Baltské letopisy

Reporty nebo-li AAR z Crusader Kings II.

Moderátoři: Atlantis, Minreth, Vals, Phoenix

Uživatelský avatar
Ilmarinen
Rotný
Rotný
Příspěvky: 137
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Baltské letopisy

Příspěvek od Ilmarinen » 04 led 2019, 12:51

Prológ


Rok 1066 sa pomaly chýli ku koncu, na západe Európy prebieha tvrdý boj o anglickú korunu, juh starého kontinentu sa snaží zastaviť vplyv silnejúcich islamských dobyvateľov, kedysi nekompromisne pohanský sever sa rozpačito vzdáva viery v starých bohov a kresťanstvo nakoniec aj tu upevňuje svoju pozíciu.

Na východe Európy sa konsolidujú nové, mocné panstvá Rusov, ktorí prizvali severských Rurikovcov aby zaviedli právo a poriadok medzi znesvárených slovanských veľmožov. Z Byzancie sa sem úspešne rozšírilo pravoslávie, ktoré definitívne určilo smer týchto nových štátnych útvarov po boku mocného Konštantinopolu.

Srdce Európy významne ovplyvňovala politika Svätej rímskej ríše, no aj napriek tomu sa tu dokázali presadiť samostatné kresťanské kráľovstvá Uhrov a Poliakov, ktoré sa snažia raziť vlastnú politiku, nezávislú na ríši. Na sever a východ od Poľského kráľovstva v tomto období sídlia ešte stále pohanské kmene, ktoré zatiaľ úspešne odolávajú kresťanskému či pravoslávnemu krížu. Kmene sú však nejednotné a riadia sa pôvodnými zvykmi a pravidlami, neustále mocenské zápasy náčelníkov ich však oslabujú navonok. Silnejúce piastovské Poľsko, Kyjevská Rus a Novgorod bedlivo sledujú vývoj v oblasti a spriadajú plány ako porobia nepoddajných pohanov, začlenia pod svoje panstvá a privedú neveriacich na pravú cestu viery v kresťanského Boha. Akoby toho snáď nebolo málo pohanské ugrofínske kmene na severe stále častejšie prenikajú ďalej na juh a ohrozujú baltských náčelníkov.
V tomto nepokojnom období sa však stáva náčelníkom jedného z baltských kmeňov mladý bojovník, ktorý má zvrátiť vývoj, zmeniť staré poriadky a dať základ mocnému rodu kráľov.

[tuber2]https://www.youtube.com/watch?v=H-elyK2cnxI[/tuber2]


***
Naposledy upravil(a) Ilmarinen dne 12 bře 2019, 13:00, celkem upraveno 7 x.


Uživatelský avatar
Ilmarinen
Rotný
Rotný
Příspěvky: 137
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Ilmarinen » 04 led 2019, 13:26

