prešli do útoku. Než sa Bretónci stihli spamätať každý z nich ležal so zabodnutým šípom na zemi. Muži rýchlo vybehli z lesa a snažili sa odtiahnuť mŕtvoly z cesty. V tom ich však prekvapil dupot konských kopýt. Po ceste sa blížili jazdci, nepochybne Bretónci. Nechali teda mŕtvoly tak a ušli naspäť do lesa. Jazdci pricválali na miesto kde stáli stráže a keď na ceste zbadali krvavé fľaky spozorneli. Všimli si telá vedľa cesty a hneď mali jasno. Tasili meče a vydali sa smerom k lesu. Zvedovia dlhšie nečakali a rozbehli sa smerom k miestu kde nechali kone. Bretónci vošli do lesa a pátrali po votrelcoch. Medzi kmeňmi uzreli utekajúceho muža, jeden z jazdcov skričal na ostatných a ukázal čepeľou meča na miesto kde zazrel pohyb. Teraz muža zbadali i ostatní. Popohnali kone do cvalu a vydali sa muža prenasledovať. Popri tom zazreli aj ďalších a tak sa rozdelili. Zved utekal čo mu sily stačili, proti ozbrojencovi na koni nemal šancu, na to aby sa pripravil na streľbu nemal čas a tak sa snažil uniknúť. Dupot kopýt sa nebezpečne približoval. Rýchly dych a tlkot vlastného srdca však akoby boli hlasnejšie. Od vzrušenia mu vyschlo v krku a cítil ako mu ubúdajú sily. Než sa stihol obzrieť ako je jazdec ešte ďaleko pocítil na chrbte silný úder čepele. Zakopol a zrútil sa na zem. Snažil sa pozviechať a postaviť znovu na nohy. Stihol sa však iba zdvihnúť na kolená keď pocítil úder konských kopýt. V bolesti sa zvalil na zem a nevládal sa pohnúť. Keď sa spamätal stál jazdec na ním a posledné čo uvidel bola čepeľ meča mieriaca na jeho hrudník. Potom sa pred očami zatemnilo, pocítil na hrudi strašnú bolesť a bolo po všetkom.
Zo skupinky zvedov sa podarilo uniknúť iba jednému. Ostatných jazdci dostihli a vzali ako zajatcov. Ten, ktorý unikol cválal tryskom do yorkského tábora aby svojmu pánovi podal správy. Iní zvedovia Edmundovi podali vcelku presné správy o rozložení bretónskeho vojska a podarilo sa im preniknúť skoro až k Londýnu, kde videli jeden z útokov na hradby. Po správach od nešťastníka, ktorému sa podarilo uniknúť z lesa bolo vojvodovi jasné, že už Bretónci o jeho prítomnosti vedia. Rozhodol sa preto vyzvať princa Sulmonoca na otvorenú bitku a ten džentlmenskú výzvu ako pravý rytier prijal.
Obidve vojská sa streli na pláni na severovýchod od Londýna. Edmund sa opieral o hrušku sedla a hľadel na druhú stranu bojiska. Sledoval formovanie bretónskeho vojska a radil sa so Stephenom a Godfreyom. „Bretónci sú rovnako nepoučiteľní ako Francúzi“, utrúsil so škodoradostným úsmevom starosta Godfrey. „Kedy konečne pochopia, že sa kuša nemôže rovnať anglickému luku?“. Stephen si iba odpľul na zem, no ostal mlčať. Rovnako Edmund na Godfreyovu poznámku nereagoval. Sledoval Stephena a znovu premýšľal nad tým ako sa len zmenil. Barón Sústredene hľadel na rozostavenie nepriateľského vojska a v jeho pohľade bolo vidieť rešpekt. Po chvíli vojvoda prerušil mlčanie, zložil ruky z hrušky sedla a povedal „Je čas“. Uchopil pevne uzdu, pätami popohnal koňa a vydal sa na ľavé krídlo. Hlavnému voju armády znovu velil barón Stephen. Godfrey prešiel na pravé krídlo a bojiskom znel jeho mohutný hlas rozdávajúci mužom príkazy.
Keď bol každý na svojom mieste Stephen pozrel striedavo na Edmunda i Godfreya a vzájomným pokývaním hlavy zavelil k útoku. So zvukom trúb z radu vystúpili lukostrelci a za rytmického bubnovania postupovali vpred. Na bretónskej strane zatiaľ nebolo vidieť žiadny pohyb. Princ Sulmonoc zatiaľ váhal. Doposiaľ sa v bitke ešte s Angličanmi nestretol a tak príbehy o smrtiacej sile dlhých lukov poznal iba z rozprávania. Keď na jeho vojsko začali dopadať prvé salvy šípov ostal prekvapený z akej veľkej vzdialenosti dokážu Angličania strieľať. Rýchlo sa však spamätal a vyslal vpred jazdcov. Lukostrelci stáli v značnej vzdialenosti od zvyšku vojska, no keby proti nim poslal pešiakov stihli by dobehnúť a tak zavelil k útoku jazde. Hrozivá sila rytierov sa rútila na zástup lukostrelcov a Stephen teraz zavelil do útoku ťažkoodencom. Na krídlach sa pohli vpred i Edmund a Godfrey. Sulmonoc prekvapene hľadel ako si dokázali anglické šípy poradiť i s ťažkým brnením jeho rytierov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Jazda síce s veľkými stratami, no stihla dobehnúť k lukostrelcom skôr než dostali posily. Pobíjali ľahko odetých strelcov a než konečne dorazili na pomoc yorkskí ťažkoodenci ležalo v tráve mnoho mŕtvol. Edmundov útok znepríjemňovali strelci z kuší, ktorých Sulmonoc vyslal na krídla. Šípky veľkou rýchlosťou lietali vzduchom. Vojvoda cválal spoločne s ostatnými jazdcami, pozrel vpravo, kde sa práve zo sedla sklátil rytier, ktorého zasiahla šípka presne do hľadia prilby. Prekliata náhoda. Jeho kôň neúnavne cválal ďalej a muž, ktorému uviazla noha v strmeni sa hompáľal na jeho boku. Už boli takmer na dosah, spoza veľkých štítov kryjúcich strelcov z kuší sa im v ústrety vyrútili ťažkoodenci s kopijami. O chvíľu sa hroty kopijí miešali s konskými kopytami a bojiskom sa rozozvučalo rinčanie zbraní. Edmund mečom odrážal dlhé kopije a snažil sa dostať bližšie k ťažkoodencom. Jeho kôň hlasno erdžal a podchvíľou dvíhal predné kopytá aby sa zbavil dobiedzajúcich hrotov. Starosta Godfrey na pravom krídle prerazil odpor nepriateľa a jeho muži postupovali vpred. Bretónsky odpor sa tu úplne rozsypal a tak mohol podporiť stredný voj baróna Stephena. „Boh je s nami, za svätého Juraja, za Britániu!“ kričal a pobádal svojich mužov do útoku. Bil sa v prednej línii, jeho odvaha posmeľovala mužov a tí zo všetkých síl tlačili nepriateľa dozadu. Pod nohami sa im váľali telá mŕtvych lukostrelcov a oni boli odhodlaní pomstiť svojich spolubojovníkov. Najväčšie ťažkosti mal Edmund, ktorý doposiaľ nedokázal zlomiť odpor Bretóncov, ktorí dokonca prešli do protiútoku. Nebyť pomoci Stephenových mužov neudržal by sa. Ľavé bretónske krídlo a stred sa už úplne rozpadli. Zadné rady sa dali na útek. Celá yorkská armáda sa teraz sústredila na útok na pravé bretónske krídlo. Nemilosrdne pobíjali každého a pri pohľade na ich besnenie dal princ Sulmonoc konečne signál k ústupu. „Len utekajte, zbabelí psi!“ kričal so škodoradostným rehotom starosta Godfrey. Bojiskom sa ozývali víťazné výkriky yorkských bojovníkov a Edmund s ťažkým dychom hľadel na unikajúceho nepriateľa. Sňal si prilbu i drôtenú kapucňu, prehrabal si spotené vlasy a s bolestivým úškrnom sa jemne dotkol rany na tvári. Bretónsky útok bol odrazení a Londýn oslobodený. Po bitke sa vojvoda i s vojskom pobral na spiatočnú cestu do Yorku.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Víťazstvo nad Bretóncami síce čiastočne odvrátilo katastrofu, no všetkých naďalej znepokojovalo škótske vojsko v Teviotdale. Edmund sa vrátil do Yorku no neodvážil sa rozpustiť armádu. Výdavky na obživu a ubytovanie vojska síce zaťažovali jeho pokladnicu, no nemohol si byť istý, kedy sa kráľ Colban pustí na juh a zaútočí na jeho grófstva. Niekoľko mesiacov York hostil veľkú armádu a všetci sa náramne potešili keď prišli správy o víťazstve nad cisárom Sigismundom a návrate panovníka do Británie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Edmund po víťaznej bitke prenasledoval na sever vojsko cisára Sigismunda. V tom čase sa k vojne pridal i škótsky kráľ Colban a cisárstvu hrozilo v prípade, že sa Sigismundovo vojsko spojí so Škótmi veľké nebezpečenstvo. Kráľ Colban ale zaváhal a neprišiel Sigismundovi na pomoc včas. Ten v Bitke o Newcastle utrpel od yorkského vojska ďalšiu porážku a na lodiach uniká z Británie. Napriek tomu do Británie predsa vtrhol kráľ Colban a onedlho sa k jeho invázii pripojil aj bretónsky kráľ Rihouen. Nebezpečenstvo stale trvalo a na Edmundovi záviselo, či sa podarí protivníka aspoň zadržať. Keďže mal oproti Škótom početnú nevýhodu rozhodol sa aspoň zastaviť od juhu pochopdujúcich Bretóncov. Nakoniec sa mu podarilo v Bitke o Harrow poraziť bretónske vojsko vedené princom Sulmonocom. To už sa ale vracalo zo Svätej rímskej ríše cisárske vojsko. Cisár Roger uzatvoril s cisárom Sigismundom prímerie a náhlil sa domov.
Atlantis
18. Plukovník
18. Plukovník
Příspěvky: 4819
Registrován: 08 říj 2006, 12:25
Bydliště: Praha
Kontaktovat uživatele:

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Atlantis »

Co Británie získala na HRE?
Oklamat, zmást, překvapit
("Stonewall" Jackson)
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Predpokladám, že sa pýtaš na územné zisky. Tam nezískala Británia zhola nič. Okrem toho, že exkomunikovaný cisár odrazil v podstate náboženské ťaženie a zaistil si víťazstvom u cisára SRR mier, tak nezískal nič.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXII.