Aras I Veľký


I. Náčelník zjednotiteľ

Keď sa na jeseň roku Pána 1066 stal náčelníkom kmeňa Žemaitov mladý, energický bojovník Aras z rodu Vilkas sotva niekto tušil akej slávy jedného dňa jeho meno dosiahne. Práve do tohto obdobia možno datovať počiatok formovania novej mocnosti, ktorá ovplyvní charakter Baltského regiónu. Rodiaca sa dŕžava bola však v tom čase ešte rozdrobená medzi viacero nezávislých baltských kmeňov, ktoré si doposiaľ udržiavali tradičné kmeňové formy vlády. Vyznávali starú pohanskú vieru a nekompromisne odmietali vplyvy kresťanstva, či už katolicizmu zo západu ako aj pravoslávia z východu. Mladý náčelník pochádzal z rodu slávnych bojovníkov, ktorí vždy verne slúžil svojmu náčelníkovi a tešil sa veľkej úcte medzi ostatnými členmi spoločenstva. To sa však malo čoskoro zmeniť. Legenda hovorí, že sa mladý bojovník postavil na odpor proti pôvodnému náčelníkovi Algimasovi, ktorý so svojim ľudom zaobchádzal kruto, porušujúc dávne zvyky a právo. V rovnom súboji skúsenejšieho náčelníka porazil a vyslúžil si uznanie všetkých Žemaitov. Algimas bol následne so všetkým svojim potomstvom z územia Žemaitov vyhnaný ďaleko na východ do krajiny Rusov, kde nakoniec všetkými opustený biedne skonal. Mladý náčelník v krátkom čase opäť zjednal poriadok a započal vládnuť. Od počiatku vládol rukou tvrdou avšak uvážlivo a spravodlivo. Vynikal bystrým umom a čoskoro sa ukázalo, že je veľmi obratný diplomat a pragmatický vládca. Vzťahy Žemaitov s okolitými kmeňmi neboli s nástupom nového náčelníka priveľmi priaznivé. Najmä Arasova ctižiadostivosť a rýchly nárast obľúbenosti medzi ľudom Žemaitov znepokojovala susedných náčelníkov a nútila ich k ostražitosti. Ako sa čoskoro ukázalo ich obavy boli oprávnené.
Ešte skôr ako sa krajom začalo ozývať rinčanie zbraní zvolil Aras cestu pokojnej diplomacie s tými, ktorí ho vojenskou silou prevyšovali. Najobávanejším konkurentom, ktorý by mohol zhatiť jeho plány bol náčelník susedných Litovcov Šventaragis. Ten vládol zväzu viacerých kmeňov, ktorých náčelníci podliehali jeho vláde výmenou za ochranu pred výbojnou Kyjevskou Rusou. Šventaragis disponoval podstatne väčšou armádou a bol značne skúsenejším vládcom než mladý Aras, ten preto jednoznačne rozhodol, že bude rozumnejšie zaistiť na juhu mier do času kým Žemaiti nenadobudnú dostatočnú moc aby sa Litovcom postavili. K litovskému náčelníkovi sa tak čoskoro vydala výprava s vrúcnymi pozdravmi a hodnotnými darmi. V priateľskom duchu boli na litovskom dvore prijatí, odovzdali náčelníkovi dary a toho istého večera usadli k hostine. Posolstvo náčelníkovi tlmočilo záujem svojho pána aby boli ich spoločné vzťahy priateľské a mier medzi náčelníkmi zachovaný, čo povedie k prospechu všetkých. O pár dní sa vyslanci vrátili naspäť s dobrými správami a darmi pre svojho náčelníka.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď si Aras zaistil záruku mieru u najmocnejšieho suseda nič mu nestálo v ceste aby mohol naplniť svoju ambíciu a rozšíril svoje územie na úkor niektorého zo slabších susedných kmeňov. Začali sa prípravy na vojnové ťaženie. V polovici septembra roku 1066 žemaitské vojsko na čele s mladým náčelníkom prebrodilo rieku Nemen, vpadlo na územie Jatvingov a zaútočilo na ich osídlia. Náčelník Jatvingov Manvydas po správach o cudzom plieniacom vojsku na svojich územiach urýchlene zvolal svojich bojovníkov a vydal sa v ústrety nepriateľovi. V sychravom októbrovom počasí zviedli vojská náročný boj. Premoknutí bojovníci brodiaci sa ťažkým blatom sa snažili s vypätím všetkých síl zaistiť víťazstvo a slávu svojho kmeňa. Žemaiti nakoniec dokázali číselnou prevahou nad Jatvingami zvíťaziť a dokonca ešte priamo na bojovom poli náčelník Manvydas pred Arasom pokľakol a odprisahal mu vernosť. Ten sa s uznaním obrátil na jatvingských bojovníkov a vyzdvihol udatnosť, ktorú ich náčelník, ako aj oni samotní v boji preukázal. Aby si naklonil priazeň Jatvingov a zmiernil bolesť z prehry udelil ich náčelníkovi ešte toho dňa titul majstra meča a prisľúbil zachovať jeho panstvo nad územím.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Náčelníci obidvoch kmeňov sa po boji rozišli v dobrom a síce Manvydas od toho času podliehal vláde žemaitského náčelníka nepociťoval voči nemu nenávisť ani potrebu pomsty či vymanenia sa z pod jeho vlády. Úcta a rešpekt, ktorú mu Aras preukazoval bola zárukou dobrých vzájomných vzťahov a tak rovnako ako ich náčelníci vychádzal spolu v dobrom aj ľud Jatvingov a Žemaitov. Ziskom nových území sa Arasova dŕžava posunula ďalej na západ čím získala hranicu priamo s kresťanským Poľskom, z ktorého zakrátko začali do kraja prenikať kresťanskí misionári šíriaci svoju vieru. Koncom roku 1066 sa na náčelníckom dvore objavil poľský biskup zvaný Siemowit, kazateľ v službách poľského kráľa Bolesława II sa urputnene snažil náčelníka presvedčiť aby prijal Ježišovo učenie a vzdal sa starých pohanských bohov. Jeho kázanie sa však na žemaitskom dvore nestretlo s priaznivým prijatím a biskup bol uvrhnutý do žalára. Aras sa však po uvážení možných dôsledkov rozhodol byť milostivý. Netúžil si rozhnevať poľského kráľa a privolať na svoj ľud jarmo vojny ktorú by dokázal zvíťaziť iba s veľkou dávkou šťastia. Biskupa prepustil na slobodu za jeho prísľub, že sa čo najskôr vráti domov a nebude viac na území Žemaitov šíriť svoju vieru.
Úspešná výprava proti Jatvingom dodala Arasovi ešte viac sebavedomia, preto onedlho opäť zatúžil rozšíriť svoje územie. Jedno víťazstvo však nezaslepilo jeho um a volil svoje ciele podľa svojich skutočných možností. Ako vhodný cieľ sa ukázal kmeň Zemgalov sídliaci na severe pri rieke Draugave. Vyslal preto na sever najpresvedčivejšieho a v umení reči najobratnejšieho člena svojej kmeňovej rady s úlohou presvedčiť tamojších mocných a vplyvných mužov o svojom nároku na vládu nad územím Zemgalov. Jeho snaha priniesla ovocie, keď sa mu podarilo ľstivými intrigami a úplatkami vniesť medzi zemgalských veľmožov sváry a pochyby o legitimite náčelníka Kurlemušeho. To bola vhodná chvíľa na ktorú Aras čakal. V parnom letnom dni sa obidve vojská stretli na bojovom poli aby si zmerali sily a rozhodli o tom kto bude nad územím Zemgalov vládnuť. Aras pochodujúci v čele vojska zavelil k útoku a po krátkom boji zahnali protivníka na útek. Krajinou sa tak čoskoro niesol víťazný pokrik oslavujúci víťazstvo Žemaitov. Porazení Zemgalovia našli útočisko za hradbami náčelníkovho sídla, no keďže nemali dostatok zásob aby prečkali dlhé obliehanie rozhodli sa zložiť zbrane. Náčelník Kurlemuše toho večera jednal s Arasom na podmienkach mieru. Aras sa vyhlásil za pána Zemgalov a dovolil Kurlemušemu opustiť územie aj so svojimi najbližšími. Novozískané územie si neskôr ponechal priamo pod svojou správou.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Aj napriek tomu, že sa doposiaľ darilo udržiavať dobré vzťahy s litovským náčelníkom vnímal Aras Litovcov ako nebezpečného suseda a mocenskú konkurenciu, ktorej nárastu moci sa obával. Chcel zamedziť rozširovaniu litovských dŕžav a snažil sa preto premýšľať ako Šventaragis. Keďže Litovci susedili na východe s mocným Polotskom a Kyjevom, na západe s kráľovstvom Poliakov a územiami Žemaitov najpravdepodobnejší smer jeho expanzie sa ukazoval byť územie Letgalov na severe. Aras sa preto rozhodol neváhať a podmaniť si Letgalov skôr, než tak učiní Šventaragis. Na uskutočnenie svojho zámeru však potreboval zámienku. Keď sa roku 1075 roztopili snehy vyslal člena svojej rady k Letgalom aby podobne ako v prípade Zemgalov vypracoval nárok na územie.
Mladý výbojný náčelník však dlho v mieri nehodlal zotrvať. V novembri toho istého roku Žemaiti znovu sedlali kone a uberali sa na západ, kde sa mali stretnúť v boji s Kurónskym náčelníkom Sabem Neschopným. Cieľom výpravy bolo získať od náčelníka povestného svojou zbabelosťou Memel a posunúť územia na západ k pobrežiu Baltu. Po boku Žemaitov pochodovali aj Jatvingovia v čele so svojim náčelníkom Manvydasom, ktorý si chcel tiež zaistiť slávu a prestíž, no zároveň nechcel stáť mimo, keď sa bude deliť vojnová korisť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Kým sa Aras chystal spolu s Manvydasovými bojovníkmi prepadnúť Memel vpadlo vojsko Kuróncov na územie Zemgale. Plán postupu sa preto rýchlo zmenil a Aras sa vydal na sever, Kuróncov na hlavu porazil a udrel na sídla v oblasti Kurzeme. Neskôr obsadil Memel a v októbri roku 1076 slávil víťazstvo. Smutný bol pohľad na tváre porazených Kuróncov opúšťajúcich ťažko bránený Memel.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po rokoch bojov nastal konečne čas mieru, časté vojnové výpravy a neprítomnosť náčelníka na dvore komplikovala vládnutie a tak sa Aras rozhodol upriamiť pozornosť na domáce problémy, ktoré už dlhší čas odkladal. Koncom roku 1078 prichádzali znepokojivé správy o vývoji na západ od hraníc. Tu nebezpečne narastala moc slovanských Pomoranov, ktorí si podrobili Prusov a posunuli tak hranicu svojho kráľovstva až do susedstva Žemaitov. Hoci boli vzťahy s kráľom Pomoranov priaznivé, musel byť Aras opatrný. Uvedomoval si vojenskú prevahu Pomoranov bolo preto nanajvýš žiadúce ešte viac posilniť svoje postavenie v regióne. Ako ďalšie nebezpečenstvo sa javilo piastovské Poľsko z ktorého na okolité pohanské územia prúdilo stále viac kresťanských misionárov. Aras teda vyslal na krakovský dvor svojich vyslancov aby zlepšili vzájomné vzťahy a zaistil vzájomný mier.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Strach z Pomoranov čoskoro náčelníka donútili k snahe zväčšiť svoje panstvo a získať nových bojovníkov do svojho vojska. V máji roku 1079 keď po jarných záplavách konečne klesla hladina vody v rieke Draugave podnikol vojenskú výpravu na sever proti Livóncom. Po porážke obrancov obsadil Livónsko.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Hlavná časť livónskeho vojska však prešla cez ostrov Saaremaa a územie Kuróncov a udrela priamo na náčelnícke sídlo. Aras teda vydal rozkaz ukončiť obliehanie v Läänemaa, prebrodil Draugavu a ponáhľal sa aby podporil obrancov a prekvapil zo zálohy obliehajúcich Livóncov. Po víťaznej bitke sa na čele vojska vypravil znovu na sever, obsadil ostrov Saaremaa a vynútil si u náčelníka Pikneho odstúpenie Livónska.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď sa náčelníkovmu pobočníkovi Tarvydasovi podarilo zaistiť falošné dôkazy, ktoré legitimizovali Arasov nárok na územie Letgalov dlho neotáľal. V Livónsku porazil tisícovú letgalskú armádu a vpadol na územie protivníka. Celú zimu obliehal sídlo letgalského náčelníka kým vyhladovaný a premrznutý nepriateľ nebol nútený otvoriť brány a vzdať sa.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po vojne Aras odmenil vernosť a statočnosť náčelníka Jatvingov Manvydasa, keď mu pridelil do správy územie Livónska. Veľkorysí akt znovu významne upevnil vzájomné vzťahy. Keďže plánoval ďalšiu vojnovú výpravu proti mocnému Polotsku bolo nutné aby mal čo najväčšiu vojenskú podporu vazalov, ktorí nezanedbateľne posilňovali jeho armádu.
V júly roku 1082 nechal zvolať vojsko a žiadal aj ostatných náčelníkov aby sa pridali k výprave. Tí, ktorí súhlasili postupne prichádzali so svojimi bojovníkmi do Livónska, odkiaľ sa spoločne vydali na plánovanú výpravu do Polotského veľkokniežatstva. Na hraniciach porazil polotské vojsko a po obsadení Lepielu a kniežacieho sídla Polotsku Aras vo svojom stane prijal porazené polotské veľkoknieža a predostrel svoje mierové podmienky.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Oslabený Polotsk sa čoskoro stal ľahkou korisťou pre svojich mocnejších susedov. Z východu veľkokniežatstvo ohrozoval Novgorod a krátko po dojednaní mieru so žemaitským náčelníkom musel čeliť vpádu Litovcov. Litovský náčelník totiž správne vyhodnotil nebezpečenstvo nárastu moci Žemaitov. So znepokojením prijímal správy o žemaitských vojnových úspechoch, no aby dokázal mocnejúcemu susedovi konkurovať musel konať a viesť prinajmenšom podobne angažovanú zahraničnú politiku ako Aras. Bolo však už neskoro, doterajšia nečinnosť postavila litovského náčelníka do nevýhodnej pozície. Nebol to viac on, kto predstavoval medzi baltskými kmeňmi rozhodujúcu autoritu. Keď v máji roku 1085 získal od Polotsku Minsk začali byť vzťahy medzi oboma náčelníkmi napäté. Šventaragis bol už dlho ambicióznemu Arasovi tŕňom v oku. Doteraz s ním udržiaval dobré vzťahy, čo bola z jeho strany výhradne pragmatická politika, ktorá mala získať čas aby mladý náčelník nadobudol dosť vojnových skúseností a hlavne dokázal vojensky prevýšiť moc Litvy a spochybniť Šventaragisov náčelnícky titul.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po litovskom víťazstve v Polotsku vycítil Aras, že nastala tá správna chvíľa. Jeho moc a vplyv narástli natoľko, že sa dokázal zmocniť bez boja titulu a vyhlásil sa právoplatným Litovským náčelníkom. Týmto aktom sa de facto rozpadol kmeňový zväz pod vládou Šventaragisa na viacero nezávislých kmeňov. Samotný Šventaragis nedokázal nájsť dostatočnú podporu aby sa aspoň pokúsil titul vojensky obhájiť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Rozpadnutý kmeňový zväz predstavoval príležitosť na ďalšie rozšírenie územia a podrobenie si zvyšných litovských kmeňov. Ako prvý musel čeliť Arasovmu vpádu náčelník Skirmantas, ktorý sa síce spočiatku zmohol na odpor no po prvej prehratej bitke radšej dobrovoľne uznal porážku. Vojnové roky značne vyčerpali žemaitskú pokladnicu. Pre pokračovanie vo výbojoch nemal Aras dostatok prostriedkov a musel preto upustiť od pokračovania v ťažení.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Pokojné roky priniesli technologický rozvoj a posilňovanie žemaitských sídel. Keďže už náčelník dosiahol zrelého veku stala sa pálčivá otázka následníctva. Náčelník bol doposiaľ slobodný a zároveň bol bezdetný akeďže už nebol najmladší stala sa otázka zachovania rodu jednou z hlavných priorít. Agresívna dobyvačná politika ale značne zhoršila vzťahy so susedmi, čo hľadanie vhodnej nevesty komplikovalo. Vyhliadky na dojednanie sobáša s dcérou s niektorým zo susedných náčelníkov boli mizivé. Navyše žiadny z jeho vazalov dcéru vhodnú na vydaj nemal. Do času kým sa naskytne vhodná príležitosť na ujednanie sobáša zdieľal Aras lože s mladou konkubínou Galene s ktorou sa však časom veľmi zblížil. Aj naďalej bola jednou z priorít zahraničnej politiky udržanie dobrých vzťahov so susedným Poľskom, ktoré v posledných rokoch viedlo niekoľko vojen s Pomoranmi. Oslabenie Pomoranov Aras síce prijal s neskrývanou radosťou no moc kresťanského Poľska mu robila vrásky na čele. Poľský kráľ od Pomoranov získal prímorské oblasti Słupsk a Gdańsk a rozdelil tak ich územie na dve časti. Sila Poľska rástla a Aras si uvedomoval, že priaznivé vzťahy nemusia trvať večne. Najvážnejším problémom, ktorý komplikoval vzájomné vzťahy bola práve náboženská otázka, ktorá dávala Poliakom dobrú zámienku na vpád na Arasove územie. Už dlho bola jednou z piastovských priorít šírenie kresťanstva medzi pohanské kmene na východe. Zatiaľ sa tak našťastie dialo mierovou cestou. Poľskí kresťanskí misionári boli však doposiaľ neúspešní a Arasa stálo veľké úsilie zachovať na svojich územiach prastarú vieru v pohanský bohov a zároveň zamedziť poľskému kráľovi nanútenie kresťanstva vojenskou cestou. Aj preto bolo pre náčelníka nevyhnutné čo najviac posilňovať svoje postavenie v regióne.
Bolo tak len otázkou času kedy bude pokračovať v dobyvačnej politike. V júni roku 1090 opäť stál v čele vojska a mieril na juh. Podrobiť si územie podlaského náčelníka nestálo Žemaitov veľké úsilie, po mesiaci bojov bol náčelník Utenis dotlačený do bezvýchodiskovej situácie, keď ostal uväznený v slabo bránenej drevenej pevnosti. Aras dal Utenisovi na výber, buď jeho vojsko pevnosť zapáli a jeho bojovníci neušetria žiadneho muža, dokonca ani jeho samotného alebo sa dobrovoľne vzdá a prijme vládu žemaitského náčelníka. Tvrdohlavý Utenis bol nakoniec vlastnými bojovníkmi presvedčený aby zvolil druhú možnosť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