Strážca severu


Kráľa Colbana mohlo v Tevitdale sotva niečo zastaviť. Najodolnejšou baštou britského odporu sa stal hrad Jedburgh, sídlo Hugha Douglasa. Škót, ktorý sa stal medzi ostatnými Škótmi nenávideným zradcom. Zapredal svoju vernosť za majetky v Teviotdale a v celom Škótsku by nebolo treba dlho hľadať takého, kto by ochotne zradcovi zakrútil krkom. Hugh Douglas však nebol hlupák. Vybral si jednoduchšiu a istejšiu cestu a nejaká škótska hrdosť mu bola ukradnutá. Okrem hrdosti mu však chýbala i odvaha a tak miesto toho aby bránil svoje panstvo, ušiel z hradu skôr než ho škótske vojsko obležalo. Útočisko našiel v Northumberlande. Dorazil na hrad Bamburgh, ktorého kastelán okamžite informoval vojvodu Edmunda. Ten grófovi v jeho ťažkostiach pomohol a dovolil mu ostať na svojom hrade.
Medzitým sa hrad Jedburgh bez svojho pána bránil statočne. Kým medzi poddanými stále prevládali Škóti, na hrade žili predovšetkým Angličania, ktorí sa Škótov báli. Práve strach posilňoval ich snahy udržať hrad čo najdlhšie a modliť sa za príchod armády, ktorá by ich z obležania vyslobodila. No posily neprichádzali a tak hrad po dlhom obliehaní nakoniec odolal. Škótom sa podarilo dostať na hradby a zmocniť sa pevnosti. Pomsta bola krutá a nebyť kráľa Colbana vojaci by zmasakrovali všetkých, ktorí v tom čase hrad obývali. Keď na hrade Hugha Douglasa nenašli chceli sa škótski bojovníci aspoň pomstiť na jeho obyvateľoch. To však kráľ Colban rázne zatrhol a začal s vypočúvaním všetkých, ktorí by mohli o Hughovi Douglasovi niečo vedieť. Jediné čo sa však dozvedel bolo, že gróf unikol. Keď sa mu ani mučením nepodarilo zistiť úkryt zradcu presvedčil sa, že nešťastníci zrejme hovoria pravdu.
Po obsadení hradu sa kráľovská armáda presunula do barónstva Annendale a pátrala kam Hugh Douglas unikol. To bolo v momente, kedy sa v Škótsku vylodil navrátivší cisár Roger a zaútočil na hrad Scona. Sídelné panstvo kráľa Colbana čelilo vyše pätnásťtisícovej anglickej armáde a ich pán bol ďaleko. Jediné čo obrancov hradu spasilo bola roľnícka vzbura v Norfolku. Tá sa nebezpečene rozrástla a tak muselo dobývanie Sconu počkať. Keď sa Edmund dopočul o cisárovom útoku na Sconu presunul sa s celým vojskom k hradu Bamburgh. Predpokladal, že Roger po dobytí Scony potiahne s vojskom proti kráľovi Colbanovi a plánoval svojho pána podporiť. Ak by aj Škóti vpadli do Northumberlandu skôr než dorazí cisár plánoval sa brániť na hrade Bamburgh.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Kráľ Colban Hugha Douglasa v Teviotdale nenašiel. Jeho muži obchádzali celé grófstvo a zisťovali, kam mohol zbabeblec ujsť. Nakoniec sa mu podarilo zistiť, že gróf unikol na východ do Northumberlandu. Vedel o prítomnosti Edmundovho vojska na hrade Bamburgh a preto s vojskom tiahol na Newcastle. Nechcel svojmu protivníkovi ponechať výhodu brániť sa na hrade. Pritiahol k Newcastlu a vyslal na Bamburgh správu.
Jazdec s bielou zástavou cválal k hradu na mohutnej pobrežnej skale. Pod pevnosťou sa rozprestieral tábor vojvodovho vojska, ktoré bolo príliš veľké na to aby sa ubytovalo na hrade. Keď sa blížil k prvej hliadke začal mávať bielou zástavou aby dal strážam signál, že prichádza v mieri. Čím bol bližšie tým viac zvoľňoval cval koňa až pred hliadkou zatiahol za uzdu a zastavil. Žiadal si v mene kráľa Colbana hovoriť s vojvodom Edmundom. Dvaja zo strážnikov vysadli na kone a odprevadili posla do hradu. Tu predstúpil pred vojvodu Edmunda, pokľakol na koleno a sklonil hlavu. Mlčky kľačal až do momentu kým ho vojvoda nevyzval aby hovoril. Posol predostrel správu od kráľa Colbana, v ktorej žiadal aby vojvoda yorkský vydal grófa Hugha, v opačnom prípade ho vyzýva aby Boh rozhodol na bojovej pláni. Vojvoda vypočul správu a požiadal posla aby vyčkal kým sa poradí so svojimi veliteľmi. Posol sa uklonil a svižným krokom zamieril von z prijímacej sály. Edmund nechal privolať svojich veliteľov a povedal im o návrhu kráľa Colbana. Všetci sa zhodli na tom, že ustúpiť bez boja, navyše keď je vojsko v plnej sile, by bola hlúpa zbabelosť. Starosta Godfrey žiadal Edmunda aby mu povolil opustiť Bamburgh, vydať sa do Newcastlu a pripraviť svojich mužov ako posilu pre nastávajúcu bitku. Vojvoda bez váhania privolil a tak hneď po porade starosta rýchlym cvalom opúšťal hrad. Edmund nechal posla znovu zavolať. Oznámil mu svoje rozhodnutie stretnúť sa s vojskom kráľa Colbana na bojovej pláni.
O dva dni sa neďaleko Newcastlu obidve vojská stretli. Edmund ani tentokrát nemal pochybnosť o tom, že prenechá velenie nad strednými šíkmi barónovi Stphenovi. Miesto starostu Godfreya však teraz velenie nad jedným z krídel viedol barón Anselm. Šikovný rytier, ktorého Edmundovi odporučil samotný starosta teraz stál po Edmundovom boku a sledoval Škótov na druhej strane bojiska. Prednú líniu škótskeho vojska tvorili bojovníci s dlhými kopijami zo Škótskej nížiny tvoriaci takzvaný sheltron, smrtiaca sila proti jazde. Muži sa tisli na seba tak, že les dlhých kopijí sa zdal byť nepreniknuteľný. Za nimi stáli ľahko odetí muži z klanov z vysočiny. Na povel muži zložili dlhé kopije k nohám pred seba a ich rady začali dopĺňať ťažkoodenci. Tí dostali príkaz aby zosadli z koní, aby ich lukostrelci nemohli vyradiť z boja streľbou na ich kone. Zástup ťažkoodencov zároveň kryl ľahko odetých bojovníkov z vysočín. Na nízkom kopčeku nad škótskym vojskom stála skupina rytierov, žltý praporec s červeným svätoondrejským krížom bol znak, že je medzi nimi aj samotný kráľ Colban. Ten nechal svätoondrejskú zástavu v Tevitodale namočiť do svätenej vody, mysliac si, že si tak zaistí božiu priazeň a víťazstvo na bojiskách. Keď sa Edmund zahľadel pozornejšie, spozoroval rytiera v žltočervenom tabarde a nemusel ani hádať, že znak na jeho žltom štíte je červený lev, znak škótskych kráľov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Z radov škótskeho vojska sa začal ozývať hlasný hukot a krik. Údery mečov o štíty vzápätí dopĺňal zvuk gájd a dunenie vojnových bubnov. Bojovníci z klanov začali hulákať a metať nad hlavami obrovskými mečmi. Medzi Angličanmi kolovalo mnoho desivých príbehov o bojovníkoch z klanov zo severu. Hovorilo, sa, že dodnes vyznávajú pohanské božstvá, že sa vôbec neboja smrti a zajatých nepriateľov ukrutne mučia, ba dokonca za živa z nich režú kusy mäsa, ktoré potom pred ich pohľadmi opekajú a jedia. Mnohí bojovníci týmto poverám verili a nebolo ich málo ani v yorkskom vojsku.
Škóti zintenzívnili hluk a všemožnými posmeškami a hanlivými gestami chceli nepriateľa prinútiť k útoku. Edmund však prikázal čakať. Nechcel zaútočiť prvý. Spoliehal na to, že Škóti dlho nevydržia a nakoniec sa pustia do útoku a to bude príležitosť pre jeho lukostrelcov poriadne preriediť ich rady. Zatiaľ však bolo škótske vojsko mimo dostrel lukov a on potreboval aby ich vylákal bližšie. Keď Škóti videli, že ich provokácie nenachádzajú u Angličanov odozvu začali sa posmievať ešte viac. Našťastie nadávky a posmešky na tú vzdialenosť nebolo počuť, no každému bolo jasné, čo asi Škóti vykrikujú. Barón Stephen sa k Edmundovi naklonil a s nervozitou v hlase sa opýtal na čo ešte čaká. „ Máme predsa prevahu a naše luky tých bastardov zmasakrujú skôr než k nám dobehnú“. Edmund na moment zaváhal, otočil hlavu k Stephenov a prikývol. „Dobre teda“. Kývnutím ruky smerom k veliteľom lukostrelcov dal pokyn k pochodu. Zástup sa dal do pohybu. Lukostrelci nasledovaní ťažkoodencami a jazdou postupovali pomaly vpred. Blížili sa ku Škótom, ktorí teraz jasali radostnými výkrikmi. Gestami rúk im ukazovali aby prišli bližšie a niektorí bojovníci z klanov neodolali tomu aby nevystúpili z radu, zdvihli kilty a vytrčili na pochudujúcich Angličanov biele zadky. To gesto spustilo v škótskom vojsku vlnu smiechu. Burácanie bubnov a zvuk gájd bolo počuť čoraz hlasnejšie. Yorkské vojsko postupovalo vpred a keď dorazilo na dostrel zastavilo. Zo škótskych radov tiež vystúpili lukostrelci. „Tí bastardi majú dlhé luky“ prehovoril vzrušene niektorý z yorkských lukostrelcov. Skutčone, niektorí Škóti sa naučili využívať v boji anglické luky, no bolo ich žalostne málo. Prvá salva sa vzniesla k nebu a letela na zoradený shiltron. Nachvíľu nastalo ticho a keď šípy dopadli ozval sa zo škótskych radov ďalší burácajúci krik. Rovnako tak vystrelili i Škótski lukostrelci no po ich salve padlo na zem iba zopár bojovníkov. Angličania zintenzívnili rýchlosť streľby a na škótskej strane už ležalo na zemi pár desiatok bojovníkov. Vtom sa vpred pustil celý shiltron. Dlhé kopije sa zdvihli zo zeme a ich hroty sa v rýchlom rytme bubnov a gájd približovali v ústrety lukostrelcom. Velitelia lukostreleckých oddielov teraz mužov pobádali k rýchlej streľbe. Než shiltron dorazil k radám yorkského vojska ležalo na bojisku mnoho mŕtvych kopijníkov i ťažkoodencov. Zúriví bojovníci z klanov sa nedočkavo drali dopredu. Ich hrozivý bojový zápal prevyšoval všetky ostatné škótske oddiely. Keď sa Škóti nebezpečne priblížili vytvorili yorkský ťažkoodenci vo svojich radách medzery cez ktoré lukostrelci ustúpili a bežali niekoľko metrov dozadu. Tu sa znovu rozostúpili, rozložili šípy a strieľali na zadné rady nepriateľa. Yorkskí ťažkoodenci pevne držali radu a odrážali dlhé kopije. Škótskemu shiltronu paradoxne neznepríjemňovali boj samotní Angličania ako skôr nedisciplínovanosť bojovníkov z klanov. Ľahko odetí klanoví bojovníci však boli jednoduchým cieľom pre strelcov. Práve na nich sa teraz lukostrelecké oddiely zamerali. Snažili sa postrieľať čo najviac divokých horalov skôr než sa dostanú do prednej línie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Bitka zúrila a kráľ Colban prihlidajúci z vrcholka kopca poslal do boja svoju jazdu. Z vyvýšeného vrcholku sa vojnový kotol zdal ako les tiel, mečov, kopijí či palcátov, ktorý sa pohupoval raz dopredu raz dozadu. Rovnako tak zaútočila i yorkská jazda. Škóti však museli zmeniť svoje plány po tom, čo sa na východe objavilo vojsko z newcastlu vedené starostom Godfreyom. Ten sa náhlil svojmu pánovi na pomoc a podarilo sa mu zorganizovať celkom slušné vojsko. Kráľ Colban prikázal zaveliť k ústupu jazde a zadným vojom, ktoré sa zatiaľ k boju nedostali. Tí sa náhlili v ústrety newcastleskej armáde.
Straty na strane škótskeho vojska boli vysoké. Väčšina mŕtvych bojovníkov ležala so šipmi trčiacimi z tela, čo znovu potvrdzovalo neoceniteľnú silu dlhých lukov. To, že sa Škóti museli rozdeliť spôsobilo oslabenie časti vojska bojujúceho proti armáde vojvodu Edmunda. Čoskoro začali jeho muži Škótov tlačiť. Colbanovým zadným vojom sa síce podarilo odraziť vojsko starostu Godfreya, ktorý musel ustúpiť, no kým sa muži vrátili aby podporili zvyšok vojska bolo už neskoro. Angličanom sa podarilo rozbiť škótsky shiltron a ťažkoodenci teraz čelili ľahko odetým horalom. Tým akoby skutočne vôbec neprekážalo, že umrú. Bili sa s nesmiernou dravosťou. „Nedovoľte aby vás ovládol strach, sú to iba divokí bastardi z mäsa a krvi!“ Kričal barón Stpehne na svojich mužov, na ktorých bolo badať strach a rešpekt z horalov. Edmund tiež pobádal svojich mužov do boja, z konského chrbta rozdával príkazy a sám sa dral kupredu. Jeho kôň kopytami rozrážal Škótov snažiacich sa ho zhodiť z koňa. Bojovník s kopijou, ktorej špicatý hrot mal zároveň na stranu vykovaný hák sa snažil dostať k vojvodovi. Edmund si ho včas všimol a mečom odrážal dobiedzajúci hák snažiaci sa zavadiť o jeho brnenie. Odrazu však muž padol na kolená a Edmund zbadal za jeho chrbtom jedného zo svojich bojovníkov, ktorý zo Škóta vyťahoval zakrvavený meč.
Teraz už yorkské vojsko malo prevahu po celej línii bojiska. Kráľ Colban nechcel stratiť viac mužov, aby zabránil úplnému masakru zavelil k ústupu. Poslední, ktorí hodlali bojovať do konca boli divokí horali. Niektorí volili radšej smrť ako hanbu z porážky a bojovali do posledného dychu. Celé škótske vojsko sa však po signále k ústupu dalo na útek a tak hŕstka bojovníkov, ktorá ešte bojovala nepredstavovala pre Angličanov žiadnu hrozbu. Pobíjali posledných preživších a pri pohľade na utekajúcich Škótov sa nad bojiskom rozozvučal radostný krik víťazstva.
Edmund si zložil prilbu a s rýchlym dychom sledoval ustupujúcich Škótov, jeho muži obchádzali mŕtvych a ukončovali trápenie tých, ktorí ešte žili. Pricválali k nemu i barón Anselm s braónom Stephenom. Anselm hľadel na skrvaveného horala ležiaceho priamo pod kopytami jeho koňa, s pohŕdavým výrazom si odpľul „S tými divokými bastardmi sme mali skutočne veľa práce. Kto by to bol povedal, že muži bojujúci v ženských sukniach narobia ťažkoodencom toľko problémov“. Stephenova kamenná tvár sa nečakane pousmiala, no Edmund iba hľadel do diaľky kde sa za obzorom strácali poslední škótski vojaci. „Určite sa vrátia, musíme sa pripraviť“ skonštatoval bez toho aby pohľadom uhol z miesta kam sa díval.
Než sa zvečerilo vojsko opúšťalo bojisko. Nad hlavami krúžili kŕdle havranov, ktoré sa so zborovým krákaním zlietavali nad miesto bitky a tešili na krvavú hostinu. Edmund mieril znovu na hrad Bamburgh. Neprepustil svojich mužov, pretože si bol istý, že škótsky kráľ nenechá potupnú porážku bez pomsty.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cisár Roger medzitým pochodoval do Norfolku, kde sa roľnícke povstanie rozhorelo až príliš. Tamojší gróf bojoval so svojimi mužmi v jeho vojsku a tak roľníkov nemal kto zastaviť. Prvotná nespokojnosť s odvádzaním vyšších dávok pre potreby armády prerástla do plienenia panských sídel. To, že proti vzbúrencom doposiaľ nikto nezasiahol im dodávalo odvahy a ich rady sa roširovali. Cisár chcel s povstaním urobiť rýchly a rázny koniec preto do Norfolku tiahol s celým svojim vojskom. Porážka Škótov pri Newcastly ho nechávala pokojným, nemal sa teraz čoho obávať a vedel, že kráľ Colban nemá dostatok síl aby podnikol nebezpečný protiútok. Okrem toho spoliehal na sily vojvodu Edmunda de Cerf, ktorý strážil severnú hranicu cisárstva.
Edmund sa vrátil na hrad Bamburgh. Sídlo jeho rodu teraz aspoň na chvíľu zažívalo čulý ruch z niekdajších dôb. Všetci sa chystali na odvetný útok kráľa Colbana, ktorý sa skutočne o niekoľko týždňov objavil. Sila jeho vojska však nebola od času ústupu z Newcastlu o veľa väčšia. Ani tentokrát sa kráľ neodvážil udrieť na Bamburgh no zaútočil na biskupstvo St. Aidens. Keďže bol Edmund na odvetný útok pripravený vyšiel mu ihneď v ústrety. Pri pohľade na šesť a pol tisícovú škótsku armádu sa sám divil, že sa kráľ Colban odhodlal na odvetný útok tak skoro. Drvivá porážka, v ktorej následne prišiel o vyše polovicu vojska čo mu ostala vyhnala Škótov z Northumberlandu nadobro. Colban Bruce viac pre Edmunda nepredstavoval hrozbu a tak mohol konečne svojich mužov prepustiť zo služby. Sám sa triumfálne vracal do Yorku, kde ho oslavovali ako Ochrancu severu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Nastal čas kedy si vojvoda konečne vydýchol. Dokonca i jeho staré zranenie, pamiatka na cisára Sigismunda, sa hojilo a na mieste škaredej rany sa zacelila jazva, ktorá jeho tvári dodávala hrozivý výraz.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Škótskemu vojsku sa podarilo získať grófstvo Tevitodale, no zradcu Douglasa tu nenašli. Nakoniec s aim podarilo zistiť, že ušiel do Northumberlandu a tak kráľ Colban obrátil svoj záujem na dŕžavy vojvodu Edmunda. Nezaútočil však na jehoi sídlo, kde sa vojvoda s celým svojim vojskom nachádzal, no našiel si jednoduchší cieľ, mesto Newcastle. Odtiaľ poslal nah rad Bamburgh výzvu, v ktorej žiadal vydať Hugha Douglasa, v opačnom prípade vyzval vojvodu Edmund ana bitku. Edmund zvolil druhú možnosť a tak sa jeho vojsko stretlo so Škótmi na pláňach neďaleko Newcastlu.
Ešte skôr než sa tak stalo sa do Škótska priplavil cisár Roger. Ten zaútočil na sídlo kráľa Colbana, no keďže roľnícka vzbura v Norfolku nebezpečne zmocnela musel sa vrátiť do Anglicka. Edmund pri Newcastly porazil vojsko kráľa Colbana čím svojmu cisárovi daroval drahocenný čas. Mohol sa vysporiadať s povstaním a kľudne spávať, pretože mal na severe spoľahlivého strážcu Hranice. Kráľ Colban sa sotva spamätal z porážky a znovu zaútočil. Prešiel Hranice a zaútočil na St. Aidens. Jeho vojsko však už nepredstavovalo niekdajšiu hrozbu a utrpel ďalšiu porážku. Škótov sa podarilo vyhnať z Británie a cisár Roger potlačil roľnícke povstanie v Norfolku. Búrlivé časy sa konečne zdali byť prekonané.
Atlantis
18. Plukovník
18. Plukovník
Příspěvky: 4819
Registrován: 08 říj 2006, 12:25
Bydliště: Praha
Kontaktovat uživatele:

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Atlantis »

Přemýšlím nakolik hra toto zohledňuje, protože v reálu by opravdu císař měl vévodu zasypat zlatem či jinak odměnit.
btw: Jelikož kontroluješ 3 vévodství, nepomýšlíš na vyhlášení království v rámci anglického císařství? Byla by to IMO adekvátní "odměna" za služby císařskému majestátu...
Oklamat, zmást, překvapit
("Stonewall" Jackson)
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Eh presne predpovedáš čo sa stane :D Nemá zmysel niečo mlžiť. Áno samozrejme časom pôjdem cestou povstania a vlastného kráľovstva. Ostatne zámerne to i napovedám aj v príbehu zdôraznením arogantného postoja cisára voči svojmu vernému vazalovi, ktorý mu v podstate zachránil Britániu zatiaľ čo on s celým vojskom bojoval v SRR.

Myslím, že to hra nijako nezohľadňuje. Čo mi teda príde značne nereálne a odlišné od skutočného chovania stredovekého panovníka. Viackrát sa mi stalo, že som v úlohe vazala za dobré služby nedostal nič. Skôr naopak, nepochopiteľne som sa dostal do pánovej nepriazne. Možno ak príliš hráčov charakter silnie tak to AI vyhodnotí ako potencionálne nebezpečenstvo a má nejakú mechaniku, ktorou sa to snaží vyvážiť, alebo zamedziť povstaniu.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXIII.


Výhodné zásnuby a nečakané dedičstvo


Vojna proti škótskemu kráľovi Colbanovi ešte neskončila, no vojvoda z Yorku považoval svoju povinnosť za splnenú. Ubránil severnú hranicu a nepustil Škótov ďalej na juh. Za škótsku hranicu sa púšťať nechcel a teraz keď je vojsko nepriateľa zdecimované porážkami a cisár naspäť v Británii vrátil sa s pokojným svedomím do Yorku. Cisár Roger tvrdo porazil roľnícke povstanie v Norfolku a vodcov rebélie kruto potrestal. Niekoľko dní ľudí mátali obesenci na norwichskom námestí, ktorých utrpením skrivené tváre s vypúlenými očami mali odstrašiť ďalší pokus vzoprieť sa jeho majestátu. Cisárske vojsko po potlačení povstania znovu pochodovalo na sever, kde Roger zamýšľať ukončiť agóniu Škótskeho kráľovstva. Kráľ Colban medzitým zvolával všetkých bojaschopných mužov a dúfal vo zvrat. Ostal však sám, cisár Sigismund uzavrel s Britániou mier a bretónsky kráľ porážkou pri Londýne prišiel o väčšinu svojho vojska. Aj napriek mizerným vyhliadkam sa však hrdý Škót nehodlal vzdať.
Edmund sa do Yorku vrátil ako oslavovaný vojvodca. Chýr o jeho víťazstvách prekročil hranice Británie a príbehy o vojvodovi z Yorku, ktorý dokázal poraziť cisára Svätej rímskej ríše i škótskeho kráľa leteli Európou. Edmund však dobre vedel, že za svoje úspechy vďačí predovšetkým svojim bojovníkom a schopným veliteľom. Nezabudol náležite oceniť vernosť a službu starostu Godfreya, ktorému udelil titul vrchného almužníka a baróna Stephena, ktorému za jeho služby poslal štedrý finančný dar.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Ešte toho istého roku začal vojvoda Edmund s posilňovaním Yorku. Nebezpečné časy častých vojen ho presviedčali, že je vhodný čas posilniť mesto. Tak začala pred koncom roku prestavba yorkskej pevnosti, na ktorú si prizval drahých, no vynikajúcich majstrov staviteľov až z Francúzska. Počas zimných mesiacov stavitelia a remeselníci pripravovali plány prestavby pevnosti a keď zima ustúpila začali do mesta prúdiť vozy naložené stavebným materiálom. Francúzski stavitelia sa stali častými hosťami vojvodu Edmunda, pre ktorého ako potomka normanských šľachticov bola francúzština druhým jazykom. Veľa s majstrami rozprával o pomeroch vo Francúzsku a od nich sa dozvedel, že starý kráľ Philippe VIII Mních sa neteší dobrému zdraviu a čoskoro zrejme na trón usadne jeho syn Guilhem. Edmund pozorne počúval a zaujímal sa o mladého princa. Keď sa dozvedel, že má princ mnoho detí, medzi ktorými nesľúbenú dcéru vekom podobnú ako jeho syn Laurence zrodila sa mu v hlave trúfalá túžba. Prečo by sa nepokúsil požiadať o ruku princeznej pre svojho syna? Hoci bol Edmund iba vojvodom, jeho prestíž prevyšovala jeho titul. Najmä svojimi úspechmi na bojiskách získal pre rod de Cerf nebývalú slávu. Okrem toho bol so svojimi majetkami najmocnejším z britských vojvodov. Neváhal teda dlho a vychystal výpravu, ktorá mala v mene mladého vojvodu Laurenca žiadať o ruku Blanche, dcéry princa Guilhema.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Skôr, než výprava opustila York prišla správa o smrti francúzskeho kráľa Philippa VIII Mnícha a tak Edmund odchod svojich vyslancov odložil. Sever Francúzskeho kráľovstva krátko pred smrťou panovníka zasiahla epidémia škvrnitého týfusu. Zmena okolností si vyžadovala starostlivejšiu prípravu a tak skôr než sa posolstvo vydalo na cestu zaslal vojvoda novému kráľovi list. Okrem zdvorilostných kondolencii a gratulácii sa list zmieňoval i o chystanom posolstve a žiadosti o ruku princeznej Blanche. Napodiv kráľ Guilhem odpovedal rýchlo a súhlasne. Silný spojenec v Britskom cisárstve bol pre neho nečakanou výhodou a keďže bol kráľovský nárok treťorodenej dcéry príliš slabý nepredstavoval sobáš pre rod Valois takmer žiadnu hrozbu. Obojstranne výhodné zásnuby ešte viac posilnili Edmundovo postavenie v Británii. Sotva by sa teraz niekto odvážil postaviť mocnému vojvodovi, za ktorým stál i samotný francúzsky kráľ.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cisár Roger, naplno zamestnaný pokračujúcou vojnou sa o zásnubách svojho najmocnejšieho vojvodu dozvedel až o mnoho neskôr. Chystal sa na rozhodujúci stret so zvyškom armády škótskeho kráľa, ktorý sa tvrdohlavo nevzdával. Opustil Škótsko a vydal sa plieniť do Ulsteru, kde sa mu spočiatku darilo. Dokázal získať niekoľko hradov a čakal na ďalšie prisľúbené posily. Írski grófovia so svojimi mužmi toho času bojovali po boku cisára a tak ich majetky v Ulsteri bránili neveľké posádky, ktoré Škóti po pár týždňoch obliehania porazili. Entuziazmus škótskeho vojska živený drobnými víťazstvami však čoskoro vystriedala neistota. Správy o blížiacom sa cisárskom vojsku a pochybnosti, či posily dorazia v potrebných počtoch a hlavne včas, pomaly dusily morálku škótskej armády.
Rozhodujúci stret panovníkov sa blížil a Škóti držiaci v rukách hrad ulsterského grófa sa opevňovali a pripravovali na bitku. Nakoniec cisár Roger dorazil, no svoje vojsko rozdelil na dve časti. Kým on obležal obsadený hrad, druhá časť vojska obliehateľov istila pred príchodom posíl zo Škótska. Vyčerpané škótske vojsko nedokázalo náporu lepšie zásobovaných a vyzbrojených Angličanov odolať. Cisár nechal k hradu prieviesť niekoľko diel, ktoré získal aj s obsluhou od Janovanov a za cenu poškodenia hradu začal s dobývaním.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Kanonádou chcel Škótov vyprášiť z hradu a nadobro sa porátať s kráľom Colbanom. Obliehanie netrvalo dlho, keď sa na štvrtý deň podarilo v hradbách rozbiť prielom vrhla sa cisárska armáda do útoku. Škóti sa bránili zo všetkých síl no ich morálka bola natoľko zlomená, že sa mnohí radšej dali na útek. Keď kráľ Colban videl, že nemá šancu zvíťaziť a sám svojich unikajúcich bojovníkov nasledoval. To však cisár Roger nehodlal dopustiť a tak za unikajúcim Colbanom vyslal bojovníkov vedených aquitánskym vojvodom Hughom II.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Colban sa dokázal prekĺznuť i druhému voju cisárovej armády, no vojvoda Hugh II sa nevzdával. Prenasledoval kráľa až do Škótska a ten skôr než sa dostal do bezpečia padol do zajatia. Tým bola konečná škótska porážka ešte potupnejšia. Zajatý Colban Bruce musel priznať porážku a okrem toho musel aquitánskemu vojvodovi za seba zaplatiť nemalé výkupné. Keďže však nemal dosť aby požadované výkupné zaplatil putoval ako väzeň do Aquitánie. Exkomunikovaný cisár Roger odrazil ďalšiu výpravu a mohol sa ako víťaz vrátiť do Westminsteru.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


V Yorku privítali víťazstvo cisára s nadšením určite nie menším ako v Londýne. Edmund sa však za svoje zásluhy vďačnosti od panovníka nedočkal. Ten akoby zabudol na to, čo pre Britániu v čase jeho neprítomnosti vykonal. Okrem zdvorilého listu nič viac nedostal. Len ťažko ukrýval svoje rozčarovanie. Hľadel na list a premýšľal, čo za cisárskou ignoranciou môže byť. Aby nemyslel na ohrdnutie vydal sa radšej prejsť k vojenskej pevnosti, na ktorej práce už značne pokročili. Prechádzal sa popod nové múry a so záujmom hľadel na precíznu prácu kamenárov, ktorí práve tesali okrasné oblúky, ktoré mali byť osadené nad vchod.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď si ho všimol majster kamenár prehovoril na neho francúzštinou, ktorej Edmund sotva rozumel. Muž bol z juhu Francúzska, kde sa rozprávalo okcitánsky a jeho francúzština mala silný prízvuk. Napriek tomu však dokázal vojvoda pochopiť o čom hovoril. S úsmevom na tvári sa ho majster kamenár pýtal ako sa mu páči práca jeho kamenárov a hľadel na neho s vyzývavým pohľadom čakajúcim ocennie. Edmund bol s doterajšou prácou veľmi spokojný, zažartoval, že vchod do vojenskej pevnosti bude nádherný ako vchod do katedrály, na čo sa majster kamenár uklonil a odpovedal, že je pre neho akákoľvek stavba vecou remeselníckej cti. Edmund sa pousmial a priateľsky muža potľapkal po pleci. Jeho ješitnosť dostala čo čakala a tak sa iba uklonil a utekal naspäť do práce. Keď vojvoda obišiel stavenisko videl, že najal vskutku vynikajúcich majstrov. Francúzski stavitelia mu počas obhliadky vysvetľovali aj tie najdrobnejšie detaily a funkcie toho čo práve stavali. Aspoň jeho myšlienky konečne zamestnalo niečo iné ako arogancia cisára Rogera.
Po čase sa Edmund úvahami o cisárovom vzťahu k nemu prestal trápiť. Zima sa chýlila ku koncu a s príchodom jari na yorkskom dvore očakávali i príchod ďalšieho dieťaťa. V lete predošlého roku ostala vojvodkyňa Joanna v požehnanom stave a blížil sa čas pôrodu. V prvých jarných dňoch sa vojvoda Edmund dočkal druhého syna Roberta. Chlapček však bol od narodenia chorľavý a všetci sa obávali o jeho život. Edmund sa mu snažil stoj čo stoj pomôcť a najal si najlepších doktorov, ktorí prišli do Yorku z veľkej diaľky.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Stav najmladšieho syna sa striedavo lepšil a zhoršoval. Rodičia sa teraz najväčšmi starali o to aby chlapček prežil. Vojvodkyňa Joanna pre jeho chorobu York neopustila ani vtedy keď na dyzentériu nešťastne umrel jej brat, Leinsterský vojvoda James Butler. Smrť leinsterského vojvodu nečakane priniesla rodu de Cerf ďalšie majetky a tituly. Keďže James Butler umrel bezdetný pripadli jeho tituly mužskému potomkovi jeho staršej sestry, ktorou bola práve vojvodkyňa Joanna. Tak sa Laurence de Cerf stal vo svojich dvanástich rokoch vojvodom. Po strýkovi zdedil vojvodstvá Warwick a Leinster, ktoré zahŕňali bohaté majetky v Anglicku a Írsku. Do času kým Laurence dospeje bol správcom všetkých majetkov určený regent, gróf Stephen zo Shrewsbury.
Neočakávané udalosti vojvodu Edmunda donútili aby sa spoločne so starším synom vydal do Leinsteru. Tu sa síce nestihol zúčastniť pohrebnej ceremónie, no predstavil svojho syna leinsterským a warwickým pánom ako Jamesovho dediča.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Edmund zajtlačil škótske vojsko naspäť na sever a s pocitom splnenia svojej úlohy sa vrátil do Yorku. Teraz ostalo na cisárovi, ktorý zdarne porazil roľnícke povstanie v Norfolku, aby sa nadobro porátal s kráľom Colbanom. V Yorku medzitým začala prestavba mestskej pevnosti a Edmund začal pomýšľať na budúcnosť svojho dediča Laurenca. Vychystal výpravu, ktorá mala v mene mladého vojvodu Laurenca žiadať o ruku Blanche, dcéry francúzskeho princa Guilhema. Ten sa čoskoro stal kráľom a súhlasil so sobášom svojej dcéry a mladého vojvodovho syna. Cisár Roger medzitým porazil Škótov v Ulsteri a aquitánsky vojvoda zajal unikajúceho kráľa Colbana. Vojna so Škótskom skončila, no Edmund sa za svoje zásluhy vo vojne nedočkal. Vojvodkyňa Joanna onedlho porodila druhého syna Roberta a tak Edmund nemal čas premýšľať nad cisárovým vzťahom k nemu. Navyše sa onedlho stala nečakaná udalosť, ktorá mala ešte viac jeho rod pozdvihnuť. Na dyzentériu nešťastne umrel brat vojvodkyne Joanny, Leinsterský vojvoda James Butler. Keďže ten umrel bezdetný zdedil jeho tituly I majetky synovec, mladý Laurence de Cerf.
Atlantis
18. Plukovník
18. Plukovník
Příspěvky: 4819
Registrován: 08 říj 2006, 12:25
Bydliště: Praha
Kontaktovat uživatele:

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Atlantis »

No časem...do konce hry zbývá 33 let, abys to stihnul :D

Jinak jsem spíš pomýšlel na mírové vytvoření království, však pod císařem králové být můžou, ne? Ale jestli se to nedá, pak holt takto. Člověk si říká nakolik by teď byla šance získat skotskou korunu :?: (či nějakou jinou)
Jinak škoda u následníka malého Stewardship, takto bude moc napřímo vládnout jen pár územím bez penalizace, a přitom jich má víc a víc :lola:
Oklamat, zmást, překvapit
("Stonewall" Jackson)
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

42 rokov :D , finálny rok je 1453. Hmm no pochybujem, že cisár ovladaný AI by rozdával kráľovské koruny. Ešte nikdy sa mi nič podobné nestalo. Vždy to išlo iba cestou povstania, vojny o nezávislosť :twisted:
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXIV.