V decembri roku 1091 prišla nečakaná hrozba z východu. Polotský veľkoknieža dokázal opäť obnoviť svoju autoritu a pokúsil sa získať späť stratené územia. Za výdatnej pomoci vazalských vojsk Aras zastavil postup polotského vojska ešte na hraniciach. Protivníka donútil k ústupu a podnikol protiútok na nepriateľské územie. Po obsadení prihraničných sídel skončila vojna porážkou Polotsku. Okrem vojenského úspechu tešila Arasa pri návrate domov radostná správa, ktorú sa dozvedel ešte počas bojov v Polotsku, Galene mu priviedla na svet syna Gediminasa. Hoci bol Gediminas počatý s konkubínou okamžite ho prijal za svojho a rozhodol sa urobiť všetko pre to aby jedného dňa po ňom zasadol na náčelnícky stolec. S istou dávkou nevôle bol tento dedič počatý s devou neurodzenou prijatí žemaitskými veľmožmi. Nikto sa však neodvážil nahlas vyriecť hoci len náznakom nejaké pochybnosti.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Opäť nastalo niekoľkoročné obdobie mieru, kedy sa náčelník usiloval čo najviac upevniť svoju mocenskú pozíciu a skonsolidovať vnútorné pomery medzi vazalskými náčelníkmi. Každý z vazalov totiž mal vlastné ambície a vzájomné konflikty neboli ničím výnimočným. Aras však dokázal konflikty medzi náčelníkmi úspešne tlmiť a získal povesť pragmatického a spravodlivého mediátora. Nebolo preto nikoho kto by na začiatku júla roku 1096 namietal, keď na sneme náčelníkov vyhlásil zjednotené územia pod svojou vládou za Litovské kráľovstvo a nazval sa prvým kráľom baltských kmeňov. Týmto aktom zároveň demonštroval svoje odhodlanie pokračovať vo výbojnej politike na Balte. Správy o pohanskom kráľovi z východu sa po Európe rýchlo rozšírili. Rovnako rýchlo sa zvesti šírili aj na východ od Litovských hraníc. Pápež novinu prijal s nevôľou, no Aras sa zatiaľ vpádu kresťanov neobával. Vsádzal na veľmi dobré vzťahy so susedným poľským kráľom a niekde v duchu veril, že by sa dokázal prípadnému vpádu križiakov ubrániť. Zároveň však spriadal v hlave nové odvážne plány o ktorých nahlas nehovoril. V tomto momente si užíval tú veľkolepú chvíľu, kedy náčelnícky snem prevolával slávu svojmu prvému kráľovi.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti

Cizinec
Podplukovník
Podplukovník
Příspěvky: 3477
Registrován: 24 črc 2007, 21:10
Bydliště: Frei Stadt Hultschin, hlavní město Rzeczipospolite Prajzke

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Cizinec » 04 led 2019, 16:50

No, ty jedeš jak namydlený blesk. ?:)
Kdy bude pokračování? ?:)
SOMUA měla dvě verze - model "standart" s poklopem a model "kabrio" bez poklopu.

Dekl je ve skutečnosti Dekl.

šedá eminence na dvoře Obodritského Cara

(Fórové hry, kterých jsem se zúčastnil.)
Admirál de Étranger, Francouzské císařské loďstvo (Trafalgar 1805)
rytíř Johannes von Ausländer, prozatímní regent Sicilského království (Byzanc 1214)
Luigi Mario Forestiero, Il primo ministro del Regno d'Italia (Německo 1866)
Generál von Ausländer st., velitel 51.rezervní divize, hrdina od města Ypres (1915)
Generál von Ausländer ml., velitel 22.tankové divize, hrdina od Krymu (1942)
očekává další nasazení do bitevní vřavy

Hotentotenpotentatentanteatentäter

Uživatelský avatar
Ilmarinen
Rotný
Rotný
Příspěvky: 137
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Ilmarinen » 04 led 2019, 17:32

Pokračovanie bude snáď čoskoro :D už mám niečo odohraté, akurát to napísať.

Timoteus
Štábní praporčík
Štábní praporčík
Příspěvky: 751
Registrován: 28 úno 2014, 09:34
Bydliště: Slovensko

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Timoteus » 04 led 2019, 21:07

namydlený blesk :D :D

však taktiež v roku 1080 má čo doháňať.... :D európa kresťanská a tu si niekto ide kliesniť cestu k pohanstvu...som zvedavý či udržíš pohanský kurz
Crusader Kings II

Rajas of India, Old Gods, The Republic, Sons of Abrahams, Customization Pack, Dynasty Shield I-III, Legacy of Rome, Sword of Islam, Ruler Designer, Charlemagne, Way of Life , All portraits, Few music pack, Reapers of Death (WoL, RoD, C contextpacks), Monks and mystics
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Europe Universalis IV

complet without all e-books, few modern soundtracks, Europa Universalis IV: Evangelical Union Unit Pack and Europa Universalis IV: Catholic League Unit Pack and Cossack´s packs

Uživatelský avatar
Ilmarinen
Rotný
Rotný
Příspěvky: 137
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Ilmarinen » 05 led 2019, 10:35

V litovskom kontexte nie je pohanstvo v tomto období nič zvláštne. Práve Litovci boli jednými z posledných európskych pohanov a kresťanstvo sa tam prakticky presadilo až keď sa Jogaila, teda prvý poľský jagiellończyk stal kráľom Władysławom II Jagellom. A to bolo až začiatkom roku 1386 kedy spolu s ním prijali krst aj litovské kniežatá. Samozrejme oficiálny krst litovských elít bol len začiatkom dlhej cesty christianizácie litovského pospolitého ľudu.

Ja sa však vo svojej hre histórie striktne nedržím :D

Timoteus
Štábní praporčík
Štábní praporčík
Příspěvky: 751
Registrován: 28 úno 2014, 09:34
Bydliště: Slovensko

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Timoteus » 05 led 2019, 13:58

jop....samozrejme že viem, že v Litve sa pohanský kult držal dlho....chcel som tým naznačiť, že zvyčajne ak ide niekto hrať za pohanov v CK2,tak hráva od starších dátumov aby mal čas na výstavbu a rozvoj....keďže neskoršie to je už zložitejšie -- a preto ak niekto hrá v neskorších dátumoch musí sa snažiť čo najrýchlejšie posilniť svoje postavenie, zreformovať vieru, prijať feudalizmus atď atď...
Crusader Kings II

Rajas of India, Old Gods, The Republic, Sons of Abrahams, Customization Pack, Dynasty Shield I-III, Legacy of Rome, Sword of Islam, Ruler Designer, Charlemagne, Way of Life , All portraits, Few music pack, Reapers of Death (WoL, RoD, C contextpacks), Monks and mystics
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Europe Universalis IV

complet without all e-books, few modern soundtracks, Europa Universalis IV: Evangelical Union Unit Pack and Europa Universalis IV: Catholic League Unit Pack and Cossack´s packs

Uživatelský avatar
Ilmarinen
Rotný
Rotný
Příspěvky: 137
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Ilmarinen » 05 led 2019, 14:16

No a preto som naznačil, že sa v hre histórie striktne držať nebudem :D

Uživatelský avatar
Ilmarinen
Rotný
Rotný
Příspěvky: 137
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Ilmarinen » 06 led 2019, 15:05

II. Primus christianus Lituaniae

Na novovzniknuté kráľovstvo podľa očakávaní s nevôľou a znepokojením hľadeli jeho bezprostrední susedia. Za priaznivé sa dali označiť snáď len vzťahy s najmocnejším zo susedov, Poľskom. Aras sa nemiešal do poľských záležitostí a svoju zahraničnú politiku viedol nanajvýš opatrne, aby poľskému kráľovi neposkytol zámienku na vojnu.
Koncom leta roku 1099 Litva čelila druhému útoku polotského veľkokniežaťa Gleba, ktorý sa potácal s problémami o zachovanie vlastného kniežatstva. Vojenské neúspechy mali za následok vzburu polotskej šľachty a veľkoknieža Gleb nutne potreboval obnoviť lesk svojho majestátu. Odhodlal sa k zúfalému kroku a pokúsil sa od mocnejšej Litvy získať späť dávno stratené územia, svojho nároku sa totiž nehodlal vzdať. Nie je úplne jasné, prečo sa polotský veľkoknieža pustil do prakticky prehratej vojny no ako je známe zúfalí ľudia častokrát robia zúfalé činy.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


V lete roku 1100 sa vydala litovská delegácia na dvor vilniuského náčelníka Skirmantasa. Okrem obvyklých zdvorilostí a darov predostreli náčelníkovi návrh svojho pána, ktorý ponúkol Skirmantasovi ochranu za predpokladu, že sa stane jeho vazalom a pozdvihne meč keď ho jeho pán požiada. Skirmantas správne vytušil, že ak by odmietol znamenalo by to určite v krátkom čase vojnu s mocnou Litvou, ktorú nemohol vyhrať. Pristúpil teda na návrh, nechal litovského kráľa pozdravovať a onedlho sa vydal so svojou družinou na Arasov dvor aby mu odprisahal vernosť a formálne tak pripojil svoje územie ku kráľovstvu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po zisku Vilna začal kráľ uvažovať nad vybudovaním nového panovníckeho sídla sústredeného v srdci svojho kráľovstva. Hľadal strategické miesto, ktoré je dostatočne vzdialené od hraníc a bude problematicky prístupné v prípade vpádu cudzích vojsk. Ako najvhodnejšia sa mu javila jazerná oblasť Trakai, kde prikázal vybudovať hradisko. Keď boli začiatkom roku 1102 práce hotové, pýšila sa medzi jazerami skvelá pevnosť. Do novovybudovanej pevnosti nechal presídliť kráľovské sídlo aj so všetkými dôležitými inštitúciami.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Neopatrnou politikou svojho vládcu sa Polotské veľkokniežatstvo čoskoro rozpadlo. Naopak na úkor Polotsku nebezpečne posilnilo Estónsko a Novgorod. Niekdajšiu slávu veľkokniežatstva matne pripomínal už iba Vitebsk, ktorý však v obklopení mocných susedov nemal šancu na územnú expanziu a prežíval len do času kým ho niektorý z nich nezhltne. Dobytie Vitebsku bolo pre litovského kráľa otázkou prestíže, túžba nadobro zadupať do prachu dávneho protivníka bola mocná a tak vychystal dobyvačnú výpravu na východ. Ziskom Vitebsku posunul svoje hranice k Novgorodskému kniežatstvu. Bol to odvážny krok, pretože Vitebsk jednak nábožensky ako aj kultúrne spadal pod prirodzenú sféru záujmu pravoslávneho Novgorodu a Kyjeva. Aras však riziko podstúpil, keďže spoliehal na vzájomný nepriateľský postoj Kyjeva a Novgorodu. Kráľ nechcel ponechať nič na náhode a tak vyslal do mocnejšieho a nebezpečnejšieho Kyjeva svojho pobočníka aby sa pokúsil s tamojším kniežaťom zabezpečiť dobré vzťahy.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Litovské kráľovstvo sa postupom času stalo v regióne mocnou dŕžavou, s ktorou bolo nutné počítať. Jeho situáciu však komplikoval fakt, že obyvateľstvo ako aj samotný panovník stále vyznávali pohanské náboženstvo. Rozšírením hraníc sa Litva ocitla na rozmedzí medzi katolíkmi na západe a pravoslávím na východe. Aras si veľmi dobre uvedomoval, že pohanská viera komplikuje uzatváranie spojenectiev a poskytuje relevantnú zámienku k vojne pre niektorého z kresťanských susedov. Začal preto čím ďalej intenzívnejšie uvažovať nad prijatím krstu ako pragmatickým riešením problému. Stál ale pred závažným rozhodnutím či sa prikloniť k východu, alebo západu. Ďalšie kroky bolo nutné vážne prehodnotiť, keďže išlo o rozhodnutie, ktoré udá ďalšie smerovanie Litovského kráľovstva. Po starostlivom zvážení nakoniec zvíťazili dlhoročné dobré vzťahy s Poľskom. Vyslal preto na krakovský dvor delegáciu, ktorá mala informovať poľského kráľa o jeho zámere. Ten prijal správy s neskrývanou radosťou. S litovskou delegáciou vyslal biskupa Macka so sprievodom aby Arasa pokrstil. Udialo sa tak v apríli roku 1105. Kráľ Aras prijal krst a stal sa tak symbolicky prvým litovským kresťanom. Biskup Macko pri krste chválil Arasovo precitnutie a rozhodnutie vydať sa cestou pravej viery a prijať Kristovo učenie. Nezabudol kráľovi pripomenúť, že je od teraz jeho posvätnou úlohou vyviesť doposiaľ slepých, pravého Boha a viery neznalých Litovcov z tmárstva a pohanskej temnoty.
Latinský krst značne zvyšoval litovské vyhliadky na politické spojenectvo s Poľskom, ktoré sľubovalo nové rozloženie síl v Pobaltí. Litva sa začlenila do rodiny západných kresťanských kráľovstiev a sľubovala si najmä od Poľska oporu proti hrozbe z východu a severu. Prijatie kresťanstva zároveň poskytovalo Arasovi legitímnu zámienku pre jeho ďalšiu expanzívnu politiku proti okolitým pohanom.
V Trakai krátko po krste vzniklo biskupstvo podriadené metropole v poľskom Gniezne, odkiaľ sa za pomoci poľského duchovenstva začali prvé pokusy o šírenie kresťanstva na Litve. Začiatky ako sa dalo predpokladať neboli vôbec jednoduché, nové náboženstvo bolo u mnohých prijímané s nedôverou a nevôľou. Najkomplikovanejšia bola situácia vo východnej, už kresťanskej časti kráľovstva ktorá však vyznávala pravoslávie a čoskoro sa ukazovalo, že je pre katolíckych misionárov tvrdým orieškom.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Na konci roku 1106 sa Aras rozhodol definitívne vysporiadať s Kurónskom, ktoré doposiaľ pretrvávalo iba z vôle litovského kráľa. Pod zámienkou oprávneného nároku na oblasť Kurzeme vyhlásil náčelníkovi Gibedatsovi vojnu. Po rade jednoznačných víťazstiev koncom septembra 1107 Kurzeme pripojil ku kráľovstvu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď Litovci obsadzovali Kurónsko prišla na trakaiský dvor správa z ďalekého Ríma, pápež Eugenius III vyhlásil krížovú výpravu s cieľom oslobodiť sväté mesto Jeruzalem od krutovlády sultána Yamana zo Seldžuckého sultanátu. Litovskou prioritou však bolo poraziť spurných Kuróncov a k výprave do ďalekej neznámej zeme nebola vôľa. Ani po návrate z ťaženia nemal Aras veľkú chuť púšťať sa do dobrodružstva tak ďaleko od vlastného kráľovstva. Kresťanstvo na Litve okrem toho bolo stále minoritným náboženstvom čo pre Arasa znamenalo akúsi súkromnú krížovú výpravu v ktorej si za cieľ uložil priviesť na cestu Pána v prvom rade svoj vlastný ľud.
Čoskoro mladý princ Gediminas dospel. Už počas výchovy sa ukázalo, že je z neho veľmi nadaný a chytrý mladý muž. Kráľa to prirodzene veľmi tešilo a neukrýval hrdosť, keď hovoril o svojom jedinom synovi.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


V apríl roku 1110 sa kresťanskou Európou šírila rýchlosťou blesku radostná správa o úspešnom konci krížovej výpravy. Jeruzalem bol oslobodený a Európa oslavovala. Moslimská odpoveď však na seba nenechala dlho čakať, keď krátko na to vyhlásil chalífa Badr džihád aby získal Jeruzalem späť pod kontrolu moslimov. Kresťanské vojská však aj tentokrát dokázali moslimov poraziť a Jeruzalem ubrániť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Malý úspech slávilo kresťanstvo onedlho aj na Litve. Kresťanská misia priamo v srdci kráľovstva bola úspešná a väčšina obyvateľstva v okolí kráľovského sídla prijala svätý krst.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Prijatie kresťanstva legitimizovalo litovskú zámienku k vojne proti pohanom, čo sa rozhodol Aras čoskoro využiť. Svätá rímska ríša a Poliaci významne oslabili Pomoranov, ktorí sa okrem toho borili ešte s jedným závažným problémom. Kedysi mocný kmeň, ktorý si podrobil Prusov stratil svoje dávne územia a bol nútený presídliť práve na územie podrobených Prusov. Vo vojne s Poliakmi navyše zahynula veľká časť pomoranských bojovníkov a tak sa kmeň ocitol v menšine oproti Prusom. To všetko pragmaticky uvažujúci Aras vedel a hodlal zneužiť. Začiatkom júla 1113 vyhlásil proti pohanským Pomoranom svätú vojnu. Aby maximalizoval svoje vyhliadky na úspech povolal na pomoc okrem vlastných vazalov aj rytierov Maltézskeho rádu v počte vyše 2000 mužov.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