Jeleň a lev


Sivé mračná sa lenivo sunuli oblohou a vzduchom poletovali prvé snežné vločky. Vojvoda Edmund vykročil z dverí a šiel pomalým krokom k osedlanému grošákovi. Od severu pofukoval chladný vietor, ktorý nepríjemne mrazil na lícach. Pozrel k nebu a nevrlo zabručal. Navliekol si kožené rukavice a vyšvihol sa do konského sedla. Obďaleč čakali ďalší traja jazdci, ktorí sa k vojvodovi pripojili. Okrem starostu Yorku a baróna Stephena sprevádzal Edmunda i majster staviteľ Tancred. Vysoký Francúz, ktorého tvár neustále snedá od slnka napovedala, že pochádza z juhu Francúzska. Muži popohnali kone a vydali sa smerom do mesta. Prechádzali pomedzi zástupy mešťanov, ktorí sa svojmu vojvodovi úctivo klaňali a uhýbali pred jazdcami z cesty. Prešli niekoľkými ulicami a ocitli sa pred cieľom ich cesty. Pred nimi sa hrdila nová vojenská pevnosť, ktorú len včera slávnostne dokončili. Edmund hľadel na nádherne zdobený oblúk nad jej vchodom a spomenul si na okcitánskeho majstra, ktorý sa mu kedysi prihovoril. Nádvorím pevnosti sa ozýval rytmický klepot konských kopýt. Keď dorazili pred sídlo veliteľa mestskej stráže zastavili. Tu sa zišlo panstvo z vojvodskej rady a yorkská rytierska elita. Majster Tancred zoskočil z koňa a zdvorilo sa pred vojvodom uklonil. Nasledovala obhliadka vynovenej pevnosti. Edmund so záujmom prechádzal jednotlivými súčasťami stavby. Na vážnej tvári bolo vidieť úprimný záujem, no zároveň i spokojnosť. Keď skončili s obliahdkou celá spoločnosť sa pobrala na radnicu, kde nechal vojvoda na počesť dokončenia stavby usporiadať bohatú hostinu. Tu sa pred všetkými poďakoval majstrovi Tancredovi i jeho šikovným staviteľom a požiadal ho, či by ešte v Yorku nezotrval. Majster Tancred iba mlčky sedel a s očakávaním hľadel na vojvodu. Edmund prešiel zrakom po prítomných a znovu otočil tvár k majstrovi staviteľovi. Vyslovil žiadosť pokračovať v ďalšej prestavbe, ktorá by ešte väčšmi posilnila York a keďže je s prácou francúzskych majstrov nadmieru spokojný požiadal Tancreda či by sa opäť tejto úlohy neujal. Francúz dostal za prestavbu vojenskej pevnosti zaplatené viac než čakal a keďže ho nič domov nesúrilo nemal dôvod vojvodovu ponuku odmietnuť. Vstal zo stoličky a s hlbokým úklonom pokýval hlavou k súhlasu. Edmund sa pousmial a taktiež uklonil. Hneď na to zdvihol bradu a dal potleskom služobníctvu signál aby nosili na stôl.
Ešte pred sviatkami Božieho narodenia sa dali francúzski majstri do práce. Než príde jar chcel mať majster Tancred navrhnuté plány a dovezený potrebný materiál na stavbu. Edmund z času na čas majstra navštívil aby si prehliadol plány a pohovoril s ním o návrhoch stavby.
Zdravotný stav mladšieho vojvodovho syna Roberta sa s príchodom zimy zlepšoval. Edmund sa veľmi potešil, a keďže sa chlapec takmer uzdravil väčšinu času začal venovať svojmu staršiemu synovi Laurencovi. Čas utekal a mladík dospieval v muža. Čoskoro sa mal zhostiť svojho dedičstva po strýkovi Jamesovi Butlerovi a tak sa ho otec snažil zasvätiť do vojvodských povinností. Mladík bol vskutku nadaný a učenlivý. Vynikal vo viacerých smeroch a okrem toho ho Boh obrdaril i fyzickou krásou. Otec bol na syna vskutku pyšný. Zamestnaný obvyklými povinnosťami vojvodu však Edmund stále častejšie premýšľal nad pocitom nedocenenia u cisára Rogera. Ten akoby sa o svojho najmocnejšieho vojvodu vôbec nestaral.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Dokonca ani keď sa mu narodila ďalšia dcéra Martha nedostal od cisára ani len zdvorilostnú gratuláciu. Roger Plantagenet sa skutočne o vojvodu z Yorku príliš nestaral. Presvedčený o jeho bezbrehej lojalite si bol jeho vernosťou natoľko istý, že sa neunúval uctiť si jeho priazeň. Väčšmi sa teraz staral o naklonenie si waleského kráľa Ralpha z ktorého strany začal pociťovať mocenskú hrozbu. Wales mocnel a kráľ Raplh svojimi ambíciami nútil cisára k ostražitosti. To posledné čo si prial bola vojna s Walesom.
Okrem toho všetkého si Roger vychutnával omluvné pochlebovanie Edmundovej strynej, vojvodkyne Margaret. Tá, kvôli ktorej ho pápež vyobcoval z cirkvi svätej sa teraz snažila o to aby sa jej cisár nepomstil. Márnomyseľný panovník si veru poklonkovane vojvodkyne vychtunával s najväčšou radosťou.
Samotný vojvoda Edmund sa o konanie svojej strynej Margaret nezaujímal. Čo vzniklo medzi ňou a cisárom považoval výlučne za jej starosť a tak keď ho strýc Alfréd žiadal o pomoc v zlepšení vzťahov s cisárom, len ľahostajne mávol rukou. Vonkoncom sa nechcel viac pred cisárom ponižovať a prosíkať o milosť za svoju strynú.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Mesiac po narodení najmladšej dcérky sa v Yorku konala veľká slávnosť na počesť Laurencových šestnástych narodenín. Slávnosť bola zároveň rozlúčkou, keďže sa už na ďalší deň Laurence vypravil na cestu do Warwicku. Zástup vozov čakal pripravený spoločne s vojskom, ktoré malo mladého vojvodu bezpečne dopraviť do jeho sídla. Edmund podišiel s rozprestretou náručou k Laurencovi, ktorý stál pri jednom z povozov a naposledy kontroloval, či je všetko potrebné naložené. Podišiel k otcovi a chytil mu obidve ruky, ten s úsmevom v tvári syna objal a mocno potľapkal po pleciach. Zvláštny pocit, keď otec syna púšťa do sveta. Akoby stále pred sebou videl toho malého chlapca, no v skutočnosti tam stál statný pohľadný mladík, ktorý mu svojou dospelosťou pripomínal neúprosný beh času. Laurence potriasol otcovou pravicou a vyhupol do sedla. Cez konský chrbát prehodil dlhý plášť a nasadil na hlavu prilbu. Priložiac dva prsty k hľadiu prilby pozdravil otca a pobral sa na čelo sprievodu. O chvíľu sa zástup vozov s hrmotom pohol. Edmund stojac na nádvorí hľadel za kolónou než posledný z vozov opustil bránu hradu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po odchode syna vojvodu znovu prepadli myšlienky na cisára. Čím väčšmi na neho myslel tým väčšie k nemu začal pociťovať nepriateľstvo. Keďže sa panovník nemal k činu odhodlal sa k poslednému pokusu získať za svoju vernú službu odmenu. V liste adresovanom panovníkovi vylíčil všetky svoje doterajšie zásluhy a žiadal ho ako verný vazal a ochranca koruny o, podľa jeho mienky, náležitú a zaslúženú odmenu. Hoci všetky zásluhy, ktoré Edmund v liste vypočítal ( a bolo ich skutočne mnoho) boli naozaj nezanedbateľné, nedostalo sa mu odpovede na ktorú čakal. Cisár svoju odpoveď do Yorku poslal nad očakávania rýchlo. Keď však Edmund čítal riadky, v ktorých sa panovník vyhováral na rôzne dôvody a veľkosť Edmundovho panstva, búrila sa v ňom žlč. Došiel na koniec listu kde bolo priam cítiť cisárovu nechuť až hnev. Výčitky o trúfalosti a chamtivosti vojvodu, ktorý sa opovažuje žiadať o ďalšie majetky, hoc tie doterajšie sú toľké, že sa im žiadny iný vojvoda v Británii nevyrovná Edmunda rozhnevali najviac. Opakovane behal očami po posledných riadkoch a od zlosti mu cukalo ľavým viečkom. Tú trpkosť zamietavého listu ihneď spláchol plnou čašou vína a potom už iba mlčky sedel a hľadiac na list položený na stole premýšľal. V tom momente sa v lojálnom vojvodovi niečo zlomilo. Ovládnutý pocitom nespravodlivosti, no zároveň aj vlastnou ctižiadostivosťou v duchu prisahal, že už viac nebude tým servilným šľachticom, čo oddane slúži svojmu panovníkovi.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Vo svojom hneve Edmund teraz už zašiel tak ďaleko, ža sa rozhodol cisárovi postaviť otvorene a bojovať za svoju nezávislosť. Ani vo svojom ďalšom konaní však nejednal unáhlene a nepremyslene. Skôr než vyslal do Londýna oficálny list, v ktorom cisárovi Rogerovi vypovedal poslušnosť a vyzval ho na otvorený súboj, smeroval jeho záujem do Francúzska. Tu zúžitkujúc dojednaný súbáš svojho syna s francúzskou princeznou uzatvoril s kráľom Guilhemom spojeneckú zmluvu. Kráľ vtedy ešte netušiac o Edmundových zámeroch so spojenectvom súhlasil. Hneď ako do Yorku prišla zmluva spečatená kráľovským erbom rodu Valois vojvoda viac nečakal. Vopred pripravený list pre cisára zalial pečatným voskom a otlačil naň znak s dvomi jeleňmi. Edmund sa teraz stal rebelom a vsadil všetko na jednu kartu. Keď brány Yorku opúšťal vyslanec cválajúci do cisárskeho sídla písal vojvoda plný vzrušenia ďalšie listy. V jednom žiadal o vojenskú podporu francúzskeho kráľa a druhý adresoval veliteľovi žoldnierov Bielej kompánie, ktorému prisľúbil vskutku štedrú odmenu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po obdržaní listu s oficiálnym vyhlásením vojny sa dali v Londýne udalosti rýchlo do pohybu. Prešlo len niečo vyše dvoch mesiacov a cisár Roger na čele vojska prekročil hranice Edmundovho panstva. Panovníka nasledovali ďalší verní vazali, ktorí sa k Yorku schádzali zo všetkých častí cisárstva. Mnohých z nich do vojny nehnala ani tak oddanosť cisárovi ako skôr túžba poraziť mocenského konkurenta a najmocnejšieho britského vazala. Roger Plantagenet netušiac o príchode Bielej kompánie pochodoval na York odhodlaný zadupať vzburu trúfalého vazala ešte v zárodku. Sám ešte netušil, že sa ženie do pasce a rozdelenie vojska, ktoré učinil ešte pred Yorkom bolo nanajvýš nešťastným rozhodnutím. Cisár sa totiž pri Leedsy na poslednú chvíľu rozhodol vyslať veľkú časť svojho vojska k ústiu rieky Ouse a nevyčkal dokonca ani mužov waleského kráľa Ralpha, ktorý sa po jeho boku k vojne pripojil. Snaha čo najskôr poraziť vojvodu Edmunda ho primäla k tomu, aby sa k Yorku vydal iba s podporou vazalov s niečo vyše osemnásťtisíc mužmi.
Veľká armáda sa blížila k Yorku, kde už Edmund čakal so zvolaným vojskom. Na sivom nebi poletovali sem a tam kŕdle krkavcov, ktoré akoby tušili, že sa čoskoro dočkajú krvavej hostiny. Toho rána do Yorku dorazil barón Stephen, ktorý priviedol vojsko z Northumberlandu a zároveň priniesol Edmundovi správu o vylodení Bielej kompánie neďaleko Stamford Bridge. Priaznivé správy a výborné načasovanie príchodu posíl vojvodu tešili, od spokojnosti si šúchal dlane a prizval svojich veliteľov na hostinu. „Veru, ľahšie sa umiera s plným bruchom“ žartoval starosta Godfrey, ktorý ani tentoraz nechýbal vo vojsku svojho vojvodu. Ešte toho dňa od juhozápadu pritiahlo cisárske vojsko, Roger prikázal rozložiť tábor neďaleko mesta a vyslal k vojvodovi výzvu k bitke. Biela Kompánia k Yorku ešte nedorazila, žoldnieri vykladali z lodí zásoby a strojili sa na cestu. Edmund nechal k ich veliteľovi vyslať posla, ktorý mu presne rozpovedal kde sa cisárske vojsko utáborilo a že sa na druhý deň stretne s vojvodom v bitke.
Kapitán Simon, veliteľ Bielej kompánie bol presne tým skúseným veliteľom zoceleným mnohými bitkami. Držal svojich mužov nakrátko a jeho tvrdé a nekompromisné jednanie budilo medzi bojovníkmi rešpekt. Dobre vedel, že inak ako tvrdosťou vo vojsku plnom zločincov, vrahov, či previnilcov unikajúcich pred spravodlivosťou disciplínu nedosiahne. Jeho bojovníci boli už takmer pripravení na odchod. Mocná armáda, ktorá si v Európe vybudovala rešpekt a stala sa obávanou slúžila už mnohým panovníkom, v jej radoch bojovali muži z rôznych končín a tak sa tu hovorilo rôznymi jazykmi, dominovala však taliančina, francúzština a angličtina. Sám kapitán Simon hovoril štyrmi jazkymi a tak sa nemal problém dohodnúť s takmer každým pánom, ktorému slúžil.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Na druhý deň sa od skorého rána na dohodnutom bojisku schádzali obidve armády. Až teraz sa cisár Roger dozvedel o prichádzajúcej Bielej kompánii a preto chcel na vojvodu udrieť skôr než dostane posily. Akonáhle boli jeho muži pripravení zavelil k útoku. Kým cisárski lukostrelci postupovali vpred nebola ešte yorkská armáda úplne pripravená. Muži sa narýchlo organizovali do šíkov a tak keď sa na nich zosypala prvá salva šípov niektorí nestihli zaujať obranné postavenie a kryť sa štítmi. Edmund vyslal vpred svojich lukostrelcov. Kým sa však lukostrelci stihli zoradiť vyslali cisárski strelci ďalších niekoľko sálv. Cisár Roger sledoval početné zástupy yorkských lukostrelcov, ktoré sa horúčkovito organizovali a zároveň strieľali proti jeho mužom. Počtom lukostrelcov Edmundovo vojsko prevyšovalo cisárskych strelcov dvojnásobne. Z krídel cisárskeho vojska sa vpred pustila ťažká jazda, Roger chcel rozprášiť nepriateľských strelcov skôr než sa stihnú zoradiť a spôsobiť jeho vojsku významné straty. Než jazdci pricválali príliš blízko zasypalo ich niekoľko spŕšok šípov. Trúbenie z yorkskej strany čoskoro strelcov odvolalo a vpred sa pustili kopijníci. Muži s lukmi behom ustupovali za kopijníkov, ktorí sa ešte nezomkli do obranného šíku. Zatiaľ Roger dokázal na bojisku udržiavať prevahu, na druhej strane bojiska na chladnej decembrovej zemi ležalo mnoho mŕtvych a on pevne veril, že vzbúreného vojvodu dnes porazí.
Práve v momente kedy ťažká jazda narazila na prvé rady yorkských kopijníkov sa na severe konečne objavila Biela Kompánia. Dvadsaťtisíc pochodujúcich mužov v momente menilo situáciu a Roger sústredil všetky sily k ľavému krídlu. Žoldnieri so sebou vliekli na vozoch i menšie kanóny. Kapitán Simon hromžil, pretože sa oneskoril a videl, že bitka už prebieha. Aby napravil svoju reputáciu narýchlo prikázal svojim jazdcom aby sa zoskupili a ako najskôr to pôjde zaútočili. Peší ťažkoodenci sa zatiaľ klusom náhlili k prvej línii yorkskej armády. Rozložiť a pripraviť kanóny by zabralo príliš veľa času a tak kapitán okamžite prikázal otočiť vozy a zamieriť k Yorku. Toho dňa sa delostrelci Bielej Kompánie do bitky vôbec nezapojili. Simonovi jazdci sa rútili vpred no čakala ich pevná hradba štítov a kopijí, ktorá ich útok zdarne odrazila.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Na ľavom cisárskom krídle sa im nepodarilo preraziť, no neustúpili. Rozrážali kopije, ktoré proti nim bodali ako osie žihadlá. Roger však musel sily na ľavom krídle opäť rozdeliť. Žoldnierska posila v strede bojiska spôsobila jeho jazde takmer katastrofu. Rýchlo musel svojim rytierom vyslať posily inak hrozilo, že celá jeho rytierska nobilita skončí utopená v krvi. Čoskoro sa Jazdcom Bielej Kompánie predsa podarilo preraziť ľavým cisárskym krídlom a cisárovi sa nedarilo udržať ani stred, kde mal donedávna prevahu. Nádej na víťazstvo bledla a nervózny Roger prikázal trúbiť k ústupu. Zmieril sa s porážkou, no nevzdával sa. Ustupoval na juh kde sa plánoval spojiť s waleským kráľom Ralphom a vojskom, ktoré predtým poslal k ústiu Ouse. Až potom hodlal zaútočiť znovu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Edmund síce zvíťazil, no nepodceňoval silu cisárových vojsk. Bol si až príliš dobre vedomý toho, že vojsko s ktorým cisár prišiel k Yorku nie je ani z ďaleka celá jeho armáda. Vydal sa preto ihneď po bitke prenasledovať cisára a znemožniť mu spojiť sa s posilami.
Keď kráľ Ralph dorazil k Doncasteru čakalo tu iba niekoľko desiatok vojakov baróna z Norfolku. Dozvedel sa, že cisár sa pred dvomi dňami vydal s osemnásťtisíc mužmi k Yorku. Rovnako ako Roger ani on netušil o práve sa vyloďujúcich žoldnieroch na východ od Yorku. Usúdil, že je osemnásťtisíc mužov dostatok na to aby dokázalo poraziť yorkskú armádu a sám svoje vojsko rozdelil. Časť jeho mužov sa vydala obliehať neďaleký Doncaster a on sa so zvyškom armády vybral do Cumbrie, odkiaľ chcel vpadnúť do Northumberlandu a zaútočiť na Durham. Keď pri Yorku prebiehala bitka on už bol dávno na ceste na sever a zvyšok jeho mužov pred Doncastrom. O nešťastnej porážke cisára Rogera sa dozvedel až o niekoľko dní neskôr keď už bol v Cumbrii.
Cisárske vojsko ustupovalo s nepriateľom za pätami. Edmund neúnavne Rogera prenasledoval, no žoldnieri, ktorí so sebou ťahali vozy s kanónmi išli až hodný kus za ním. Kým cisár unikal dobehol Edmundovo vojsko posol so správou o obležaní Doncasteru waleským vojskom. Vojvoda na moment váhal, no keďže obavy, že sa Roger spojí s Velšanmi padli rozhodol sa, že nechá cisára na pokoji a vydá sa k Doncasteru. Rovnakým poslom nechal vyslať správu o zmene plánu i kapitánovi Simonovi a tak keď jeho muži rozložili asi dve míle od Doncastru tábor dorazili i žoldnieri.
Doncaster obliehalo vyše jedenásťtisíc mužov. Obliehatelia sa čoskoro dozvedeli o útoku, ktorí sa na nich chystá a preto zanechali obliehanie a pripravovali sa na bitku. Doncaster si mohol vydýchnuť, na pomoc sa blížila tridsaťtisícová armáda a musel by sa stať zázrak aby Velšania v bitke zvíťazili. Početná nevýhoda pôsobila na morálku velšského vojska zdrvujúco. Nikto neveril, že by sa im mohlo podariť zvíťaziť no na ústup bolo neskoro. Snažili sa v tábore opevniť a tak keď sa zjavilo yorkské vojsko čakala ho hradba z vozov, debien a provizórne prekážky zo zaostrených drevených kolov za ktorými Velšania čakali na útok. Kým žoldnieri z Bielej kompánie rozložili kanóny obmedzil sa boj iba na vzájomné ostreľovanie lukostrelcami. Ani jedna zo strán sa nepustila do otvoreného boja muža proti mužovi. Keď boli kanóny konečne pripravené nastalo peklo. Búracanie diel a pach síry zaplnil ovzdušie. Yorkskú armádu zahalili oblaky dymu z kanónov, z ktorých na velšskú obranu lietali delové gule.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Ťažké kamenné strely s rachotom narážali na vozovú hradbu, to všetko sprevádzal zvuk lámania drevených dosiek a odletujúce triesky. Vo velšskom tábore nastala panika. Nikto netušil kedy z oblaku dymu vyletí ďalšia guľa a tak sa každý iba nečinne skrýval. Odrazu však dunenie diel ustalo, ozvali sa poľnice a z dymovej clony sa vpred vyvalila armáda ťažkoodencov. Hromový chorál bojového kriku dopĺňaný rytmickými nárazmi o blany bubnov sa valil na velšský tábor. Obrancovia sa narýchlo zoradili niekoľko metrov za rozbitou obrannou stenou a vyčkávali so vztýčenými kopijami kým nepriateľ nerozrazí zátarasy. Pred rozbitými vozmi sa ako prví objavili obrnení jazdci. Tí však nepostupovali ďalej. Les z hrotov kopijí odradil jazdu od útoku a tak začali rozsekávať drevené koly, ktoré vydržali delostreleckú paľbu. Onedlho sa dovalili peší ťažkoodenci, ktorí odstránili prekážky a vytvorili priechody. To všetko sa dialo za ostreľovania velšskými lukostrelcami, ktorí sa snažili nepriateľovi spôsobiť čo najväčšie straty. Keď sa na niektorých miestach konečne vytvorili priechody vyrútili sa nimi pešiaci a zaútočili rovno na kopijníkov. Vpred sa predierali i rytieri na koňoch, ktorí si nechceli nechať ujsť bitku. Nepotrvalo dlho a velšský odpor bol pokorený. Keď zadné rady videli, že je bitka stratená vydali sa na panický ústup. Zanechajúc svojich druhov napospas valiacej sa yorkskej vlne utekali smerom k Doncastru a potom na juh do bezpečia.
Ďalšie významné víťazstvo priklonilo misku váh na Edmundovu stranu, no vojvoda nič nepodceňoval. Vojna ani z ďaleka nie je vyhratá a tak teraz sústredil svoj záujem na ďalší stret.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


V Yorku finišuje prestavba vojenskej pevnosti a vojvoda Edmund žiada majstra staviteľa Tancreda aby so svojimi mužmi zotrval v meste a najal ho na ďalšie prestavby. Zdravotný stav vojvodovho syna Roberta sa d príchodom zimy podstatne zlepšil a onedlho sa mohol Edmund tešiť z ďalšej dcérky Marthy. Naďalej však vojvodu trápil nezáujem cisára Rogera. Ten sa o svojho najmocnejšieho vojvodu v presvedčení o jeho lojálnosti vôbec nezaujímal. Staral sa predovšetkým o zlepšenie vzťahov s waleským kráľom Ralphom od ktorého pociťoval hrozbu a tak spojenectvo s Walesom považoval za najpodstatnejšie.
Najstarší vojvodov syn Laurence dospieva a vydáva sa do Warwicku aby sa ujal svojho dedičstva. Edmund sa so synom rozlúčil a po dlhých úvahach sa odhodlal žiadať cisára o ďalšie pozemky za svoje doterajšie služby. Dostalo sa mu odmietavej odpovede a to ho rozhnevalo natoľko, že odmietol viac ostať tým lojálnym vazalom za ktorého ho Roger považoval. Uzatvoril spojenectvo s francúzskym kráľom, prizval Bielu kompániu a vyhlásil cisárovi Rogerovi vojnu za nezávislosť Yorku. Pri Yorku za pomoci Bielej Kompánie porazil cisárske vojsko a neskôr sa vydal k Doncasteru, ktorý obležali bojovníci waleského kráľa Ralpha. Aj tu žal vojvoda Edmund plody víťazstva, no vojna ešte nebol na konci.
Ilmarinen
Podpraporčík
Podpraporčík
Příspěvky: 366
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Tŕnitá cesta ku sláve

Příspěvek od Ilmarinen »

Kapitola XXV.