V čele veľkého vojska sa kráľ vydal na západ, s vojskom Pomoranov sa prvý krát stretol na území Jatvingov. Značnou číselnou prevahou Pomoranov rozdrvil a nič mu nestálo v ceste aby pokračoval ďalej na nepriateľské územie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po prechode hraníc narazil v Bitke o Osterode na vojsko Prusov, ktorí zotrvali pri Pomoranoch a ako verný vazal plniaci svoje záväzky vzdorovali litovskej armáde. Po tvrdej porážke Prusov sa Aras rozžehnal s maltézskymi rytiermi a pokračoval v obsadzovaní územia s vlastnou hotovosťou a vojskami svojich vazalov kým konečne 21. novembra 1114 pomoranský náčelník neuznal potupnú porážku a neodstúpil svoje územia Litve.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po veľkom víťazstve sa kráľ triumfálne vrátil na hrad Trakai a nasledujúce roky sa venoval výhradne domácej politike a zaisteniu bezproblémového nástupníctva pre svojho syna. Robil všetko pre to, aby si naklonil sympatie veľmožov a pripravil tak pôdu pre následníka. Podarilo sa mu presadiť väčšie kráľovské právomoci no zároveň si uvedomoval značný vplyv litovských náčelníkov na domácu politiku.
Začiatkom februára roku 1123 zasiahla kresťanský svet zlá správa. Sultán Yaman z rodu Seldžukov vyhlásil džihád za znovuzískanie Jeruzalemu, čo sa mu nakoniec aj podarilo.
V tom istom roku, krátko pred oslavami Ježišovho narodenia kráľ Aras v požehnanom veku 77 rokov umiera. Slávnosti narodenia pána sa toho roku na litovskom dvore niesli v smútočnom duchu. Krátko po pohrebnom obrade bol na štedrý deň roku 1123 korunovaný za nového kráľa jeho jediný syn Gediminas. Do dejín sa Aras zapísal ako zjednotiteľ, prvý kráľ a prvý litovský kresťan. Právom si pre svoje činy získal prídomok Veľký. Obratnou zahraničnou politikou a pragmatickými rozhodnutiami dokázal naplniť svoje veľké ciele a zanechal Gediminasovi rozkvitajúce a mocné kráľovstvo.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti

Timoteus
Štábní praporčík
Štábní praporčík
Příspěvky: 751
Registrován: 28 úno 2014, 09:34
Bydliště: Slovensko

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Timoteus » 06 led 2019, 17:21

až teraz som si všimol, ty to hráš bez Holy Fury a bez patchu....pozerám na mapu...+ "krst a absenciu iných vecí" ...atď...
ja som si včera tiež začal hru za Litvu v 1066 :) ale šiel som cestou reformácie :)
Crusader Kings II

Rajas of India, Old Gods, The Republic, Sons of Abrahams, Customization Pack, Dynasty Shield I-III, Legacy of Rome, Sword of Islam, Ruler Designer, Charlemagne, Way of Life , All portraits, Few music pack, Reapers of Death (WoL, RoD, C contextpacks), Monks and mystics
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Europe Universalis IV

complet without all e-books, few modern soundtracks, Europa Universalis IV: Evangelical Union Unit Pack and Europa Universalis IV: Catholic League Unit Pack and Cossack´s packs

Uživatelský avatar
Ilmarinen
Rotný
Rotný
Příspěvky: 137
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Ilmarinen » 06 led 2019, 18:06

Ja som práve chcel ísť cestou kvázi Rzeczypospolitej akurát z opačného smeru :D preto som prijal kresťanstvo hneď prvým panovníkom. Tie patche a všetky DLCčka až tak nesledujem.

Uživatelský avatar
Ilmarinen
Rotný
Rotný
Příspěvky: 137
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Ilmarinen » 12 led 2019, 12:30

Gediminas I Múdry


III. Malomocný kráľ

Litva vstúpila do nového roku 1124 s novým panovníkom na tróne. Gediminas bol v čase korunovácie už v zrelom veku 31 rokov a mal pomerne bohaté skúsenosti. Podobne ako jeho otec vynikal v umení diplomacie, čomu sa ostatne prioritne venoval aj počas štúdia a príprav na vládnutie. Po dovŕšení dospelosti ho otec nakoniec prizval ako svojho poradcu práve v diplomatických záležitostiach. Už od začiatku sa ukázalo, že mladý Gediminas má pre diplomaciu skutočne prirodzené vlohy. Bol veľmi presvedčivým vyjednávačom, dokázal odhadnúť povahu človeka a zvoliť vhodnú taktiku ako dosiahnuť uspokojivý konsenzus a vyťažiť z dohody s náprotivnou stranou maximum. Žiaľ príliš nevynikal v umení vojny a bol si svojho nedostatku vedomý. Keďže nebol príliš zdatným bojovníkom a vojenským vodcom, preferoval skôr diplomatické dohody a nevojenské riešenie problémov. Nedalo by sa povedať, že bol zbabelec, no jeho povaha bola skôr mierna a nekonfliktná. Časom práve táto jeho povahová črta nepriaznivo ovplyvňovala vzťahy s niektorými tradične zmýšľajúcimi vazalskými náčelníkmi preferujúcimi v čele silného kráľa, ktorý by nad ostatnými vynikal vo vojenskom umení. Gediminas to vedel a preto aby uspokojil volanie náčelníkov po krvi snažil sa už na začiatku svojej vlády nakloniť si ich priazeň vojnovou výpravou.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


V prvých januárových dňoch roku 1124 využil miernu zimu a vychystal vojenskú výpravu proti pohanskému náčelníkovi Songailovi z Pinsku. Sám sa vydal v čele vojska na pinské územie, kde nakoniec aj zvíťazil. Nedalo sa však povedať, že zvíťazil vďaka svojim vojenským zručnostiam. Víťazstvo Litovcom zaistila početná prevaha, ktorej Songailovo vojsko nemalo šancu vzdorovať. Počas ťaženia sa začali u Gediminasa prejavovať príznaky slabosti a únavy, čo bolo predznamenanie choroby o ktorej v tom čase ešte nikto netušil. Samotný kráľ si neprirodzenú únavu nepripúšťal a neprikladal jej spočiatku žiadny význam. Vrátil sa z ťaženia na hrad Trakai a venoval sa obvyklým panovníckym povinnostiam.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Keď v máji roku 1125 v susednom Poľsku vypuklo povstanie sliezskej šľachty proti autorite kráľa Prendotu sledoval Gediminas so záujmom ako sa situácia vyvinie. Keďže podobne ako jeho otec sústredil svoju zahraničnú politiku na dobré vzťahy práve so susedným Poľskom bola pre neho tamojší stav vecí znepokojujúci. K vojenskému stretu došlo po tom ako sa podarilo poľskému kráľovi presadiť zvýšenie daní pre šľachtu a posilniť vlastnú pozíciu, to nechcela akceptovať sliezska šľachta na čele s veľmožom Zbygniewom.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Gediminas sa nehodlal nečinne prizerať a rozhodol sa poľského kráľa podporiť. Videl to ako príležitosť na upevnenie vzájomných vzťahov a v neposlednom rade bola nestabilita na západ od hraníc to posledné čo potreboval . Vyslal do Krakówa posolstvo a prikázal vykonať prípravy na vojnu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Žiaľ bolo neskoro, skôr než sa Litovci vydali na západ poľský kráľ stratil sliezske územia, ktoré sa ihneď pripojili k Svätej rímskej ríši. To odkrylo zákernú podporu nemeckých markgrófov Slezanom. Tí sa so sliezskou šľachtou tajne dohodli na podpore za podmienky, že sa Sliezske územia pripojí k ríši za čo získa sliezska šľachta výhodné výsady. Gediminasa ani trochu vývoj v Poľsku netešil. Situáciu totiž využili nespokojní magnáti zo severu a vypukla ďalšia vzbura. Kráľ preto ťaženie neodvolal a rýchlo v čele vojska smeroval s armádou na západ, aby pomohol oslabeným Poliakom potlačiť povstanie. V tom čase sa však začali u kráľa ešte zreteľnejšie prejavovať príznaky zákernej lepry. Úplne strácal cit v končatinách a stále častejšie pociťoval neprekonateľnú únavu. Hoci na dvore tušili, že kráľ nie je v poriadku lepra sa ešte neprejavovala typickými príznakmi teda nebolo jasné čo sa s kráľom deje.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Poľskú vzburu sa podarilo zažehnať a Gediminas sa vrátil naspäť na Litvu. V lete roku 1126 nechal svoje sídlo v Trakai prestavať na kamennú pevnosť. Pokúšal sa taktiež o zmeny v domácej politike. Spočiatku sa mu nedarilo presadiť zamýšľané zvýšenie autority koruny. Ukázalo sa, že litovskí páni majú aj naďalej výraznú moc a Gediminas nezískal v rade potrebnú podporu pre svoje zámery. Neostávalo mu teda nič iné len naďalej raziť opatrnú politiku ústupkov a získať si podporu vazalov rôznymi výsadami a právami. Jeho snahy čoskoro priniesli ovocie, keď v decembri roku 1128 snem litovských pánov pristúpil na kráľom navrhované zákony ohľadne postavenia panovníka. Kráľovi to zaisťovalo väčšiu moc nad svojimi vazalmi, umožňovalo reguláciu daní a povinnosti vazalov v otázke odvodových pravidiel.
V tom čase však už kráľovi dvorní lekári bez pochýb diagnostikovali lepru, čo neblaho pôsobilo na obecný názor litovského dvora. Gediminasa správa hlboko zasiahla, dokázal však nájsť vnútornú silu a neupadnúť do letargie.
S pokročilým vekom a diagnózou závažnej choroby sa stala najdôležitejšou otázka nástupníctva a zachovania dynastie. Hrozilo, že rod Vilkas smrťou Gediminasa vymrie. Kráľ bol ešte vo svojich 38 rokoch stále slobodný, bezdetný a zákerná choroba jeho vyhliadky na sobáš s urodzenou ženou boli prakticky nulové. Natoľko kráľa ťažila myšlienka na smrť bez dediča, že začal čoraz viac času tráviť s konkubínami. To samozrejme s nevôľou prijalo litovské duchovenstvo. Medzi klerikmi sa pošepkávalo, že na Litvu padol boží trest, že panovník je potrestaný za svoje hriechy ťažkým trestom a úplne sa pomiatol na mysli. Myseľ kráľa však bola stále triezva a snaha o zaistenie dediča ho nútila nedbať na názory cirkevných autorít. To čo nikto nepredpokladal sa onedlho stalo skutočnosťou. Aj napriek vzhľadu poznačenému leprou a čiastočnej impotencii dokázal kráľ nájsť konkubíny, ktoré s ním líhali v jeho komnate. Nakoniec jedna z nich otehotnela a v apríli 1132 porodila dcéru Ausru. Existovali síce dohady o tom, či je Gediminas skutočným otcom dieťaťa, nebolo však známych praktík ako by sa to dalo potvrdiť.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Kráľ dcéru prijal za svoju a od toho momentu sa sústredil hlavne na to aby sa po jeho smrti stala dedičom litovskej koruny. Naplno využíval svoj diplomatický um a všetky dostupné prostriedky aby si naklonil litovských veľmožov. Neváhal z kráľovskej pokladnice minúť množstvo zlata aby zaistil podporu pre presadenie nových dedičských pravidiel. V januári roku 1134 sa mu nakoniec podarilo na sneme šľachty presadiť dedičské pravidlo, ktoré legitimizovalo dcéru ako dedičku. Ausra sa tak stala oficiálne legitímne uznaným dedičom litovského kráľovského titulu. O rok neskôr kráľ opäť žal úspech, keď na sneme v januári roku 1135 litovskí páni schválili ďalšie zvýšenie kráľovských právomocí. Aj napriek chorobe, ktorá komplikovala vládnutie – odpudzujúci vzhľad, fyzická slabosť, strach a až odpor z kontaktu s chorým a v neposlednom rade klebety o božom treste si dokázal Gediminas svojou diplomatickou obratnosťou zachovať autoritu. To chorého kráľa hnalo dopredu a posmeľovalo v tom aby vládol kým mu sily stačili. Vedel, že zrejme čoskoro umrie a potreboval pre svoju dcéru zaistiť bezpečné dosiahnutie plnoletosti a zisku kráľovskej koruny. Obával sa, že po jeho smrti nastane boj o kráľovský titul. Ausra bola ešte stále malé dieťa a Gediminas nepredpokladal, že sa dožije jej dospelosti. Zároveň vedel, že jej hrozí obrovské nebezpečenstvo od mocných veľmožov, ktorí sa pokúsia uzurpovať kráľovský titul. Uvažoval preto, ako čo najviac zaistiť dcérinu bezpečnosť a získať pre ňu dostatočnú ochranu. Ako najvýhodnejšie sa javilo zužitkovať dlhoročné dobré vzťahy s poľským kráľovským dvorom a zasnúbiť dcéru s jedným z poľských princov. Starý poľský kráľ v tom čase opäť čelil vojne so šľachtou. Mazovský vojvoda Jarosław sa pokúšal získať titul gdańského grófa a s podporou mazovskej a kujavskej šľachty vyhlásil kráľovi vojnu. Za prísľub vojenskej podpory tak Gediminas vyjednal u poľského kráľa zásnuby.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Poľské ťaženie bolo úspešné a vzburu sa podarilo potlačiť. Čoskoro však umrel poľský kráľ Prendota I a dedičom koruny sa stal jeho najstarší syn Sieciech. Gediminas však trval na splnení záväzku a tak sa predsa uskutočnili zásnuby s mladším kráľovským synom Prendotom II.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Gediminas opäť preukázal svoje diplomatické schopnosti a v máji roku 1141 dojednal so Sieciechom pakt o neútočení a v júly toho istého roku sa mu podarilo s poľskom vytvoriť alianciu. Lepra však čoskoro bola v natoľko pokročilom štádiu, že kráľ vládol už iba z lôžka, izolovaný od vonkajšieho sveta. Hrialo ho však na srdci, že dcére zaistil dobré podmienky a veril, že dokáže vzdorovať možným nebezpečenstvám. V máji roku 1142 kráľ umiera. Aj napriek vážnej chorobe, ktorá ho sprevádzala skoro celým obdobím jeho vládnutia dokázal obhájiť svoj titul a urobiť významné kroky, ktoré posilnili pozíciu litovského panovníka. Ausra trón síce zdedila iba ako 10 ročná, no mohla sa oprieť o významnú podporu poľských spojencov. Snáď práve tento fakt zaistil na litovskom dvore kľud a žiadny z veľmožov sa neodvážil uzurpovať kráľovskú korunu. Ostávalo už len vyčkať kedy prvá litovská kráľovná dosiahne potrebný vek aby mohla oficiálne prevziať panovnícke úlohy.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti

Uživatelský avatar
Josif
Štábní rotmistr
Štábní rotmistr
Příspěvky: 278
Registrován: 03 čer 2015, 20:16
Bydliště: Moskva Rudé náměstí Kreml

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Josif » 12 led 2019, 18:28

Máš to pěkně rozehrané. Ale teda máš štěstí že si nakonec zplodil to škvrně. Byla by škoda kdyby to skončilo tak předčasně. :) Nikdy sem nehrál za pohany aniž bych nereformoval víru a už vůbec né v takhle pozdním období. Rozhodně zajímavý report. :) Snad si dcerunka udrží trůn. Něco podobného se mi taky stalo. První panovník mi umřel a já zdědil královský titul a s ním jedno vévodství. Zbytek se rozdělil mezi bratra génia a bratra obra. Za normálních okolností bych se uchýlil k jistým nemorálním praktikám nicméně jelikož byl panovník hodný a spokojený nestalo se tak. :) No a pak při jednom zbrklém tažení mocný a udatný král podcenil protivníka... a padl v poslední bitvě války která nás naprosto ožebračila vysála nám tak dlouho shromažděné bohatství a stála život většiny baltských obránců. Jako nečekal jsem že na mě Sasové pošlou 15000 vojáků. :D Můj syn zdědil mé tituly a po oné vítězné ač tragické bitvě získal přezdívku meč Perkunase. Zrádný geniální strýc mě připravil o korunu a mě nyní zbývají už jen čtyři hrabství. A ke všemu je můj vladař hodný a spokojený a mě se nechce zničit RP. :) Ten tupec strýc snížil kmenovou autoritu na minimum aniž by začal s feudalizací. Já a můj bratr jsme jediní dva vládci v království kteří přijmuli feudalismus tak snad nám od těch divochů nic nehrozí. :) Jinak musím doporučit to nový DLC Holy Fury. Překope to dost mapu a pohanům to dá nové společenství které se zaměřuje na boj a duely. ( Přidá to dost eventů v bitvě ) Navíc můžeš získat speciální bojovou vlastnost podle svého pohanského náboženství. Dost dobrý. :D
Tento podpis byl smazán, protože porušoval pravidla tohoto fóra. Neprodleně nahlaste autora tohoto podpisu administrátorovi.

Uživatelský avatar
Ilmarinen
Rotný
Rotný
Příspěvky: 137
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Ilmarinen » 12 led 2019, 19:47

No veru, už som sa chvíľami obával, že som dohral :D. Už som ani nedúfal, že sa tomu malomocnému chudákovi podarí splodiť aspoň jedného potomka. Našťastie to vyšlo. No niekedy vie tá hra veru pripraviť piriadne nečakané zvraty, ktoré úplne zmenia beh udalostí. Ešte som to Holy Fury detailne neskúmal, čo všetko obsahuje, určite by som ho v budúcnosti skúsil.

Uživatelský avatar
Ilmarinen
Rotný
Rotný
Příspěvky: 137
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Ilmarinen » 14 led 2019, 21:23

Ausra I Smelá


IV. Zápas o poľskú korunu

Keď na jar roku 1142 krutá choroba zahubila kráľa Gediminasa nebola ešte princezná Ausra kvôli nízkemu veku spôsobilá vládnuť. Kráľovských povinností sa ujal určený regent náčelník Šventaragis z Grodna, ktorého Gediminas menoval krátko pred smrťou. Pri výbere regenta dlho a starostlivo volil takého, ktorý má jednak dostatočný vplyv a moc a zároveň musel byť presvedčený o jeho lojálnosti a oddanosti kráľovskému rodu. V období úmrtia kráľa Gediminasa bola situácia v Pobaltí pomerne stabilná, no Litvu obklopovali mocní susedia, ktorí mohli kedykoľvek využiť momentálnu slabosť litovského kráľovského majestátu. Bolo nevyhnutné udržať staré spojenecké zväzky s Poľskom a zabezpečiť čo možno najpriaznivejšie vzťahy s ostatnými mocnými susedmi. Koncom leta bola na krakovský dvor vyslaná delegácia aby potvrdila spojeneckú zmluvu. Kráľ Sieciech vrúcne prijal litovských poslov a ešte toho dňa zasadli k jednaciemu stolu. Piastovec niekoľkokrát vyzdvihol čestnosť kráľa Gediminasa, ktorý obzvlášť v ťažkých časoch stál po boku Poľského kráľovstva. Vyjadril úprimnú ľútosť nad jeho nešťastnou smrťou a prisľúbil novej panovníčke svoju ochranu. Po krátkom jednaní boli znovu potvrdené staré záväzky a druhého dňa už bola litovská delegácia na spiatočnej ceste na Trakai. V rovnakom čase bol na ceste na východ kráľovský vyslanec, ktorý smeroval ku kumánskemu chánovi s cieľom nakloniť jeho priazeň novej Litovskej panovníčke. Kumáni v posledných rokoch získali pod kontrolu veľké územie a disponovali obrovskou armádou. Udržať si s mocným susedom dobré vzťahy bolo nevyhnutné.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Prvé roky po smrti malomocného kráľa sa život v Litovskom kráľovstve niesol v harmonickom duchu. Diplomatická misia na dvore kumánskeho chána bola úspešná, rovnako vzťahy s Poľskom boli nadštandardné. Pokojné roky však narušili udalosti na jeseň roku 1146. Poľský kráľ Sieciech sa ocitol vo vojne s cisárom Svätej rímskej ríše, ktorý si nárokoval územia v blízkosti sliezskych hraníc. Hoci sa cisár musel vysporiadať s mohutným povstaním, ktoré niekoľko rokov ríšu trápilo, našiel dostatok podpory pre ťaženie proti Poľsku. Sieciech sa so žiadosťou o vojenskú podporu obrátil na vždy verného litovského spojenca. Po zasadnutí rady nakoniec litovskí páni schválili vstup do vojny a vyslali výzvu ku všetkým náčelníkom.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Spojené poľsko litovské vojsko využilo povstanie v ríši, prekročilo hranice a obsadilo Dolné Sliezsko. Keď vojsko postupovalo na Opole využil úspech Poliakov český knieža Oldřich a pridal sa k ríšskym povstalcom. Boje s povstalcami zamestnávali väčšinu ríšskej armády, čo bolo veľkou výhodou pre poľského kráľa. Vojenské aktivity však značne vyčerpali litovskú pokladnicu a preto bolo čoskoro vojsko stiahnuté a rozpustené. Aj napriek tomu sa podarilo Poliakom čoskoro poraziť časť ríšskej armády, ktorá mala zabrániť protivníkovi v ďalšom postupe a získať naspäť stratenú územie.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