V ústrety mieru


Víťazstvom pri Doncasteri sa Edmundovi podarilo vytlačiť cisárske sily z Yorku. V bitke navyše získal cenných zajatcov z radov velšskej šľachty, ktorí mu pod hrozbou mučenia neochotne prezradili plány ich pána. Tak sa Edmund dozvedel o zámere kráľa Ralpha spojiť sa v Cumbrii s vojskom jeho strynej, vojvodkyne Margaret a zaútočiť na Durham. Zatiaľ však neprichádzali žiadne správy o cisárovi Rogerovi, ktorý sa mohol kedykoľvek vrátiť s posilami a zaútočiť na niektorý z jeho hradov. Po uvážení sa však nakoniec rozhodol pokračovať na sever a zastaviť kráľa Ralpha.
Do Cumbrie sa neschádzali iba bojovníci z Walesu. Prišli sem vojská lojálneho škótskeho grófa Douglasa, bojovníci z juhu Anglicka i baróni z Írska. Nakoniec sa zišla početná armáda čítajúca dvadsaťjedentisíc mužov. Yorkský vojvoda mal síce stále prevahu, no s takou armádou už mu bolo možné čeliť a pri dobrej organizácii a troche šťastia mohla bitka dopadnúť pre cisára Rogera dobre. Bojovníci prichádzajúci z juhu navyše priniesli i správy, že sa na sever chystá i samotný cisár a ak Boh dá príde včas aby vojsko podporil v boji. Stále však vo vzduchu visel mrak neistoty a mnohí pochybovali, že by sa yorkského vojvodu podarilo poraziť. Medzi pochybovačmi bol i Edmundov strýko Alfred, ktorý navzdor názoru svojej ženy vyslal k yorkskému vojsku tajné posolstvo. Pokúsil sa o poslednú zúfalú záchranu a vypravil posla, ktorému dôveroval a o ktorom nikto iný okrem neho nevdel. Úsmevné je, že sa Alfred v prípade odhalenia najväčšmi bál vlastnej ženy, vojvodkyne Margaret. Tá vládla rovnako ako vojvodstvu i v rodine železnou rukou a dokázala svojou povahou manželovi nahnať strach. Už to veru dávno nebol ten odvážny mladík, s rokmi odvaha takmer úplne vymizla. Napriek tomu to však Alfred skúsil a dúfal v úspech. V skryte večerného súmraku uháňal osamotený jazdec na juh k hraniciam vojvodstva.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Kôň cválal tryskom, od nozdier do chladného jarného vzduchu vychádzali oblaky pary a na chrbte sa krčil jazdec odetý do modrej plátenej tuniky. Hlavu mu zakrývala kapucňa a rýchlym cvalom sa snažil čo najskôr dostať do cieľa. Než prišlo ranné brieždenie narazil na prvé yorkské hliadky. Vtedy sňal z hlavy kapucňu a mávajúc nad hlavou bielou šatkou dával vojakom znamenie, že prichádza v mieri. Edmund už prekročil hranice Cumbrie a keď ich zastihla noc utáboril sa s celým vojskom. Jeho muži mali príkaz vojvodu zobudiť kedykoľvek keď príde posol, alebo sa stane niečo dôležité. Doviedli teda vyslanca do tábora a rozpovedali veliteľovi stráže, že prichádza od vojvodu Alfreda z Cumbrie a chce hovoriť s vojvodom yorkským. Veliteľ, otupený nočným bdením, dával výrazom svojej tváre najavo znechutenie. Nebolo mu po chuti, že sa práve počas svojej služby musí zapodievať s budením vojvodu a nejakým poslom. Naveľa sa lenivo zodvihol zo stoličky, rozpažil ruky a pretiahol si stuhnuté kosti. Z hlboka zývol a odhalil svoj skazený riedky chrup. Mužom prikázal počkať aj s poslom v jeho stane a sám sa vydal zobudiť vojvodu.
Edmund spal tvrdo, trmácanie sa celý deň v konskom sedle ho unavilo natoľko, že zaspal hneď ako sa položil na lôžko. Veliteľovi stráže hodnú chvíľu trvalo než vojvodu prebudil. Keď konečne rozlepil oči a posadil sa, trvalo mu chvíľu kým sa spamätal. S prižmúrenými očami hľadel na veliteľa a zároveň so zývnutím zo seba vydral otázku čo sa deje. Veliteľ mu rozpovedal o poslovi od strýka Alfreda a o chvíľu už spoločne s Edmundom mieril k svojmu stanu. Posol vojvodovi podal správu od svojho pána a mlčky čakal než si ju prečíta. Ako Edmund čítal na jeho tvári sa objavoval potuteľný úsmev. „Hlúposť, nemysliteľné.“ Obrátil sa vojvoda k poslovi a hodil list na stôl. Posol s neurčitým výrazom pozeral na rozospatého vojvodu a nezmohol sa na slovo. „Na odvolanie bitky je už príliš neskoro a navyše dobre poznám povahu svojho strýka. Pochybujem, že je jeho vôľa rovnako vôľou strynej Margaret, preto mu môžeš odkázať moje jednoznačné nie.“ Posol vstal a uklonil sa, hneď na to požiadal o prepustenie. Keď dostal kývnutím hlavy súhlasnú odpoveď vykročil k východu zo stanu. Vtedy ho ešte vojvoda zastavil s tým, že keď už je tu využije jeho prítomnosti a pošle po ňom vojvodkyni Margaret oficiálnu výzvu k bitke. Na to sa posol otočil a s rozpačitým škrabaním na temene hlavy Edmundovi prezradil, že je jeho misia nanajvýš tajná a nikto okrem Alfreda o nej nevie. „ No prosím!“ vykrýkol Edmund s hlasným rehotom. „Tak môj zbabelý strýko sa snaží poza chrbát strynej Margaret vyjednať aby k bitke nedošlo. Tak to sa na neho podobá. “ Nechcel robiť Alfredovi zbytočné ťažkosti a tak posla vyslal naprázdno s tým, že strýka uistil, že sa o jeho pokuse nikto nedozvie.
Na druhý deň vyslal Edmund vlastného posla a o ďalšie dva dni sa neďaleko hradu Lowther schádzali obidve armády. Dejisko ďalšej veľkej bitky, ktorá mala rozhodnúť o budúcnosti yorkskej samostatnosti tvorila priestranná lúka, ktorá poskytovala dostatok miesta pre bitku početných armád. Tisícky bojovníkov sa schádzali a zoraďovali do šíkov. Z obidvoch strán bojiska sa priestorom niesol krik veliteľov. V prednej línii yorkského vojska pripravovali delostrelci z Bielej kompánie svoje smrtiace nástroje k streľbe. Kontrolovali kanóny, miešali v sudoch strelnú zmes a prinášali ťažké kamenné gule. Ostatní bojovníci ich so záujmom sledovali, po skúsenostiach z predošlých bitiek sa mnohí tešili na ďalší koncert týchto ťažkopádnych opách, ktoré ešte stále neboli na bojiskách bežnou zbraňou. Edmund hľadel na druhú stranu pláne, kde nebolo ťažké rozoznať waleského kráľa, ktorý sa pyšne niesol na svojom mohutnom bojovom žrebcovi. Lesklé brnenie, červenožltá čabraka pokrývajúca celé telo koňa, tabard v rovnakých farbách, ktorý na hrudi navyše zdobil kráľovský erb. Hoc ho na tú diaľku nebolo vidieť zreteľne, nebolo pochýb, že ide o erb so štyrmi levmi. Jazdec sa niesol v celej svojej hrdosti so vztýčenou jazdeckou kopijou a celému tomu prepichovému výzoru vojvodil červenožltý chochol povievajúci na prilbe s mriežkovým hľadím. Edmund sa so záujmom díval na disciplínovane klusajúceho koňa a v duchu si pomyslel, čo by asi tak povedal starosta Godfrey, známi svojim ostrovtipom. Určite by nezabudol pyšného jazdca počastovať nejakou posmešnou poznámkou. Teraz však starosta Godfrey nestál po Edmundovom boku. So svojimi mužmi sa odpojil ešte pred tým ako prešli hranice Cumbrie. Po tom ako prišli správy, že sa kráľ Ralhp chystá zaútočiť na Durham odišiel do Newcastlu. Spoločnosť vojvodovi robil barón Stephen a kapitán Simon. Barón stál s kamennou tvárou a očami behal po radoch nepriateľských bojovníkov, sedel v sedle kľudne a z jeho tváre sa nedalo nič vyčítať. Kapitán Simon sledoval svojich mužov a podchvíľou vydával veliteľom rozkazy v rôznych jazykoch.
„Už sa to začína, už idú!“ začali kričať muži v predných radoch a na opačnej strane bojiska sa skutočne dali do pochodu zástupy lukostrelcov. „Len poďte vy velšskí psi, pošleme vás domov so zadkami prevŕtanými yorkskými šípmi“, kričal ktosi v prvých radoch. Vojvoda Edmund poslal vpred do tesného šíku zoradených žoldnierov s veľkými štítmi nasledovaných jeho elitnými lukostrelcami. Stena podlhovastých štítov sa sunula v ústrety nepriateľským strelcom a keď sa ocitli na dostrel ozval sa príkaz k zastaveniu. Veľké štíty naraz prirazili k zemi a za chrbáty bojovníkov naklusali lukostrelci. Obratne pred seba pozapichovali šípy a o chvíľu sa k nebu vzniesla prvá salva. Hneď sa však museli kryť za štítmi pretože rovnako tak sa spŕška šípov zniesla na nich. Kým velšskí lukostrelci ešte stále strieľali vydalo sa vpred pešie vojsko. Velšania postupovali vpred a na yorkskej strane zazneli trúbky, lukostrelci a muži so štítmi začali pomaly ustupovať no ani počas ústupu neprestávali so streľbou. Velšania nadobudli dojem, že ich chce nepriateľ vylákať bližšie k svojím radám a preto postupovali opatrne. Keď Edmundovi lukostrelci došli až k prvej línii čakajúcich ťažkoodencov rozostúpili sa a pripravili k streľbe. Bojiskom sa začali ozývať príkazy v taliančine a o chvíľu sa rozozvučala tak dunivá kanonáda až Edmundovi zvonilo v ušiach.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Kone sa nepokojne metali a jazdci mali čo robiť aby zvieratá udržali v kľude. Delové gule svišťali vzduchom a s mohutným nárazom dopadli na zástupy pochodujúcich ťažkoodencov. Tam kde gule rozrazili šík bojovníci prirodzene ustúpili na strany. Tí, ktorí nešťastne stáli v dráhe strely skončili rozmetaný na kusy. Delá viac nevystrelili, príprava k ďalšej streľbe by zabrala príliš mnoho času a tak sa vpred znovu pustili lukostrelci. Stačila však jediná delostrelecká salva a tá zasiala medzi Velšanov strach a pochybnosti. Teraz sa však museli spamätať a brániť pred šípmi z lukov osem a pol tisícky yorkských lukostrelcov. Z toho tisícpäťsto špičkovo vycvičených elitných strelcov z Edmundovho oddielu len zriedkakedy minulo cieľ. Velšania padali k zemi po desiatkách, kým na yorkskej strane bolo mŕtvych málo. Kráľ Raplph sledoval neľútostnú skazu svojich bojovníkov a viac sa na to nevydržal pozerať. Zavelil svojej jazde k útoku a sám v čele rytierov cválal vpred.
Keď Edmund zočil natriasajúci sa červenožltý chochol v čele jazdy, nedokázal odolať. Niekde v útrobách sa dral na povrch hlas bojovníka a on rozhodne nehodlal stáť bokom. Tasil meč z pochvy, zdvihol ho vysoko nad hlavu a pootočil uzdou koňa tak aby hľadel na zástup svojich rytierov. Náhlym švihnutím meča vpred dal znamenie k útoku. Jazda sa dunivo hnala pozdĺž zadnej línie bojovníkov a tam kde boli rady prerušené precválali s hrmotom vpred. Trsy trávy odletujúce od kopýt ťažkých bojových žrebcov odletovali na okolo stojacich bojovníkov, ktorí s výrazmi plnými vzrušenia, udierajúc mečmi do štítov pobádali jazdu do útoku. V tom momente už na bojisku našli smrť stovky Velšanov. V zúfalstve sa teraz ich spolubojovníci rozbehli vpred no od línie lukostrelcov ich ešte stále delila podstatná dĺžka a tak než k nej dobehli padli k zemi ďalší vojaci. Edmund cválal priamo v čele skupiny rytierov a oproti nim sa valil kráľ Ralph so svojimi mužmi. Nič im nestálo v ceste a tak na seba narazili dve skupiny obrnených rytierov na koňoch. Šľachtici a najváženejší rytieri cisárstva teraz stáli zoči voči. Rynčanie mečov a erdžanie koní dopĺňali nenávistné výkriky mužov tlmené hľadím prilieb.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Každý vedel, že musí dojsť k boju vojvodu z Yorku s kráľom z Walesu. Nitko sa neodvážil skrížiť cestu dvom veliteľom, ktorých čakal vzájomný súboj. Kto z koho, hrdý kráľ Raplph vo svojom prepichovom brnení, alebo vojvoda Edmund, ktorého pochrámané brnenie a dotrhaný zašpinený tabard niesli známky poškodenia z množstva predošlých bitiek. Okolo nich prebiehal boj ostatných rytierov a oni dvaja zatiaľ stáli a chystali sa k boju. Kráľ Ralph Sklopil kopiju vpred, prikrčil sa za štít a popohnal pätami koňa do cvalu. Edmund sa pripravil na útok a hoc mal iba meč pustil sa v ústrety protivníkovi. Kôň hlasno odfukoval a cválal zo všetkých síl, vojvoda sa kryl štítom a už už čakal náraz kopije. V momente keď malo dôjsť k stretu sa však rýchlo nahol na pravú stranu a kopija len lízla jeho uhýbajúci štít. Strhol uzdu koňa a ten s hlasným erdžaním hodil hlavu dozadu a stočil sa na ľavú stranu. Obišiel oblúk a znovu sa rútil vpred. Kráľ Ralph sa tentokrát nesústredil na hrot svojej kopije no sledoval svojho soka. V momente pred stretom natočil kopiju čo najviac vľavo aby tentorkát neminul. S hromovým nárazom hrot kopije narazil na Edmundov štít, ktorý pod silou úderu takmer spadol z koňa. Na predlaktí ruky držiacej štít pocítil náhlu intenzívnu bolesť. Kráľ Ralph pri útoku zlomil hrot kopije a v ruke mu ostal zlomený kus žrde. Ten odhodil a siahal po rukoväti meča. Než však tasil meč udrela mu o prilbu čepeľ protivníka. Úder bol tak silný až na moment stratil orientáciu. Než sa spamätal prichádzali ďalšie údery, ktoré sa s kovovým rynčaním odrážali od jeho brnenia. Edmund chcel nepriateľa zmiasť a darilo sa mu to. Konečne sa Ralphovi podarilo tasiť meč, no v momente keď napriahol ruku k úderu zarazila sa do nekrytého miesta pod jeho pažou Edmundova čepeľ. Pohľad na zakrvavené ostrie napovedal, že sa podarilo protivníka zraniť. Vojvoda sa stiahol a čakal čo Ralph urobí. Moment zaváhania ho však pripravil o najcennejší triumf. Kráľ rýchlo strhol uzdu koňa a dal sa na útek. Naokolo bojujúci rytieri na moment nevedeli čo sa deje. Ústup kráľa mnohí poňali ako úplný ústup a tak sa ho vydali nasledovať. Masaker na bojisku a zranený kráľ úplne nalomil nádeje Velšanov. Len pohľad na bojisko hovoril o jasnej prevahe nepriateľa. Keď k posledným radom docválal kráľ Ralph, ktorého brnenie i konská čabraka boli potriesnené krvou mnohí sa vyľakali. Ralph si držal zranenie, z ktorého silne krvácal. Muži pribehli a opatrne mu pomohli z koňa, skupinka asi piatich bojovníkov rýchlo odopínala prilbu a brnenie a po chvíli ukladali kráľa na zem. To už sa k nim náhlil doktor, ktorý kričal aby mu priniesli teplú vodu a obväzy.
„Trúbte na ústup“ vyjachtal zo seba pološeptom kráľ Ralph a jeden z mužov čo mu pomáhali začal náhlivo kričať na všetky strany „Ústup! Trúbte na ústup!, Kráľ je zranený!“. Poľnice začali zvolávať bojovníkov k ústupu. To čo ostalo z vojsk z Walesu, Cumbrie, Írska a južného Anglicka sa rútilo nazad. Snáď len Douglasovci zo severu neostávali nič dlžní povestnej škótskej zapálenosti pre boj. Opúšťali bojisko ako poslední.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