V tom čase dosiahla Ausra plnoletosti a mohla podstúpiť korunovačnú ceremóniu. Keďže bol v tom čase ešte poľský princ Prendota II – brat kráľa Sieciecha neplnoletý musela kráľovská svadba počkať. Na konci augusta 1148 beh udalostí zmenila nečakaná správa o smrti kráľa Sieciecha, ktorý umrel za podozrivých okolností. Podľa platného práva zdedila poľskú korunu jeho neplnoletá dcéra Eufrozyna. Úmrtie kráľa prišlo v nevhodnej chvíli, poľské vojsko ešte stále viedlo boje s ríšskou armádou a absencia panovníka neblaho vplývala na morálku v celom kráľovstve. Našťastie to nemalo vplyv na udalosti na bojovom poli a 13.11.1148 bol konečne podpísaný mier z ktorého vyťažilo predovšetkým Poľské kráľovstvo. Situácia v Poľsku sa na nejaký čas upokojila, no stále hlasnejšie sa ozývali nespokojné hlasy poľských magnátov, ktorí sa snažili využiť regentskú vládu a oslabiť moc panovníka vo svoj prospech. Netrvalo dlho a niekoľko mocichtivých šľachticov zosnovalo sprisahanie. Keď sa im podarilo získať medzi nižšou šľachtou dostatočnú podporu vyvolali v kráľovstve povstanie v snahe vymaniť sa z pod nadvlády koruny.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Povstanie poľskej šľachty využil litovský náčelník Švetaragis z Grodna. Počas obdobia regentstva jeho prestíž narástla a zatúžil získať susedný Płock. Ukázalo sa však, že precenil svoje sily. Keď s vojskom vpadol do Płocku bol porazený vzbúreneckou armádou a musel sa stiahnúť naspäť na Litvu.
Gróf Sedzimir, povzbudený víťazstvom vyhlásil nezávislosť Płocku a prehlásil sa zvrchovaným pánom nezávislým od poľskej kráľovnej. Ausra sa rozhodla podporiť zámer svojho obľúbeného tútora Šventaragisa a vyhlásila na začiatku augusta 1152 grófovi vojnu. Kráľovná od tohto pragmatického kroku očakávala hneď niekoľko možných výhod. Podpora vlastného šľachtica zlepšila jej prestíž a obľúbenosť aj u ostatných šľachticov, ktorí nadobudli pocit, že jej nie sú ľahostajné ich záujmy. Keďže bol Płock vojensky podstatne slabší vojna sa zdala byť od začiatku vyhratá a Litva tak mohla po dlhšom čase znovu rozšíriť svoje dŕžavy. V neposlednom rade zisk Płocku na úkor Poľska oslabovalo postavenie mladej poľskej kráľovnej, ktorú sa Ausra snažila odstaviť a dopomôcť tak na trón svojmu snúbencovi. Očakávania sa naplnili a v máji roku 1153 vojna skončila víťazstvom Litovcov. Zakrátko dosiahol Prendota Piast plnoletosti a mohla sa uskutočniť kráľovská svadba.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Poľsko sa aj naďalej zmietalo vo vojnových konfliktoch. Sliezsky vojvoda Wolfram usiloval o zisk Dolného Sliezska a Krakovska. Jeho vojsko operovalo v prihraničných oblastiach a podnikalo časté výpady na poľské obce a mestečká. O Kraków usilovala aj opolská grófka Elzbieta, ktorá však neašpirovala na zisk poľskej koruny. Ako by poľská kráľovná nemala dostatok problémov s vlastnou šľachtou o korunu a vládu nad celým Poľskom usiloval aj severský náčelník Björn z Gottorpu. Ten nemal v Škandinávii veľké nádeje na naplnenie svojich politických ambícii, rozhodol sa preto skúsiť šťastie práve v Poľsku. Množstvo problémov s ktorými sa Poliaci snažili s veľkými problémami vysporiadať nahrávali do kariet litovskej kráľovnej. Práve teraz bola vhodná príležitosť ako dopomôcť na trón svojmu manželovi.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Kráľovná na litovskom dvore horlivo agitovala za dosadenie svojho manžela na poľský trón. Litovská nobilita sa nakoniec nechala presvedčiť. Pred hradom Trakai sa zhromaždila kráľovská armáda a hotovosť vazalov, ktorí sa rozhodli k vojne pripojiť. Začiatkom septembra sa vojsko vydalo na pochod. O niekoľko dní vpadli do Czersku a začali s obliehaním. Onedlho dorazili vojská ďalších vazalov s novými zásobami a technikou potrebnou na obliehanie. Všetko potrebné na dlhé obliehanie bolo pripravené a zásobovacie cesty smerom na Litvu dobre zabezpečené.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Do augusta 1154 litovské vojsko kontrolovalo celý Czersk. Poliaci sa márne pokúsili o zvrátenie priebehu vojny a zaútočilo na obliehateľov. 04.08.1154 v Bitke o Radom nedokázali poraziť početnejšie vojsko protivníka a v panike ustúpili. Priaznivý vývoj vojny posilňoval morálku vojakov a zároveň zvyšoval Ausrinu prestíž doma na Litve. Zakrátko sa dvorom rozniesla radostná správa o kráľovninom tehotenstve. Litva s napätím očakávala nového dediča, no momentálne sa pozornosť viac upierala na udalosti na západe.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po Bitke o Radom prenasledovali unikajúcich Poliakov kráľovské vojská až do Opolska kde sa znovu vojensky stretli v Bitke o Kozle. Demoralizovaná poľská armáda ani tentokrát nedokázala zvíťaziť. Keď navyše na bojovom poli padol vojvoda Zbigniew ostala bez hlavného velenia a vojaci sa v panike rozutekali po okolí aby ratovali aspoň vlastné holé životy.
12.05.1155 sa Ausre narodila dcérka Drasa. Okrem vojenských víťazstiev tak bol na hrade Trakai ďalší dôvod na veľkolepú oslavu. Pre kráľovský pár to bolo šťastné obdobie, tešil sa zo zdravej a nádhernej dcérky a správy zo západu nasvedčovali, že si Prendota čoskoro predsa na hlavu nasadí poľskú kráľovskú korunu.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Litovské vojská si skutočne počínali veľmi úspešne. V priebehu niekoľkých mesiacov získali Sieradz a Gdańsk. V Bitke o Oliwu rozprášili posledné zvyšky poľských vojsk a vojna tak čoskoro skončila. Porazená Eufrozyna bola nútená urýchlene opustiť kráľovstvo a zmizla nevedno kam.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Prendota II sa tak stal novým, zatiaľ nekorunovaným panovníkom. Aby sa oficiálna korunovácia mohla uskutočniť bolo najskôr nutné vysporiadať sa s ďalším rivalom, severským náčelníkom Björnom. Severanom sa podarilo obsadiť Kraków. Začiatkom roka 1158 sa však poľsko-litovskému vojsku podarilo Kraków získať a poraziť Björnovich bojovníkov. O pár dní cez brány mesta triumfálne pochodovalo víťazné vojsko na čele s novým panovníkom. Po nutných prípravách sa mohla konečne uskutočniť oficiálna korunovácia. Nie všetci poľskí magnáti však boli s novou situáciou spokojní. Najmä tí, ktorí za čias mladučkej kráľovnej Eufrozyny dokázali zvyšovať svoj vplyv sa obávali aká bude politika nového kráľa s mocnou Litvou po boku.
Mier v Poľskom kráľovstve nezotrval dlho, sotva sa kráľovstvo spamätalo z predošlých vojen už musel nový panovník čeliť ďalšej, tentokrát podstatne vážnejšej hrozbe. V lete roku 1159 cisár Svätej rímskej ríše Folkhard rozpútal vojnu o Veľkopoľsko. Kráľ sa urýchlene vydal na Trakai aby žiadal o podporu. Kráľovná samozrejme chcela milovaného manžela podporiť a preto všemožne presviedčala radu o vstupe do vojny. Nakoniec sa predsa rozhodlo, že je otázkou cti splniť záväzky voči spojencovi a Litva Poľsku poskytne podporu. Aj litovský dvor si totiž veľmi dobre uvedomoval, že nechať Poľsko napospas ríšskemu obrovi by mohlo do budúcna priniesť Poľsku skazu a neskôr ohroziť aj samotnú Litvu. Šance na víťazstvo boli síce mizivé no malá nádej predsa existovala. Keď sa o pár dní chystali litovské vojska na pochod oznámila kráľovná dvoru, že čaká ďalšieho potomka. Kráľ sa však v tom čase už nachádzal v Krakówe a chystal na pochod proti ríšskemu vojsku. Správu sa tak dozvedel až v sedle svojho koňa, pochodujúc v ústrety nepriateľovi.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Ríšska armáda vpadla do Poľska začiatkom septembra a v krátkom čase obsadila značnú časť Veľkopoľska. Armáda kráľa Prendota nedosahovala ani zďaleka takých počtov ako protivník, bolo preto nemysliteľné aby sa pokúsila s nepriateľom stretnúť v otvorenom boji. Aj v prípade spoločného útoku s Litovcami by boli šance na víťazstvo veľmi malé. Litovska armáda sa preto vydala na juh a vpadla na Gemer, kde začala s obliehaním ríšskych hradov. Žiaľ väčšina litovských náčelníkov aj napriek súhlasu s vojnou nakoniec svoju vojenskú hotovosť do boja nevyslala. Boli až príliš zamestnaní vzájomnými bitkami na domácej pôde. Na Litve totiž v tom čase začali mocenské boje medzi náčelníkmi Algirdasom a Vykintasom.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


12.02.1160 sa kráľovnej narodil syn Algirdas. Radostná správa sa rýchlo rozniesla aj v Poľsku, kde sa žiaľ vojna s Ríšou nevyvíjala priaznivo. Kráľ Prendota si rýchlo uvedomil, že je vojna stratená. Nemalo zmysel ďalej pokračovať, obetovať životy svojich poddaných a investovať ďalšie prostriedky z kráľovskej pokladnice. Pristúpil preto na mier a vzdal sa Veľkopoľska.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Po prehratej vojne vycítila svoju príležitosť Prendotova neter Eufrozyna, ktorá sa vrátila z exilu. Využila všeobecné znechutenie a získala na svoju stranu viacero veľmožov, ktorí sa zjednotili a povstali proti kráľovi. To bola ďalšia rana pre oslabený kráľovský majestát. Kráľ Prendota sa znovu vydal na litovský dvor, kde sa snažil osobne získať podporu na potlačenie povstania. Nebolo však jednoduché presvedčiť litovských pánov, ktorí nemali chuť posielať svojich mužov do ďalšej poľskej vojny. Stratou Veľkopoľska Poľsko prišlo aj o cirkevnú metropolu Gniezno, dlhoročné sídlo poľských arcibiskupov. Biskupstvo muselo byť presídlené do Krakówa, no pre Poliakov táto strata znamenala obrovskú ranu na cti a trápila nielen bežných poddaných no ešte väčšmi cirkevnú elitu. V Gniezne boli uložené pozostatky svätého Vojtecha, ktorý bol patrónom Poliakov a mal pre kráľovstvo ohromný morálny význam. Našťastie sa ostatky svätca podarilo zachrániť a previezť do Krakówa.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


V decembri roku 1160 začali po dvore kolovať zvästi o kráľovninom tehotenstve, ktoré sa zakrátko potvrdili. Prendota čoskoro Trakai opustil a vydal sa so svojou osobnou družinou späť do Krakówa, kde zvolal vojsko a vydal sa do boja proti povstalcom. 12.07.1161 Ausra porodila druhého syna Jogaila.
Po narodení brata sa však starší Algirdas začal chovať zvláštne, prejavoval sa príliš agresívne a panovačne. Snáď žiarlil na mladšieho brata a iba si vynucoval matkinu pozornosť no využil to zradný biskup Jaunutis, ktorý začal obviňovať kráľovnú, že obcovala s diablom a syna Algirdasa splodil samotný Lucifer. Rozhnevaná Ausra všetko poprela a v zlosti nechala Jaunutisa uväzniť. Odmietla ho prepustiť dokonca aj napriek naliehaniu samotného pápeža. Biskup mal však značnú moc a dokázal ovplyvniť väčšinu šľachty, ktorí jeho obvineniam uverili. Tento incident výrazne zhoršil vzťahy so šľachtou a kráľovná bola dokonca obvinená z čarodejníctva.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Medzitým muselo Poľsko čeliť ďalšiemu konfliktu so Sliezskym vojvodom o Dolné Sliezsko. Aj napriek napätým vzťahom nakoniec kráľovská rada privolila na ďalšiu vojenskú pomoc Poľsku. Tesne pred sviatkom narodenia Ježiša Krista na hrade Trakai stály pripravené povozy so zásobami a obliehacím vybavením. V tichosti, s nie príliš veľkým nadšením sa po vianočných bohoslužbách vydalo litovské vojsko do ďalšej poľskej vojny.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


Začiatkom roka litovská armáda prekročila Wisłu a neďaleko Gdańsku porazila hlavný voj poľských povstalcov. Bitka znamenala zvrat v doterajšom vývoji a demoralizovala vzbúrencov. Zakrátko boli povstalci vyhnaní z Gdańsku a vojsko postupovalo na juh. Vojnu so Sliezskom žiaľ kráľ prehral a prišiel o Dolné Sliezsko. Vojna o korunu však nebola stratená. Boje sa vliekli pridlho, obidve strany boli v tom čase značne finančne a vojensky vyčerpané. Poľský kráľ bol vo veľkej miere závislý na litovskej pomoci a preto častokrát prichádzal na hrad Trakai aby osobne presviedčal litovských veľmožov o dôležitosti udržania poľsko-litovskej únie. 12.06.1164 kráľovná porodila tretieho syna Korigailu. Rozširujúca sa kráľovská rodina umocňovala vzájomné spojenectvo a určite čiastočne dopomohla k zotrtvaniu Litvy v pomoci Poľsku. Kráľovské vojská medzitým víťazne oslobodzovali územie obsadené povstalcami a onedlho sa stretli so znovu sformovanou povstaleckou armádou pri mestečku Gorlice.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti


26.11.1164 konečne došlo k rozhodujúcej bitke. Na bojovom poli proti sebe stáli dve pomerne vyrovnané armády. Litovci však mali psychologickú výhodu, morálku posilňovalo predošlé víťazstvo pri Gdańsku a správy o blížiacej sa posile poľského oddielu od Sandomierza. Litovský veliteľ však na posily nevyčkal, rozhodol sa zaútočiť rýchlo a tvrdo. Krvavá bitka skončila víťazne a ukončila dlhotrvajúcu občiansku vojnu. Armáda povstalcov bola nemilosrdne rozprášená, a unikajúca Eufrozyna bola lapená litovským oddielom prenasledujúcim ustupujúcich povstalcov. Bola následne prevezená do Krakówa a uväznená.


   Tento obrázek může být vizuálně zmenšen. Zobrazit v původní velikosti
Naposledy upravil(a) Ilmarinen dne 05 bře 2019, 11:23, celkem upraveno 1 x.

Cizinec
Podplukovník
Podplukovník
Příspěvky: 3477
Registrován: 24 črc 2007, 21:10
Bydliště: Frei Stadt Hultschin, hlavní město Rzeczipospolite Prajzke

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Cizinec » 15 led 2019, 16:51

No, v tom Polsku se to tedy mele. Už aby bylo integrováno do Litevského království. ?:)
SOMUA měla dvě verze - model "standart" s poklopem a model "kabrio" bez poklopu.

Dekl je ve skutečnosti Dekl.

šedá eminence na dvoře Obodritského Cara

(Fórové hry, kterých jsem se zúčastnil.)
Admirál de Étranger, Francouzské císařské loďstvo (Trafalgar 1805)
rytíř Johannes von Ausländer, prozatímní regent Sicilského království (Byzanc 1214)
Luigi Mario Forestiero, Il primo ministro del Regno d'Italia (Německo 1866)
Generál von Ausländer st., velitel 51.rezervní divize, hrdina od města Ypres (1915)
Generál von Ausländer ml., velitel 22.tankové divize, hrdina od Krymu (1942)
očekává další nasazení do bitevní vřavy

Hotentotenpotentatentanteatentäter

Uživatelský avatar
Ilmarinen
Rotný
Rotný
Příspěvky: 137
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Ilmarinen » 16 led 2019, 06:43

Tak veru všetko k tomu smeruje, nebude to síce tak úplne rzeczpospolita szlachecka no skôr królewstwo obojga narodów :D

Cizinec
Podplukovník
Podplukovník
Příspěvky: 3477
Registrován: 24 črc 2007, 21:10
Bydliště: Frei Stadt Hultschin, hlavní město Rzeczipospolite Prajzke

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Cizinec » 16 led 2019, 16:47

Ilmarinen píše:
16 led 2019, 06:43
Tak veru všetko k tomu smeruje, nebude to síce tak úplne rzeczpospolita szlachecka no skôr królewstwo obojga narodów :D
Obojga narodów? Naši hrdinové jen čekají na zavolání...! ?;-)
SOMUA měla dvě verze - model "standart" s poklopem a model "kabrio" bez poklopu.

Dekl je ve skutečnosti Dekl.

šedá eminence na dvoře Obodritského Cara

(Fórové hry, kterých jsem se zúčastnil.)
Admirál de Étranger, Francouzské císařské loďstvo (Trafalgar 1805)
rytíř Johannes von Ausländer, prozatímní regent Sicilského království (Byzanc 1214)
Luigi Mario Forestiero, Il primo ministro del Regno d'Italia (Německo 1866)
Generál von Ausländer st., velitel 51.rezervní divize, hrdina od města Ypres (1915)
Generál von Ausländer ml., velitel 22.tankové divize, hrdina od Krymu (1942)
očekává další nasazení do bitevní vřavy

Hotentotenpotentatentanteatentäter

Uživatelský avatar
Ilmarinen
Rotný
Rotný
Příspěvky: 137
Registrován: 21 čer 2016, 13:50

Re: Baltské letopisy

Příspěvek od Ilmarinen » 16 led 2019, 18:58

:D už chýba iba môj obľúbenec Onufry Zagłoba

Odpovědět

Zpět na „Reporty/AAR z Crusader Kings II“