V Lowtherskej bitke prišiel kráľ Ralph o vyše polovicu svojho vojska. Nehovoriac o stratách vo vojskách ostatných barónov to bola ťažká a bolestivá porážka. Cisár Roger sa oneskoril a predtým než vôbec dorazil do Cumbrie bolo po bitke. Keďže nemalo význam pokračovať obležal hrad Chester, jedno z niekdajších sídel rodu de Cerf. Podarilo sa mu dať dohromady armádu takmer petnásťtisíc mužov, no na dvojnásobný počet Edmundovho vojska to nestačilo. Napriek tomu sa však odvážil obležať Chester a dúfal, že sa kráľ Ralph čoskoro spamätá z porážky a príde mu na pomoc. Tentokrát to však nebol iba Edmund, ktorý vo svojom vojsku vliekol delá. Aj cisár Roger si najal talianskych žoldnierov, ktorí sa prednedávnom priplavili a doviezli niekoľko diel. Okrem toho talianski majstri v Londýne učili Angličanov odlievať kanóny, ktoré cisár Roger plánoval v budúcnosti zaradiť do svojho vojska.
Delá priviezli k Chesterskému hradu a cisár sa už nemohol dočkať kedy začnú ťažké strely rozbíjať hradné múry. Keď bolo všetko pripravené vystrelili kanóny prvý krát.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Hromová rana vyplašila všetko vtáctvo na okolitých stromoch, to sa s vystrašeným štebotom vznieslo k nebu a letelo rýchlo preč. Delostrelci odviedli prácu majstrovsky a guľa zasiahla presne do ťažkej hradnej brány. Prvú ranu spevnená masívna brána vydržala. Z útrob dela sa zlovestne dymilo a strelci sa teraz sústredili na prípravu ďalšieho kanónu. Výraz v tvári cisára Rogera sa ponášal na šťastnú tvár dieťaťa, ktoré práve dostalo novú hračku. Jeho radosť však netrvala dlho. Z diaľky sa ozvali zvučné tóny poľníc a obliehatelia sústredili svoje pohľady smerom odkiaľ zvuky prichádzali. Na horizonte sa blížila armáda a Roger nepochyboval, že prichádza vojvoda z Yorku. Okamžite sa jeho vojsko začalo pripravovať na bitku, hlavne kanónov sa začali odvracať od múrov Chestru a za pomomci koní a ďalších mužov pomaly otáčať na smer odkiaľ prichádzal nepriateľ. To čo cisárski vojaci videli bol iba predvoj Edmundovho vojska. Za ním nasledovala ešte väčšia armáda žoldnierov Bielej Kompánie. Edmund využil moment prekvapenia a než sa cisár pripravil na bitku poslal vpred jazdu podporovanú lukostrelcami. Keď na bojisko dorazila Biela Kompánia boj už prebiehal. Kapitán Simon vyslal vpred svojich mužov, ktorí podporili Edmundovu jazdu pobíjajúcu chaoticky sa brániacich cisárskych vojakov. Proti presile nemal cisár Roger šancu a tak rýchlo prikázal zatrúbiť na ústup. Okrem víťazstva sa Edmund dočkal aj vzácnej koristi a to kanónov, ktoré pri úteku cisárovi žoldnieri zanechali na bojisku. Ďalšia potupná porážka cisára priblížila ešte viac k úplnej prehre. Edmund teraz zamýšľal cisárovi uštedriť poslednú rozhodujúcu ranu. Jeho vojsko mierilo k Londýnu, kde cisár Roger zoskupoval sily na posledný zúfalý pokus o zvrátenie porážky.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Cisár vyslal žiadosti o pomoc snáď k všetkym lojálnym grófom a barónom, ktorí boli schopní vyslať svojich mužov. Zúfalý pokus o záchranu celistvosti cisárstva v poslednej bitke, ktorá sa symbolicky odohrala neďaleko jeho sídla však bol labuťou piesňou cisára, ktorý si odmietal priznať porážku. Posily boli ešte príliš ďaleko keď sa cisárske vojsko postavilo na obranu proti štvornásobnej presila. Muži nahnaní proti svojej vôli pred hradby cisárskeho mesta nemali chuť bojovať. Kto mal príležitosť radšej ušiel ešte pred bitkou a tí, ktorí ostali sa triasli strachom pred pochodujúcimi šíkmi niekoľkých tisícok vojvodovej armády.
Až bolo pri pohľade na nerovného súpera Edmundovi ľúto cisárskych vojakov. Naposledy sa pokúsil byť milosrdný a vyslal k cisárovi posla s požiadavkou o uznanie jeho nezávislosti. Keď sa mu dostalo odmietavej odpovede rozhodol sa ukončiť agóniu cisárskej armády. Na poludnie začal útok na mesto, ktorý trval iba dve hodiny. Početná prevaha útočníkov poľahky zdolala obranu hradieb a keď Edmund stál pred cisárskym hradom objavila sa konečne biela zástava.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Edmund vyčkával pred hradom na stretnutie s cisárom. V hlave mu prúdilo množstvo myšlienok. Sám nevedel prečo si práve v tom momente spomenul ako jeho zásluhou pred šestnástimi rokmi odpravili cisára Petra, ktorý ho tak veľmi nenávidel. Rovnako tak sa dostal do nemilosti i jeho nástupcu Rogera, ktorý sa práve teraz niekde tam v hradných komnatách chystal na spečatenie potupného mieru. Hovorí sa, že chuť víťazstva je sladká. Edmund však v tom momente nevedel či sa radovať alebo obávať. Povstal proti vlastnému panovníkovi a získal mocného nepriateľa. Najväčším šťastím pre neho bola cisárova exkomunikácia, ktorá čiastočne posväcovala jeho boj o nezávislosť. Čo však prinesie budúcnosť? Pretrvá York nezávislý, alebo sa neubráni pomste a znovu sa ocitne v područí britského cisárskeho majestátu?
Onedlho vojvoda Edmund vchádzal do siení cisárskeho sídla. Tu ho čakal cisár Roger v sprievode svojich radcov a šľachticov. Edmund ani nemal čas prezliecť brnenie za vhodnejší odev a tak jeho chôdzu sálou dopĺňal štngot drótenej košele. Ako kráčal premýšľal ako sa má chovať, cisára už nepovažoval za svojho pána no aj napriek tomu sa pred ním, snáď zo zvyku, zdvorilo uklonil. V Rogerovej tvári sa zračili starosti, výraz akejsi nekľudnej nespokojnosti až roztržitosti. Nervózne Edmundovi pokynul aby pristúpil k stolu. Mních sediaci hneď vedľa cisára zaznamenával každé slovo mierovej dohody, ktorú neskôr obidvaja aktéri posvätili svojimi pečaťami. Tak sa Edmund de Cerf stal prvým nezávislým vojvodom Yorku. Z cisárskeho palácu odchádzal ako víťaz a zamýšľal ísť vo svojich ambíciach ešte ďalej.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po návrate do Yorku ľud na uliciach oslavoval svojho vojvodu. Zástupy lemovali cestu, ktorou sa ich pán vracal a ľudia mu nadšenej prevolávali slávu. Porážkou exkomunikovaného cisára si vojvoda zároveň získal náklonnosť cirkvi a tak sa rozhodol ísť ďalej a odhodlal sa vyhlásiť York kráľovstvom.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Na hlavu prvému yorkskému kráľovi korunu položil arcibiskup William z Lindisfarne. Na slávnostnú ceremóniu bola prizvaná celá yorkská šľachta a návštevou York poctil i samotný francúzsky kráľ Guilhem, ktorý sa síce k vojne pridal, no po celý čas svoje vojsko do Británie nevyslal. Otcovi na slávu pripíjal i jeho syn Laurence, ktorý prišiel na korunováciu, hoci bol práve vo vojne s vojvodom z Hempshire. I keď stále poddaný cisára Rogera, stal sa odrazu dedičom kráľovského titulu. Pomazaný posvätným olejom sa Edmund s korunou na hlave postavil tvárou k zástupu hostí v yorkskej kaderále. Zľahka sa uklonil a vykročil smerom k východu. Šľachta stojaca pozdĺž cestičky medzi lavicami lemovanej dlhým kobercom tlieskala a prevolávala „ Vivat rex Edmundus!“ Veľké vráta katedrály sa roztvorili dokorán a dav nadšene vítal nového kráľa. Edmund vykročil v ústrety novým výzvam.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Resumé kapitoly:


Vojna ešte zďaleka nedosiahla konca, no misky váh sa po predošlých bitkách jednoznačne prikláňali na stranu vojvodu Edmunda. Za sitého víťaza sa však považovať ani z ďaleka nemohol. Na strane cisára Rogera stál velšský kráľ Ralph a Edmund práve pochodoval v ústrety jeho vojsku. Naposledy sa snažil bitke zabrániť Edmundov strýko Alfred, no jeho snahy sa nestretli s pochopením. K bitke pri Lowtheri muselo dôjsť a Edmund opäť vybojoval cenné víťazstvo, ba čo viac, podarilo sa mu v boji zraniť kráľa Ralpha.
Cisár Roger sa náhlil svojmu spojencovi na pomoc, no príliš sa oneskoril. Keď sa dozvedel, že je po bitke obležal hrad Chester. Tu sa neskôr predsa stretol s vojskom vojdovu Edmunda, ktorý aj tentokrát z bitky odchádzal ako víťaz. Hodlal zasadiť cisárovi poslednú ranu a tak jeho ustupujúce vojsko prenasledoval až pred brány Londýna. Tu sa mu podarilo zlomiť odpor obrancov, dostať cez múry cisárskeho mesta a prinútiť cisára k uznaniu yorkskej nezávislosti. Vojvoda Edmund však išiel ešte ďalej, po svojom návrate do Yorku sa nechal korunovať prvým yorkským kráľom.
Odpovědět

Zpět na „Reporty/AAR z Crusader Kings II“